Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)I. ÚS 247/2011
PDF · 250.08 KB
No categories available
I. ÚS 247/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. augusta 2011
v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu
Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti Ing. R. S., N., zastúpeného advokátom JUDr. A. F., K.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Em 2/2007
takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. R. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice II vo veci vedenej pod sp. zn. 27 Em 2/2007
p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Em 2/2007
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. Ing. R. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc
eur), ktoré j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť Ing. R. S. trovy právneho
zastúpenia v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jeho
právneho zástupcu advokáta JUDr. A. F., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2011
doručená sťažnosť Ing. R. S., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. A.
F., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Em
2/2007 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 10. mája 2007 okresnému
súdu návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia o úprave styku s maloletým dieťaťom, ktorý
odôvodnil neplnením povinností stanovených rozsudkom okresného súdu sp. zn.
28 C 79/2006 z 2. novembra 2006 jeho bývalou manželkou (ďalej len „matka maloletej“),
ktorá mu opakovane odmietala odovzdať jeho dcéru V. S. (ďalej len „maloletá“),
a uskutočniť tak styk v dňoch a čase určenom uvedeným rozhodnutím. Konanie je
okresným súdom vedené pod sp. zn. 27 Em 2/2007.
Po podaní návrhu sťažovateľom došlo v konaní o úprave jeho styku a jeho rodičov
s maloletou k vydaniu rozsudku okresného súdu č. k. 26 P 111/2007-116 zo 4. novembra
2009, ktorým okresný súd schválil rodičovskú dohodu o úprave styku s maloletou a zmenil
rozsudok okresného súdu sp. zn. 28 C 79/2006 z 2. novembra 2006.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že po podaní návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia
okresný súd ustanovil kolízneho opatrovníka pre maloletú až uznesením sp. zn.
27 Em 2/2007 z 3. júla 2007 a prvá výzva povinnej na dobrovoľné plnenie povinností
stanovených právoplatným a vykonateľným rozsudkom okresného súdu sp. zn.
28 C 79/2006 z 2. novembra 2006 bola vyhotovená až 16. augusta 2007 (viac ako 100 dní
od podania návrhu). Sťažovateľ podaniami z 13. augusta 2007 a 8. októbra 2007
upozorňoval okresný súd na opakované problémy s odovzdaním maloletej pre účely
realizácie ich stretnutí zo strany povinnej. Až 23. novembra 2007, teda po šiestich
mesiacoch od podania návrhu, okresný súd vyzval kolízneho opatrovníka, aby prešetril
pomery v rodine maloletej, pričom kolízny opatrovník pristúpil k prešetreniu pomerov
v rodine sťažovateľa až po troch mesiacoch od uvedenej výzvy na základe urgencie
sťažovateľa z 30. januára 2008. Kolízny opatrovník doručil okresnému súdu „doplnenie
k vyjadreniu“ 27. februára 2008. Sťažovateľ opätovne 19. marca 2009 a 9. decembra 2009
urgoval výkon rozhodnutia v zmysle podaného návrhu.
Sťažovateľ v sťažnosti tiež namietal, že okresný súd rozhodol o uložení pokuty
matke maloletej až uznesením sp. zn. 27 Em 2/2007 z 10. marca 2010, teda po dvoch
rokoch a desiatich mesiacoch od začatia napadnutého konania a po jeho niekoľkonásobných
urgenciách. Uvedené uznesenie okresného súdu bolo Krajským súdom v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) potvrdené v dôsledku chyby okresného súdu pri jeho doručovaní až
7. júla 2010.
Na základe uvedeného postupu okresného súdu v napadnutom konaní, ktorý sa podľa
sťažovateľa vyznačoval zbytočnými prieťahmi, podal sťažovateľ 9. marca 2010 predsedovi
okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní. Predseda okresného súdu vo svojom
vyjadrení z 22. marca 2010 potvrdil, že sťažnosť sťažovateľa je dôvodná, a skonštatoval
zbytočné prieťahy v napadnutom konaní.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že po ďalších zmarených stretnutiach
s maloletou, o ktorých svojimi podaniami okresný súd podrobne informoval, bolo okresným
súdom rozhodnuté o uložení v poradí druhej pokuty matke maloletej až uznesením sp. zn.
27 Em 2/2007 z 18. júna 2010. V rámci vyjadrenia k odvolaniu sťažovateľ opätovne
upozornil okresný súd, že jeho stretnutie s maloletou 3. a 4. júla 2010 bolo zmarené zo
strany matky maloletej. Keďže nedošlo k stretnutiu sťažovateľa s maloletou ani
4. a 5. septembra 2010, okresný súd uložil matke maloletej v poradí tretiu pokutu uznesením
sp. zn. 27 Em 2/2007 z 10. novembra 2010, ktoré bolo krajským súdom potvrdené
uznesením sp. zn. 7 CoP 356/2010 zo 14. februára 2011. Napriek uvedeným uzneseniam
všeobecných súdov konajúcich vo veci sťažovateľa sa nezrealizovalo ani stretnutie
sťažovateľa s maloletou 5. marca 2011 a 7. mája 2011.
Podľa sťažovateľa „z uvedeného popísaného priebehu celého konania a jednotlivých
úkonov súdu vyplýva, že Okresný súd Košice II bol dlhodobo aj napriek... výzvam
a urgenciám nečinný, na viaceré nerealizované a zmarené stretnutia... nereagoval v zmysle
príslušných zákonných ustanovení a svojou nečinnosťou a postupom spôsobil prieťahy
v súdnom konaní o výkon rozhodnutia,“ pričom ani po štyroch rokoch od podania návrhu na
nariadenie výkonu rozhodnutia nezabezpečil výkon rodičovského práva sťažovateľa
pravidelne sa stretávať s maloletou, čím bol značne narušený vzťah medzi sťažovateľom
(otcom) a maloletou (dcérou).
Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie tiež poukázal na judikatúru ústavného súdu,
podľa ktorej „v konaniach starostlivosti súdu o maloletých sa predpokladá osobitná
pozornosť efektívnym a rýchlym postupom súdu (podobne II. ÚS 2/01)“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Em 2/2007 porušil jeho základné
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na
prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikáže
okresnému súdu v predmetnom konaní konať bez zbytočných prieťahov a prizná mu
primerané finančné zadosťučinenie v sume 8 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume
314,18 €.
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval, uznesením č. k. I. ÚS 247/2011-13
z 23. júna 2011 ju prijal na ďalšie konanie a vyzval právneho zástupcu sťažovateľa
a podpredsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo
ústne pojednávanie. Podpredsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa
vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a podpredseda okresného súdu oznámili,
že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.
Podpredseda okresného súdu vo vyjadrení sp. zn. 1SprV/402/2011 z 11. júla 2011,
ktoré bolo doručené ústavnému súdu 14. júla 2011, okrem iného uviedol: „V súlade
s ustanovením § 29 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov, po oboznámení s predloženou sťažnosťou a so spisom
nášho súdu, v ktorom sú namietané prieťahy v konaní Vám predkladám nasledovné
vyjadrenie spolu s chronológiou vo veci vykonaných procesných úkonov:
- dňa 10. 5. 2007 doručený súdu návrh na výkon rozhodnutia o úprave styku,
sťažovateľ vystupuje v procesnom postavení oprávneného,
- dňa 29. 6. 2007 vydané uznesenie o ustanovení kolízneho opatrovníka maloletým
deťom,
- dňa 16. 8. 2007 povinná vyzvaná na dobrovoľnú realizáciu styku podľa
právoplatného rozhodnutia súdu,
- dňa 8. 10. 2007 súdu doručené vyjadrenie oprávneného,
- dňa 22. 11. 2007 povinná vyzvaná na vyjadrenie k návrhu oprávneného na výkon
rozhodnutia a kolízny opatrovník žiadaný o prešetrenie pomerov,
- dňa 13. 12. 2007 doručené súdu vyjadrenie kolízneho opatrovníka,
- dňa 18. 12. 2007 doručené súdu vyjadrenie povinnej,
- dňa 30. 1. 2008 doručené súdu vyjadrenie oprávneného,
- dňa 27. 2. 2008 doručené súdu vyjadrenie kolízneho opatrovníka, výzvou zo dňa
9. 3. 2009 oprávnený vyzvaný na oznámenie, či došlo k realizácii styku, kolízny opatrovník
na prešetrenie pomerov,
- dňa 19. 3. 2009 doručené súdu vyjadrenie oprávneného,
- dňa 22. 3. 2009 doručené súdu vyjadrenie kolízneho opatrovníka,
- dňa 8. 10. 2009 povinná vyzvaná na dobrovoľnú realizáciu styku podľa rozhodnutia
súdu,
- uznesením zo dňa 10. 3. 2010 povinnej uložená pokuta a nariadený informatívny
výsluch na 30. 3. 2010,
- 22. 3. 2010 doručené súdu vyjadrenie kolízneho opatrovníka,
- dňa 6. 4. 2010 doručené súdu odvolanie povinnej proti uzneseniu o uložení pokuty,
- dňa 28. 4. 2010 doručené súdu vyjadrenie oprávneného,
- informatívny výsluch dňa 30. 4. 2010 preložený z dôvodu ospravedlnenia povinnej
a jej právnej zástupkyne na 4. 6. 2010,
- dňa 30. 4. 2010 doručené súdu vyjadrenie kolízneho opatrovníka,
- dňa 4. 6. 2010 na informatívnom výsluchu vypočutí oprávnený a povinná,
- dňa 8. 6. 2010 doručené súdu vyjadrenie oprávneného,
- dňa 9. 6. 2010 doručené súdu vyjadrenie kolízneho opatrovníka,
- uznesením zo dňa 18. 6. 2010 povinnej uložená pokuta,
- dňa 29. 6. 2010 predložený spis odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní,
- dňa 2. 7. 2010 doručené súdu odvolanie povinnej proti uzneseniu o uložení pokuty,
- odvolací súd uznesením zo dňa 7. 7. 2010, doručeným súdu 15. 7. 2010, potvrdil
uznesenie o uložení pokuty,
- dňa 22. 7. 2010 doručené súdu vyjadrenie oprávneného k odvolaniu povinnej,
- dňa 4. 8. 2010 predložený spis odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní,
- odvolací súd uznesením zo dňa 13. 9. 2010, doručeným súdu potvrdil uznesenie
o uložení pokuty,
- dňa 30. 9. 2010 doručené súdu vyjadrenie oprávneného,
- uznesením zo dňa 10. 11. 2010 povinnej uložená pokuta,
- dňa 29. 11. 2010 doručené súdu odvolanie povinnej proti uzneseniu o uložení
pokuty,
- dňa 17. 12. 2010 doručené súdu vyjadrenie oprávneného k odvolaniu povinnej,
- dňa 22. 12. 2010 predložený spis odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní,
odvolací súd uznesením zo dňa 14. 2. 2011, doručeným súdu potvrdil uznesenie
o uložení pokuty,
- dňa 15. 3. 2011 a 14. 3. 2011 doručené súdu oznámenie oprávneného ako prebiehal
styk s maloletou.
S poukazom na vyššie uvedenú chronológiu úkonov vo veci možno konštatovať, že
v konaní s výnimkou obdobia od 28. 2. 2008 do 10. 3. 2010 boli zo strany súdu úkony
vykonávané priebežne. Nečinnosť v uvedenom období bola čiastočne spôsobená aj tým, že
na tunajšom súde sa pod sp. zn. 26 P 111/2007 viedlo konanie o úprave styku k maloletej.
Posúdenie dôvodnosti prieťahov nechávam na zvážení ústavného súdu.
V tejto súvislosti je aj potrebné poukázať na správanie povinnej, ktorá využíva všetky
právne prípustné prostriedky, aby nemusela plniť právoplatne a vykonateľné rozhodnutie
súdu.
Vo veci bola dňa 9. 3. 2010 podaná sťažovateľom sťažnosť na prieťahy v konaní
v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov, sťažnosť bola listom Spr. 36/2010 zo dňa 22. 3. 2010 uznaná za
dôvodnú, spis je od podania sťažnosti pravidelne sledovaný vedením súdu z hľadiska
plynulosti konania.“
Právny zástupca sťažovateľa vo vyjadrení z 21. júla 2011, ktorým reagoval na
vyjadrenie podpredsedu okresného súdu z 11. júla 2011, uviedol: „Pozitívne hodnotím, že
všeobecný súd priznal prieťahy od doby 28. 2. 2008 do 10. 3. 2010, ale s ostatnou
konštatáciou uvedenou vo vyjadrení nesúhlasíme.
Skutočnosť, že v uvedenom období sa viedlo iné konanie (sp. zn. 26P 111/2007)
nemôže mať žiaden dopad na konanie o výkon rozhodnutia a už vôbec nemôže byť
sťažovateľovi na ujmu, veď predsa všeobecný súd mal titul (právoplatný a vykonateľný
rozsudok sp. zn. 28C/79/2006-28), aby vo veci konal...
Z aktuálneho vyjadrenia OS KE II. vo veci mojej ústavnej sťažnosti vyplýva, že od
podania návrhu na výkon rozhodnutia (10. 5. 2007) do 27. 2. 2008 nedošlo k prieťahom
a úkony súdu boli údajne vykonávané priebežne a to isté platí aj o období po 10. 3. 2010 do
súčasnosti. S uvedeným sa nestotožňujem a v plnom rozsahu poukazujem na samotnú
sťažnosť (str. 3 – vo vzťahu k obdobiu do 27. 2. 2008 a str. 4 a 5 – vo vzťahu k obdobiu po
10. 3. 2010).
V tejto súvislosti si dovolím poznamenať, že úkony súdu vykonávané po 10. 3. 2010,
ktoré sú aj vymenované v chronológii procesných úkonov, nie je možné považovať za úkony,
ktoré by nejakým spôsobom naplnili moje ústavné právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a ktoré by prispeli ku konečnému vyriešeniu predmetného konania
a navyše som presvedčený, že podanie odvolania, či vyjadrenia k odvolaniu nie je možné
považovať za procesný úkon súdu...
S ohľadom na uvedené mám za to, že celková obrana okresného súdu použitá v jeho
vyjadrení neobstojí a to s prihliadnutím na citlivý predmet konania, na právnu nezložitosť
veci, na správanie môjho klienta ako účastníka konania a na postup súdu.“
Podaním z 11. augusta 2011 doručeným ústavnému súdu 16. augusta 2011 si právny
zástupca sťažovateľa uplatnil trovy právneho zastúpenia za písomné vyjadrenie k vyjadreniu
podpredsedu okresného súdu k prijatej sťažnosti z 21. júla 2011.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Em 2/2007.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo
svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na
súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
Predmetom konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 27 Em 2/2007 je
výkon rozhodnutia o úprave styku s maloletou. Pokiaľ ide o prvé kritérium „zložitosť veci“,
ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom prípade skutkový stav veci a platnú právnu
úpravu, ako aj právnu povahu (charakter) veci, pričom na základe týchto hľadísk predmetné
konanie o nariadenie výkonu rozhodnutia o úprave styku s maloletým dieťaťom nemožno
hodnotiť ako konanie po skutkovej alebo právnej stránke zložité (m. m. III. ÚS 188/05).
Z povahy veci súčasne vyplýva, že táto si vyžaduje určitú rýchlosť konania.
Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní, či v konaní pred
okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru). Ústavný súd vychádzajúc zo sťažnosti, jej príloh, predloženého
súdneho spisu, stanoviska podpredsedu okresného súdu a vyjadrenia právneho zástupcu
sťažovateľa nezistil, že by sťažovateľ svojím správaním prispel k doterajšej dĺžke konania
v označenej veci.
Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu, pričom vzniknuté
prieťahy posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu od podania
návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia (10. mája 2007) až do rozhodovania ústavného
súdu.
Podľa § 272 ods. 2 OSP pred nariadením výkonu rozhodnutia sudca písomne vyzve
toho, kto odmieta podrobiť sa súdnemu rozhodnutiu alebo neplní súdom schválenú dohodu
o výchove maloletých detí a o úprave styku s nimi, aby sa súdnemu rozhodnutiu podrobil
alebo aby súdom schválenú dohodu plnil. V tejto výzve upozorní tiež na následky neplnenia
povinností ustanovených v rozhodnutí alebo v dohode. Podľa odseku 3 toho istého
ustanovenia sudca spravidla požiada tiež príslušný orgán obce a orgán starostlivosti o deti,
aby viedli povinného k dobrovoľnému plneniu súdneho rozhodnutia alebo súdom
schválenej dohody o výchove maloletých detí o úprave styku s nimi bez toho, aby bolo treba
nariaďovať výkon rozhodnutia.
Podľa § 273 ods. 1 OSP ak výzva sudcu podľa § 272 ods. 2 zostane bezvýsledná,
ukladá sudca tomu, kto neplní dobrovoľne súdne rozhodnutie alebo súdom schválenú
dohodu o výchove maloletých detí, prípadne o úprave styku s nimi, postupne pokuty.
Jednotlivé pokuty nesmú prevyšovať 60 eur a pripadajú štátu.
Podľa § 273 ods. 2 OSP sudca môže v súčinnosti s príslušným orgánom obce,
prípadne aj so štátnymi orgánmi zariadiť odňatie dieťaťa tomu, u koho podľa rozhodnutia
alebo dohody nemá byť, a postarať sa o jeho odovzdanie tomu, komu bolo podľa
rozhodnutia alebo dohody zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie alebo dohoda priznávajú
právo na styk s dieťaťom po obmedzený čas.
V súvislosti s hodnotením postupu okresného súdu v súlade s citovanými
ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd konštatuje, že okresný súd
vyzval matku maloletej na dobrovoľné plnenie právoplatného a vykonateľného rozhodnutia
okresného súdu prvýkrát 16. augusta 2007 (teda až po 3 mesiacoch od doručenia návrhu na
nariadenie výkonu rozhodnutia) a druhýkrát 8. októbra 2009, teda po uplynutí ďalších 26
mesiacov, pričom prvú pokutu pre neplnenie povinností uložených právoplatným
a vykonateľným rozhodnutím jej uložil až uznesením z 10. marca 2010. Uvedený postup
okresného súdu, ktorým narušil plynulosť napadnutého konania, ústavný súd vyhodnotil ako
neefektívny a nesústredený.
Ako nesústredený kvalifikuje ústavný súd aj postup okresného súdu, keď predložil
súdny spis odvolaciemu súdu predčasne, bez predchádzajúceho doručenia odvolaním
napadnutého uznesenia z 10. marca 2010 všetkým účastníkom konania, čím spôsobil, že
uznesenie okresného súdu z 10. marca 2010 bolo odvolacím súdom potvrdené až 7. júla
2010.
V tejto súvislosti ústavný súd tiež pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená
a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie
ústavou zaručeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak
činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv,
kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr.
I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07, I. ÚS 345/08, I. ÚS 15/2010).
Ústavný súd tiež konštatuje, že v konaní bolo zistené jedno dlhodobejšie obdobie
nečinnosti, keď okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka. Ide
o časový úsek od 28. februára 2008, keď okresnému súdu bolo doručené doplnenie
k vyjadreniu kolízneho opatrovníka, do 10. marca 2010, keď okresný súd prvýkrát
uznesením uložil matke maloletej pokutu z dôvodu, že dlhodobo neplnila právoplatné
a vykonateľné rozhodnutie okresného súdu o úprave styku sťažovateľa s maloletou
(nečinnosť okresného súdu trvajúca 2 roky).
Nečinnosťou v trvaní takmer 4 mesiacov je poznačené aj obdobie od 16. februára
2011, keď bol spis okresného súdu vrátený z odvolacieho súdu po rozhodnutí o odvolaní
podanom matkou maloletej proti uzneseniu o uložení pokuty z 10. novembra 2010, do
predloženia spisu ústavnému súdu (14. júla 2011), počas ktorého okresný súd nevykonal
žiaden procesný úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa, v ktorej sa
sťažovateľ v napadnutom konaní nachádza.
Z prehľadu procesných úkonov tiež vyplýva, že súdny spis sa v hodnotenom období
opakovane (štyrikrát) nachádzal na krajskom súde z dôvodu rozhodovania o riadnych
opravných prostriedkoch podaných matkou maloletej proti uzneseniam okresného súdu
o uložení pokút pre neplnenie právoplatného a vykonateľného rozhodnutia okresného súdu.
Tieto obdobia však spolu predstavovali časový úsek v trvaní 4 mesiacov, a preto neboli
spôsobilé relevantným spôsobom ovplyvniť celkovú dĺžku napadnutého konania.
Podpredseda okresného súdu uznal prieťahy v napadnutom konaní v období od
28. februára 2008 do 10. marca 2010 priamo vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 11. júla
2011, ktoré odôvodnil tým, že na okresnom súde súčasne prebiehalo konanie o úpravu styku
k maloletej vedené pod sp. zn. 26 P 111/2007, ako aj správaním matky, ktorá „využíva
všetky právne prípustné prostriedky, aby nemusela plniť právoplatné a vykonateľné
rozhodnutie súdu“.
Obranu okresného súdu spočívajúcu na uvedených argumentoch ústavný súd
neakceptoval. V tejto súvislosti sa ústavný súd stotožnil s vyjadrením sťažovateľa, že postup
matky maloletej v napadnutom konaní, ako aj v iných súvisiacich konaniach a využívanie
všetkých procesných prostriedkov nemôže ovplyvňovať zákonný postup okresného súdu
v napadnutom konaní.
Vzhľadom na tieto skutočnosti, najmä z dôvodu povahy veci samej, keď je potrebné
zabezpečiť vykonateľnosť rozhodnutia okresného súdu, k čomu nedošlo ani po štyroch
rokoch od podania návrhu, dospel ústavný súd k záveru, že základné právo sťažovateľa na
prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy) a jeho právo na
prejednanie veci v primeranej lehote (čl. 6 ods. 1 dohovoru) boli porušené (bod 1 výroku
nálezu).
III.
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného
práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia v bode 1.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci
konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. V záujme efektívnosti
poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal
okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný vyplatiť ho sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa
čl. 8 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia. Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané primerané finančné
zadosťučinenie v sume 8 000 € poukazujúc najmä na stav právnej neistoty trvajúci viac ako
štyri roky, a z toho vyplývajúci vznik materiálnej, ako aj nemateriálnej ujmy.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania, ako aj na záver o nečinnosti
a neefektívnom a nesústredenom postupe okresného súdu, berúc do úvahy konkrétne
okolnosti daného prípadu, najmä skutočnosť, že ani po štyroch rokoch od podania návrhu na
nariadenie výkonu rozhodnutia o úprave styku s maloletou nedošlo k výkonu rodičovského
práva sťažovateľa pravidelne sa stretávať s maloletou, ústavný súd považoval priznanie
sumy 1 000 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci
úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný
súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom
pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011
(prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu). Vychádzal
pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je
odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej
služby vykonaný v roku 2011 1/6 z výpočtového základu zo sumy 741 €, čo predstavuje za
jeden úkon právnej služby odmenu v sume 123,50 € a 7,41 € režijný paušál, teda za dva
úkony právnej služby sumu 261,82 €. Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby
v konaní pred ústavným súdom zvýšená o daň z pridanej hodnoty (keďže advokát je jej
platcom) tak predstavuje celkovú sumu 314,18 €.
Podanie právneho zástupcu sťažovateľa doručené ústavnému súdu 21. júla 2011
ústavný súd nevyhodnotil vzhľadom na absenciu ústavnoprávneho rozmeru v jeho obsahu
ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.
Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. augusta 2011