Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 326/2011
PDF · 221.57 KB
No categories available
I. ÚS 326/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť D. M., S., zastúpeného advokátom JUDr. M. V., Č., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C
220/2004 a jeho rozsudkom z 9. novembra 2010 a postupom Krajského súdu v Žiline
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 37/2011 a jeho rozsudkom z 22. februára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2011
doručená sťažnosť D. M., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. V.,
Č., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 C 220/2004 a jeho rozsudkom z 9. novembra 2010 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Co 37/2011 a jeho rozsudkom z 22. februára 2011 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
„Rozsudkom Okresného súdu v Čadci sp. zn. 6C/220/2004-407 zo dňa 9. 11. 2010
som bol zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi titulom náhrady škody 2.812,20 Eur s 13%
úrokom z omeškania od 1. 5. 2003 do zaplatenia. Súd prvého stupňa návrh... navrhovateľa
vo zvyšku 713,66 Eur zamietol. Zaviazal ma hradiť navrhovateľovi trovy konania včítane
trov právneho zastúpenia v sume 5.034,51 Eur… a zaplatiť na účet Okresného súdu v Čadci
titulom trov preddavkovaných štátom 252,44 Eur...
Proti tomuto rozsudku som podal… odvolanie, ktorým som… napadol všetky výroky
rozsudku. Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 5Co/37/2011-436 z 22. 2. 2011 rozhodol
o mojom odvolaní tak, že rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil a v časti výroku,
ktorým som bol zaviazaný k povinnosti hradiť navrhovateľovi trovy konania včítane trov
právneho zastúpenia v sume 5.034,51 Eur zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Žiadnemu
z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Ohľadom výroku súdu prvého stupňa, ktorým mi bola uložená povinnosť zaplatiť na
účet Okresného súdu v Čadci titulom trov preddavkovaných štátom 252,44 Eur do 3 dní po
právoplatnosti rozsudku, hoci aj tento výrok som napadol odvolaním, krajský súd opomenul
rozhodnúť.
Rozsudok Krajského súdu v Žiline nadobudol právoplatnosť dňa 27. 6. 2011
a rozsudok Okresného súdu v Čadci nadobudol právoplatnosť okrem výroku o trovách
konania dňa 27. 6. 2011. ...
Rozsudky Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/37/2011-436 z 22. 2. 2011
a Okresného súdu v Čadci sp. zn. 6C/220/2004-407 z 9. 11. 2010 nepovažujem za zákonné.
Týmito rozsudkami došlo k porušeniu mojich základných práv, preto podávam proti
obidvom týmto rozhodnutiam ústavnú sťažnosť, ktorú odôvodňujem nasledujúcimi
skutočnosťami...“
V ďalšom sťažovateľ podrobne uviedol svoje odvolacie dôvody proti rozsudku
okresného súdu a dôvody, v ktorých vidí porušenie ním označených základných a iných
práv:
„Krajský súd odôvodnil rozsudok sp. zn. 5Co/37/2011-436 z 22. 2. 2011
nasledujúcimi skutočnosťami:… Krajský súd ako súd odvolací preskúmaním napadnutého
rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedli účastníci
v odvolacom konaní, sa v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu
prvého stupňa. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa po zrušujúcom uznesení
odvolacieho súdu doplnil dokazovanie naznačeným spôsobom a rozhodol vecne správne,
keď skutkový stav už dôsledne vyhodnotil v odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade
s ust. § 132 O. s. p., na ktoré odvolací súd poukazuje a s ktorým sa v plnom rozsahu
stotožňuje, preto s poukazom na citované ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. ďalšie
odôvodnenie nevyhtovuje, pretože sa úplne stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa...
Odvolací súd sa v odvolaní nevysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré som
uvádzal v podanom odvolaní, ktoré podľa môjho názoru spochybňovali zákonnosť
rozhodnutia súdu prvého stupňa. Potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, hoci
pre takýto postup neboli dané zákonné dôvody, pričom svoje rozhodnutie riadne
neodôvodnil...
Zákonodarcom upravenú fakultatívnu možnosť odvolacieho súdu obmedziť sa
v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia je vždy potrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152
ods. 4 ústavy) aplikovať aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a ESĽP zaoberajúcej sa
právom účastníka občianskeho súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu. Ak tak všeobecný súd nepostupoval, jeho rozsudok je nevyhnutné
považovať za arbitrárny, zjavne neodôvodnený, a tým priamo zasahujúci do základného
práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1
listiny).
Za týchto okolností bolo povinnosťou krajského súdu na moju odvolaciu
argumentáciu primeraným a ústavne konformným spôsobom reagovať. Krajský súd však
v odôvodnení napadnutého rozsudku nedal presvedčivú a jasnú odpoveď na podstatné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a nereagoval ani na podstatné odvolacie
námietky, pričom od uvedenej povinnosti ho nemôže oslobodiť ani znenie § 219 ods. 2
O. s. p., ktoré nemožno aplikovať čisto formálne, ale v spojení s judikatúrou ústavného súdu
a ESĽP a súčasne v spojení s § 157 ods. 2 O. s. p… Bolo preto povinnosťou odvolacieho
súdu (a to bez ohľadu na znenie § 219 ods. 2 O. s. p.) napraviť pochybenie okresného súdu
a primeraným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať na moje odvolacie námietky.
Krajský súd sa však právnou argumentáciou môjho právneho zástupcu dôsledne nezaoberal
a ani neuviedol na zvýraznenie správnosti a presvedčivosti rozsudku okresného súdu žiadne
dôvody, ktoré by umožnili konštatovať, že svojím postupom pri odôvodnení napadnutého
rozsudku neporušil moje základné právo na súdnu ochranu.
Krajský súd môže postupovať podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. iba vtedy, ak
takéto odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu
a spravodlivý proces… Odvolací súd nemôže bez ďalšieho prevziať závery súdu prvého
stupňa, keď sa ani ten s argumentáciou odvolateľa nezaoberal…
Odvolací súd mal vo svojom rozsudku uviesť dôvody, prečo nemožno považovať moje
argumenty a argumenty môjho právneho zástupcu v konaní na súde prvého stupňa
a v podanom odvolaní za správne, prečo ich nemohol po právnej a vecnej stránke
akceptovať...
Vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Žiline je zrejmé, že krajský
súd na skutočnosti sťažovateľa, ktoré uviedol v odvolaní proti rozsudku Okresného súdu
v Čadci… fakticky nereagoval. Doterajšie konanie a rozhodovanie krajského a okresného
súdu bolo jednostranné, pretože súdy obidvoch stupňov nebrali do úvahy tvrdenia
sťažovateľa a ním navrhované a predkladané dôkazy, ktoré mohli mať vplyv na spravodlivé
posúdenie skutkového stavu v jeho spore...
Bolo povinnosťou krajského súdu, ako odvolacieho súdu, aby dal jednoznačnú
odpoveď na všetky námietky sťažovateľa uvedené v odvolaní proti napadnutému
rozhodnutiu prvostupňového súdu. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu takéto závery
neobsahuje, je nepresvedčivé a zjavne neodôvodnené, čím sa reálne nezabezpečilo
uplatnenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru...
Krajský súd v Žiline v napadnutom rozhodnutí vôbec nereagoval na námietku
premlčania, ktorú som vzniesol v odvolacom konaní ohľadom sumy 3.525,86 Eur, ktorá
predstavovala celú žalovanú sumu po navrhovateľom vykonanej zmene rozsudočného
návrhu podaním zo dňa 9. 3. 2009, ktoré bolo doručené súdu 10. 3. 2009 a na pojednávaní
dňa 30. 4. 2009.
Krajský súd v Žiline v napadnutom rozhodnutí vôbec nereagoval na tú časť môjho
odvolania z 20. 12. 2010 proti rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorej som napádal výrok
rozsudku o úrokoch z omeškania, ktorý nebol vôbec rozsudkom súdu prvého stupňa
odôvodnený.
Krajský súd v Žiline v napadnutom rozhodnutí vôbec nereagoval na tú časť môjho
odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorej som napádal výrok rozsudku, ktorým
mi bola uložená povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu v Čadci titulom trov
preddavkovaných štátom 252,44 Eur do 3 dní po právoplatnosti rozsudku.
Krajský súd v Žiline v napadnutom rozhodnutí dostatočne a presvedčivo nereagoval
na tú časť môjho odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorej som napádal výrok
rozsudku, ktorým mi bola uložená povinnosť hradiť trovy konania včítane trov právneho
zastúpenia v sume 5.034,51 Eur na účet právneho zástupcu navrhovateľa. Krajský súd síce
rozsudok okresného súdu v časti výroku, ktorým som bol zaviazaný k povinnosti hradiť
navrhovateľovi trovy konania včítane trov právneho zastúpenia v sume 5.034,51 Eur zrušil
a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa
však dôsledne nevysporiadal s mojimi argumentmi ohľadom nesprávnosti priznaných trov
konania včítane trov právneho zastúpenia v uvedenej sume, pokiaľ ide o výpočtový základ
pre priznanie trov právneho zastúpenia a počet vykonaných úkonov právnej služby právnym
zástupcom navrhovateľa. Súdu prvého stupňa krajský súd nariadil, aby opätovne preskúmal
uplatnenú náhradu trov konania a postupoval podľa ustanovenia § 142 ods. 2 O. s. p.
znenie pred čiarkou, v zmysle ktorého ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd
náhradu trov pomerne rozdelí...
Poukazujem na to, že krajský súd sa v podstate stotožnil, pokiaľ ide o rozhodnutie vo
veci samej, s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý riadne a presvedčivo
neodôvodnil výšku škody, ktorú som mal spôsobiť navrhovateľovi, pričom súd prvého
stupňa vôbec neodôvodnil výrok rozsudku ohľadom priznaného úroku z omeškania vo výške
13 % od 1. 5. 2003. Krajský súd v Žiline svoje rozhodnutie neodôvodnil ústavne prijateľným
spôsobom, čím fakticky odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom a porušil jeho
ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.
Skutočnosti, ktoré som uvádzal v podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvého
stupňa, uvádzam aj v tejto ústavnej sťažnosti a žiadam, aby k nim ústavný súd prihliadol pri
rozhodovaní o mojej ústavnej sťažnosti...“
Sťažovateľ navrhol „aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého
rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/37/2011-436 z 22. 2. 2011 podľa § 55
ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov a aby J… uložil, aby sa dočasne zdržal oprávnenia
priznaného mu právoplatným rozhodnutím Okresného súdu v Čadci…“ a o jeho sťažnosti
rozhodol takto:
„1. Základné právo D. M. na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/37/2011 zo
dňa 22. 2. 2011 a postupom a rozsudkom Okresného súdu v Čadci sp. zn. 6C/220/2004 zo
dňa 9. 11. 2010 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/37/2011 zo dňa 22. 2. 2011
a rozsudok Okresného súdu v Čadci sp. zn. 6C/220/2004 zo dňa 9. 11. 2010 sa zrušujú a vec
sa vracia Okresnému súdu v Čadci na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Žiline a Okresný súd v Čadci sú povinné spoločne a nerozdielne
nahradiť D. M. trovy konania… v sume 332,50 Eur… na účet jeho právneho zástupcu
JUDr. M. V., advokáta... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu bola sťažovateľovi ako
odporcovi v súdnom konaní uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 2 812,20 €
s 13 % úrokom z omeškania od 1. mája 2003 do zaplatenia z titulu náhrady škody
vzniknutej na motorovom vozidle navrhovateľa v dôsledku dopravnej nehody, ktorú zavinil
sťažovateľ, návrh navrhovateľa v časti o zaplatenie 713,66 € bol zamietnutý, sťažovateľovi
bola uložená povinnosť zaplatiť odporcovi trovy súdneho konania v sume 5 034,51 € a
zaplatiť na účet okresného súdu trovy štátu v sume 252,44 €.
Sťažovateľ podal odvolanie proti všetkým výrokom rozsudku okresného súdu
a krajský súd rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu v časti výrokov vo veci samej
(t. j. výrok o uložení povinnosti zaplatiť sumu 2 812,20 € s 13 % úrokom z omeškania od
1. mája 2003 do zaplatenia a výrok o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti), zrušil výrok
o povinnosti sťažovateľa zaplatiť odporcovi trovy súdneho konania v sume 5 034,51 €
a v tejto časti vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd ďalej rozhodol
o trovách odvolacieho konania tak, že žiadnemu z účastníkov ich nepriznal.
Sťažovateľ vidí porušenie ním označených základných a iných práv v nesprávnych
skutkových a právnych záveroch a nedostatočnom odôvodnení rozsudku okresného súdu
a rozsudku krajského súdu.
Podľa sťažovateľa okresný súd nesprávne vyhodnotil dôkazy vykonané v súdnom
konaní, nevysporiadal sa s rozpormi v znaleckých posudkoch k posúdeniu sumy náhrady
škody, nevykonal sťažovateľom navrhované dôkazy a v dôsledku uvedeného dospel
k nesprávnym skutkovým a právnym záverom a nedostatočnému odôvodneniu svojho
rozsudku. V súvislosti s nedostatočným odôvodnením rozsudku okresného súdu sťažovateľ
poukázal aj na absenciu akéhokoľvek odôvodnenia, pokiaľ ide o navrhovateľovi priznané
úroky z omeškania z priznanej istiny z titulu náhrady škody.
Sťažovateľ namietal, že krajský súd sa nevysporiadal riadne s jeho odvolacími
dôvodmi tým, že pri odôvodnení svojho rozsudku postupoval podľa § 219 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a plne sa stotožnil so závermi okresného
súdu. Podľa sťažovateľa vzhľadom na nedostatky rozsudku okresného súdu, ktoré uviedol
vo svojom odvolaní a ktoré totožne uvádza v sťažnosti, neboli splnené zákonné podmienky
na takýto postup pri odôvodňovaní rozsudku krajského súdu.
Sťažovateľ vo vzťahu k postupu a rozsudku krajského súdu okrem nevysporiadania
sa s jeho ostatnými odvolacími dôvodmi namietal aj to, že krajský súd sa v odôvodnení
svojho rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal s námietkou premlčania vznesenou
sťažovateľom v jeho odvolaní a s namietaným nedostatkom odôvodnenia rozsudku
okresného súdu v časti priznaných úrokov z omeškania a dostatočne sa nevysporiadal
s odvolacími dôvodmi smerujúcimi proti výroku o trovách konania. Sťažovateľ namietal aj
to, že krajský súd opomenul rozhodnúť o jeho odvolaní v časti smerujúcej proti výroku
rozsudku okresného súdu o povinnosti sťažovateľa zaplatiť trovy štátu.
K namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľa postupom
a rozsudkom okresného súdu
Ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu a jeho rozsudok boli
preskúmateľné na základe dostupného riadneho opravného prostriedku (prípustného
odvolania), ktorý sťažovateľ aj využil, a preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie a rozhodnutie.
K namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľa postupom
a rozsudkom krajského súdu
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že
kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov
a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je
opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného
súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,
že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp.
odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu
a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj
konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať
v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo
chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02,
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.
Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil, že by
okresným súdom aplikovaný postup pri hodnotení dôkazov a jeho skutkové a právne
závery, s ktorými sa krajský súd stotožnil, boli v takom rozpore s vykonaným dokazovaním,
ktorý by mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku
krajského súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Naopak,
ide o právne závery, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným
spôsobom zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na
uvedené a obsah odvolacích dôvodov sťažovateľa ústavný súd nezistil žiadne okolnosti,
ktoré by nasvedčovali arbitrárnosti postupu krajského súdu, keď sa tento pri odôvodnení
svojho rozsudku plne stotožnil s dôvodmi rozsudku okresného súdu v súlade s § 219 ods. 2
OSP.
Skutočnosť, že v rozsudku okresného súdu absentuje odôvodnenie vo vzťahu
k úrokom z omeškania a že krajský súd na tento nedostatok vytýkaný sťažovateľom v jeho
odvolaní nereagoval, síce možno hodnotiť ako nedostatok odôvodnenia rozsudku krajského
súdu, avšak podľa názoru ústavného súdu (vzhľadom na hodnotu sporu a úrokov
z omeškania a všetky okolnosti prípadu) v uvedenom nemožno ustáliť takú intenzitu
nedostatočného odôvodnenia, ktorá by zakladala ústavnoprávny rozmer a možnosť
porušenia základných a iných práv sťažovateľa.
Ústavný súd nezistil žiadne prvky arbitrárnosti v rozsudku krajského súdu, ktoré by
spočívali v tom, že sa nevysporiadal s námietkou premlčania vznesenou sťažovateľom
v jeho odvolaní (keďže na vznášanie takýchto námietok sa v odvolacom konaní už
neprihliada), resp. dostatočne sa nevysporiadal s odvolacími dôvodmi smerujúcimi proti
výroku o trovách konania (pretože výrok rozsudku okresného súdu v tejto časti bol zrušený
a vrátený na ďalšie konanie).
Pokiaľ krajský súd opomenul vo svojom rozsudku rozhodnúť o tej časti odvolania
sťažovateľa, ktorá smerovala proti rozsudku okresného súdu v časti výroku o trovách štátu,
ústavný súd konštatuje, že dôsledkom uvedeného nemohlo dôjsť k právoplatnosti rozsudku
okresného súdu v tomto jeho výroku a sťažovateľ má možnosť domáhať sa nápravy
využitím procesného postupu pred všeobecným súdom. Vzhľadom na uvedené toto
opomenutie v rozhodovaní krajského súdu nie je spôsobilé založiť právomoc ústavného
súdu ako ani možnosť porušenia základných a iných práv sťažovateľa.
V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým rozsudkom
krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný
a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov
arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu
a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa v časti smerujúcej proti postupu a rozsudku krajského súdu podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2011