Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 20/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2009

predbežne prerokoval sťažnosť PaedDr. J. S., K., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., K.,

vo veci namietaného porušenia a Slovenskej

republiky, základných práv podľa a ,

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. septembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť PaedDr. J. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra

2008 doručená sťažnosť PaedDr. J. S. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia a (ďalej len

„ústava“), základných práv podľa a , práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 30. septembra 2008 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“).

V sťažnosti sťažovateľ okrem iného uviedol, že krajský súd:

«Uznesením sp. zn. z 30. 08. 2008 (správne má byť 30. septembra

2008, pozn.) v právnej veci o povinnosti navrhovateľa (žalovaného

v 2. rade a žalovanej v 3. rade) uzavrieť so žalobcom kúpnu zmluvu, súd potvrdil uznesenie

Okresného súdu Košice I zo 14. mája 2008 o nariadení predbežného opatrenia - na návrh

žalobcu z 22. 04. 2008, ktorým zakázal navrhovateľovi (žalovanému v 2. rade a aj žalovanej

v 3. rade), aby nehnuteľnosti registrované v EN KN Katastrálny úrad K. - Správa katastra

K.,... zaťažili, zriaďovali k nim záložné práva alebo ich scudzovali a to až do právoplatného

rozhodnutia súdu v hlavnej veci.

V napadnutom uznesení sp. zn. z 30. 09. 2008 súd dospel k právnemu

záveru, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné a že súd prvého stupňa postupoval správne,

pokiaľ návrhu žalobcu na vydanie predbežného opatrenia vyhovel, keďže zo strany žalobcu

boli preukázané podmienky pre takýto procesný postup, a rozhodol bez výsluchu účastníkov

podľa Ďalej dôvodil, že pri rozhodovaní o návrhu na vydanie

predbežného opatrenia sa nevykonáva dokazovanie ( a nasl. ), ale súd len

skúma či je osvedčený nárok, k ochrane ktorého predbežné opatrenie smeruje a či je

predbežné opatrenie nevyhnutné pre jeho ochranu, t. j. či je osvedčená aj naliehavosť

potreby dočasnej úpravy pomerov účastníkov. V závere rozhodnutia uviedol, že:

„Za daného stavu a to s prihliadnutím na existenciu žalobcom predloženého listinného

dokladu - zmluvy, lehotu v akej bol uplatnený nárok a charakter predmetného konania mal

zato, že žalobca v tejto veci preukázal splnenie podmienky pre vydanie predbežného

opatrenia“ a za takejto situácie uzavrel: „že dočasná úprava pomerov účastníkov je

dôvodná“. Konštatoval, že vydaním takéhoto predbežného opatrenia naviac nedôjde

k žiadnemu podstatnému obmedzeniu žalovaných ako vlastníkov predmetnej nehnuteľnosti

a to pri bežnom nakladaní s nehnuteľnosťou až do doby konečného rozhodnutia vo veci

samej...

Právne závery súdu v uznesení z 30. 09. 2008 nemajú oporu v zákone, ani v Ústave

SR. Súd napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Košice I. zo 14. mája 2008 riadne

neskúmal a nevyhodnotil ani dôkaz, ktorý žalobca predložil. Jeho záver o tom, že žalobca

svoj nárok na vydanie predbežného opatrenia osvedčil je v extrémnom rozpore s tým, čo

z predloženého dôkazu zistil. Z týchto dôvodov neobstojí ani naliehavosť dočasnej úpravy,

ktorú v napadnutom rozhodnutí dôvodil.

Súd na osvedčenie nároku žalobcu - prijal listinu, ktorá z formálneho, vecného, ale

ani z právneho hľadiska mu za dôkaz slúžiť nemohol. Súd neodstránil zásadné nedostatky

v uznesení Okresného súdu Košice I., ktoré ako odvolací orgán bol povinný uviesť do

súladu so zákonom a . Jeho rozhodnutie je v rozpore so zákonom a a bolo

prijaté bez právneho dôvodu na škodu navrhovateľa a v prospech žalobcu, ktorý mu svoj

právny nárok neosvedčil.

Pri svojom postupe - výkone súdnej moci súd porušil viaceré ustanovenia

, ale aj základné práva navrhovateľa garantované

SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a rovnako právami zaručenými v Základnej

listine ľudských práv, ktorými je Slovenská republika viazaná.»

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukázal na to, že:

„Súd vzal za podklad svojho rozhodnutia dôkaz - listinu, ktorý v skutočnosti mal

odmietnuť. Túto takmer nečitateľnú fotokópiu listiny bez zákonom stanovených náležitostí -

kvalifikoval ako zmluvu o budúcej kúpnej zmluve uzavretú medzi žalobcom a poručiteľkou,

tú ani neporovnal s originálom a vyvodil z nej také právne závery, ktoré z nej nevyplývali.

Predložená listina, ktorú vzal za podklad svojho rozhodnutia - nespĺňa ani

elementárne náležitosti právneho úkonu tak ako to

v platnom znení požaduje.

Naviac tvrdenia uvedené žalobcom v jeho stanovisku k odvolaniu navrhovateľa

(žalovaných) nevyhodnocoval vôbec. V predloženej listine absentujú:

- údaje individualizujúce zmluvné strany,

- listina postráda základné znaky právneho úkonu, nie je zmluvou, ani dohodou,

- neobsahuje časový, ani iný údaj o tom, kedy sa účastníci zmluvy zaviazali uzavrieť

riadnu kúpnu zmluvu,

- listina obsahuje vyhlásenie poručiteľky z 2. marca 1992, o prípadnom predaji jej

nehnuteľnosti, ktorú žalobca nepodpísal,

- žalobca opatril túto listinu svojím podpisom 15. 2. 1997, pod vlastnoručne

dopísaným návrhom že kúpnu cenu za jej nehnuteľnosti zaplatí v nemeckých markách.

Z rozhodnutia súdu nie je identifikovateľné ako sa vysporiadal s otázkou platnosti

a účinnosti predloženej listiny, ani s tým, že kedy ju zmluvné strany uzavreli. Aj keď sa súd

v potvrdzujúcom uznesení dovoláva , - tým sa nezbavil povinnosti: riadne

preskúmať a vyhodnotiť dôkazy, ktoré jej žalobca predložil - listinu a tvrdenia uvedené

v stanovisku k odvolaniu žalovaných...

Zmluva o budúcej zmluve - musí mať písomnú formu a musí obsahovať údaj o tom,

kedy zmluvné strany uzavrú riadnu zmluvu. Nedostatok určenia doby, do ktorej má byť

budúca - hlavná zmluva uzavretá má za následok absolútnu neplatnosť zmluvy o uzavretí

budúcej zmluvy. Žalobcom predložená listina postráda základné atribúty pre záväzkovo-

právne vzťahy a všeobecne pri zmluvách tak ako to stanovuje § 44 ods. 1 Občianskeho

zákonníka. Zmluva predpokladá: - návrh - ofertu, - prijatie návrhu - akceptáciu, - vzájomnú

zhodu vôle subjektov. Súd potvrdil napadnuté uznesenie Okresného súdu Košice I. bez toho,

aby mal dôkaz, ktorý sám v rozhodnutí cituje. Odôvodnenie, že žalobca svoj nárok osvedčil

z veci nevyplynulo.

Vyhodnotenie dôkazov tak ako ich súd vykonal odporujú ustanoveniu

Prijal aj tie tvrdenia žalobcu, ktoré síce nie sú u advokátov bežnými, ale ktorými bolo hrubo

zasiahnuté do práv žalovaných aj pokiaľ ide o ich osobnú česť.“

Sťažovateľ poukázal aj na to, že na Okresnom súde Košice II prebiehalo v súvislosti

s nehnuteľnosťou, ktorej sa týka napadnuté konanie, aj iné konanie o neplatnosť závetu

vedené pod sp. zn. , ktoré právoplatne skončilo v roku 2007.

Sťažovateľ uviedol aj niektoré okolnosti vyplývajúce z tohto konania, ktoré podľa

jeho názoru majú význam pre rozhodovanie v napadnutej veci a v súvislosti s tým okrem

iného uviedol:

«Vlastnícke práva žalovaných obmedzil Okresný súd Košice II. v konaní sp. zn.

za aktívnej spoluúčasti žalobcu - nezákonným postupom sudcu konajúceho

od 27. 11. 1998 do 31. 03. 2003 a náprava trvala do roku 2007. V spore si žalobca

prostredníctvom svojej manželky nárokoval tie nehnuteľnosti nebohej o ktorých s ňou ako

advokát konal. Ako svedok svojej manželky vypovedal súdu o tom, že v roku 1992 sa

s poručiteľkou - najprv dohodol o tom, že mu svoje nehnuteľnosti predá a že následne

v roku 1993 sa s ňou dohodol, že nehnuteľnosti budú predmetom závetu jeho manželky

17 C 1592/98.

Išlo o stav, kedy sa advokát so svojou mandantkou nedohodol na odmene za právne

služby, ale priamo žiadal celý predmet nehnuteľnosti o ktorej s ňou bez zmluvy o právnej

pomoci konal.

O činnosti žalobcu v priebehu súdneho procesu a jeho manželky -

žalobkyne svedčia zápisnice zo súdnych pojednávaní.

Žalobca najprv žalobou z 27. 11. 1998 pred Okresným súdom Košice II. sp. zn.

mienil nadobudnúť nehnuteľnosti svojej nebohej mandantky tým, že svedčil

pred súdom o jej duševnej nespôsobilosti - to trvalo 10 rokov. Po neúspechu, následne

v konaní sp. zn. žiada o tie isté nehnuteľnosti teraz už titulom zmluvy

o budúcej kúpnej zmluve, ktorá nejestvuje a ktorú pred zahájením sporu

vlastne sám anuloval. Obe súdne konania považujeme za procesy o ktorých súdy ani konať

nemali.

Nároky navrhovateľa v 2. rade (a žalovanej v 3. rade) na náhradu škody vyplývajúcu

z postupu Okresného súdu Košice II. v konaní sp. zn. sú predmetom

uplatnenia voči Ministerstvu spravodlivosti SR podľa O právnej veci

konal aj Ústavný súd SR a Európsky súd pre ľudské práva.

Európsky súd pre ľudské práva vo veci Delcourt z roku 1970 vyriekol:

„Právo na spravodlivý proces, či už civilný alebo trestný predpokladá, že každá

strana má možnosť uplatniť svoje argumenty za podmienok, ktoré nie sú jasne nevýhodné

v porovnaní s protistranou“.»

V závere sťažnosti sťažovateľ uviedol:

„Krajský súd v Košiciach svojím potvrdzujúcim uznesením dal priebeh nezákonnosti,

lebo za preukázané a osvedčené mal také nároky žalobcu o ktorých mu dôkazy predložené

neboli. A na základe takéhoto postupu zasiahol do práv navrhovateľa.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie vydal vo veci tento nález:

«- Krajský súd v Košiciach v konaní sp. zn. o predbežnom opatrení

porušil základné práva PaedDr. J. S. zaručených:

- SR, právo na konanie štátnych orgánov iba na základe

a v jej medziach podľa zákonov v spojitosti s SR,

- čl. 13a) právo na ukladanie povinností na základe zákona v jeho medziach

a pri zachovaní základných práv a slobôd,

- čl. 47 ods. 3 právo na rovné postavenie účastníkov,

- SR právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom,

- práva zaručené čl. 1 Dodatkového protokolu o práve na pokojné užívanie majetku,

- čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd na spravodlivé

súdne konanie a dodržiavanie princípu „rovnosti zbraní“.

- Ústavný súd ruší uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa

z 30. 9. 2008 a uznesenie Okresného súdu Košice I. sp. zn. zo 14. mája

2008 o nariadení predbežného opatrenia.»

Sťažovateľ okrem uvedeného žiadal, aby mu ústavný súd priznal finančné

zadosťučinenie v sume 200 000 Sk (6 638 €), ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený rozhodovať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju

zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu a jeho rozhodnutím

z 30. septembra 2008 v označenom konaní

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

V predmetnej veci krajský súd po podaní odvolania proti uzneseniu Okresného súdu

Košice I (ďalej len „okresný súd“) zo 14. mája 2008 sp. zn. , ktorým bolo

nariadené predbežné opatrenie obmedzujúce vlastnícke právo sťažovateľa, uznesením

sp. zn. z 30. septembra 2008 prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

V odôvodnení uznesenia okrem iného uviedol:

„S poukazom na citované zákonné ustanovenia je potrebné uviesť, že úpravou

predbežného opatrenia zákon umožňuje rýchle a pružné riešenie takej situácie, keď je

potrebný okamžitý zásah súdu v záujme rýchlej a účinnej ochrany práv a oprávnených

záujmov občanov a právnických osôb. Zákon v podstate rozlišuje 2 skupiny predbežných

opatrení a to opatrenia, ktorých účelom je dočasná úprava pomerov účastníkov a

opatrenia, ktoré majú zaistiť výkon rozhodnutia, t. j. uspokojenie nároku už prisúdeného.

Obidva druhy predbežných opatrení možno nariadiť tak pred začatím príslušného konania,

v ktorom má byť poskytnutá definitívna ochrana ( a nasl. ), ako aj v priebehu

konania ( ). Predbežného opatrenia sa môže domáhať ten, kto aspoň osvedčí,

že mu nárok patrí, pričom jeho nariadením nie je prejudikované konečné rozhodnutie o

nároku oprávnenej osoby, ktoré sa vydáva až po vykonaní príslušného dokazovania vo veci

samej. Predbežné opatrenie má len zabezpečovací charakter a nemôže vyriešiť to, čo má

byť predmetom konania vo veci samej.

Pri rozhodovaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia súd nevykonáva

dokazovanie podľa a nasl. , ale len skúma, či je osvedčený nárok, k ochrane

ktorého predbežné opatrenie smeruje a či je predbežné opatrenie nevyhnutné pre jeho

ochranu t. j. či je osvedčená aj naliehavosť potreby dočasnej úpravy pomerov účastníkov.

Ak ide o predbežné opatrenie vydané v priebehu konania, je pre záver o osvedčení týchto

rozhodujúcich skutočností rozhodujúci skutkový stav vyplývajúci z dôkazov vykonaných

ku dňu rozhodovania o predbežnom opatrení a to vo vzťahu k celému predmetu konania.

V danom prípade sa žalobca domáha vydania predbežného opatrenia podľa § 102

t. j. v priebehu konania, v rámci ktorého sa žalobca domáha uloženia povinnosti

žalovaným uzavrieť s ním zmluvu na sporné nehnuteľnosti, ktoré vychádzajúc z jeho

tvrdenia boli predmetom dohody o budúcej zmluve uzavretej s ich právnou predchodkyňou.

Ohľadne tohto nároku je však ešte potrebné vykonať dokazovanie, vrátane posúdenia

platnosti ním uvádzaného právneho úkonu. Práve vzhľadom na samotný charakter tohto

konania a potreby vykonania dokazovania o základe tohto návrhu v tomto konaní je

dôvodný návrh na vydanie predbežného opatrenia o zákaze dispozície s predmetnými

nehnuteľnosťami, nakoľko prípadným možným ďalším prevodom predmetných

nehnuteľností by mohol vzniknúť ťažko zvrátiteľný stav a žalobca by mohol byť poškodený

na svojich právach. Žaloba, podaná ešte dňa 23. 12. 1998, by totiž v takom prípade, ak by

žalovaní v 2. a 3. rade prestali byť vlastníkmi, musela byť zamietnutá.

Za daného stavu a to s prihliadnutím na existenciu žalobcom predloženého listinného

dokladu - zmluvy, lehotu, v akej bol uplatnený nárok a charakter predmetného konania, má

odvolací súd zato, že žalobca v tejto veci preukázal splnenie podmienky pre vydanie

predbežného opatrenia a za takejto situácie možno uzavrieť, že dočasná úprava pomerov

účastníkov je dôvodná. So skutočnosťami, ktoré sa uvádzajú v odvolaní, sa bude musieť súd

prvého stupňa vyporiadať pri rozhodovaní vo veci samej.

Vydaním takéhoto predbežného opatrenia naviac nedôjde k žiadnemu podstatnému

obmedzeniu žalovaných ako vlastníkov predmetnej nehnuteľnosti a to pri bežnom nakladaní

s nehnuteľnosťou až do doby konečného rozhodnutia vo veci samej.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie okresného súdu v súlade s ust.

ako vecne správne potvrdil.“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať

podľa o namietaných porušeniach alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená

právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci

všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve ().

V tejto súvislosti ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných

súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo vzťahu ku všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie

ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,

a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne

viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (,

, , ).

Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného

opatrenia je v prvom rade vecou všeobecných súdov ( ). Preto samotný

ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( ) sa spravidla

nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, pretože

nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv

a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom. Je taktiež potrebné

uviesť, že návrh na vydanie predbežného opatrenia možno podať aj opakovane.

Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd v týchto prípadoch môže zamerať výlučne

na posúdenie, či postup krajského súdu v napadnutom konaní a pri vydaní namietaného

uznesenia bol v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, zásadou spravodlivého procesu

a základným právom na súdnu ochranu tak, ako to zaručuje čl. 46 a nasledujúcich článkov

(identický text obsahuje dohovoru).

Požiadavky, ktoré sú z hľadiska ústavných aspektov kladené na rozhodnutia

o nariadení predbežného opatrenia, možno sformulovať do týchto dvoch základných

podmienok:

a) musia mať predovšetkým zákonný podklad ( ),

b) musia byť vydané príslušnými orgánmi a nemôžu byť prejavom svojvôle

( a a 3 ).

Ústavný súd hodnotiac namietané uznesenie krajského súdu zastáva názor, že

obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho

výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia.

Pokiaľ sťažovateľ porušenie práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru zdôvodňuje tým, že krajský súd „na osvedčenie nároku žalobcu – prijal listinu,

ktorá z formálneho, vecného ale ani z právneho hľadiska mu za dôkaz slúžiť nemohla“,

ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu vysloveným v odôvodnení sťažnosťou

napadnutého uznesenia, že uvedenou námietkou sťažovateľa, ako aj ostatnými tvrdeniami

obsiahnutými v odvolaní proti nariadeniu predbežného opatrenia sa bude musieť

vysporiadať okresný súd, avšak až pri rozhodovaní o veci samej. Obdobne ústavný súd

prisvedčil konštatovaniu krajského súdu, že v okolnostiach daného prípadu ide iba

o dočasnú úpravu pomerov, ktorá má predísť „prípadným možným prevodom predmetných

nehnuteľností“, čím by mohol vzniknúť „ťažko zvrátiteľný stav“.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd pri posudzovaní dvoch vedľa seba

stojacich práv účastníkov konania rozhodol proporcionálne konkrétnym okolnostiam

prípadu. Jeho rozhodnutie na jednej strane preventívne bráni eventuálnemu poškodeniu práv

žalobcu, ku ktorému by mohlo dôjsť predajom predmetnej nehnuteľnosti pred prijatím

meritórneho rozhodnutia, no na druhej strane berie do úvahy požiadavku minimalizácie

zásahu do vlastníckeho práva sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov, pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojho práva

na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom

konaní a jeho rozhodnutím, musel ústavný súd túto časť sťažnosti odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Rovnosť účastníkov súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností

na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady spočíva

v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania) majú

rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných

podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje

procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý

z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný ().

Podľa každý má právo..., aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zodpovedá

podľa ústavného súdu ústavná povinnosť súdu umožniť účastníkovi konania, aby sa vyjadril

ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý môže obsahovať zistenia významné

pre rozhodnutie súdu (m. m. ).

Jednou zo súčastí koncepcie spravodlivého súdneho konania je tiež princíp rovnosti

zbraní, ktorý okrem iného vyžaduje, aby každý účastník mal primeranú možnosť predložiť

svoje návrhy za podmienok, ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky,

za ktorých touto možnosťou disponuje druhý účastník ().

Účastníci konania počas jeho priebehu mali možnosť uviesť všetky skutočnosti, ktoré

boli dôležité pre posúdenie dôvodnosti nariadenia predbežného opatrenia.

V odôvodnení uznesenia krajského súdu z 30. septembra 2008, ktorým potvrdil

nariadenie predbežného opatrenia prvostupňovým súdom, boli okrem iného uvedené

argumenty, na základe ktorých sa sťažovateľ a žalovaná v 3. rade domáhali zrušenia

prvostupňového rozhodnutia.

Ústavný súd konštatuje, že prevažná väčšina týchto argumentov sa týka

rozhodovania vo veci samej, teda nie rozhodnutia, ktorým bolo nariadené predbežné

opatrenie, proti ktorému vedené odvolacie konanie je predmetom skúmania na ústavnom

súde.

Berúc do úvahy aj túto skutočnosť ústavný súd uzavrel, že postup krajského súdu

pri rozhodovaní o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu o nariadení predbežného

opatrenia vrátane samotného rozhodnutia o odvolaní nesignalizujú možnosť porušenia

označených základných práv podľa a , a preto bolo potrebné

túto časť sťažnosti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1

dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Ústavný súd si pri výklade základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k dodatkového protokolu,

pokiaľ ide o ním garantované právo „na ochranu majetku“, a preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ).

V súvislosti s namietaným porušením označeného práva ústavný súd poukazuje

na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je právny názor, v zmysle ktorého

všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv

hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj právo vyplývajúce z , ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až . O prípadnom porušení základného práva podľa

ods. 1 by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu

primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením (napr. m. m.

, ), čo však v danej veci, ako už bolo uvedené, ústavný súd

nezistil.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal

porušenie práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu

V súvislosti s požiadavkou sťažovateľa vysloviť porušenie práva podľa čl. 13 ods. 1

písm. a) postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozhodnutím z 30. septembra 2008 ústavný súd v súlade so svojou doterajšou

rozhodovacou činnosťou uvádza, že nemá charakter základného

práva, a preto sa jeho porušenia možno úspešne domáhať len v spojitosti s porušením

základných práv a slobôd upravených v druhom až siedmom oddiele druhej hlavy

(). Keďže ústavný súd takéto porušenie nezistil, odmietol sťažnosť sťažovateľa

aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

4. K namietanému porušeniu

Článok 2 ods. 2 má charakter ústavného princípu, ktorý sú všetky orgány

verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní , a preto je vždy

implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania

o sťažnostiach podľa (m. m. ). Keďže predmetom tohto

konania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno v tomto

konaní uvažovať o porušení len v spojení s porušením konkrétneho

základného práva alebo slobody. Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel

k záveru o porušení niektorého základného práva alebo slobody, nemohol dôjsť ani k záveru

o porušení , a preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ sa sťažovateľ v petite sťažnosti domáhal, aby ústavný súd zrušil uznesenie

krajského súdu sp. zn. z 30. septembra 2008, ako aj uznesenie okresného

súdu sp. zn. zo 14. mája 2008 o nariadení predbežného opatrenia, ústavný

súd poznamenáva, že rozhodovanie o zrušení sťažovateľom označených právoplatných

rozhodnutí by bolo možné iba v tom prípade, ak by mu predchádzalo rozhodnutie

o vyslovení porušenia jeho práv ( prvej vety ). Vzhľadom na to, že

sťažnosť bola odmietnutá ako celok, neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd o tejto časti

návrhu na rozhodnutie rozhodoval. Uvedené sa vzťahuje aj na ďalšie požiadavky

sťažovateľa uplatnené v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2009