Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 394/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H.,

vedené pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. , ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -28 z 28. apríla 2011, sp. zn. z 19. apríla 2011,

č. k. -32 zo 14. júla 2010, č. k. -50 z 5. mája 2011

a č. k. -26 z 30. marca 2011, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. s p á j a na

spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 17. augusta

2011 doručené sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. , ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15

CoE/25/2011-28 z 28. apríla 2011, sp. zn. z 19. apríla 2011, č. k. 14

CoE/177/2010-32 zo 14. júla 2010, č. k. -50 z 5. mája 2011 a č. k. 1

CoE/83/2011-26 z 30. marca 2011.

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv

o úvere (ďalej len „zmluvy“) uzavretých 19. októbra 2004, 7. apríla 2004, 19. decembra

2004 a 8. júla 2003 poskytla fyzickým osobám – dlžníkom úver v sume 199,16 €, 398,33 €,

resp. 165,97 €, ktorú boli povinní vrátiť spolu s ďalšími poplatkami v dohodnutých

splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách

dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v každej zmluve určený, je

oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku

zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili

niekoľko po sebe idúcich splátok, boli notárskou zápisnicou právoplatne zaviazaní na

zaplatenie dlhu.

Dňa 31. mája 2005, 28. februára 2005, 9. decembra 2005 a 11. februára 2004 boli

podané návrhy na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia

udeleného Okresným súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) začal nútený

výkon rozhodnutí, t. j. exekúcie. Dňa 2. septembra 2010, 22. mája 2008, 28. októbra 2009

a 27. augusta 2010 sťažovateľka podala okresnému súdu návrhy na zmenu súdneho

exekútora.

Vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. okresný súd uznesením

č. k. -13 zo 4. novembra 2010 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil

ju, pričom o návrhu sťažovateľky nerozhodol. Na základe odvolania sťažovateľky krajský

súd uznesením č. k. -28 z 28. apríla 2011 prvostupňové uznesenie ako

vecne a právne správne potvrdil.

Vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. okresný súd síce

zmenu súdneho exekútora pripustil, avšak uznesením č. k. -27 zo

4. novembra 2010 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Na základe odvolania

sťažovateľky krajský súd uznesením sp. zn. z 19. apríla 2011 prvostupňové

uznesenie ako vecne a právne správne potvrdil.

Vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. okresný súd uznesením

č. k. -16 z 10. februára 2010 exekúciu vyhlásil za neprípustnú, pričom

o návrhu sťažovateľky nerozhodol. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd

uznesením č. k. -32 zo 14. júla 2010 prvostupňové uznesenie potvrdil.

Okresný súd následne uznesením č. k. -39 z 2. marca 2011 exekúciu

zastavil, čo krajský súd po odvolaní sťažovateľky uznesením č. k. -50

z 5. mája 2011 potvrdil.

Vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. okresný súd uznesením

č. k. -14 zo 4. novembra 2010 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju,

pričom o návrhu sťažovateľky nerozhodol. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd

uznesením č. k. -26 z 30. marca 2011 prvostupňové uznesenie ako vecne

a právne správne potvrdil.

Sťažovateľka ďalej uviedla:

„Ako vyplýva z vyššie uvedeného skutkového stavu okresný súd vydal poverenie, t. j.

riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto

svojím postupom okresný súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne

legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou

súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa

alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto

konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu

konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného

z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu

a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.

Z časového hľadiska okresný súd ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký

verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve

v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, keďže návrh na

zmenu exekútora nepredvída zastavenie exekúcie ani nové skúmanie podmienok na

vykonanie exekúcie, t. j. či v období od vydania poverenia na vykonanie exekúcie do

zahájenia konania na zastavenie exekúcie sa zmenili akékoľvek zákonné alebo iné

podmienky pre výkon tejto exekúcie a/alebo exekútor porušil akúkoľvek povinnosť uloženú

mu exekučným poriadkom.

Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný

záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora v

exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu nemohlo byť oprávnenie takéhoto súdu nahradiť vôľu oprávneného alebo

povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované

rovné postavenie, t. j. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj

návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.

V tomto prípade okresný súd ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný

záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv

účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez

návrhu.

Ďalším porušením okresného súdu a krajského súdu v priebehu konania na

zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie

dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným

preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere.

V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania

k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by

zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením

povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a možnosti

účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.

Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť

kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť

si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, t. j. exekúcie, ale súd

týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti

vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť

dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto

pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.

Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu

účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať

svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných

povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím

rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva sťažovateľa

pokojne užívať svoj majetok.“

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že napádanými uzneseniami

krajského súdu bolo porušené jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo podľa čl. 1

dodatkového protokolu, aby uvedené uznesenia zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie

konanie. Sťažovateľka taktiež žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie, ako aj

náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

1. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkove spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež

prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto

sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy o spojení

sťažností na spoločné konanie (bod 1 výroku uznesenia).

2.1. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje

zmeškanie tejto lehoty odpustiť (napr. ,

). Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej

oneskorene ( ).

Ústavný súd zistil, že uznesenie krajského súdu č. k. -32 zo 14. júla

2010, ktorým potvrdil prvostupňové uznesenie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú,

nadobudlo právoplatnosť 6. septembra 2010.

Sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 17. augusta 2011 (na pošte

podaná 15. augusta 2011), teda zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej § 53

ods. 3 , a preto ju ústavný súd v tejto časti odmietol podľa

ods. 2 ako podanú oneskorene (bod 2 výroku uznesenia).

2.2. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

Predmetom sťažností je namietané porušenie práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

dodatkového protokolu uzneseniami krajského súdu č. k. -28 z 28. apríla

2011, sp. zn. z 19. apríla 2011 a č. k. -26 z 30. marca 2011,

ktorými potvrdil prvostupňové uznesenia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej

zastavení, resp. uznesením krajského súdu č. k. -50 z 5. mája 2011,

ktorým potvrdil prvostupňové uznesenie o zastavení exekúcie, z dôvodov (v jednotlivých

rozhodnutiach modifikovaných podobne), že notárska zápisnica po materiálnej stránke

nie je vykonateľným exekučným titulom, pretože, „uznanie dlhu ako aj súhlas

s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sú právne úkony, ktoré splnomocnený zástupca

povinného urobil v rozpore s jeho záujmami..., a preto sú... absolútne neplatné“ a „zmluvné

zastúpenie vzniklo súčasne s uzavretím zmluvy o úvere, v čase, keď žiadny dlh neexistoval“.

Vzhľadom na tieto skutočnosti okresný súd o návrhoch sťažovateľky na zmenu súdneho

exekútora nerozhodoval. So závermi prvostupňového súdu sa krajský súd v plnom rozsahu

stotožnil.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. ,

a iné) riešil otázku, či všeobecný súd v rámci exekučného konania má

právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu.

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na

základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný

súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané

dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je

povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky

predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný

exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne

akceptovateľný právny názor krajského súdu (aj okresného súdu), že ak notárska zápisnica

nie je spôsobilým exekučným titulom, je exekúcia neprípustná, čo je dôvod na zastavenie

exekučného konania.

Ústavný súd taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod

sp. zn. publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997

uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný

po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky

nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez

návrhu zastavená.“.

Ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy svojím postupom aplikovali zákony

(predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku a ) podľa ich

obsahu a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu (aj okresného

súdu), ako aj s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa ) nie je

právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , , III. ÚS

139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti (bod 2 výroku uznesenia).

Totožný záver prijal ústavný súd aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože absencia porušenia princípov

spravodlivého súdneho konania vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných

súdov za porušenie základných práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré

toto právo nepochybne patrí (obdobne napr. ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších nárokoch

sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011