Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 463/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť R. N., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. V. K.,

K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 1 a 5 , základného práva na obhajobu podľa

, Listiny základných práv a slobôd a Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.

5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami

Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn. z 8. júna 2011

a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. júna 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. N. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta

2011 doručená sťažnosť R. N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na osobnú slobodu podľa a 5

(ďalej len „ústava“), základného práva na obhajobu podľa ,

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami Špecializovaného

trestného súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. z

8. júna 2011 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. júna 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia špecializovaného trestného

súdu a najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že «Uznesením senátu ŠTS v Pezinku, sp. zn.

zo dňa 08. 06. 2011 bolo rozhodnuté, že sa v zmysle ustanovenia

predlžuje celková lehota trvania mojej väzby do 10. 01. 2012. Moja väzba bola napádaným

uznesením predĺžená nad bežný zákonný rámec štyroch rokov, teda senát ŠTS v Pezinku mi

alibisticky a nedôvodne predĺžil lehotu väzby na 4 a pol roka do 10. 01. 2012.

Do tzv. opätovnej väzby som bol vzatý Uznesením senátu ŠTS zo dňa 04. 01. 2011,

sp. zn. pre údajnú existenciu dôvodu podľa ustanovenia § 71 ods. 2 písm. e)

. Teda senát ŠTS ma vzal účelovo do väzby ihneď potom, čo som

prepustený dňa 04. 01. 2011 z väzby v inej trestnej veci P., ČVS: PPZ - 73/BOK-V-2009.

Teda som momentálne vo väzbe opakovane a pre totožnú vec. Zásadne som namietal, že

pokiaľ ŠTS predĺžil lehotu väzby na 4,5 roka do 10. 01. 2012, neboli splnené obligatórne,

teda zákonné podmienky na predĺženie väzby obsiahnuté v ustanovení § 76a Trestného

poriadku. Preto som s rozhodnutím senátu ŠTS v Pezinku nesúhlasil a podal som proti nemu

v zákonnej lehote prostredníctvom zvolenej advokátky JUDr. K. D. sťažnosť... Rozhodnutím

senátu ŠTS boli navyše flagrantne porušené moje práva na obhajobu, ako aj ústavné právo

na osobnú slobodu. Sťažnosť podali v mojom mene okrem zvolenej obhajkyne aj ustanovený

obhajca a aj náhradný obhajca, ktorý mi boli ŠTS ustanovení v rozpore so zákonom. Preto

som namietal viacero porušení zákona a v sťažnosti som ďalej uviedol aj iné skutočnosti, na

základe ktorých bolo možné objektívne posúdiť predlžovanie mojej väzby ako nezákonné.

O predĺžení mojej väzby rozhodol pre mňa nepochopiteľne senát ŠTS na hlavnom

pojednávaní dňa 08. 06. 2011 za účasti verejnosti a nie na neverejnom zasadnutí ako to

vyplýva z ustanovení z . Už len nedodržanie zákonného postupu senátom

špecializovaného trestného súdu sama o sebe spôsobuje nezákonnosť napádaného

rozhodnutia...

Dôvodová správa k , ktorým bol novelizovaný Trestný

poriadok a ktorým bola predĺžená maximálna lehota väzby na 5 rokov hovorí, že „o

predĺžení celkovej lehoty väzby v trestnom konaní rozhodne senát (vždy pôjde o

rozhodovanie senátu podľa § 237 ods. 3 písm. c/) na neverejnom zasadnutí za účasti

procesných strán podľa 302 ods. 2, keďže zákonom nie je nariadená procesná forma

verejného zasadnutia (§ 291)...“.

Väzba predstavuje významný zásah do osobnej slobody jednotlivca ako jedného zo

základov demokratickej spoločnosti a hľadí na ňu ako na výnimočné opatrenie... Väzba

preto nemôže nahrádzať samotný trest a preto plní len preventívny charakter. V mojom

prípade jednoznačne plní represívny charakter...

Vo väzbe v predmetnej veci, ktorá je v súčasnosti vedená na ŠTS v Pezinku pod sp.

zn. som bol od 28. 04. 2005 - 22. 10. 2008 a od 04. 01. 2011 do súčasnosti.

Dňa 10. júla 2011 bola naplnená 48 mesačná (štvorročná) lehota väzby len v tejto

konkrétnej veci.

Dal som však do pozornosti odvolaciemu súdu aj tú skutočnosť, že som bol vo väzbe

aj od 29. 03. 2009 do 30. 10. 2009, kedy som bol krivo obvinený Ú. vo veci údajnej prípravy

úkladnej vraždy vedenej pod ČVS: PPZ - 10/BOK-V-2009, pričom špeciálny prokurátor vec

sám zastavil, z dôvodu, že sa skutok nestal. A vo väzbe som bol aj v trestnej veci Ú., ČVS:

PPZ - 73/BOK-V-2009, kedy som bol tento krát účelovo obvinený pre trestný čin

nedovoleného ozbrojovania a obchodovania zo zbraňami. Väzba v tejto veci trvala od 04.

02. 2010 do 04. 01. 2011, kedy som bol súdom v OS v Nitre v spojení s rozhodnutím KS v

Nitre prepustený, no vzápätí som bol pre tú istú trestnú vec vzatý dňa 04. 01. 2011 do väzby

ŠTS, ktorá aj v súčasnosti trvá...

Okrem celkovej väzby 48 mesiacov, ktorej lehota bola naplnená dňa 10. 07. 20011,

som vo vyššie uvedených veciach bol vo väzbe fakticky k „dispozícii“ ďalších 18 mesiacov

Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku aj v trestnom konaní pod sp. zn.

, a to v dôsledku obmedzenia mojej osobnej slobody väzbou, ktorú som

vykonával v trestných veciach vedených na Ú., ČVS: PPZ - 10/BOK-V-2009 a Ú., ČVS:

PPZ - 73/BOK-V-2009...

Vo veci vedenej na ESĽP Kemmache vs. Francúzko (rozsudok z 27. 11. 1991) súd

uviedol, že ak je obvinený vo väzbe počas dvoch alebo viacerých samostatných období, tieto

je pre posúdenie primeranosti trvania väzby podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru potrebné

kumulovať. Pre posúdenie primeranosti trvania väzby podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru ESĽP

rovnako postupoval aj vo veci Kuc vs. Poľsko, keď kumuloval trvanie väzobného stíhania

sťažovateľa v dvoch rozdielnych trestných konaniach (rozsudok z 19. 12. 2006).

Senát ŠTS v Pezinku odôvodňoval napádané uznesenie obtiažnosťou veci, ktorú videl

v rozsahu trestného spisu, v počte obžalovaných, v počte spáchaných skutkov a v

komplikovanosti právneho posúdenia.

Podľa ustanovenia „ak sa vedie trestné stíhanie pre

obzvlášť závažný zločin, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody na 25 rokov alebo trest

odňatia slobody na doživotie, ktoré nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z. iných

závažných dôvodov skončiť do uplynutia celkovej lehoty väzby v trestnom konaní

a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené

dosiahnutie účelu trestného konania, môže súd rozhodnúť o predĺžení celkovej lehoty väzby

v trestnom konaní na nevyhnutnú dobu, a to aj opakovane. Celková lehota väzby v trestnom

konaní spolu s jej predĺžením podľa predchádzajúcej vety však nesmie presiahnuť šesťdesiat

mesiacov.“.

Na naplnenie vyššie citovaného ustanovenia, teda na predĺženie väzby nad zákonnú

rámcovú dobu 48 mesiacov, je potrebné naplniť dve obligatórne podmienky. V mojom

prípade však neboli naplnené zákonné dôvody na predĺženie väzby do 10. 01. 2012.

Pokiaľ ide o kritérium zložitosti resp. obtiažnosti prípadu je nutné konštatovať, že

stav trestnej veci opísaný v uznesení ŠTS je účelovo nafúknutý. Všeobecné súdy prejednávali

v minulosti aj oveľa komplikovanejšie prípady, s viacerými obžalovanými a v rozumnejšej

dobe. Ani po skutkovej stránke nejde až o tak zložitú vec, ktorá by mohla ospravedlniť dĺžku

doterajšieho konania a väzby. Je potrebné uviesť, že vec sa dostala do stavu dôkaznej núdze

a pokiaľ je moje väzobné stíhanie umelo naťahované, takýmto spôsobom senát ŠTS supluje

prácu prokurátora. Právne posúdenie veci je od počiatku v obžalobe jasne formulované a

súd sa s tým rovnako rýchlo vysporiadal, keď obžalovaných na začiatku upozornil na

možnosť prísnejšej kvalifikácie konania. Preto aj argument o komplikovanosti právneho

posúdenia veci je v napádanom uznesení zo strany ŠTS predkladaný v uznesení účelovo.

Na porovnanie som uviedol, že ESĽP vo veci Ilijkov vs. Bulharsko z 26. 07. 2001, kde

bol sťažovateľ stíhaný za sériu ozbrojených lúpeží spáchaných organizovanou skupinou, a

následne bol obžalovaný v 20 bodoch obžaloby, pričom obžaloba zahŕňala 120 obvinení

proti 19 osobám, ktoré boli vo väzbe a spis pozostával zo 114 zväzkov, vyslovil porušenie čl.

5 ods. 3 Dohovoru tým, že sťažovateľ bol vo väzbe takmer 4 roky a 1 mesiac...

Namietal som zároveň aj tú skutočnosť, že u mňa nikdy nebola relevantne a fakticky

naplnená druhá podmienka predĺženia väzby podľa ustanovenia ,

a to že „prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne

sťažené dosiahnutie účelu trestného konania“.

Nikdy som nebol skutočnou prekážkou plynulosti konania, preto účelová

argumentácia STS z napádaného uznesenia je neobhájiteľná. Vždy som mal prehľad o

priebehu konania po podaní obžaloby na ŠTS aj vďaka mojej aktívnej účasti a nikdy som

nebol prekážkou konania. Pokiaľ som bol vo väzbe zúčastňoval som sa HP osobne príp.

som dával súhlas na vykonanie HP v mojej neprítomnosti. To sa nezmenilo ani po mojom

prepustení z väzby na slobodu dňa 22. 10. 2008. Je pravdou, že som nedal súhlas na

vykonanie pojednávania v mojej neprítomnosti a ani som sa nedostavil na pojednávanie v

dňoch 03. 11. 2008, 18. 12. 2008 a 26. 01. 2009. No príčinou bola moja skutočná

práceneschopnosť pre môj neblahý zdravotný stav, pod ktorý sa podpísala výhradne

niekoľkoročná väzba. Ihneď po prepustení z väzby som sa podrobil operačnému zákroku a

následne som musel podstúpiť rehabilitáciu vo V. V tom čase som nemal kontakt s

obhajcom a to bol aj dôvod, prečo som nedal súhlas na vykonanie pojednávania v mojej

neprítomnosti. Teda tvrdenie o tom, že by v prípade môjho prepustenia na slobodu, čo i len

hrozilo, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, bolo

nepravdivé a neudržateľné...

Ďalším prejavom flagrantného porušenia mojich práv, bolo nerešpektovanie a

pošliapanie môjho práva na obhajobu pri rozhodovaní o predĺžení lehoty väzby dňa 08. 06.

2011. Mojou obhajkyňou v konaní v trestnej veci vedenej na ŠTS v Pezinku pod sp. zn.

je na základe plnomocenstva JUDr. K. D. Je pravdou, že v určitom období

mala pozastavený výkon advokácie (plná moc je súčasťou súdneho spisu a pre dočasné

pozastavenie činnosti advokácie sama o sebe nezaniká, len sa v čase pozastavenia výkonu

nevykonáva), ale odo dňa 25. 03. 2011 jej bol Slovenskou advokátskou komorou obnovený

výkon advokácie, pričom toto obnovenie výkonu advokácie JUDr. K. D. oznámila senátu

ŠTS podaním zo dňa 04. 05. 2011 (viď č. l. 15068). Túto skutočnosť si nechal preveriť na

Slovenskej advokátskej komore predseda senátu JUDr. K. prípisom zo dňa 11. 05. 2011

(viď č. l. 15104), pričom v odpovedi kancelárie SAK zo dňa 26. 05. 2011, boli tieto

skutočnosti potvrdené.

Teda predseda senátu JUDr. K. napriek vedomosti, že JUDr. K. D. je mojou

zvolenou obhajkyňou, ju na hlavné pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 08. 06. 2011 a na

ktorom rozhodol o výnimočnom predĺžení mojej väzby do 10. 01. 2012, vôbec nevolal, a ani

ju neinformoval žiadnou cestou o tom, že sa bude konať toto hlavné pojednávanie. Takýmto

konaním bolo flagrantne porušené moje právo na obhajobu, keďže prítomnosť zvoleného

obhajcu úmyselne predseda senátu nezabezpečil, ani sa o to vôbec nepokúsil, a to napriek

tomu, že disponoval informáciou o tom, že JUDr. D. vykonáva činnosť advokátky. Rovnako

mi nie je známe, prečo senát ŠTS riadne nedoručoval uznesenie aj mojej obhajkyni.

Mne súdom ustanovený advokát JUDr. K. nemal byť ako obhajca senátom vôbec na

hlavné pojednávanie pripustený, keďže platí, že pokiaľ má obžalovaný zvoleného obhajcu,

tak súd ustanoveného obhajcu ihneď zruší (JUDr. K. bol a mohol byť ustanovený len ako

obhajca ex offo a len počas doby pozastavenia výkonu advokácie u JUDr. D.)...

Materiálnym obsahom práva obvineného na obhajobu a jeho súčasťou je aj právo

obhajovať sa prostredníctvom obhajcu, pričom na uplatnenie tohto práva mu musí byť

poskytnutá reálna možnosť. V súlade s požiadavkou, že pomoc právneho zástupcu musí byť

účinná, ide o porušenie článku 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru, keď súd rozhodol o predĺžení

mojej väzby na prejednaní, na ktorom nebol prítomný môj zvolený advokát, ktorého súd

úmyselne neinformoval o dátume konania (pod. viď rozhodnutie ESĽP Alimena vs.

Taliansko)...

Namietal som aj predtým rozhodnutie senátu ŠTS, ktorým rozhodol o mojej tzv.

opakovanej väzbe dňa 04. 01. 2011 v zmysle ustanovenia § 71 ods. 2 písm. e) Trestného

poriadku a považoval som ho toto rozhodnutie senátu ŠTS, vzhľadom na už vykonanú

väzbu, za neopodstatnené a nedôvodné...

Duplicita môjho väzobného stíhania nemá nič spoločné s právom na spravodlivé

konanie a jednoznačne mi dáva za pravdu, že senát ŠTS účelovo a alibisticky rozhoduje o

predlžovaní mojej väzby, keďže sa obáva, že by nezvládol mediálny tlak na sudcov, ktorý by

asi bol vyvolaný mojim zákonným prepustením.

Keďže vyššie uvedené argumenty som považoval za nanajvýš relevantné a dôvodné,

očakával som, že NS SR na základe mojej sťažnosti napádané uznesenie senátu ŠTS zruší a

mňa z väzby prepustí. Na moje prekvapenie Najvyšší súd ... uznesením pod sp. zn.

zo dňa 29. 06. 2011 moju žiadosť zamietol, keďže sa de facto stotožnil s

obsahom napádaného uznesenia.

Zarážajúce na rozhodnutí NS SR je však tá skutočnosť, že sa najvyšší súd mojimi

zásadnými argumentami uvedenými v odôvodnení sťažnosti, ktorá bola podaná

prostredníctvom zvolenej obhajkyne JUDr. K. D., ani vôbec nezaoberal, nakoľko podľa

názoru NS SR sa moje zastupovanie ňou vo veci špecializovaného trestného súdu v Pezinku,

sp. zn. skončilo; keď bol JUDr. K. D. pozastavený výkon advokácie

Predsedníctvom SAK, po jej vzatí do väzby.

Nerozumiem argumentom najvyššieho súdu, lebo zákonné ustanovenia ohľadom

zastupovania na základe plnej moci sú jednoznačné.».

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo R. N. na spravodlivé konanie podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1

Dohovoru... bolo porušené postupom, zásahmi a rozhodnutím Špecializovaného trestného

súdu v Pezinku, sp. zn. zo dňa 08. 06. 2011 a Najvyššieho súdu... sp. zn.

zo dňa 29. 06. 2011.

2. Základné právo R. N. na osobnú slobodu podľa a ods. 5 ...

bolo porušené postupom, zásahmi a rozhodnutím Špecializovaného trestného súdu v

Pezinku, sp. zn. zo dňa 08. 06. 2011 a Najvyššieho súdu... sp. zn.

zo dňa 29.06.2011.

3. Základné právo R. N. na obhajobu podľa ...

Listiny... a v článku 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru, bolo porušené postupom, zásahmi a

rozhodnutím Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, sp. zn. zo dňa

08. 06. 2011 a Najvyššieho súdu ..., sp. zn. zo dňa 29. 06. 2011.

4. Uznesenie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, sp. zn. zo

dňa 08. 06. 2011 a Najvyššieho súdu... sp. zn. zo dňa 29. 06. 2011 zrušuje a

Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku prikazuje sa aby prepustil R. N. neodkladne z

väzby na slobodu.

5. Sťažovateľovi R. N. priznáva primerané zadosťučinenie v celkovej výške 6.000,- €,

ktoré je mu povinný Špecializovaný trestný súd v Pezinku vyplatiť vo výške 3.000,- € a

Najvyšší súd... vo výške 3.000,- € do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Špecializovaný trestný súd v Pezinku je povinný uhradiť sťažovateľovi R. N. trovy

právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. V. K. do 30 dní od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 5

a práv podľa a dohovoru postupom a uznesením

špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o

zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého postupu tohto súdu,

pretože na základe podanej sťažnosti jeho preskúmanie patrilo do právomoci najvyššieho

súdu. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti uzneseniu prvostupňového súdu

sp. zn. z 8. júna 2011 podal riadny opravný prostriedok - sťažnosť, o ktorej

rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. júna 2011.

Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ sa mohol domôcť ochrany svojich práv

podaním sťažnosti proti napadnutému uzneseniu špecializovaného súdu, o ktorej bol

oprávnený a povinný rozhodnúť najvyšší súd (v konečnom dôsledku sa tak aj stalo).

Ústavný súd nemôže preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa, proti ktorému bolo

možné podať sťažnosť, a keďže pred právomocou ústavného súdu tu existoval iný súd

(najvyšší súd), ktorý bol v prvom rade povinný zabezpečiť ochranu práv sťažovateľa,

ústavný súd sťažnosť odmietol podľa pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie (obdobne , , ).

2. Sťažovateľ tiež namietal porušenie svojho práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3

písm. c) dohovoru a a listiny postupom a uzneseniami

špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu.

Ústavný súd k tomu poznamenáva, že podľa

dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu

[písm. c)].

Ak teda sťažovateľ tvrdí, že v trestnom konaní ho nezastupovala ním zvolená

advokátka [čím malo alebo mohlo dôjsť k zásahu do jeho základného práva na obhajobu

podľa dohovoru, a listiny], mal ešte

možnosť podať pred podaním sťažnosti ústavnému súdu dovolanie podľa citovaného

ustanovenia , pretože v okolnostiach daného prípadu dovolanie ako

mimoriadny opravný prostriedok možno považovať za účinný opravný prostriedok nápravy

podľa (obdobne napr. , ).

Zo sťažnosti a z jej príloh však nevyplýva, že by túto zákonnú možnosť sťažovateľ

medzitým využil.

Vzhľadom na to ústavný súd rozhodol podľa

rozhodol tak, že sťažnosť v tejto časti odmietol pre jej neprípustnosť bez toho, aby sa

zaoberal aj konkrétnymi námietkami sťažovateľa.

3. Sťažovateľ v sťažnosti napokon namietal nezákonnosť rozhodnutia najvyššieho

súdu sp. zn. z 29. júna 2011, ktorým potvrdil rozhodnutie špecializovaného

trestného súdu sp. zn. z 8. júna 2011 o predĺžení väzby do 10. januára 2012.

Porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj

základných práv na osobnú slobodu podľa a 5 videl sťažovateľ najmä v

tom, že neboli splnené žiadne zákonné dôvody na predĺženie jeho väzby do 12. januára

2012 podľa , ale aj v tom, že v jeho prípade nebola dodržaná

zákonná lehota trvania jeho väzby, pretože tá uplynula už 10. júla 2011. V tejto súvislosti

uvádza, že sa nachádzal vo väzbe aj pre iné trestné skutky - od 20. marca 2009 do 30.

októbra 2009 vo veci údajnej prípravy úkladnej vraždy a od 4. februára 2010 do 4. januára

2011 vo veci nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami, čo činí spolu 18

mesiacov, a najvyšší súd mu nedal odpoveď na jeho argumenty, keď posudzoval existenciu

dôvodov zakladajúcich opätovnú väzbu sťažovateľa.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je súdom vyššej inštancie

rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov, ale je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo všeobecnosti platí, že

ústavný súd je zdržanlivý, pokiaľ ide o zásahy do rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne

zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

smerujúcej proti rozhodnutiu všeobecného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov interpretácie a aplikácie zákonov (vrátane ) s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či

závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym

dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. , ,

).

Z citovaného tiež vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém

tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci

ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd

( a ).

Právo na osobnú slobodu garantované tak , ako aj dohovorom zaujíma

v hierarchii ľudských základných práv a slobôd popredné miesto. Pod osobnou slobodou sa

rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý sa môže podľa vlastného

rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto miesta odísť

(). Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť

vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie,

ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17

, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (, ale aj ,

, , ), ako aj s čl. 5 dohovoru.

Článok 5 ods. 4 dohovoru zaručuje osobám pozbaveným slobody právo iniciovať

konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody. Samotné konanie

podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti pozbavenia

osobnej slobody dotknutej osoby) musí mať charakter súdneho konania, ktoré okrem

inštitucionálnych záruk nezávislosti a nestrannosti orgánu rozhodujúceho vo veci musí

poskytovať garancie procesnej povahy primerané povahe pozbavenia osobnej slobody

dotknutej osoby v konkrétnom prípade [napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) vo veci Assenov a iní c. Bulharsko z 28. októbra 1998, rozsudok ESĽP

vo veci Wloch c. Poľsko z 19. októbra 2000]. Tieto záruky nemusia byť vždy nevyhnutne

rovnaké ako procesné garancie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru týkajúceho sa

rozhodovania vo veci samej (o oprávnenosti trestného obvinenia proti dotknutej osobe).

V každom prípade však musí mať osoba vo väzbe možnosť predložiť argumenty a dôvody

proti svojmu ponechaniu vo väzbe, čo v prípade sťažovateľa bolo aj dodržané.

Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru sa

zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné

záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava

obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (napr. II. ÚS

15/05). Ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax ESĽP,

podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok ESĽP de Wilde et al. v.

Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 atď.).

V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný

súd ešte pripomína, že uvedený článok dohovoru sa spravidla vzťahuje na konanie vo veci

samej, teda v danom prípade ratione materiae do obsahu tohto článku dohovoru

sťažovateľom namietané skutočnosti nespadajú.

Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže

ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti

(m. m. ). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu dbať

o to, aby doba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu. Na tento účel patrí

všeobecnému súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu

skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku

z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe. Ústavný súd

už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc na rozhodovanie vo

väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní pred väzobnými

súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej slobody, akým je

väzba obvineného (, , ).

Vychádzajúc z týchto základných princípov ústavný súd posúdil sťažnosť

sťažovateľa a vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu a k označeným právam

podľa a dohovoru, porušenie ktorých namietal, konštatuje, že táto je zjavne

neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v danom prípade ide

o väzobný súd rozhodujúci v trestnom konaní) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , ).

Ústavný súd zistil, že uznesením špecializovaného trestného súdu z 8. júna 2011

sp. zn. bola podľa predĺžená lehota trvania väzby

sťažovateľa do 10. januára 2012.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ (jeho matka) prostredníctvom obhajcov

sťažnosť, v ktorej namietal, že „nebol vopred upozornený, že sa bude o väzbe rozhodovať

na hlavnom pojednávaní, stíhanie za ďalšie skutky je účelové, nie sú splnené podmienky na

predĺženie lehoty väzby, keďže doterajšie pojednávania nemaril a neboli ani splnené

podmienky na jeho opätovné vzatie do väzby“.

Najvyšší súd o jeho sťažnosti rozhodol 29. júna 2011 na hlavnom pojednávaní tak, že

ju zamietol. V rozhodnutí okrem iného uviedol, že na špecializovanom trestnom súde sa

proti sťažovateľovi a spol. vedie trestné stíhanie pre viaceré trestné činy „medzi nimi i za

trestné činy vraždy a pri kvalifikácii jedného z nich podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. i/ Tr.

zák., účinného do 31. decembra 2005, možno mu zaň uložiť výnimočný trest, ktorým sa

podľa § 29 ods. 1 Tr. zák., účinného do 31. decembra 2005, rozumie jednak trest odňatia

slobody nad pätnásť až do dvadsiatich piatich rokov, jednak trest odňatia slobody na

doživotie. Čin najprísnejšie trestný je potom rozhodujúci pre určenie maximálnej lehoty

väzby podľa a eventuálne i “ (tieto sú podrobne uvedené

v obžalobe prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky z 27. apríla 2007 sp. zn. VII/2 Gv 49/05).

Z rozhodnutia najvyššieho súdu tiež vyplýva, že sťažovateľ bol v predmetnej trestnej

veci vo väzbe od 28. apríla 2005 až do 22. októbra 2008, keď bol z väzby prepustený.

Po prepustení sa však dopustil ďalšej trestnej činnosti a následne bol vzatý do väzby znovu

podľa od 4. januára 2011, pričom zákonná lehota

mu mala uplynúť 10. júla 2011. Najvyšší súd konštatoval, že „Prvostupňový súd dodržal

pri rozhodovaní o predĺžení lehoty trvania väzby všetky zákonné lehoty a vec aj včas

predložil odvolaciemu súdu...“.

Právomoc najvyššieho súdu v danej veci predĺžiť väzbu sťažovateľa mala zákonnú

oporu v , v zmysle ktorého ak sa vedie trestné stíhanie pre

obzvlášť závažný zločin, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody na 25 rokov alebo

trest odňatia slobody na doživotie, ktoré nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných

závažných dôvodov skončiť do uplynutia celkovej lehoty väzby v trestnom konaní

a prepustením obvineného na slobodu, hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené

dosiahnutie účelu trestného konania, môže súd rozhodnúť o predĺžení celkovej lehoty väzby

v trestnom konaní na nevyhnutnú dobu, a to aj opakovane. Celková lehota väzby v trestnom

konaní spolu s jej predĺžením podľa predchádzajúcej vety však nesmie presiahnuť šesťdesiat

mesiacov.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia

jasne a presvedčivo odôvodnil danosť väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 2 písm. e)

aj v štádiu odvolacieho súdneho konania. Rozhodnutím najvyššieho

súdu nedošlo k predĺženiu lehoty trvania väzby sťažovateľa nad rámec zákonného limitu

a aj napriek tomu, že najvyšší súd sa iba všeobecne venoval obťažnosti uvedenej trestnej

veci z hľadiska jej vplyvu na dĺžku trestného konania, ešte stále ide o ústavne

akceptovateľné odôvodnenie uznesenia, pretože jeho rozhodnutie vychádzalo aj

z odôvodnenia uznesenia špecializovaného trestného súdu z 8. júna 2011, ktorý „Obťažnosť

vecí... vidí v rozsahu trestného spisu (vyše 15000 strán), v počte obžalovaných (16), v počte

spáchaných skutkov (20) a komplikovanosti právneho posúdenia (veľký počet trestných

činov páchaných v rozsahu piatich rokov s rôznou účinnosťou ustanovení Trestného

zákona).“.

Najvyšší súd tiež v rozhodnutí uviedol, že „Materiálnymi i formálnymi podmienkami

opätovnej väzby obžalovaného sa podrobnejšie vysporiadal tunajší súd v dôvodoch

citovaného uznesenia z 3. februára 2011, sp. zn. a v uznesení z 22. marca

2011, sp. zn. , na ktoré odvolací súd poukazuje...“, a reagoval aj na ďalšie

sťažnostné námietky sťažovateľa, keď uviedol, že „súd mal povinnosť umožniť sa

obžalovanému pred rozhodnutím vyjadriť, čo mu umožnené bolo. Nemal povinnosť ho

vopred informovať o tom, že o väzbe bude rozhodovať na hlavnom pojednávaní, podobne

ako obžalovaný nemusí (pri zachovaní tzv. rovnosti zbraní) informovať vopred prokurátora,

keď mieni na pojednávaní požiadať o prepustenie z väzby na slobodu...“ a keďže „existuje

dôvodná obava, že prípadným prepustením obžalovaného na slobodu by došlo

prinajmenšom k podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu trestného stíhania...“, najvyšší súd

sťažnosti sťažovateľa a jeho matky nevyhovel a ako nedôvodnú ju zamietol.

Ústavný súd k tomu uvádza, že v odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd hoci

stručným, ale zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré

sťažnosť sťažovateľa zamietol. Po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu (v spojení s uznesením špecializovaného trestného súdu) v kontexte argumentov

sťažovateľa ústavný súd zastáva názor, že vzhľadom na štádium trestného konania, jeho

povahu a dôvody, na ktorých najvyšší súd založil opodstatnenosť dôvodov väzby podľa

, a všetkých okolností danej trestnej veci možno

jeho rozhodnutie považovať za legitímne. Najvyšší súd na námietky sťažovateľa v sťažnosti

proti uzneseniu o predĺžení väzby odpovedal dostatočne, a preto aj ústavný súd toto

uznesenie považuje za vyhovujúce požiadavkám zákonnosti väzby a ako také aj za ústavne

akceptovateľné.

Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a námietok sťažovateľa

možno teda urobiť záver, že uznesenie sp. zn. z 29. júna 2011 nemohlo

porušiť základné práva sťažovateľa, tak ako to uvádza vo svojej sťažnosti, a že účinky

výkonu právomoci najvyššieho súdu v uvedenej veci sú zlučiteľné so sťažovateľom

označenými právami podľa a 5 a podľa a

dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa týkajúcu sa údajnej nezákonnosti jeho

väzby rozhodnutím najvyššieho súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

(obdobne napr. a ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011