Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 325/2011
PDF · 253.73 KB
No categories available
I. ÚS 325/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť Š., zastúpených advokátom JUDr. D. M.., P., vo veci
namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 10 NcC 2/2011-277 z 10. marca 2011
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2011
doručená sťažnosť Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpených advokátom JUDr. D. M., P.,
ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 10 NcC 2/2011-277 z 10. marca 2011 (ďalej len „uznesenie
krajského súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: „Na základe žalobného návrhu
JUDr. I. R. proti Š., sa na OS Košice I vedie pod sp. zn. 24 C 236/2009 súdne konanie o
ochranu osobnosti.
Na pojednávaní 14. 2. 2011 vzniesol žalobca – sťažovateľ – námietku zaujatosti
konajúcej sudkyne Mgr. Z. Č...“
Z námietky zaujatosti vyplýva, že sťažovateľ nemá žiadnu vedomosť o tom, že Mgr.
Z. Č. je zákonnou sudkyňou vo veci vedenej Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný
súd“) pod sp. zn. 24 C 236/2009, pretože mu nebolo doručené oznámenie súdu o tejto
skutočnosti, pričom námietku zaujatosti napriek tejto skutočnosti podáva a odôvodňuje ju
tým, že zákonná sudkyňa vymedzila na pojednávaní konanom 14. februára 2011 ako
tvrdenia, ktoré bude posudzovať z hľadiska práva na ochranu osobnosti iné, ako tie, ktoré
ako difamačné vymedzila vo svojej žalobe a na pojednávaní konanom 4. októbra 2010
žalobkyňa, pričom k týmto tvrdeniam žiadala od účastníkov aj listinné dôkazy. Ďalej
sťažovateľ v námietke zaujatosti poukazuje na to, že zákonná sudkyňa napriek vznesenej
námietke zaujatosti odročila pojednávanie na určitý termín, čím dopredu naznačila, že
o námietke rozhodne tak, že ju nepredloží odvolaciemu súdu.
Ďalšími dôvodmi podanej námietky zaujatosti boli tieto tvrdenia sťažovateľa: «Po
doručení zápisnice z... pojednávania zistil žalovaný... že sudkyňa nezaprotokolovala do...
zápisnice otázku právneho zástupcu žalovaného svedkovi JUDr. R. a jeho odpoveď na ňu...
Dôkazom vzťahu sudkyne Mgr. Z. Č. k žalobkyni je aj to, že osobne poznala jej
manžela – svedka JUDr. J. R. pred pojednávaním konaným dňa 14. 2. 2011. V tento deň,
bezprostredne po vstupe sudkyne do pojednávacej miestnosti táto totiž uviedla, že pristúpi k
výsluchu svedka JUDr. R., ktorý je osobne prítomný, hoci tento svedok ešte ani nebol v
pojednávacej miestnosti a preto ani zákonným spôsobom nemohla sudkyňa overiť jeho
totožnosť a tak vedieť že je naozaj prítomný...
Z uvedeného vyplýva len jeden možný záver a to ten, že sudkyňa pozná osobne
manžela žalobkyne a preto nepotrebovala na overenie jeho totožnosti a zistenie jeho
prítomnosť jeho poznanie podľa občianskeho preukazu či iných osobných dokladov.
Z vyššie uvedených skutočností je preukázaný vzťah sudkyne Mgr. Z. Č. k žalobkyni
tým že:
- namiesto žalobkyne a v jej prospech, teda v prospech jedného účastníka konania
hľadala a našla iné časti podnetu žalovaného z 28. 11. 2008, ktoré nie sú predmetom tohto
súdneho konania, ktoré považuje sama sudkyňa za difamačné a žiada žalovaného, aby k nim
predložil dôkazy pravdy, hoci sama žalobkyňa tieto sudkyňou nájdené časti podnetu
žalovaného z 28. 11. 2008 nepovažovala a v žalobe neoznačila ako difamačný zásah
žalovaného a preto nie sú predmetom súdneho konania. Týmto sa súdne konanie vedené
sudkyňou Mrg. Z. Č. nejaví navonok ako objektívne a nestranné a aj podľa rozhodnutia NS
SR č. 58/2002 je už toto dôvodom na vylúčenie tejto sudkyne,
- sudkyňa tak urobila prostredníctvom nesprávnej aplikácie ust. § 118 a 120 O. s. p.,
keď s odkazom na ne nepoučovala a nevyzývala žalovaného na predkladanie dôkazov
k tvrdeniam žalovaného /„svojim tvrdeniam“/ v tomto súdnom konaní, ale k tvrdeniam,
ktoré neboli predmetom tohto súdneho konania, ale boli uvedené len v podnete žalovaného
z 28. 11. 2008 a ktoré sama žalobkyňa v tomto konaní ani neoznačila ako difamačný zásah
a nežiadala za ne satisfakciu.
Touto nesprávnou aplikáciou uvedených ustanovení O. s. p. znevýhodnila žalovaného
tak, že ho postavila do horšej dôkaznej situácie v ktorej by bez vyššie uvedeného konania
sudkyne nebol, t. j. že ho núti predkladať dôkazy na preukázanie pravdivosti tvrdení vo
vzťahu k 68 plnomocenstvám, ktoré nie sú predmetom tohto konania /I. ÚS 59/00/, hoci vo
vzťahu k žalobkyňou samou označeným vyjadreniam žalovaného nemal žalovaný dôkaz
pravdy, lebo išlo o hodnotiaci úsudok.»
O námietke zaujatosti rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že ju
zamietol.
Podľa sťažovateľa „... Krajský súd v Košiciach svojím rozhodnutím porušil základné
právo sťažovateľa na prejednanie veci nestranným sudcom zaručené mu citovanými
ustanoveniami Ústavy a Dohovoru.“.
Toto svoje tvrdenie sťažovateľ odôvodňuje tým, že konanie zákonnej sudkyne,
ktorým «„poučila“ účastníkov, ktoré časti podnetu sťažovateľa na žalobkyňu podaného
Slovenskej advokátskej komore, považuje ona – sudkyňa – za tie, ktoré bude – ona sudkyňa
– v tomto súdnom konaní skúmať ako zásah do osobnostných práv žalobkyne a že vyzvala
žalovaného predložiť na túto ňou vybranú časť podnetu dôkaz pravdy...
odvolací súd skutkovo nesprávne označil za „...protokoláciu textu žaloby...“ a
právne ho vyhodnotil len ako „procesný postup sudcu, ktorý podľa § 14 ods. 3 O. s. p. nie je
dôvodom na vylúčenie sudcu...
Podľa názoru sťažovateľa sa všeobecný súd takouto aplikáciou ust. § 14 ods. 3
O. s. p. „... dopustil presne toho, čo ústavný súd aj odborná literatúra... všeobecným súdom
dlhodobo vyčítajú, t. j. neštandardného formalistického a rozporuplného rozhodnutia
o námietke zaujatosti sudkyne, s tendenciami k pozitivnoprávnemu prístupu a nie
k prirodzenoprávnemu a s tendenciami reštriktívneho výkladu ust. § 14 a nasl. O. s. p. vo
svetle ústavného imperatívu práva na spravodlivý proces...
Zmyslom interpretácie práva /právnych noriem/ je totiž „rekonštrukcia myšlienky
obsiahnutej v zákone“ /pozri P. Holländer: Filosofie práva, Vydavatelství a nakladatelství
Aleš Čeňěk, s. r. o., str. 224/ a v tomto zmysle je nepochybne základnou myšlienkou tu
relevantného ust. § 14 Ods. 1 O. s. p. v spojení s myšlienkou ust. čl. 46 Ústavy SR a čl. 6
Dohovoru to že možná pochybnosť o nezaujatosti sudcu vylučuje sudcu z konania
a rozhodovania o veci. Ústavne konformné interpretovanie existencie „možnej
pochybnosti“ vylučuje potrebu jednoznačného preukázania jej existencie, lebo to vylúčená
samotný podstata pojmu pochybnosť, ktorý je opakom jednoznačnosti.
Aj právnemu laikovi musí byť zrejmé, že keď sudkyňa Mgr. Č. sama z vlastnej
iniciatívy vybrala z predmetného podnetu sťažovateľa podaného na žalobkyňu Slovenskej
advokátskej komore /SAK/ inú jeho časť ako sama žalobkyňa a tento ide preskúmavať ako
difamačný zásah a vyzvala žalovaného predložiť k nemu dôkaz pravdy, tak tu nejde
o „procesný postup sudkyne“ ale vecný zásah sudkyne do predmetu konania...
Je nepochybne v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, aby odvolací súd
označil vecnú zmenu predmetu konania vykonanú z vlastnej vôle /čiže svojvôle/ sudkyňou
tak, že sudkyňa z vlastnej iniciatívy nahradila difamačný zásah vymedzený žalobkyňou
v žalobnom petite iným difamačným zásahom, ktorý vyhľadala sama sudkyňa a takúto vecnú
zmenu spočívajúce v zmene difamačného zásahu sudkyňou z vlastnej iniciatívy označil iba
za jej „procesný postup“ a z tohto dôvodu námietke zaujatosti nevyhovel. Takáto
„rekonštrukcia myšlienky obsiahnutej v zákone“ /pozri vyššie/ krajským súdom je nielen
nezákonná ale aj ústavne nekonformná...
Odvolaciemu súdu však stačilo na to, aby uveril sudkyni, že „subjektívne“ zaujatá
nie je, jej strohé vyjadrenie že nemá žiaden pomer k veci, účastníkom ani k ich zástupcom.
Takéto formálne a bezobsažné vyjadrenie však vo svetle objektívne preukázaného konania
sudkyne popísaného vyššie nielenže neobstojí, ale sa javí ako nepravdivé, prinajmenšom
nepresvedčivé a vzbudzujúce pochybnosti o jej nezaujatosti; pričom samotná existencia
„pochybností o nezaujatosti“ je podľa jednoznačného normatívneho textu ust. § 14 ods. 1
O. s. p. /pozri I. ÚS 338/2006 o interpretácii a aplikácii právnej normy s jednoznačným
normatívnym textom/ zákonným dôvodom na vylúčenie sudcu.
Bolo preto povinnosťou odvolacieho súdu prinajmenšom, preskúmať toto suché,
dôkazné bezobsažné a bezvýznamné vyjadrenie sudkyne, bez výpovednej dôkaznej hodnoty
z hľadiska jej vyššie uvedeného konania, ktorého sa objektívne preukázateľne dopustila
a ktoré bolo dôvodom vznesenia námietky jej zaujatosti, t. j. spýtať sa jej napr.:
- prečo vyhľadávala za žalobkyňu z podnetu žalovaného iné časti ako difamačné
- čo ju k tomu viedlo
- prečo sa nezaoberala žalobkyňou samou v žalobnom petite vymedzenými
difamačnými zásahmi
- ako vysvetlí fakt, že poznala manžela žalobkyne pred pojednávacou miestnosťou bez
toho, aby sa tento preukázal osobnými dokladmi
- prečo neprotokolovala všetky časti výpovede svedka – manžela žalobkyne, atď.
Keďže tak odvolací súd neurobil, tak subjektívnu zaujatosť tejto sudkyne vôbec
neskúmal – nepreveroval – a teda sa námietkou zaujatosti z tohto hľadiska vecne
nezaoberal, čo z ústavného hľadiska možno považovať za „denegatio iustitiae“.
Pritom podľa jednoznačného normatívneho textu ust. § 14 ods. 1 O. s. p. /pozri
I. ÚS 338/2006/ „... Sudcovia sú vylúčení ak... možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti“,
stačia tieto samotné pochybnosti na vyslovenie zaujatosti tejto sudkyne.
Preto je aj odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu úplne povrchné
a nedostatočné a tým aj nepresvedčivé a preto v rozpore aj s ust. § 157 ods. 2, poslednou
vetou O. s. p., pričom právo účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu je podľa
judikatúry ústavného súdu jedným z imanentných atribútov základného práva na
spravodlivý proces a jednak povinnosťou súdu danou mu ust. čl. 2 ods. 2 Ústavy SR...
Následne sa odvolací súd dopustil aj ďalšieho vecného pochybenia, keď protokoláciu
časti podnetu žalovaného na žalobkyňu z 28. 11. 2008 do zápisnice na pojednávaní 14. 2.
2011 nesprávne označil za „protokoláciu textu žaloby“ /str. 3 predposledný odsek
rozhodnutia/; a keďže podľa neho išlo iba o nesprávnu protokoláciu textu žaloby sudkyňou,
tak je to len jej procesné pochybenie, čo nie je dôvod zaujatosti...
Navonok spravodlivé /must be seen to be done/ sa nemôže javiť v zmysle
vyššieuvedenej zásady „Justice must not only be done, it must be seen to be done“ ani
konanie tejto sudkyne na pojednávaní 14. 2. 2011, ktoré je v zjavnom /príkrom/ rozpore
s ust. § 118a O. s. p. ktoré ustanovenie má povahu lex specialis vo vzťahu k difamačným
žalobám...
Pojednávania 14. 2. 2011 bolo však už 4. pojednávaním v predmetnej vec, nie prvým,
ako to vyžaduje vyššie uvedené ustanovenie, preto na ňom už sudkyňa nemalo právo
poučovať podľa ust. § 118a ods. 3 O. s. p. a ani žalobkyňa právo /možnosť/ meniť
rozhodujúce skutočnosti o veci samej – t. j. ktorú časť podania žalovaného na SAK považuje
za difamačnú a ani označovať dôkazy na preukazovanie týchto nových tvrdení...
Rovnako nemožno považovať za správny záver odvolacieho súdu, že je iba vadným
procesný postup sudkyne to, že 14. 2. 2011 vstúpila do pojednávacej miestnosti pred
otvorením pojednávania s tým, že pristúpi k výsluchu svedka Ing. R. – manžela žalobkyne,
ktorý je prítomný pred pojednávacou miestnosťou. V tejto súvislosti odvolací súd považoval
za nesprávny procesný postup sudkyne to, že zisťovala totožnosť tohto svedka pred
pojednávacou miestnosťou.
Takýto záver je jednak v rozpore s obsahom zápisnice z tohto pojednávania, ktorá
zachycuje postup tejto sudkyne a jednak je vecne a logicky nemožný...
Vec sa má jednoducho tak, že sudkyňa manžela žalobkyne pred pojednávacou
miestnosťou videla a vedela kto to je...
Už táto skutočnosť sama o sebe nutne vzbudzuje pochybnosť žalovaného v tom
smere, že keď sudkyňa osobne pozná manžela žalobkyne, tak odkiaľ ho pozná, akého druhu
je táto známosť, či to môže ovplyvniť konanie a rozhodovanie o veci a pod. Len tak by bolo
možné zistiť, či táto skutočnosť predstavuje na strane sudkyňa „kvalifikovaný pomer“,
o ktorom sa bez bližšieho vysvetlenia iba zmieňuje odvolací súd. Ani toto však odvolací súd
nezisťovala a tak táto pochybnosť zostala neodstránená a je preto podľa jednoznačného
normatívneho textu ust. § 14 ods. 1 OZ pri jeho ústavne konformnej interpretácii v súlade
s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR dôvodom na vylúčenie sudkyne.
Keď Krajský súd v Košiciach posúdil uvedené konanie sudkyne Mgr. Č. len ako jej
nesprávny procesný postup a z tohto dôvodu námietke zaujatosti vznesenej žalovaným –
sťažovateľom – voči tejto sudkyni, je jeho konanie aj nespravodlivé, čím porušil aj právo
sťažovateľa na spravodlivý proces.».
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1/ Základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces a na prejednanie jeho veci
nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozhodnutím
Krajského súdu v Košiciach 10 NcC 2/2011-277 z 10. marca 2011 porušené bolo.
2/ Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach z 10. 3. 2011, č. k.10 NcC 2/2011-277 sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
3/ Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia v sume 314,18 € /2 krát po 123,50 € – § 11 ods. 3 Vyhl. 655/2004 + 2 x paušál
po 7,41 € – § 16 ods. 3 Vyhl. 655/2004 + DPH 20 % 52,26 € – § 18 ods. 3 vyhl. 655/2004/
do 30 dní od doručenia tohto rozhodnutia na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr.
D. M., advokáta...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal porušenie označeného
základného a iného práva uznesením krajského súdu. Týmto uznesením, ako už bolo
uvedené, rozhodol krajský súd o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom vo veci
vedenej okresným súdom pod sp. zn. 24 C 236/2009 o nevylúčení zákonnej sudkyne z jej
prerokúvania a rozhodovania.
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uvádza:
„Žalovaný predovšetkým namietal, že nemá vedomosť o tom, že by sa uvedená sudkyňa
stala zákonnou sudkyňou v prejednávanej veci, pretože mu nebolo doručené oznámenie
súdu o tejto skutočnosti.
Ďalej žalovaný namieta, že konajúca sudkyňa v zápisnici o pojednávaní dňa 4. 10.
2010 vymedzila ako tvrdenia, ktoré bude posudzovať z hľadiska práva na ochranu
osobnosti, netotožné ako tie, ktoré ako difamačné tvrdenia vymedzila vo svojej žalobe
žalobkyňa. Takéto konanie považuje žalovaný za arbitrárne – svojvoľné a z hľadiska zákona
nezákonné. Ďalej sa žalovanému súdne konanie nejaví navonok ako objektívne a nestranné
tým, že na pojednávaní 14. 2. 2011 sudkyňa z vlastnej incitiatívy našla namiesto žalobkyne
inú časť textu podnetu žalovaného obsahujúcu iné tvrdenia, ako sú tie, ktoré označila ako
difamačné žalobkyňa sama, v tomto smere začala sudkyňa aj vykonávať dokazovanie tým,
že žiada od účastníkov listinné dôkazy k týmto tvrdeniam. Sudkyňa tiež upozornila
žalovaného, že sa mení jeho dôkazná pozícia a je zaťažený dôkazom pravdy vo vzťahu k
plnomocenstvám z priestupkového konania, teda k skutočnostiam, o ktorých žalobkyňa
netvrdila, že sú difamujúcim zásahom a neboli predmetom konania. Týmto konaním sudkyne
sa navonok konanie javí ako nie objektívne a nie nestranné. Na tom istom pojednávaní
sudkyňa napriek vznesenej námietke zaujatosti odročila pojednávanie na určitý termín, čo
žalovaný považuje za prejudikovanie konania v tom, že námietku nepredloží odvolaciemu
súdu. Sudkyňa nezaprotokovala do zápisnice otázku právneho zástupcu žalovaného
svedkovi JUDr. R. a odpoveď na ňu. Takéto jednanie sudkyne vzbudzuje dôvodné
pochybnosti o jej nezaujatosti. Žalovaný ďalej tiež poukazuje na to, že konajúca sudkyňa na
dosiahnutie výhody pre žalobkyňu vyložila nesprávne ust. § 118 a § 120 O. s. p. v
neprospech žalovaného. Žalovaný tiež tvrdí, že konajúca sudkyňa osobne poznala manžela
žalobkyne, svedka JUDr. J. R., pred pojednávaním konaným 14. 2. 2011, čo vyvodzuje
z toho, že uviedla na pojednávaní, že pristúpi k výsluchu svedka JUDr. R., ktorý je osobne
prítomný, hoci tento svedok nebol v pojednávacej miestnosti a preto sudkyňa nemohla
zákonným spôsobom overiť jeho totožnosť. Vzhľadom na tieto okolnosti navrhuje, aby
nadriadený súd rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Košice I. Mgr. Z. Č. je vylúčená z
prejednávania a rozhodovania vo veci, prejednávanej na Okresnom súde Košice I pod sp.
zn. 24C 236/2009...
Predpokladom pre vylúčenie sudcov z prejednávania a rozhodovania veci je určitý
kvalifikovaný pomer k veci alebo kvalifikovaný pomer k účastníkom konania alebo k ich
zástupcom za predpokladu, že tieto okolnosti by mohli viesť k pochybnostiam o nezaujatosti
sudcu v konkrétnom prípade. Citované ustanovenie predpokladá taký vzťah osobného
záujmu sudcu vo veci alebo k účastníkom, prípadne ich zástupcom, že by tento i pri všetkej
snahe o nezaujatosť konania a rozhodovania ovplyvnil jeho objektívny postoj k veci.
Existenciu zaujatosti sudcu možno vyvodiť len z konkrétneho pomeru k veci,
k účastníkom konania alebo k zástupcom. Nestrannosť sudcu má dva aspekty, a to jednak
subjektívny, pri ktorom je nestrannosť sudcu daná nedostatkom jeho vnútorného
psychického vzťahu k prejednávanej veci a na druhej strane objektívny, spočívajú
v neexistencii okolností, ktoré by mohli viesť k pochybnostiam o tom, že sudca takýto vzťah
k veci, k účastníkom, alebo k zástupcom nenadobudol. Za nezaujatého z hľadiska
subjektívneho je potrebné považovať takého sudcu, ktorý je vo vzťahu k prejednávanej veci,
k účastníkom, alebo zástupcom neutrálny, nemá k nim žiadne predsudky, účastníci sú v jeho
očiach úplne rovní a k právnemu vzťahu, ktorý rieši, nezískal vzťah predtým, než mu bola
vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie.
Konajúca sudkyňa vo veci podala písomné vyjadrenie, že nemá žiaden pomer k veci,
k účastníkom konania, ani k ich zástupcom, to znamená, že zo subjektívneho hľadiska tu nie
sú dôvody pre jej vylúčenie. Vzhľadom na túto skutočnosť nadriadený súd skúmal, či sú tu
také pochybnosti, ktoré sú objektívne spôsobilé vyvolať pochybnosť o nezaujatosti sudkyne.
V tomto smere je nadriadený súd pri rozhodovaní o námietke zaujatosti viazaný obsahom
písomnej námietky zaujatosti.
Námietka žalovaného spočívajúca v tom, že má pochybnosť o skutočnosti, či Mgr. Z.
Č. je zákonnou sudkyňou vo veci, nie je dôvodná, pretože v spise na čl. 25 sa nachádza
potvrdenie Okresného súdu Košice I o pridelení veci na rozhodnutie Mgr. Z. Č.
Nahliadnutím do spisu mal žalovaný možnosť s týmto sa oboznámiť.
Ďalšia podstatná časť námietok vo vzťahu k tvrdenej zaujatosti sudkyne vychádza
z procesného postupu sudkyne na pojednávaní, pričom procesný postup sudcu nie je
dôvodom na vylúčenie sudcu podľa § 14 ods. 3 O. s. p.. K týmto námietkam je možné
priradiť námietku ohľadom protokolácie textu žaloby do zápisnice o pojednávaní, odročenie
pojednávania po vznesení námietky zaujatosti na určitý termín, údajnú zmenu dôkazného
postavenia žalovaného, ako aj postup pri zisťovaní totožnosti svedka.
Krajský súd v Košiciach považuje za potrebné uviesť, že otázka dôkazného bremena
a vyhodnotenie tej skutočnosti, ktorého účastníka dôkazné bremeno zaťažuje a v akom
rozsahu, ako aj to, čí účastník konania dôkazné bremeno uniesol alebo nie, je vecou
posudzovania a hodnotenia dôkazov podľa § 132 a nasl. O. s. p., ktoré predchádza
rozhodnutiu vo veci samej.
Otázka dôkazného bremena a povinnosti tvrdenia môže byť aj obsahom prieskumu
v rámci prieskumu konania a opravných prostriedkoch.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti nadriadený súd skonštatoval, že dôvody, uvedené
v námietke zaujatosti nie sú takej povahy, aby boli dôvodom pre vylúčenie konajúcej
sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci.“
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovanie
a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v občianskom súdnom
konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania pre
zaujatosť v zmysle ustanovení § 14 až § 16 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“). Obsahom základného práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je
však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal
takýto návrh podľa § 15 OSP, resp. účastníka súdneho konania, ktorý podal návrh podľa
§ 15a ods. 1 OSP) a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho prejednávania
a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci
nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na
vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť
o ňom (napr. I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).
Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.
Základom nezávislosti a nestrannosti súdu je docieliť právnu istotu, že práve súdy sú tými
orgánmi štátu, ktoré poskytnú účinnú a nespochybniteľnú ochranu práva. Európsky súd pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že
okrem jeho nezávislosti je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho
a objektívneho charakteru. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu
týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania,
prípadne ich zástupcom. Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších
inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu
k prerokúvanej veci a k účastníkom konania. Rozhodujúcim prvkom rozhodovania
o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania (jeho právneho zástupcu) je
objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň
vzťahu sú také, že naznačujú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo).
Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne javí
vonkajšiemu pozorovateľovi (účastníkovi konania), ale to, či reálne neexistujú objektívne
okolnosti, ktoré by mohli objektívne viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca
určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.
Ústavný súd sa s citovaným odôvodnením uznesenia krajského súdu v celom rozsahu
stotožňuje.
Rozsiahle tvrdenia sťažovateľa, že tvrdenia zákonnej sudkyne, že bude skúmať ako
zásah do osobnostných práv žalobkyne iné tvrdenia sťažovateľa ako tie, ktoré uviedla
žalobkyňa v žalobe, hodnotí ústavný súd rovnako ako krajský súd ako postup sudcu
v konaní o prejednávanej veci, ktorý v zmysle § 14 ods. 3 OSP nie je dôvodom na vylúčenie
sudcu.
Vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa, že zákonná sudkyňa na pojednávaní konanom
14. februára 2011 neprotokolovala všetky otázky a odpovede na svedka, ústavný súd
poukazuje na ustanovenie § 40 ods. 3 OSP, z ktorého vyplýva právo účastníka konania
namietať proti zneniu zápisnice. V súlade s týmto ustanovením mal sťažovateľ možnosť už
v priebehu pojednávania namietať nedostatok v protokolácii zápisnice, ktorého sa podľa
sťažovateľa mala zákonná sudkyňa dopustiť. Aj takýto postup súdu, ak by aj bolo zistené,
že skutočne nebola otázka a odpoveď svedka zaprotokolovaná, nemožno hodnotiť ináč ako
postup súdu podľa § 14 ods. 3 OSP.
Čo sa týka tvrdenia sťažovateľa, že zákonná sudkyňa pozná svedka – manžela
žalobkyne, čo má byť dôvodom na jej vylúčenie z prejednávanej veci, ústavný súd uvádza,
že v namietanom prípade zákonná sudkyňa uviedla, že sa necíti byť zaujatá, keďže je bez
vzťahu k prerokúvanej veci, účastníkom konania, ako aj k zástupcovi sťažovateľa. Vnútorné
pocity sudcu o svojej nestrannosti a nezávislosti treba akceptovať a predpokladať, pokiaľ sa
nepreukáže opak, že nezakladajú dôvod jeho zaujatosti. Z objektívneho hľadiska sa však
sťažovateľ snažil spochybniť nestrannosť zákonnej sudkyne, avšak skutočnosti, ktoré
sťažovateľ v námietke zaujatosti uvádza, nemôžu postačovať podľa názoru ústavného súdu
na založenie pochybnosti o nezaujatosti zákonnej sudkyne k prerokúvanej veci, účastníkom
konania ani k ich zástupcom.
Ústavný súd taktiež v celom rozsahu súhlasí s názorom krajského súdu, že otázka
tvrdenia, dôkazov a dôkazného bremena môže byť predmetom prípadného odvolacieho
konania. To sa týka tiež hodnotenia dôkazov vo vzťahu k povinnosti účastníkov označiť
dôkaz na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania v zmysle
K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri zohľadnení
sťažovateľom akcentovanej tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP iba v prípade,
keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje
taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť
rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne. Analýza skutočností uvádzaných
sťažovateľom v námietke zaujatosti vznesenej proti zákonnej sudkyni v označenej právnej
veci vedenej okresným súdom a v sťažnosti podľa čl. 127 ústavy však podľa názoru
ústavného súdu v danom prípade prijatie takéhoto záveru neumožňuje.
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných
súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Ústavný súd konštatuje, že namietané uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky
arbitrárnosti, a zároveň považuje právny názor krajského súdu za legitímny
a akceptovateľný. Ústavný súd nezistil, že by uzneseniu krajského bolo možné vyčítať
jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené
skutočnosti uzavrel, že skutkové alebo právne závery krajského súdu nemožno kvalifikovať
ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami
ústavy a dohovoru.
Takto koncipované odôvodnenie dalo odpoveď na skutkovú a právnu podstatu
sťažovateľom podaného návrhu na vylúčenie zákonnej sudkyne okresného súdu, a preto
jeho obsah neosvedčuje okolnosti naznačujúce príčinnú súvislosť s možným sťažovateľom
namietaným porušením jeho označených práv.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).
Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil, že
ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva
alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne
ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03). Ústavný súd je toho názoru,
že aj keď argumenty sťažovateľa nie sú nezávažné, nie sú ani zásadné pre jeho rozhodnutie.
Z rozhodovacej činnosti ESĽP v spojitosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež vyplýva, že
súd, ktorý prejednáva námietku účastníka konania o zaujatosti sudcu, nerozhoduje o merite
veci (sťažnosť č. 19231/91, rozhodnutie z 9. januára 1995). Jeho rozhodnutie sa týka len
zloženia súdu, ktoré nie je „občianskoprávneho charakteru“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pretože ide o právo procesné. Pokiaľ by malo zloženie súdu vplyv na hlavné konanie
a rozhodnutie na ňom prijímané, je potrebné pripomenúť, že podstata konania sa musí
priamo týkať práv a záväzkov súkromného charakteru (Ringeisen vs. Rakúsko, rozsudok zo
16. júla 1971, séria A, č. 13), čo v konaní o námietke zaujatosti sudcu nemožno tvrdiť
(sťažnosť č. 58751/00, rozhodnutie z 11. decembra 2003).
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi
označeným uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2011