Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 274/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. augusta 2011

predbežne prerokoval sťažnosť L. S., B., zastúpeného spoločnosťou A., s. r. o., B.,

konajúcej prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. I. S., vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co

338/2010-382 z 30. marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2011

doručená sťažnosť L. S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou A., s. r. o.,

B., konajúcej prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. I. S., ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -382 z

30. marca 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«Sťažovateľ sa od roku 2003 v pozícii navrhovateľa domáha cestou súdu uloženia

povinnosti odporcovi (neskôr odporcom) vydať kľúče od bytu... v B. Sťažovateľ bol riadnym

nájomcom v uvedenom byte riadne platil nájomné, no napriek tomu ho pôvodný vlastník

bytu, spoločnosť F., s. r. o. z bytu protiprávne, bez exekučného titulu vysťahovala. Vlastník

svoj postup odôvodnil tým, že sťažovateľ ako nájomca neplatil nájomné v ním požadovanej

výške. Vlastník si ale musel byť vedomý, že sa jedná o regulované nájomné, a preto nárok

na ním požadované nájomné nemal. V danom duchu rozhodli aj súdy, keď priznali

sťažovateľovi v inom konaní právo na vrátenie sumy 68.186,- Sk ako bezdôvodného

obohatenia (spis Okresného súdu Bratislava II sp. zn. v spojení s uznesením KS

BA ).

Aj v predmetnom konaní o uloženie povinnosti vydať kľúče bolo preukázané, že

v čase vypratania sťažovateľa tento bol riadnym nájomcom, vlastník konal protiprávne pri

jeho vyprataní, nemal na to súdne rozhodnutie, ani len nedoručil sťažovateľovi výpoveď

z nájmu.

Počas súdneho konania pôvodný vlastník previedol byt na A. G. a M. B., preto došlo

k zmene na strane odporcov, nakoľko sťažovateľ sa splnenia povinnosti mohol domáhať len

vo vzťahu k vlastníkovi, pričom nový vlastník v zmysle vstúpil do

postavenia prenajímateľa.

Okresný súd Bratislava V svojim v poradí prvým rozhodnutím v danej veci, t. j.

rozsudkom zo dňa 13. 03. 2009 návrhu sťažovateľa (ako navrhovateľa) v celom rozsahu

vyhovel, protinávrh odporcov v 1. a 2. rade zamietol a zaviazal odporcov v 1. a 2. rade

k náhrade trov konania.

Následne Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 17. 02. 2010 rozsudok

napadnutý odporcom v 1. a 2. rade zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, pričom

v opätovnom rozhodovaní bol Okresný súd Bratislava V viazaný názorom Krajského súdu

v Bratislave.

V intenciách odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, Okresný súd

Bratislava V pri opätovnom konaní vo veci, rozhodnutie zmenil a návrh ako aj protinávrh

odporcov zamietol. Krajský súd následne dané rozhodnutie potvrdil...

Tak ako ustálil aj Okresný súd Bratislava V vo svojom zamietavom rozsudku,

nájomcovi jeho nájomný vzťah k bytu ku dňu rozhodnutia nezanikol a navrhovateľ

(sťažovateľ) má v zmysle ustanovenia § 687 ods. 1 Občianskeho zákona právo na to, aby mu

bol ponechaný tento byt do užívania v stave spôsobilom na riadne užívanie a by mu bol zo

strany prenajímateľa zabezpečený plný a nerušený výkon práv spojených s užívaním bytu.

Avšak v spojení s ďalším právnym posúdením veci Okresným súdom Bratislava V,

zostáva právo sťažovateľa teoretickým konštatovaním, ktorého výkon súd nijakým spôsobom

nezaručil, naopak, práve svojim rozhodnutím, ktoré bolo napadnutým Rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave potvrdené, súd výkon legitímneho práva sťažovateľa odoprel v

celom rozsahu.

Máme za to, že tak Krajský súd v Bratislave ako aj Okresný súd Bratislava V pri

svojom rozhodovaní odopreli právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ich

rozhodnutie je arbitrárne a postupom súdov došlo k aplikácii nesprávneho ustanovenia

zákona. Namiesto aplikácie ustanovenia o právnom nástupníctve nového vlastníka do

postavenia prenajímateľa súdy aplikovali ustanovenie o dobrých mravov, no dôvod

aplikácie daného ustanovenia nijak bližšie nezdôvodnili. Nemožno akceptovať ako dôvod

nevyhovenia návrhu skutočnosť, že sťažovateľ potom ako bol z bytu vyprataný si našiel nový

podnájom, pričom terajší vlastníci by boli neprimerane obmedzený v ich vlastníctve. Na

rozdiel od sťažovateľa, odporcovia mohli vec riešiť odstúpením od kúpnej zmluvy, nakoľko

byt mal závažnú vadu – pri nadobudnutí vlastníctva boli uvedení do omylu, že byt je kúpou

voľný a bez tiarch, no v skutočnosti k bytu bol nájomný vzťah. Skutočnosť, že odporcovia

uvedené nevyužili nemôže byť na ťarchu sťažovateľa.

Právo sťažovateľa ako nájomcu sa viaže ku konkrétnej nehnuteľnosti, v tomto

prípade k bytu... v B. Prevodom nehnuteľnosti z pôvodného prenajímateľa na odporcov v 1.

a 2. rade dochádza z hmotnoprávneho hľadiska k tomu, že na nových vlastníkov prechádza

obmedzenie, ktorým je právo nájmu za trvania nájomného pomeru podľa platnej Zmluvy o

nájme zaťažené.

Z uvedeného vyplýva, že noví vlastníci bytu sú povinní trpieť výkon práva bývania

sťažovateľa. Tak vlastnícke ako aj nájomné právo zabezpečujú oprávnenému výkon práva

na bývanie, pričom však konajúci súd v danom prípade prihliadol len na výkon práva na

bývanie vlastníkov nehnuteľnosti. Treba si uvedomiť, že aj vlastník má povinnosti, ak

prenajme svoju nehnuteľnosť, ako náhradu za stratu užívacieho práva požíva požitky

v podobe nájomného ako odplaty za časovo obmedzené užívacie právo.

Konajúci súd nie je oprávnený stavať do porovnávacej pozície právo vlastnícke

a právo nájmu, a rozhodovať s prihliadnutím na dobré mravy, ktorému právu poskytne

väčšiu ochranu. Obidve uvedené práva zabezpečujú oprávnenému výkon práva na bývanie.

Súdy zjavne pochybili v danom bode. Ak vytkli sťažovateľovi, že on na rozdiel od

terajších vlastníkov má zabezpečené bývanie, natíska sa otázka, že či po vyprataní mal

sťažovateľ čakať na právoplatné skončenie súdov a dovtedy byť bezdomovcom?

Krajský súd v Bratislave potvrdením rozsudku prvostupňového súdu a stotožnením sa

s odôvodnením prvostupňového súdu precedenčne vytvára priestor na obchádzanie zákona,

pričom prevedením každej nehnuteľnosti na nového vlastníka, z ktorej bol oprávnený

nájomník neoprávnene vyprataný, sa poskytuje ochrana novému vlastníkovi bez ohľadu na

to, že prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti prechádzajú na nadobúdateľa aj všetky

práva a povinnosti k nehnuteľnosti viazané.

Tak prvostupňový ako aj odvolací súd nerešpektovali ustanovenie § 680 ods. 3

, podľa ktorého „ak dôjde ku zmene vlastníctva k nehnuteľnej veci,

môže z tohto dôvodu vypovedať nájomnú zmluvu iba nájomca, a to aj vtedy, ak bola zmluva

uzavretá na dobu určitú.“

Z uvedeného vyplýva, že nájomnú zmluvu k nehnuteľnosti nemožno z dôvodu zmeny

vlastníka vypovedať vôbec. Nájomná zmluva v prípade sťažovateľa bola uzatvorená na

dobu neurčitú.

Odvolací súd poskytuje uvedeným rozhodnutím ochranu konaniu, ktoré protiprávne

zasahuje do práva na bývanie sťažovateľa, vykonávaného na základe zmluvy o nájme. Pri

uvedenom postupe sa tak Krajský súd v Bratislave ako aj Okresný súd Bratislava

V odvolávajú na dobre mravy, neprihliadajúc na skutočnosť, že sťažovateľ nekonal nikdy

v rozpore s dobrými mravmi, riadne a včas, dokonca nad rámec svojej zákonnej povinnosti

uhrádzal platby spojené s nájmom bytu a za uvedené konanie v súlade s dobrými mravmi

bol protizákonne vyprataný...»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa L. S… na súdnu a inú právnu ochranu a na

spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva

základných slobôd a podľa . rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave, sp. zn. -382 z 30. 3. 2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. -382 z 30. 3. 2011

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe návrhu sťažovateľa ako

navrhovateľa Okresný súd Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k.

-268 z 13. marca 2009 (ďalej len „rozsudok z 13. marca 2009“) uložil

odporcom v 1. a 2. rade povinnosť odovzdať sťažovateľovi kľúče od sporného bytu

a umožniť mu jeho užívanie a zamietol protinávrh odporcov 1. a 2. na určenie neplatnosti

nájomnej zmluvy k spornému bytu uzavretej medzi ich právnym predchodcom ako

vlastníkom a prenajímateľom a sťažovateľom ako nájomcom. Krajský súd uznesením č. k.

-311 zo 17. februára 2010 (ďalej len „uznesenie zo 17. februára 2010“) zrušil

rozsudok okresného súdu z 13. marca 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd v poradí druhým rozsudkom č. k. -351 z 9. júla 2010

(ďalej len „rozsudok z 9. júla 2010“) viazaný právnym názorom krajského súdu

vysloveným v uznesení zo 17. februára 2010 zamietol návrh sťažovateľa aj protinávrh

odporcov v 1. a 2. rade. Sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu z 9. júla

2010 a krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil odvolaním sťažovateľa napadnutý

rozsudok okresného súdu z 9. júla 2010.

Sťažovateľ nenamietal správnosť časti skutkových a právnych záverov uvedených

v rozsudku okresného súdu z 9. júla 2010, s ktorými sa krajský súd v napadnutom rozsudku

stotožnil, a zhrnul ich takto:

«Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ

domáhal uloženia povinnosti odporcom vydať mu kľúče od bytu... v B. a zabezpečiť mu

nerušený výkon práv spojených s užívaním tohto bytu ako aj vzájomný návrh odporcov na

určenie neplatnosti nájomnej zmluvy zo dňa 26. 4. 2001 a ani jednému z účastníkov

nepriznal právo na náhradu trov konania. Vychádzal zo skutkového stavu zisteného v

konaní, a to najmä z nájomnej zmluvy, uzavretej navrhovateľom so spoločnosťou F., s. r. o.,

so sídlom B. (ďalej len „F.“) ako aj zistených okolností, za akých bolo navrhovateľovi

znemožnené užívanie predmetného bytu a jeho nadobudnutie odporcami, pričom sa riadil i

názormi odvolacieho súdu, uvedenými v jeho uznesení zo dňa 17. 2. 2010, č. k. 4Co

238/2009-3... Dospel k záveru, že k uzavretiu nájomnej zmluvy došlo konkludentne dňom 8.

8. 2001, kedy sa pôvodný prenajímateľ stal vlastníkom bytu, keďže bolo preukázané, že

navrhovateľ byt užíval od 26. 4. 2001 a platil nájomné a odporca toto nájomné prijímal.

Mal za to, že medzi účastníkmi došlo k zmluvnému konsenzu o jej obsahu, pričom však v

časti, v ktorej odporovala všeobecne záväzným právnym predpisom o cenách, bola relatívne

neplatným právnym úkonom podľa ustanovenia § 40a Obč. zák. v rozsahu, ku ktorému

dospel Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 11. 2. 2004 č. k. potvrdeným

rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave z 6. 4. 2006 č. k. -132. Následné

zmeny vlastníctva predmetného bytu posudzoval podľa ust. § 680 ods. 2 prvá časť vety Obč.

zák., podľa ktorého ak dôjde k zmene vlastníctva k prenajatej veci, vstupuje nadobúdateľ do

právneho vzťahu prenajímateľa a odporcov, považoval za plne pasívne legitimovaných,

keďže od podania návrhu do dňa rozhodnutia vo veci samej, nebola ani zo strany právnych

predchodcov odporcov, ani zo strany samotných odporcov daná navrhovateľovi

kvalifikovaným spôsobom výpoveď z nájmu bytu. Dospel k záveru, že v konaní nebol

preukázaný žiaden dôvod skončenia nájomného vzťahu k predmetnému bytu a právne

vzťahy medzi účastníkmi konania sa naďalej riadia pôvodnou platne konkludentne

uzavretou nájomnou zmluvou, ktorá bola dohodnutá na neurčitú dobu... Obranu

vedľajšieho účastníka na strane odporcov, že k zániku nájomnej zmluvy došlo neplatením

nájomného, s poukazom na ustanovenie § 673 Obč. zák. per analogiam považoval za

nedôvodnú, keďže navrhovateľ ako nájomca nebol povinný platiť nájomné, ak po svojom

nedobrovoľnom opustení bytu nemohol tento užívať dohodnutým spôsobom, k čomu bol

donútený protiprávnym konaním právneho predchodcu odporcov, ktorý nerešpektoval jeho

práva nájomcu. Vyvodil tak, že navrhovateľ ako riadny nájomca predmetného bytu, ku

ktorého jeho nájom ku dňu jeho rozhodovania nezanikol, má v zmysle ustanovenia § 687

ods. 1 Obč. zák. právo na to, aby mu bol prenechaný tento byt do užívania v stave

spôsobilom na riadne užívanie a aby mu bol zo strany prenajímateľa zabezpečený plný a

nerušený výkon práv spojených s užívaním bytu...“

Sťažovateľ vidí porušenie ním označených základných a iných práv v nesprávnych

skutkových a právnych záveroch rozsudku krajského súdu (ktorý sa stotožnil so závermi

okresného súdu) a v nesprávnom a nedostatočnom hodnotení dôkazov a nedostatočnom

odôvodnení napadnutého rozsudku.

Podstatou sťažnosti je namietanie arbitrárnosti ďalšej časti skutkových a právnych

záverov uvedených v rozsudku okresného súdu z 9. júla 2010, s ktorými sa v plnom rozsahu

stotožnil aj krajský súd v napadnutom rozsudku. Ide o závery, ktoré boli učinené

v nadväznosti na aplikáciu na posúdenie dôvodnosti

návrhu sťažovateľa.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že

kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov

a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného

súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,

že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp.

odopretiu základných práv alebo slobôd ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa (ako aj dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za

podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo

chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu aj v spojení

s rozsudkom okresného súdu z 9. júla 2010.

Krajský súd v spojení s rozsudkom okresného súdu z 9. júla 2010, so závermi

ktorého sa stotožnil, sa náležite vysporiadal so sťažovateľom namietanými skutočnosťami

v jeho odvolaní, dostatočne a bez prvkov arbitrárnosti odôvodnil svoje závery k namietanej

nesprávnej aplikácii na posúdenie dôvodnosti nárokov

sťažovateľa, keď v odôvodnení uviedol:

„Následne však zistený skutkový stav posúdil i podľa ust. § 3 ods. 1 Obč. zák.

a dospel k záveru, že realizáciou práva navrhovateľa na užívanie predmetného bytu podľa

nájomnej zmluvy by došlo k zásahu do ústavne zaručeného práva odporcov na bývanie.

Zdôraznil, že odporcovia ako vlastníci predmetného bytu sú v spore pasívne legitimovaní

s ohľadom na ustanovenie § 680 ods. 2 Obč. zák., avšak sami svojím správaním nedali

príčinu k tomuto sporu, voči odporcovi sa osobne nedopustili žiadneho protiprávneho, resp.

amorálneho konania a predmetný byt nadobudli práve za účelom realizácie svojho

základného práva na bývanie. Súd prvého stupňa s poukazom na právny názor odvolacieho

súdu, ktorým je viazaný vyvodil, že v danom prípade bolo treba prihliadať na ustanovenie

§ 3 Obč. zák. v záujme zmiernenia neprimeranej tvrdosti, ktorá by mohla vzniknúť výkonom

práva navrhovateľa na užívanie bytu, ktorý odporcovia ako vlastníci potrebujú pre seba,

keď sama táto skutočnosť je výpovedným dôvodom z nájmu bytu. V dôsledku možného

využitia práva odporcov na vypovedanie nájmu by sa teda, ani v prípade, ak by bolo

vyhovené žalobnému návrhu, situácia navrhovateľa a ním tvrdená neistota bývania výrazne

nezlepšila. Prihliadol pritom na okolnosti vzniku pasívnej legitimácie odporcov a relatívne

stabilne riešenú bytovú situáciu navrhovateľa predbežne do 31. 8. 2011, keď ďalšie trvanie

tohto nájomného vzťahu je v podstate závislé na jeho vôli, v konečnom dôsledku teda

stabilnejšie bývanie, než by tomu bolo v prípade vyhovenia návrhu. Ku skutočnosti, že na

predmetný byt na Osuského 3 sa vzťahovala regulácia nájomného uviedol, že s ohľadom na

to, že v súčasnosti je predmetný bytu vo vlastníctve fyzických osôb, podľa ustanovenia § 4

ods. 1 písm. b) Opatrenia Ministerstva financií SR z 23. 4. 2008 č. o regulácii

cien nájmu bytov sa na uvedený byt toto opatrenie nevzťahuje a teda i nájom predmetného

bytu by sa určoval dohodou. S poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1 Obč. zák. mal za to, že

zamietnutím návrhu môže byť dosiahnutá spravodlivá rovnováha medzi ochranou

legitímneho záujmu navrhovateľa a zaručeným základným právom odporcov na

bývanie. Pritom zdôraznil, že prostredníctvom ustanovenia § 3 Obč. zák. sa nezakladajú ani

nemenia, resp. nerušia subjektívne práva a povinnosti vyplývajúce z existujúceho

občianskoprávneho vzťahu. Keďže žalobu zamietol s tým, že výkon nesporného práva

navrhovateľa by bol v rozpore s dobrými mravmi, nedošlo k zániku nájomného vzťahu

a z neho vyplývajúcich práv a povinnosti a súd ich plnenie odmietol vynucovať vzhľadom ku

konkrétnym okolnostiam prípadu a situácii v čase vyhlásenia rozsudku. Protinávrh

odporcov na určenie neplatnosti nájomnej zmluvy súd prvého stupňa zamietol pre

nedostatok naliehavého právneho záujmy na takomto rozhodnutí. Mal za to, že rozhodnutím

o návrhu na určenie neplatnosti písomnej nájomnej zmluvy by nedošlo k zmene právneho

postavenia odporcov navyše, ak táto otázka bola vyriešená v rozhodnutí Krajského súdu

v Bratislave zo 17. 2. 2010 č. k. -311 ako predbežná. O trovách konania súd

prvého stupňa rozhodol s ohľadom na okolnosti veci podľa ustanovenia

tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal ich náhradu. Prihliadol ku skutočnostiam, ktoré

navrhovateľa viedli k podaniu návrhu, že mu nebolo vyhovené iba všeobecne pre dobré

mravy, pričom však jeho postoj v konaní za rozporný s dobrými mravmi nepovažoval.

Zohľadnil na strane navrhovateľa aj okolnosti jeho nezákonného vypratania a na strane

odporcov, neúspešných v časti vzájomného návrhu, to, že aj keď ich určovací návrh bol

zamietnutý pre nedostatok naliehavého právneho záujmu a aj nadbytočnosti takéhoto

určenia a otázka platnosti nájomnej zmluvy bola vyriešená ako predbežná otázka odvolacím

súdom...

Odvolací súd… dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal na objasnenie

skutkového stavu dostatočné dokazovanie, jeho skutkové zistenia zodpovedajú výsledkom

dokazovania, vec posúdil podľa príslušných právnych noriem a rozhodnutie aj odôvodnil

spôsobom stanoveným , s ktorým odôvodnením sa odvolací súd

stotožňuje, pričom námietky navrhovateľa v odvolaní nepovažoval za dôvodné...

Na podporu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, k dôvodom odvolania

navrhovateľa, ktorými namieta aplikovanie ustanovenia § 3 Obč. zák. vo veci odvolací súd

uvádza, že toto má oporu v zistených okolnostiach a je výsledkom

hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa, ktoré zodpovedá postupu vyplývajúcemu

z ustanovenia . Ustanovenie Obč. zák. má zásadný význam pre výkon

subjektívnych práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov a tento výkon

nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. S aplikáciou ustanovenia § 3 Obč. zák. vo veci

súdom prvého stupňa a s jeho záverom, ku ktorému dospel porovnaním práva navrhovateľa

ako nájomcu predmetného bytu a práva odporcov ako vlastníkov bytu, síce obmedzených

existujúcim nájomným vzťahom, ktorý však vznikol nie z ich vôle, resp. prioritne užívacieho

práva vlastníkov bytu na vlastné bývanie v predmetnom byte a to, že nie je možné dať

prednosť právu nájomcu pred realizáciou základného ľudského práva vlastníka bytu na

bývanie v danom byte, sa odvolací súd stotožňuje...“

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy vyplýva, že

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov (napr. ) a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy, ak sa

zakladajú na konkrétnych faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení so skutkovými

a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu z 9. júla 2010

ústavný súd nezistil, že by skutkové a právne závery krajského súdu boli v takom rozpore

s vykonaným dokazovaním, ktorý by mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu

do namietaného rozsudku krajského súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými

v . Naopak, ide o skutkové a právne závery, ktoré sú podľa názoru

ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva

z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo

v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou

právnou úpravou.

V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým rozsudkom

krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva podľa dohovoru nie je záruka, že

rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby

postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov

arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi namietaným rozsudkom

krajského súdu a základným právom podľa a právom podľa

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich

porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011