Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 288/2011
PDF · 204.5 KB
No categories available
I. ÚS 288/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. augusta 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. D., P., zastúpenej advokátkou JUDr. M. J., P., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 12 Co 27/2010 zo 7. apríla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2011
doručená sťažnosť M. D., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. M. J.,
P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
12 Co 27/2010 zo 7. apríla 2011 (ďalej len „rozsudok zo 7. apríla 2011“ alebo „napadnutý
rozsudok“).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
«Krajský súd v Prešove, rozsudkom sp. zn. 12Co 27/2010 potvrdil rozsudok
Okresného súdu v Prešove, sp. zn. 12C 241/2003 v napadnutej časti, ktorým bola
zamietnutá žaloba, ktorou sa sťažovateľka domáhala určenia, že do dedičstva po neb. M. I.,
rod. P., zomrelej dňa 10. 09. 1976, patria v žalobe špecifikované podiely k nehnuteľnostiam.
V danom konani sťažovateľka ako žalobkyňa dôvodila, že dňa 24. 05. 1996 na
Notárskom úrade JUDr. M. P. bolo do notárskej zápisnice spísané Osvedčenie, podľa
ktorého urbarialisti Obce S., Pozemkové spoločenstvo so sídlom v K. prehlásili, že prevzali
do svojho vlastníctva nehnuteľnosti, nachádzajúce sa v kat. území obce D. Žalovaní v 1. a 2.
rade osvedčili svoje spoluvlastnícke podiely po neb. M. P., ktorý pre častý výskyt priezviska
P. v obci, mal prímenie S.
Krajský súd v Prešove sa stotožnil správnym názorom Okresného súdu, že
sťažovateľka ako žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, týkajúce sa preukázania, že je
právnou nástupkyňou po neb. M. P., resp. že M. P., zapísaný v Pomocnej knihe Urbariálnej
obce S., str. 150, založenej 26. 08. 1929, je jej právnym predchodcom...
V súdnom konaní bolo predložených niekoľko dôkazov, jednoznačne preukazujúcich,
že M. P., zapísaný v Pomocnej Urbariálnej knihe, je právnym predchodcom sťažovateľky,
avšak ani jeden z tých dôkazov súd nereflektoval.
Fakt, že M. P. – s. mal manželku M. K., s ktorou ma jedinú dcéru – M. I., rod. P.,
potvrdil vo svojej výpovedi Ing. J. S., ktorý taktiež uviedol, že žalovaní v 1. a 2. rade mali
taktiež právneho predchodcu M. P., s prímením K. Rovnako žalovaný v 1. rade Ing. A. P.
v liste zo dňa 22. 05. 2009 potvrdil, že si pamätá na neb. M. P., ktorý mal jedinú dcéru M.
I., ktorá bola starou matkou sťažovateľky. Máme teda za preukázané, že právnym
predchodcom M. I. bol M. P., čo vyplýva aj z rodného listu M. I., rod. P.
Za preukázané považujeme aj skutočnosť, že práve tento M. P. vlastnil pozemky v
Urbariáte S. Súdu boli predložené viaceré svedecké výpovede, ktorými bolo jednoznačne
preukázané, že podiely v Urbariáte S. mal len M. P. – s., nie M. P. – K.
To, že M. P. – s. bol vlastníkom pozemkov v Urbariáte S., potvrdil svedok Ing. J. S.,
ktorý túto skutočnosť vedel od Jozefa Komára, ktorý bol dlhoročným richtárom v D. Právny
predchodca žalovaných M. P. – K. síce vlastnil pozemky v Urbariáte D., no nikdy nevlastnil
pozemky v Urbariáte S., čo okrem J. S. vo svojich písomných výpovediach potvrdili
svedkovia Ing. Š. I., nar. 21. 08. 1929, J. I., nar. 16. 03. 1927, M. M., rod. K., nar. 05. 02.
1928, A. A., nar. 05. 01. 1911, J. P., nar. 02. 06. 1941 a J. C., nar. 13. 06. 1926. V zmysle
týchto svedeckých výpovedí jediným M. P., ktorý vlastnil 2/8 pozemkov v Urbariáte S., bol
M. P. – s. – právny predchodca sťažovateľky.
Krajský súd sa uvedenými svedeckými výpoveďami absolútne nezaoberal, napriek
tomu, že na nich navrhovateľka poukázala vo svojom odvolaní. Poukázal len na
odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia s použitím ust. § 219 ods. 2 O. s. p...
Odvolací súd nemôže bez ďalšieho prevziať závery súdu prvého stupňa keď sa ani
ten s argumentáciou odvolateľky nezaoberal. Postup odvolacieho súdu, ktorý sa
nevysporiadal so svedeckými výpoveďami, predloženými v konaní, ktorými sa v celom
rozsahu nezaoberal ani prvostupňový súd v konečnom dôsledku znamená, že ani rozsudok
odvolacieho súdu nieje riadne odôvodnený.
Prvostupňový súd poukázal len na výpovede J. I., nar. 16. 03. 1927 a Ing. Š. I., nar.
21. 08. 1929, ktorých však nepovažoval za tzv. pamätníkov, keďže v čase smrti M. P. – s.
mali 15 a 17 rokov. Zároveň ale opomína vo svojej argumentácii svedeckú výpoveď A. A.,
ktorý v čase smrti M. P. – s. mal už 33 rokov a ktorý vyhlásil, že poznal rodinu M. P. – s.,
jeho dcéru M. jej manžela J. I. i ich deti. Ďalej uviedol, že M. P. – s. vlastnil podiel 2/8 v S.
urbariáte. Tento svedok teda stotožnil právneho predchodcu sťažovateľky, M. P. – s. s
osobou, ktorá je zapísaná v Pomocnej knihe Urbariálnej obce S., keďže podľa A. A. podiel
v Urbariáte S. vlastnili len tri rodiny pochádzajúce z D. – M. P. – s., S. – H. a V. P.
Podobne relevantnou je aj výpoveď p. M. M., ktorá je príbuznou tak rodine M. I. – rod. P. a
jej manžela J. I. (ktorým zostalo prímenie – s.), ako aj rodine M. P. – K. Aj ona potvrdila, že
podiely v S. urbariáte vlastnil len M. P. – s. , nie M. P. – K...
Rozsudok odvolacieho súdu nemožno považovať za presvedčivo odôvodnený ani
v časti, kde súd argumentuje, že smrť pôvodného urbárskeho spoluvlastníka by sa vyznačila
v Pomocnej knihe s uvedením, kto je oprávnený po ňom brať úžitky. Takáto argumentácia
nie je ničím odôvodnená, a nemôže byť dôvodom pre popretie všetkých v konaní
realizovaných dôkazov, predovšetkým s poukazom na fakt, že M. P. – s. zomrel v roku 1944,
teda v čase vojny. Takýto postoj je len zjednodušovaním veci bez odôvodnenia, na základe
akých dôkazov súd k takémuto zisteniu dospel.
Súd rovnako konštatoval, že zo strany sťažovateľky nebolo preukázané, že po smrti
M. P. – s. tieto nehnuteľnosti obhospodarovala jeho dcéra s manželom. V prvom rade
poukazujeme na to, že všetok majetok M. P. – s. nadobudla jeho jediná dcéra – M. I., a to
jednak darovacou zmluvou zo dňa 30. 03. 1940 č. 2134, a jednak v dedičskom konaní, ako
to vyplýva 2 pozemnoknižnej vložky č. 77, ako aj následne Rozhodnutia št. notárstva č.
D1358/76, podľa ktorého sú predmetom dedičstva po poručiteľke M. I. nehnuteľnosti
zapísané na pozemnoknižnej vložke č. 41 a 174, kat. úz. D. Nie je možné predložiť dedičské
rozhodnutie po neb. M. P. – s., predmetom ktorého by boli podiely v urbariáte S., pretože do
r. 1996 sa podiely v Urbariáte nededili. V listoch vlastníctva boli uvedení ako vlastníci
„urbárni gazdovia“, ktorých evidenciu viedol príslušný urbár. Avšak to, že po smrti M. P.
les v Urbariáte S. obhospodarovala M. I. a jej manžel vyplýva z vyššie spomínanej výpovede
p. M. M., keď uvádza, že po druhej svetovej vojne chodil do lesa J. I. so svojim synom J.
J. I. na pozemkoch, ktoré vlastnila jeho manželka M. po svojom otcovi M. P. – s.,
hospodáril ako samostatne hospodáriaci roľník a tento majetok užíval a spravoval. Ak sa
teda v niektorých listinách uvádza J. I. vo vzťahu k majetku v Urbariáte v D., tak len v
zmysle ich oprávneného užívateľa, keďže bol manželom ich vlastníčky – dcéry M. P. – s. J.
I. však nikdy pozemky v obci D. nevlastnil. Túto skutočnosť je možné preukázať
Rozhodnutím č. D 854/69 zo dňa 11. 12. 1969, ktoré je dedičským rozhodnutím po J. I.,
zomr. 20. 06. 1969, z ktorého vyplýva, že J. I. vlastnil len pozemky v katastri K.
Poukazujeme na splnomocnenie, ktoré udelil J. I. (manžel M. rod. P.) svojmu synovi
J. I. na prevzatie sumy za preplatenie lesa chrasť – teda v S. urbariáte, nachádzajúce sa v
spise. (To, že hon Ch. je súčasťou Urbariátu S., potvrdil P. S. na pojednávaní dňa 22. 05.
2009). Súd nesprávne uviedol, že J. I. splnomocnil J. I., v danom prípade naopak, otec J.
splnomocnil syna J. a splnomocniteľ, t. j. otec J. I. nar. 26. 03. 1889 je ako splnomocniteľ aj
podpísaný. Ide o splnomocnenie potvrdené p. Komárom, ktorého vo svojej výpovedi
spomína svedok S. Súd tento dôkaz neakceptoval, lebo podľa súdu aj v Urbariáte obce D.
mal J. I. podiel, čo nie je pravdou. J. I. takýto podiel v D. ani v S. nemal, a svoje oprávnenie
užívať tieto nehnuteľnosti mohol odvádzať len z toho, že bol manželom vlastníčky...»
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:
„Základné práva sťažovateľky… na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR ako aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 12Co 27/2010 zo dňa
07. 04. 2011 porušené boli.
Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 12 Co 27/2010 zo dňa 07. 04. 2011
zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia vo
výške 130,91 € na účet právnej zástupkyne... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS /05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa sa žalobou podanou
Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) domáhala voči žalovaným v 1. až
153. rade určenia, že ňou označené spoluvlastnícke podiely na urbárskych nehnuteľnostiach
patria do dedičstva po M. I., rodenej P., zomrelej v roku 1976. Podľa sťažovateľky
pôvodným vlastníkom označených podielov bol otec M. I., rod. P., označený v „Pomocnej
knihe Urbariálnej obce S.“ ako „M. P. z G. so zakrúškovaným prímením S.“, pričom pri
obnove urbariátu v roku 1996 boli nesprávne identifikovaní jeho nástupcovia.
Okresný súd rozsudkom č. k. 12 C 241/2003-546 z 22. septembra 2009 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) konanie vo vzťahu k niektorým žalovaným zastavil a v ostatnej
časti žalobu zamietol. Na základe sťažovateľkou podaného odvolania proti zamietavému
výroku rozsudku okresného súdu krajský súd napadnutým rozsudkom tento potvrdil.
Dôvodom zamietnutia žaloby sťažovateľky bolo neunesenie dôkazného bremena na
preukázanie jej tvrdení uvedených v žalobe. Krajský súd sa s týmto záverom okresného
súdu v plnom rozsahu stotožnil.
Sťažovateľka vidí porušenie ňou označeného základného a iného práva
v nesprávnych záveroch napadnutého rozsudku a jeho nedostatočnom odôvodnení, k čomu
uviedla: „Súdy v danom prípade pri hodnotení vykonaných dôkazov opomenuli vyhodnotiť
predložené svedecké výpovede, ktoré preukazujú tvrdenia sťažovateľky, v dôsledku čoho
dospeli k nesprávnemu záveru o neunesení dôkazného bremena sťažovateľkou. V prípade
sťažnosťou napadnutého rozhodnutia tak nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia
ako aj chybné hodnotenie dôkazov, resp. opomínanie predložených svedeckých výpovedí má
za následok porušenie práv sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie. Súd pri
rozhodovaní nebral do úvahy skutočnosti, preukázané dôkazmi, ako aj logickú súvislosť
dôkazmi preukázaných skutočností, preto jeho rozhodnutie možno považovať za svojvoľné,
účelové a arbitrárne...“
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že
kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov
a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je
opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného
súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,
že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp.
odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu
a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj
konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať
v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo
chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02,
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul obsah odôvodnenia
odvolaním sťažovateľky napadnutého rozsudku okresného súdu a v ďalšej časti svojho
odôvodnenia uviedol:
„... odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O. s. p.) a súhlasí s právnym rozhodnutím, podaným
v odôvodnení rozsudku. Žalobkyňa v tomto prípade uplatnila právo na určenie rozsahu
dedičstva po nebohej M. I., rod. P., zomrelej 10. 9. 1976, ktorá by mala byť dedičkou po
pôvodnom podielovom spoluvlastníkovi na urbárskych lesoch M. P. – S. Ako už konštatoval
súd prvého stupňa, nepostačuje len v konaní niečo tvrdiť, ale je potrebné aj preukázať
hodnovernými dôkazmi tvrdené skutočnosti. Žalobkyňa v tejto veci poukazuje na tzv.
Pomocnú knihu urbarialisiov obce S., kde na str. 150 je zapísaný jej právny predchodca M.
P., G. s poznámkou v krúžku S. Je potrebné poukázať na to, že v tomto zápise na str. 150 je
záznam týkajúci sa rokov 1930 – 1957. Ak M. P. zomrel v roku 1944, tak zo záznamu
nevyplýva, kto po roku 1944 mal nárok na podiel po tomto pôvodne zapísanom M. P. z G.
Nie je preukázané, že by jeho práva prešli práve na M. I., rod. P. V tejto veci je potrebné
poukázať na zák. č. 2/1958 Zb. Slovenskej národnej rady o úprave pomerov a
obhospodarovaní spoločne užívaných lesov bývalých urbarialistov, komposesorátov a
podobných útvarov, kde podľa § 9 ods. 1, odovzdanie spoločných lesov do
obhospodarovania nedotýka sa doterajšich vlastníckych pomerov spoločných lesov.
Členovia zrušených útvarov ostávali spoluvlastníkmi spoločných lesov v pomere podľa
svojich podielov. Zákonom sa síce zrušovali útvary bývalých urbarialistov za tzv. účelom
lepšieho hospodárenia v lesoch a rozvoja lesnej výroby a podľa § 2 ods. 1 tohto zákona,
spoločné lesy sa odovzdali do obhospodarovania krajskej správy lesov, ale práva a
povinnosti spoluvlastníkov zostali zachované, v danom prípade aj spoluvlastnícke práva
pôvodných urbárnikov. Žalobkyňa preto musela preukázať, či je právnou nástupkyňou po
pôvodnom podielovom spoluvlastníkovi na urbariátnych pozemkoch. Žalobkyňa to tvrdila,
ale nepreukázala, čo skonštatoval aj súd prvého stupňa. S týmto právnym názorom súdu
prvého stupňa odvolací súd sa stotožnil. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na
preukázanie právneho nástupníctva po pôvodne zapísanom M. P., kde zakrúžkovanie na
liste č. 150 pôvodného záznamu urbarialistov do krúžku slovo S., ešte nevytvára právny
základ na určenie zákonného práva dedičstva M. P. na podiel v urbariáte. V samotnom
zázname – Pomocnej knihe na str. 150 sú vyznačené ťažby dreva v rokoch 1930 – 1957, kde
urbárske lesy boli odovzdané do správy – krajskej správy lesov podľa zák. č. 2/1958 Zb. o
úprave pomerov a obhospodarovaní spoločne užívaných lesov, kde nieje vyznačená zmena v
prípade tvrdeného úmrtia M. P., právneho predchodcu žalobkyne v roku 1944. Dá sa
predpokladať, že smrť pôvodného urbárskeho spoluvlastníka by sa aj vyznačila na takomto
zázname s uvedením, kto je ďalej oprávnený po ňom brať úžitky. Keďže žalobkyňa neuniesla
dôkazné bremeno na preukázanie tvrdených skutočnosti, že M. I., rod. P. zomrela 10. 9.
1976, je podielovou spoluvlastníčkou k sporným nehnuteľnostiam, preto pre neunesenie
dôkazného bremena žalobkyňa musí niesť aj dôsledok vo forme neúspechu v súdnom
konaní. Krajský súd preto potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne
v napadnutej časti, t. j. vo výroku o zamietnutí žaloby.“
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s hodnotením
svedeckých výpovedí a ďalších dôkazov vykonaných v priebehu posudzovaného konania
okresným súdom a následne odobrený napadnutým rozsudkom krajského súdu.
Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil, že by
okresným súdom aplikovaný postup pri hodnotení dôkazov, s ktorým sa krajský súd
stotožnil, boli v takom rozpore s vykonaným dokazovaním, ktorý by mohol zakladať dôvod
na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku krajského súdu v súlade s jeho
právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Naopak, ide o právne závery, ktoré sú
podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, t. j. tak, ako
to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a aj
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo
v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou
právnou úpravou.
V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľky s napadnutým rozsudkom
krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že
rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby
postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho
rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov
arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do
postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi namietaným rozsudkom
krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich
porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. augusta 2011