Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 288/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. augusta 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. D., P., zastúpenej advokátkou JUDr. M. J., P., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v

Prešove sp. zn. zo 7. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2011

doručená sťažnosť M. D., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. M. J.,

P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 7. apríla 2011 (ďalej len „rozsudok zo 7. apríla 2011“ alebo „napadnutý

rozsudok“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«Krajský súd v Prešove, rozsudkom sp. zn. potvrdil rozsudok

Okresného súdu v Prešove, sp. zn. v napadnutej časti, ktorým bola

zamietnutá žaloba, ktorou sa sťažovateľka domáhala určenia, že do dedičstva po neb. M. I.,

rod. P., zomrelej dňa 10. 09. 1976, patria v žalobe špecifikované podiely k nehnuteľnostiam.

V danom konani sťažovateľka ako žalobkyňa dôvodila, že dňa 24. 05. 1996 na

Notárskom úrade JUDr. M. P. bolo do notárskej zápisnice spísané Osvedčenie, podľa

ktorého urbarialisti Obce S., Pozemkové spoločenstvo so sídlom v K. prehlásili, že prevzali

do svojho vlastníctva nehnuteľnosti, nachádzajúce sa v kat. území obce D. Žalovaní v 1. a 2.

rade osvedčili svoje spoluvlastnícke podiely po neb. M. P., ktorý pre častý výskyt priezviska

P. v obci, mal prímenie S.

Krajský súd v Prešove sa stotožnil správnym názorom Okresného súdu, že

sťažovateľka ako žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, týkajúce sa preukázania, že je

právnou nástupkyňou po neb. M. P., resp. že M. P., zapísaný v Pomocnej knihe Urbariálnej

obce S., str. 150, založenej 26. 08. 1929, je jej právnym predchodcom...

V súdnom konaní bolo predložených niekoľko dôkazov, jednoznačne preukazujúcich,

že M. P., zapísaný v Pomocnej Urbariálnej knihe, je právnym predchodcom sťažovateľky,

avšak ani jeden z tých dôkazov súd nereflektoval.

Fakt, že M. P. – s. mal manželku M. K., s ktorou ma jedinú dcéru – M. I., rod. P.,

potvrdil vo svojej výpovedi Ing. J. S., ktorý taktiež uviedol, že žalovaní v 1. a 2. rade mali

taktiež právneho predchodcu M. P., s prímením K. Rovnako žalovaný v 1. rade Ing. A. P.

v liste zo dňa 22. 05. 2009 potvrdil, že si pamätá na neb. M. P., ktorý mal jedinú dcéru M.

I., ktorá bola starou matkou sťažovateľky. Máme teda za preukázané, že právnym

predchodcom M. I. bol M. P., čo vyplýva aj z rodného listu M. I., rod. P.

Za preukázané považujeme aj skutočnosť, že práve tento M. P. vlastnil pozemky v

Urbariáte S. Súdu boli predložené viaceré svedecké výpovede, ktorými bolo jednoznačne

preukázané, že podiely v Urbariáte S. mal len M. P. – s., nie M. P. – K.

To, že M. P. – s. bol vlastníkom pozemkov v Urbariáte S., potvrdil svedok Ing. J. S.,

ktorý túto skutočnosť vedel od Jozefa Komára, ktorý bol dlhoročným richtárom v D. Právny

predchodca žalovaných M. P. – K. síce vlastnil pozemky v Urbariáte D., no nikdy nevlastnil

pozemky v Urbariáte S., čo okrem J. S. vo svojich písomných výpovediach potvrdili

svedkovia Ing. Š. I., nar. 21. 08. 1929, J. I., nar. 16. 03. 1927, M. M., rod. K., nar. 05. 02.

1928, A. A., nar. 05. 01. 1911, J. P., nar. 02. 06. 1941 a J. C., nar. 13. 06. 1926. V zmysle

týchto svedeckých výpovedí jediným M. P., ktorý vlastnil 2/8 pozemkov v Urbariáte S., bol

M. P. – s. – právny predchodca sťažovateľky.

Krajský súd sa uvedenými svedeckými výpoveďami absolútne nezaoberal, napriek

tomu, že na nich navrhovateľka poukázala vo svojom odvolaní. Poukázal len na

odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia s použitím ust. ..

Odvolací súd nemôže bez ďalšieho prevziať závery súdu prvého stupňa keď sa ani

ten s argumentáciou odvolateľky nezaoberal. Postup odvolacieho súdu, ktorý sa

nevysporiadal so svedeckými výpoveďami, predloženými v konaní, ktorými sa v celom

rozsahu nezaoberal ani prvostupňový súd v konečnom dôsledku znamená, že ani rozsudok

odvolacieho súdu nieje riadne odôvodnený.

Prvostupňový súd poukázal len na výpovede J. I., nar. 16. 03. 1927 a Ing. Š. I., nar.

21. 08. 1929, ktorých však nepovažoval za tzv. pamätníkov, keďže v čase smrti M. P. – s.

mali 15 a 17 rokov. Zároveň ale opomína vo svojej argumentácii svedeckú výpoveď A. A.,

ktorý v čase smrti M. P. – s. mal už 33 rokov a ktorý vyhlásil, že poznal rodinu M. P. – s.,

jeho dcéru M. jej manžela J. I. i ich deti. Ďalej uviedol, že M. P. – s. vlastnil podiel 2/8 v S.

urbariáte. Tento svedok teda stotožnil právneho predchodcu sťažovateľky, M. P. – s. s

osobou, ktorá je zapísaná v Pomocnej knihe Urbariálnej obce S., keďže podľa A. A. podiel

v Urbariáte S. vlastnili len tri rodiny pochádzajúce z D. – M. P. – s., S. – H. a V. P.

Podobne relevantnou je aj výpoveď p. M. M., ktorá je príbuznou tak rodine M. I. – rod. P. a

jej manžela J. I. (ktorým zostalo prímenie – s.), ako aj rodine M. P. – K. Aj ona potvrdila, že

podiely v S. urbariáte vlastnil len M. P. – s. , nie M. P. – K...

Rozsudok odvolacieho súdu nemožno považovať za presvedčivo odôvodnený ani

v časti, kde súd argumentuje, že smrť pôvodného urbárskeho spoluvlastníka by sa vyznačila

v Pomocnej knihe s uvedením, kto je oprávnený po ňom brať úžitky. Takáto argumentácia

nie je ničím odôvodnená, a nemôže byť dôvodom pre popretie všetkých v konaní

realizovaných dôkazov, predovšetkým s poukazom na fakt, že M. P. – s. zomrel v roku 1944,

teda v čase vojny. Takýto postoj je len zjednodušovaním veci bez odôvodnenia, na základe

akých dôkazov súd k takémuto zisteniu dospel.

Súd rovnako konštatoval, že zo strany sťažovateľky nebolo preukázané, že po smrti

M. P. – s. tieto nehnuteľnosti obhospodarovala jeho dcéra s manželom. V prvom rade

poukazujeme na to, že všetok majetok M. P. – s. nadobudla jeho jediná dcéra – M. I., a to

jednak darovacou zmluvou zo dňa 30. 03. 1940 č. 2134, a jednak v dedičskom konaní, ako

to vyplýva 2 pozemnoknižnej vložky č. 77, ako aj následne Rozhodnutia št. notárstva č.

D1358/76, podľa ktorého sú predmetom dedičstva po poručiteľke M. I. nehnuteľnosti

zapísané na pozemnoknižnej vložke č. 41 a 174, kat. úz. D. Nie je možné predložiť dedičské

rozhodnutie po neb. M. P. – s., predmetom ktorého by boli podiely v urbariáte S., pretože do

r. 1996 sa podiely v Urbariáte nededili. V listoch vlastníctva boli uvedení ako vlastníci

„urbárni gazdovia“, ktorých evidenciu viedol príslušný urbár. Avšak to, že po smrti M. P.

les v Urbariáte S. obhospodarovala M. I. a jej manžel vyplýva z vyššie spomínanej výpovede

p. M. M., keď uvádza, že po druhej svetovej vojne chodil do lesa J. I. so svojim synom J.

J. I. na pozemkoch, ktoré vlastnila jeho manželka M. po svojom otcovi M. P. – s.,

hospodáril ako samostatne hospodáriaci roľník a tento majetok užíval a spravoval. Ak sa

teda v niektorých listinách uvádza J. I. vo vzťahu k majetku v Urbariáte v D., tak len v

zmysle ich oprávneného užívateľa, keďže bol manželom ich vlastníčky – dcéry M. P. – s. J.

I. však nikdy pozemky v obci D. nevlastnil. Túto skutočnosť je možné preukázať

Rozhodnutím č. D 854/69 zo dňa 11. 12. 1969, ktoré je dedičským rozhodnutím po J. I.,

zomr. 20. 06. 1969, z ktorého vyplýva, že J. I. vlastnil len pozemky v katastri K.

Poukazujeme na splnomocnenie, ktoré udelil J. I. (manžel M. rod. P.) svojmu synovi

J. I. na prevzatie sumy za preplatenie lesa chrasť – teda v S. urbariáte, nachádzajúce sa v

spise. (To, že hon Ch. je súčasťou Urbariátu S., potvrdil P. S. na pojednávaní dňa 22. 05.

2009). Súd nesprávne uviedol, že J. I. splnomocnil J. I., v danom prípade naopak, otec J.

splnomocnil syna J. a splnomocniteľ, t. j. otec J. I. nar. 26. 03. 1889 je ako splnomocniteľ aj

podpísaný. Ide o splnomocnenie potvrdené p. Komárom, ktorého vo svojej výpovedi

spomína svedok S. Súd tento dôkaz neakceptoval, lebo podľa súdu aj v Urbariáte obce D.

mal J. I. podiel, čo nie je pravdou. J. I. takýto podiel v D. ani v S. nemal, a svoje oprávnenie

užívať tieto nehnuteľnosti mohol odvádzať len z toho, že bol manželom vlastníčky...»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:

„Základné práva sťažovateľky… na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR ako aj práva na spravodlivý súdny proces podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa

07. 04. 2011 porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 07. 04. 2011

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia vo

výške 130,91 € na účet právnej zástupkyne... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa sa žalobou podanou

Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) domáhala voči žalovaným v 1. až

153. rade určenia, že ňou označené spoluvlastnícke podiely na urbárskych nehnuteľnostiach

patria do dedičstva po M. I., rodenej P., zomrelej v roku 1976. Podľa sťažovateľky

pôvodným vlastníkom označených podielov bol otec M. I., rod. P., označený v „Pomocnej

knihe Urbariálnej obce S.“ ako „M. P. z G. so zakrúškovaným prímením S.“, pričom pri

obnove urbariátu v roku 1996 boli nesprávne identifikovaní jeho nástupcovia.

Okresný súd rozsudkom č. k. -546 z 22. septembra 2009 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) konanie vo vzťahu k niektorým žalovaným zastavil a v ostatnej

časti žalobu zamietol. Na základe sťažovateľkou podaného odvolania proti zamietavému

výroku rozsudku okresného súdu krajský súd napadnutým rozsudkom tento potvrdil.

Dôvodom zamietnutia žaloby sťažovateľky bolo neunesenie dôkazného bremena na

preukázanie jej tvrdení uvedených v žalobe. Krajský súd sa s týmto záverom okresného

súdu v plnom rozsahu stotožnil.

Sťažovateľka vidí porušenie ňou označeného základného a iného práva

v nesprávnych záveroch napadnutého rozsudku a jeho nedostatočnom odôvodnení, k čomu

uviedla: „Súdy v danom prípade pri hodnotení vykonaných dôkazov opomenuli vyhodnotiť

predložené svedecké výpovede, ktoré preukazujú tvrdenia sťažovateľky, v dôsledku čoho

dospeli k nesprávnemu záveru o neunesení dôkazného bremena sťažovateľkou. V prípade

sťažnosťou napadnutého rozhodnutia tak nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia

ako aj chybné hodnotenie dôkazov, resp. opomínanie predložených svedeckých výpovedí má

za následok porušenie práv sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie. Súd pri

rozhodovaní nebral do úvahy skutočnosti, preukázané dôkazmi, ako aj logickú súvislosť

dôkazmi preukázaných skutočností, preto jeho rozhodnutie možno považovať za svojvoľné,

účelové a arbitrárne...“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že

kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov

a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného

súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,

že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp.

odopretiu základných práv alebo slobôd ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa (ako aj práva podľa dohovoru) sa možno domáhať

v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo

chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul obsah odôvodnenia

odvolaním sťažovateľky napadnutého rozsudku okresného súdu a v ďalšej časti svojho

odôvodnenia uviedol:

„... odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia ( ) a súhlasí s právnym rozhodnutím, podaným

v odôvodnení rozsudku. Žalobkyňa v tomto prípade uplatnila právo na určenie rozsahu

dedičstva po nebohej M. I., rod. P., zomrelej 10. 9. 1976, ktorá by mala byť dedičkou po

pôvodnom podielovom spoluvlastníkovi na urbárskych lesoch M. P. – S. Ako už konštatoval

súd prvého stupňa, nepostačuje len v konaní niečo tvrdiť, ale je potrebné aj preukázať

hodnovernými dôkazmi tvrdené skutočnosti. Žalobkyňa v tejto veci poukazuje na tzv.

Pomocnú knihu urbarialisiov obce S., kde na str. 150 je zapísaný jej právny predchodca M.

P., G. s poznámkou v krúžku S. Je potrebné poukázať na to, že v tomto zápise na str. 150 je

záznam týkajúci sa rokov 1930 – 1957. Ak M. P. zomrel v roku 1944, tak zo záznamu

nevyplýva, kto po roku 1944 mal nárok na podiel po tomto pôvodne zapísanom M. P. z G.

Nie je preukázané, že by jeho práva prešli práve na M. I., rod. P. V tejto veci je potrebné

poukázať na Slovenskej národnej rady o úprave pomerov a

obhospodarovaní spoločne užívaných lesov bývalých urbarialistov, komposesorátov a

podobných útvarov, kde podľa § 9 ods. 1, odovzdanie spoločných lesov do

obhospodarovania nedotýka sa doterajšich vlastníckych pomerov spoločných lesov.

Členovia zrušených útvarov ostávali spoluvlastníkmi spoločných lesov v pomere podľa

svojich podielov. Zákonom sa síce zrušovali útvary bývalých urbarialistov za tzv. účelom

lepšieho hospodárenia v lesoch a rozvoja lesnej výroby a podľa § 2 ods. 1 tohto zákona,

spoločné lesy sa odovzdali do obhospodarovania krajskej správy lesov, ale práva a

povinnosti spoluvlastníkov zostali zachované, v danom prípade aj spoluvlastnícke práva

pôvodných urbárnikov. Žalobkyňa preto musela preukázať, či je právnou nástupkyňou po

pôvodnom podielovom spoluvlastníkovi na urbariátnych pozemkoch. Žalobkyňa to tvrdila,

ale nepreukázala, čo skonštatoval aj súd prvého stupňa. S týmto právnym názorom súdu

prvého stupňa odvolací súd sa stotožnil. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na

preukázanie právneho nástupníctva po pôvodne zapísanom M. P., kde zakrúžkovanie na

liste č. 150 pôvodného záznamu urbarialistov do krúžku slovo S., ešte nevytvára právny

základ na určenie zákonného práva dedičstva M. P. na podiel v urbariáte. V samotnom

zázname – Pomocnej knihe na str. 150 sú vyznačené ťažby dreva v rokoch 1930 – 1957, kde

urbárske lesy boli odovzdané do správy – krajskej správy lesov podľa o

úprave pomerov a obhospodarovaní spoločne užívaných lesov, kde nieje vyznačená zmena v

prípade tvrdeného úmrtia M. P., právneho predchodcu žalobkyne v roku 1944. Dá sa

predpokladať, že smrť pôvodného urbárskeho spoluvlastníka by sa aj vyznačila na takomto

zázname s uvedením, kto je ďalej oprávnený po ňom brať úžitky. Keďže žalobkyňa neuniesla

dôkazné bremeno na preukázanie tvrdených skutočnosti, že M. I., rod. P. zomrela 10. 9.

1976, je podielovou spoluvlastníčkou k sporným nehnuteľnostiam, preto pre neunesenie

dôkazného bremena žalobkyňa musí niesť aj dôsledok vo forme neúspechu v súdnom

konaní. Krajský súd preto potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne

v napadnutej časti, t. j. vo výroku o zamietnutí žaloby.“

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s hodnotením

svedeckých výpovedí a ďalších dôkazov vykonaných v priebehu posudzovaného konania

okresným súdom a následne odobrený napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil, že by

okresným súdom aplikovaný postup pri hodnotení dôkazov, s ktorým sa krajský súd

stotožnil, boli v takom rozpore s vykonaným dokazovaním, ktorý by mohol zakladať dôvod

na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku krajského súdu v súlade s jeho

právomocami ustanovenými v . Naopak, ide o právne závery, ktoré sú

podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, t. j. tak, ako

to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu podľa a aj

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo

v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou

právnou úpravou.

V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľky s napadnutým rozsudkom

krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva podľa dohovoru nie je záruka, že

rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby

postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov

arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do

postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi namietaným rozsudkom

krajského súdu a základným právom podľa a právom podľa

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich

porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011