Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 333/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., S., zastúpeného advokátom Mgr. R. T., PhD.,

B., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 22. novembra 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 4. februára

2011 doručená sťažnosť M. Š. (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa , 2 a 5 (ďalej len „“)

a podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 22. novembra 2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplynulo, že sťažovateľ bol

rozsudkom Špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK z 23. júna 2010

uznaný vinným zo spáchania zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej

skupiny podľa a iné, za čo bol odsúdený na úhrnný trest odňatia

slobody v trvaní 25 rokov. Proti rozsudku podal sťažovateľ odvolanie a vec sa v čase

podania sťažnosti nachádzala v štádiu odvolacieho konania na najvyššom súde. Najvyšší

súd sťažovateľa 11. novembra 2010 upovedomil o konaní neverejného zasadnutia

22. novembra 2010 o 10.00 h v súvislosti s rozhodovaním o predĺžení lehoty trvania jeho

väzby podľa . Podaním z 22. novembra 2010 sa sťažovateľ

prostredníctvom obhajcu vyjadril k ďalšiemu trvaniu väzby a na neverejnom zasadnutí

22. novembra 2010 bol pred rozhodnutím najvyššieho súdu v prítomnosti obhajcu vypočutý.

3. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 22. novembra 2010 bolo

podľa rozhodnuté, že lehota trvania väzby sťažovateľa sa

predlžuje do 3. apríla 2011.

4. Sťažovateľ namieta porušenie označených práv v súvislosti s jeho právom

na preskúmateľné väzobné rozhodnutie a primeranú súdnu odpoveď na námietky

sťažovateľa proti ďalšiemu trvaniu väzby a v súvislosti s jeho právom na osobnú slobodu

a zákonné väzobné rozhodnutie. Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti poukázal na priebeh

jeho väzobného stíhania, od vzatia do väzby v prípravnom konaní, cez podanie

obžaloby až po opakované rozhodovanie o jeho väzbe prvostupňovým súdom

a sťažnostným súdom. Pomerne výraznú časť sťažnostnej argumentácie venoval poukázaniu

na ne/činnosť jeho zvolených a náhradných obhajcov, tvrdeným prieťahom v konaní

prvostupňového súdu a relevantnej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“). Vo vzťahu k najvyššiemu súdu, ktorý sťažovateľ označil za jediného

porušovateľa svojich práv, a uzneseniu napadnutému touto sťažnosťou sťažovateľ uviedol:

,,Vo vyjadrení z 22.11.2010 som okrem iného namietal nezákonnosť uznesenia

špecializovaného trestného súdu z 27.05.2010 v spojení s uznesením najvyššieho súdu z

10.06.2010 z dôvodu porušenia môjho práva na obhajobu v súvislosti s neverejným

zasadnutím Špecializovaného trestného súdu dňa 27.05.2010, keď v mojej veci išlo o prípad

povinnej obhajoby.

Vo vyjadrení z 22.11.2010 som taktiež namietal neprimeranú dĺžku trvania mojej

väzby, ktorá v čase rozhodovania najvyššieho súdu celkovo trvala takmer 4 roky a 2

mesiace. V tejto súvislosti som poukazoval na konkrétne rozsudky ESĽP v obdobných

veciach.

Hoci podstatné námietky obsiahnuté vo vyjadrení z 22.11.2010 najvyšší súd uviedol

v uznesení najvyššieho súdu z 22.11.2010, v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia sa s

nimi vôbec nevyporiadal, keď iba všeobecne konštatoval, že v doterajšom konaní nebolo

zistené, že by postupom orgánov činných v trestnom konaní, či súdu po podaní obžaloby

boli porušené práva obžalovaného, ako ich tento namieta. Z tohto dôvodu považujem

uznesenie najvyššieho súdu z 22.11.2010 za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, v

dôsledku čoho najvyšší súd zlyhal v poskytnutí súdneho prieskumu zákonnosti pozbavenia

slobody vyžadovaným čl. 5 ods. 4 Dohovoru. Z identického dôvodu boli porušené moje

práva zaručené , a SR.“

Sťažovateľ k dĺžke trvania svojej väzby okrem rozsiahlej citácie záverov štrasburskej

judikatúry uviedol:

,,Moja väzba v prípravnom konaní trestnom trvala od 03.10.2006 do 13.06.2008, čo

je 1 rok a 8 mesiacov a v konaní pred súdom trvá od 13.06.2008, čo ku dňu 22.11.2010 bolo

2 roky a 5 mesiacov, celkovo teda takmer 4 roky a 2 mesiace...

Odhliadnuc od záverov uvedených v citovaných rozsudkoch ESĽP v porovnateľných

veciach je navyše potrebné dodať, že už od môjho pozbavenia osobnej slobody väzbou

orgány činné v prípravnom konaní trestnom nekonali s osobitným urýchlením a vznikali

zbytočné prieťahy v priebehu vyšetrovania. Rovnako v konaní pred súdom súd prvého

stupňa nekonal urýchlene, predovšetkým ničím nemožno odôvodniť zbytočný prieťah

trvajúci takmer 5 mesiacov od podania obžaloby dňa 13.06.2008 do začatia hlavného

pojednávania dňa 11.11.2008 a následné nedostatočne urýchlené konanie v obdobiach od

15.12.2008-20.01.2009, 08.04.2009-12.05.2009, 15.05.2009-17.06.2009, 30.06.2009-

09.09.2009, 16.10.2009-25.11.2009 a v roku 2010, kedy do 27.05.2010 sa hlavné

pojednávanie uskutočnilo len počas 8 dní.

I vzhľadom na vyššie uvedené mám za to, že uznesením najvyššieho súdu

z 22.11.2010 bolo porušené moje právo na osobnú slobodu a zákonné väzobné rozhodnutie

vyplývajúce z , 2 a 5 SR a Dohovoru.“

5. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd

porušil jeho označené práva, zrušil uznesenie najvyššieho súdu a prikázal mu, aby ho

neodkladne prepustil z väzby na slobodu. Žiadal priznať aj primerané finančné

zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov konania.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa , 2 a 5 osobná sloboda sa zaručuje. Nikoho nemožno

stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe

rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

9. Ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti

( ). Vo všeobecnosti platí, že ústavný súd je zdržanlivý, pokiaľ ide o zásahy

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného

súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre

konštantne zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či

právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,

nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej

judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho

orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní

o sťažnosti smerujúcej proti rozhodnutiu všeobecného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov (vrátane )

s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , ).

10. Právo na osobnú slobodu garantované tak , ako aj dohovorom zaujíma

v hierarchii základných práv a slobôd (ľudských práv a základných slobôd) popredné

miesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka,

ktorý sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo

slobodne z tohto miesta odísť (). Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť

„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem

toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť

zlučiteľné s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti

svojvôli (, ale aj , , , ).

Z uvedenej zásady vyplýva, že porušenie zákona v prípade rozhodovania o väzbe zakladá

zároveň aj porušenie a 5 , ako aj dohovoru.

11. Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného.

Keďže ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti

a zákonnosti (m. m. ). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného

súdu dbať o to, aby doba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu. Na tento účel

patrí všeobecnému súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť

existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu

neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach

o väzbe. Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc

na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní

pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej

slobody, akým je väzba obvineného (, , ).

Vychádzajúc z týchto základných princípov ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľa.

12. Najvyšší súd na vlastné odôvodnenie uznesenia v podstatnom uviedol:

„Špecializovaný trestný súd v Pezinku predložil na vec sa vzťahujúci trestný spis

Najvyššieho súdu SR k odvolaciemu konaniu dňa 28. septembra 2010.

Menovaný bol vzatý do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného

súdu v Senici, sp. zn. 40/2006, zo dňa 6. októbra 2006, v spojení s uznesením Krajského

súdu v Trnave, sp. zn. , z dôvodu uvedeného v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b/

s tým, že táto začala plynúť dňa 3. októbra 2006.

Od toho času bola lehota väzby obžalovaného M. Š. opakovane predĺžená, naposledy

uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa 27. mája 2010, sp. zn. PK 2 T

16/2008, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Tost

23/2010, zo dňa 10. júna 2010 do 13. decembra 2010, kedy súčasne došlo k zmene dôvodov

väzby u menovaného tak, že ho prvostupňový i sťažnostný súd ponechali vo väzbe, z dôvodu

uvedeného v pri súčasnom závere, že dôvody kolúznej väzby

podľa pominuli.

Keďže je zrejmé, že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací do 13.

decembra 2010, kedy uplynie lehota väzby obžalovaného, nebude môcť o odvolaniach

obžalovaných a prokurátora Úradu Špeciálnej prokuratúry GP SR rozhodnúť, senát

najvyššieho súdu pristúpil k preskúmaniu, či sú splnené zákonom stanovené podmienky pre

prípadné ďalšie predĺženie lehoty väzby obžalovaného M. Š. alebo tieto splnené nie sú, v

ktorom prípade by prichádzalo do úvahy jeho prepustenie z väzby na slobodu.

O zámere preskúmať zákonnosť prípadnej ďalšej väzby Najvyšší súd Slovenskej

republiky upovedomil obžalovaného M. Š., ktorého pred samotným rozhodnutím osobne

vypočul a informoval aj jeho obhajcu, ktorý bol tiež pri predmetnom výsluchu prítomný.

Najvyšší súd vyhodnotiac všetky relevantné skutočnosti dospel k zisteniu, že aj

v súčasnom štádiu trestného konania sú napriek vzneseným námietkam obžalovaným dané

dôvody jeho väzby podľa a súčasne sú splnené zákonné

podmienky pre ďalšie predĺženie lehoty jeho väzby podľa ustanovenia

Podľa neprávoplatného rozsudku súdu prvého stupňa obžalovaný M. Š., ako

vodcovská postava, mal postupne od roku 2001 vytvárať a štrukturálne formovať zločineckú

skupinu zloženú z jeho spoluobžalovaných s cieľom na území Trnavského a Bratislavského

kraja koordinovane získavať finančný a majetkový prospech vydieraním, zastrašovaním,

podvodmi a vyhrážkami poškodených fyzických osôb. Činnosť celej skupiny vrátane

plánovania síl a prostriedkov určoval výhradne obžalovaný M. Š., ktorý pod neustálou

kontrolou poveroval priamo jednotlivých členov zločineckej skupiny jednotlivými úlohami a

takto mali jednotliví členovia skupiny najmenej 12 protiprávnych skutkov majúcich

charakter vydierania, hrubého nátlaku podvodu. Takto mala táto zločinecká skupina

pôsobiť až do 29. septembra 2007.

Sám obžalovaný M. Š. sa mal priamo podieľať na spáchaní 8 skutkov, konkrétne na

vydieraní poškodených Ing. K. K. (skutok č. 3), Z. J. (skutok č. 4), Ing. J. H., ďalej na

páchaní hrubého nátlaku voči poškodeným R. M., S. H., O. P. a P. L. (skutky č. 5, 6, 7, 8)

napadnutého rozsudku a podvodu voči poškodenému P. P. (skutok č. 11).

Povaha, charakter, rozsah a doba približne šesť rokov, po ktorú táto skupina pod

priamym vedením M. Š. takto pôsobila je dostatočne odôvodnenou skutočnosťou

zakladajúcou obavu z toho, že ak by bol prepustený na slobodu, mohol by pokračovať v

takejto trestnej činnosti.

Dôležitým faktom totiž je, že aj keď obžalovaný M. Š. sa nachádza vo väzbe, takmer

všetci ostatní členovia jeho skupiny sú na slobode, voľne žijú a pôsobia v tej lokalite, v

ktorej páchali predmetnú trestnú činnosť a majú s týmto prostredím nepretržitý kontakt.

Ak by bol obžalovaný z väzby prepustený, nič nebráni tomu, aby táto skupina

obnovila svoju zločineckú činnosť, ako to robila pred jeho vzatím do väzby. Títo členovia

nachádzajúci sa toho času na slobode a podľa doterajších výsledkov boli priamo odkázaní

pri svojej činnosti na plánovacie a organizátorské schopnosti obžalovaného M. Š. a jeho

dominantné postavenie v skupine, do ktorého sa postupne prepracoval. Uvedené okolnosti

plne odôvodňujú záver, že v danom prípade sú u obžalovaného M. Š. dané dôvody

ďalšieho trvania väzby podľa 1 ods. 1 písm. c/

Prípadným prepustením obžalovaného M. Š. na slobodu, by mohlo dôjsť k zmareniu

alebo podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu trestného konania.

Najvyšší súd taktiež konštatuje, že súdne konanie doteraz prebiehalo bez

subjektívnych prieťahov, prvostupňový súd veci venoval patričnú pozornosť a to tak po

podaní obžaloby, ako aj v terajšej pokročilej fáze súdneho konania.

Keďže v doterajšom konaní nebolo zistené, že by postupom orgánov činných v

prípravnom konaní, či súdu po podaní obžaloby boli porušené procesné práva

obžalovaného, ako ich tento namieta, najvyšší súd rozhodol o predĺžení lehoty jeho väzby

do 3. apríla 2 0 1 1 , pretože dôvody väzby v zmysle 1 ods. 1 písm. c/

u obžalovaného Š. aj v súčasnosti naďalej trvajú a predĺženie lehoty väzby je v danom

prípade v súlade s ustanovením “

13. Pred predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd túto zaslal na vyjadrenie

najvyššiemu súdu, ktorý vo vyjadrení z 21. júna 2011 zotrval na použitej argumentácii

v napadnutom uznesení, zvýraznil, že išlo o výnimočne rozsiahlu a obťažnú trestnú vec,

keď členovia tejto zločineckej skupiny pod vedením sťažovateľa pôsobili na určitom

teritóriu dlhšiu dobu a páchaním trestnej činnosti bola táto skupina (známa pod názvom

„chlapi od Š.“) postrachom pre ostatných občanov. Práve tieto okolnosti boli dôvodom

rozhodnutia najvyššieho súdu o predĺžení ďalšieho trvania väzby, pričom toto rozhodnutie

bolo vydané v súlade s platnou zákonnou úpravou ( )

a zodpovedalo konkrétnemu stavu a povahe veci. V závere vyjadrenia najvyšší súd navrhol

sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

14. Vychádzajúc z uvedených mantinelov posudzovania väzobných rozhodnutí

všeobecných súdov vrátane najvyššieho súdu ústavný súd uvádza:

Najvyšší súd v prípade sťažovateľa rozhodoval o predĺžení lehoty trvania väzby

v štádiu súdneho odvolacieho konania, ktorému predchádzalo neprávoplatné odsúdenie

sťažovateľa za obzvlášť závažný zločin vydierania a iné na trest odňatia slobody v trvaní

25 rokov. Právomoc najvyššieho súdu v danej veci predĺžiť väzbu sťažovateľa mala

zákonnú oporu v , v zmysle ktorého ak sa vedie trestné stíhanie

pre obzvlášť závažný zločin, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody na 25 rokov alebo

trest odňatia slobody na doživotie, ktoré nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných

závažných dôvodov skončiť do uplynutia celkovej lehoty väzby v trestnom konaní

a prepustením obvineného na slobodu, hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené

dosiahnutie účelu trestného konania, môže súd rozhodnúť o predĺžení celkovej lehoty väzby

v trestnom konaní na nevyhnutnú dobu, a to aj opakovane. Celková lehota väzby v trestnom

konaní spolu s jej predĺžením podľa predchádzajúcej vety však nesmie presiahnuť šesťdesiat

mesiacov.

15. Ústavnému súdu takto prislúchalo posúdiť, či najvyšší súd uznesením o predĺžení

väzby sťažovateľa do 3. apríla 2011 mohol zasiahnuť do jeho označených práv. Podľa

názoru ústavného súdu najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia jasne

a presvedčivo odôvodnil danosť väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku aj v štádiu odvolacieho súdneho konania a primerane odôvodnil aj naplnenie

hypotézy , ktorý mu in concreto umožňoval predĺžiť väzbu

sťažovateľa až do 3. októbra 2011. Najvyšší súd reagoval aj na dôvody a námietky

prezentované sťažovateľom a jeho obhajcom tak osobne na neverejnom zasadnutí

najvyššieho súdu, ako aj v písomnom vyjadrení doručenom najvyššiemu súdu v deň konania

neverejného zasadnutia. Rozhodnutím najvyššieho súdu nedošlo k predĺženiu lehoty trvania

väzby sťažovateľa nad rámec zákonného limitu a aj napriek tomu, že najvyšší súd

sa pomerne stručne venoval obťažnosti uvedenej trestnej veci z hľadiska jej vplyvu na dĺžku

trestného konania, ešte stále ide o ústavne konformné a akceptovateľné odôvodnenie

uznesenia.

16. V tejto súvislosti však nemohlo uniknúť pozornosti ústavného súdu to, že

sťažovateľ napriek vedomosti o konaní neverejného zasadnutia najvyššieho súdu

22. novembra 2010 o 10.00 h., ktorú mal podľa vlastných tvrdení už 11. novembra 2010,

doručil prostredníctvom obhajcu vyjadrenie do podateľne najvyššieho súdu až v deň

konania neverejného zasadnutia o 8.50 h. Napriek tomu, že po formálnej stránke bolo

predmetné vyjadrenie doručené včas, z materiálneho hľadiska oneskorenou realizáciou

predmetného podania sa sám sťažovateľ do istej miery obmedzil v realizácii svojho práva

na obhajobu. Najvyšší súd mu však poskytol primeranú možnosť realizácie jeho práva

na obhajobu konkretizované v jeho práve predložiť argumenty a námietky proti predĺženiu

lehoty jeho väzby a v prospech jeho prepustenia na slobodu tým, že ho osobne

na neverejnom zasadnutí senátu v prítomnosti obhajcu vypočul.

17. S ohľadom na uvedené ústavný súd považoval sťažnostnú argumentáciu týkajúcu

sa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu za zjavne neopodstatnenú a bez ústavnoprávnej

relevancie. Keďže v napadnutom uznesení najvyššieho súdu ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti nezistil, nič čo by indikovalo porušenie zákona pri rozhodovaní

o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa, nezistil ani potenciálnu možnosť porušenia

označených práv sťažovateľa, ktorej reálnosť by mohol preskúmať po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie, sťažnosť odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní ako zjavne

neopodstatnenú. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

najvyššieho súdu svojím vlastným (m. m. ). Aj preto ústavný súd nepovažoval

za potrebné dopĺňať či rozvíjať právne názory najvyššieho súdu.

18. Keďže ústavný súd je sťažnosťou viazaný ( ),

nemohol nad rámec sťažnosti a jej petitu () rozhodovať o prípadnom porušení

označených práv sťažovateľa skorším postupom a skoršími rozhodnutiami o väzbe

prvostupňového či najvyššieho súdu. V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že prípadné

porušenie práv sťažovateľa predchádzajúcim uznesením najvyššieho súdu z 10. júna 2010

sp. zn. , ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu

Špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK z 27. mája 2010, ktorým bola jeho

väzba predĺžená do 13. decembra 2010, nemohlo byť predmetom rozhodovania ústavného

súdu v rámci konania o tejto sťažnosti, pretože o tom už ústavný súd koná v inom konaní

vedenom pod sp. zn. .

19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný

súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že

sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia najvyššieho súdu, príkaz najvyššiemu súdu

prepustiť sťažovateľa z väzby na slobodu, primerané finančné zadosťučinenie, náhrada trov

konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011