Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 325/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť Š., zastúpených advokátom JUDr. D. M.., P., vo veci

namietaného porušenia ich základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. -277 z 10. marca 2011

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2011

doručená sťažnosť Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpených advokátom JUDr. D. M., P.,

ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -277 z 10. marca 2011 (ďalej len „uznesenie

krajského súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: „Na základe žalobného návrhu

JUDr. I. R. proti Š., sa na OS Košice I vedie pod sp. zn. súdne konanie o

ochranu osobnosti.

Na pojednávaní 14. 2. 2011 vzniesol žalobca – sťažovateľ – námietku zaujatosti

konajúcej sudkyne Mgr. Z. Č...“

Z námietky zaujatosti vyplýva, že sťažovateľ nemá žiadnu vedomosť o tom, že Mgr.

Z. Č. je zákonnou sudkyňou vo veci vedenej Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. , pretože mu nebolo doručené oznámenie súdu o tejto

skutočnosti, pričom námietku zaujatosti napriek tejto skutočnosti podáva a odôvodňuje ju

tým, že zákonná sudkyňa vymedzila na pojednávaní konanom 14. februára 2011 ako

tvrdenia, ktoré bude posudzovať z hľadiska práva na ochranu osobnosti iné, ako tie, ktoré

ako difamačné vymedzila vo svojej žalobe a na pojednávaní konanom 4. októbra 2010

žalobkyňa, pričom k týmto tvrdeniam žiadala od účastníkov aj listinné dôkazy. Ďalej

sťažovateľ v námietke zaujatosti poukazuje na to, že zákonná sudkyňa napriek vznesenej

námietke zaujatosti odročila pojednávanie na určitý termín, čím dopredu naznačila, že

o námietke rozhodne tak, že ju nepredloží odvolaciemu súdu.

Ďalšími dôvodmi podanej námietky zaujatosti boli tieto tvrdenia sťažovateľa: «Po

doručení zápisnice z... pojednávania zistil žalovaný... že sudkyňa nezaprotokolovala do...

zápisnice otázku právneho zástupcu žalovaného svedkovi JUDr. R. a jeho odpoveď na ňu...

Dôkazom vzťahu sudkyne Mgr. Z. Č. k žalobkyni je aj to, že osobne poznala jej

manžela – svedka JUDr. J. R. pred pojednávaním konaným dňa 14. 2. 2011. V tento deň,

bezprostredne po vstupe sudkyne do pojednávacej miestnosti táto totiž uviedla, že pristúpi k

výsluchu svedka JUDr. R., ktorý je osobne prítomný, hoci tento svedok ešte ani nebol v

pojednávacej miestnosti a preto ani zákonným spôsobom nemohla sudkyňa overiť jeho

totožnosť a tak vedieť že je naozaj prítomný...

Z uvedeného vyplýva len jeden možný záver a to ten, že sudkyňa pozná osobne

manžela žalobkyne a preto nepotrebovala na overenie jeho totožnosti a zistenie jeho

prítomnosť jeho poznanie podľa občianskeho preukazu či iných osobných dokladov.

Z vyššie uvedených skutočností je preukázaný vzťah sudkyne Mgr. Z. Č. k žalobkyni

tým že:

- namiesto žalobkyne a v jej prospech, teda v prospech jedného účastníka konania

hľadala a našla iné časti podnetu žalovaného z 28. 11. 2008, ktoré nie sú predmetom tohto

súdneho konania, ktoré považuje sama sudkyňa za difamačné a žiada žalovaného, aby k nim

predložil dôkazy pravdy, hoci sama žalobkyňa tieto sudkyňou nájdené časti podnetu

žalovaného z 28. 11. 2008 nepovažovala a v žalobe neoznačila ako difamačný zásah

žalovaného a preto nie sú predmetom súdneho konania. Týmto sa súdne konanie vedené

sudkyňou Mrg. Z. Č. nejaví navonok ako objektívne a nestranné a aj podľa rozhodnutia NS

SR č. 58/2002 je už toto dôvodom na vylúčenie tejto sudkyne,

- sudkyňa tak urobila prostredníctvom nesprávnej aplikácie ust. a 120 ,

keď s odkazom na ne nepoučovala a nevyzývala žalovaného na predkladanie dôkazov

k tvrdeniam žalovaného /„svojim tvrdeniam“/ v tomto súdnom konaní, ale k tvrdeniam,

ktoré neboli predmetom tohto súdneho konania, ale boli uvedené len v podnete žalovaného

z 28. 11. 2008 a ktoré sama žalobkyňa v tomto konaní ani neoznačila ako difamačný zásah

a nežiadala za ne satisfakciu.

Touto nesprávnou aplikáciou uvedených ustanovení znevýhodnila žalovaného

tak, že ho postavila do horšej dôkaznej situácie v ktorej by bez vyššie uvedeného konania

sudkyne nebol, t. j. že ho núti predkladať dôkazy na preukázanie pravdivosti tvrdení vo

vzťahu k 68 plnomocenstvám, ktoré nie sú predmetom tohto konania /I. ÚS 59/00/, hoci vo

vzťahu k žalobkyňou samou označeným vyjadreniam žalovaného nemal žalovaný dôkaz

pravdy, lebo išlo o hodnotiaci úsudok.»

O námietke zaujatosti rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že ju

zamietol.

Podľa sťažovateľa „... Krajský súd v Košiciach svojím rozhodnutím porušil základné

právo sťažovateľa na prejednanie veci nestranným sudcom zaručené mu citovanými

ustanoveniami a Dohovoru.“.

Toto svoje tvrdenie sťažovateľ odôvodňuje tým, že konanie zákonnej sudkyne,

ktorým «„poučila“ účastníkov, ktoré časti podnetu sťažovateľa na žalobkyňu podaného

Slovenskej advokátskej komore, považuje ona – sudkyňa – za tie, ktoré bude – ona sudkyňa

– v tomto súdnom konaní skúmať ako zásah do osobnostných práv žalobkyne a že vyzvala

žalovaného predložiť na túto ňou vybranú časť podnetu dôkaz pravdy...

odvolací súd skutkovo nesprávne označil za „...protokoláciu textu žaloby...“ a

právne ho vyhodnotil len ako „procesný postup sudcu, ktorý podľa nie je

dôvodom na vylúčenie sudcu...

Podľa názoru sťažovateľa sa všeobecný súd takouto aplikáciou ust. § 14 ods. 3

„... dopustil presne toho, čo ústavný súd aj odborná literatúra... všeobecným súdom

dlhodobo vyčítajú, t. j. neštandardného formalistického a rozporuplného rozhodnutia

o námietke zaujatosti sudkyne, s tendenciami k pozitivnoprávnemu prístupu a nie

k prirodzenoprávnemu a s tendenciami reštriktívneho výkladu ust. a nasl. vo

svetle ústavného imperatívu práva na spravodlivý proces...

Zmyslom interpretácie práva /právnych noriem/ je totiž „rekonštrukcia myšlienky

obsiahnutej v zákone“ /pozri P. Holländer: Filosofie práva, Vydavatelství a nakladatelství

Aleš Čeňěk, s. r. o., str. 224/ a v tomto zmysle je nepochybne základnou myšlienkou tu

relevantného ust. Ods. 1 v spojení s myšlienkou ust. SR a

Dohovoru to že možná pochybnosť o nezaujatosti sudcu vylučuje sudcu z konania

a rozhodovania o veci. Ústavne konformné interpretovanie existencie „možnej

pochybnosti“ vylučuje potrebu jednoznačného preukázania jej existencie, lebo to vylúčená

samotný podstata pojmu pochybnosť, ktorý je opakom jednoznačnosti.

Aj právnemu laikovi musí byť zrejmé, že keď sudkyňa Mgr. Č. sama z vlastnej

iniciatívy vybrala z predmetného podnetu sťažovateľa podaného na žalobkyňu Slovenskej

advokátskej komore /SAK/ inú jeho časť ako sama žalobkyňa a tento ide preskúmavať ako

difamačný zásah a vyzvala žalovaného predložiť k nemu dôkaz pravdy, tak tu nejde

o „procesný postup sudkyne“ ale vecný zásah sudkyne do predmetu konania...

Je nepochybne v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, aby odvolací súd

označil vecnú zmenu predmetu konania vykonanú z vlastnej vôle /čiže svojvôle/ sudkyňou

tak, že sudkyňa z vlastnej iniciatívy nahradila difamačný zásah vymedzený žalobkyňou

v žalobnom petite iným difamačným zásahom, ktorý vyhľadala sama sudkyňa a takúto vecnú

zmenu spočívajúce v zmene difamačného zásahu sudkyňou z vlastnej iniciatívy označil iba

za jej „procesný postup“ a z tohto dôvodu námietke zaujatosti nevyhovel. Takáto

„rekonštrukcia myšlienky obsiahnutej v zákone“ /pozri vyššie/ krajským súdom je nielen

nezákonná ale aj ústavne nekonformná...

Odvolaciemu súdu však stačilo na to, aby uveril sudkyni, že „subjektívne“ zaujatá

nie je, jej strohé vyjadrenie že nemá žiaden pomer k veci, účastníkom ani k ich zástupcom.

Takéto formálne a bezobsažné vyjadrenie však vo svetle objektívne preukázaného konania

sudkyne popísaného vyššie nielenže neobstojí, ale sa javí ako nepravdivé, prinajmenšom

nepresvedčivé a vzbudzujúce pochybnosti o jej nezaujatosti; pričom samotná existencia

„pochybností o nezaujatosti“ je podľa jednoznačného normatívneho textu ust. § 14 ods. 1

/pozri o interpretácii a aplikácii právnej normy s jednoznačným

normatívnym textom/ zákonným dôvodom na vylúčenie sudcu.

Bolo preto povinnosťou odvolacieho súdu prinajmenšom, preskúmať toto suché,

dôkazné bezobsažné a bezvýznamné vyjadrenie sudkyne, bez výpovednej dôkaznej hodnoty

z hľadiska jej vyššie uvedeného konania, ktorého sa objektívne preukázateľne dopustila

a ktoré bolo dôvodom vznesenia námietky jej zaujatosti, t. j. spýtať sa jej napr.:

- prečo vyhľadávala za žalobkyňu z podnetu žalovaného iné časti ako difamačné

- čo ju k tomu viedlo

- prečo sa nezaoberala žalobkyňou samou v žalobnom petite vymedzenými

difamačnými zásahmi

- ako vysvetlí fakt, že poznala manžela žalobkyne pred pojednávacou miestnosťou bez

toho, aby sa tento preukázal osobnými dokladmi

- prečo neprotokolovala všetky časti výpovede svedka – manžela žalobkyne, atď.

Keďže tak odvolací súd neurobil, tak subjektívnu zaujatosť tejto sudkyne vôbec

neskúmal – nepreveroval – a teda sa námietkou zaujatosti z tohto hľadiska vecne

nezaoberal, čo z ústavného hľadiska možno považovať za „denegatio iustitiae“.

Pritom podľa jednoznačného normatívneho textu ust. /pozri

I. ÚS 338/2006/ „... Sudcovia sú vylúčení ak... možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti“,

stačia tieto samotné pochybnosti na vyslovenie zaujatosti tejto sudkyne.

Preto je aj odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu úplne povrchné

a nedostatočné a tým aj nepresvedčivé a preto v rozpore aj s ust. § 157 ods. 2, poslednou

vetou , pričom právo účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu je podľa

judikatúry ústavného súdu jedným z imanentných atribútov základného práva na

spravodlivý proces a jednak povinnosťou súdu danou mu ust. SR...

Následne sa odvolací súd dopustil aj ďalšieho vecného pochybenia, keď protokoláciu

časti podnetu žalovaného na žalobkyňu z 28. 11. 2008 do zápisnice na pojednávaní 14. 2.

2011 nesprávne označil za „protokoláciu textu žaloby“ /str. 3 predposledný odsek

rozhodnutia/; a keďže podľa neho išlo iba o nesprávnu protokoláciu textu žaloby sudkyňou,

tak je to len jej procesné pochybenie, čo nie je dôvod zaujatosti...

Navonok spravodlivé /must be seen to be done/ sa nemôže javiť v zmysle

vyššieuvedenej zásady „Justice must not only be done, it must be seen to be done“ ani

konanie tejto sudkyne na pojednávaní 14. 2. 2011, ktoré je v zjavnom /príkrom/ rozpore

s ust. ktoré ustanovenie má povahu lex specialis vo vzťahu k difamačným

žalobám...

Pojednávania 14. 2. 2011 bolo však už 4. pojednávaním v predmetnej vec, nie prvým,

ako to vyžaduje vyššie uvedené ustanovenie, preto na ňom už sudkyňa nemalo právo

poučovať podľa ust. a ani žalobkyňa právo /možnosť/ meniť

rozhodujúce skutočnosti o veci samej – t. j. ktorú časť podania žalovaného na SAK považuje

za difamačnú a ani označovať dôkazy na preukazovanie týchto nových tvrdení...

Rovnako nemožno považovať za správny záver odvolacieho súdu, že je iba vadným

procesný postup sudkyne to, že 14. 2. 2011 vstúpila do pojednávacej miestnosti pred

otvorením pojednávania s tým, že pristúpi k výsluchu svedka Ing. R. – manžela žalobkyne,

ktorý je prítomný pred pojednávacou miestnosťou. V tejto súvislosti odvolací súd považoval

za nesprávny procesný postup sudkyne to, že zisťovala totožnosť tohto svedka pred

pojednávacou miestnosťou.

Takýto záver je jednak v rozpore s obsahom zápisnice z tohto pojednávania, ktorá

zachycuje postup tejto sudkyne a jednak je vecne a logicky nemožný...

Vec sa má jednoducho tak, že sudkyňa manžela žalobkyne pred pojednávacou

miestnosťou videla a vedela kto to je...

Už táto skutočnosť sama o sebe nutne vzbudzuje pochybnosť žalovaného v tom

smere, že keď sudkyňa osobne pozná manžela žalobkyne, tak odkiaľ ho pozná, akého druhu

je táto známosť, či to môže ovplyvniť konanie a rozhodovanie o veci a pod. Len tak by bolo

možné zistiť, či táto skutočnosť predstavuje na strane sudkyňa „kvalifikovaný pomer“,

o ktorom sa bez bližšieho vysvetlenia iba zmieňuje odvolací súd. Ani toto však odvolací súd

nezisťovala a tak táto pochybnosť zostala neodstránená a je preto podľa jednoznačného

normatívneho textu ust. pri jeho ústavne konformnej interpretácii v súlade

s SR dôvodom na vylúčenie sudkyne.

Keď Krajský súd v Košiciach posúdil uvedené konanie sudkyne Mgr. Č. len ako jej

nesprávny procesný postup a z tohto dôvodu námietke zaujatosti vznesenej žalovaným –

sťažovateľom – voči tejto sudkyni, je jeho konanie aj nespravodlivé, čím porušil aj právo

sťažovateľa na spravodlivý proces.».

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1/ Základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces a na prejednanie jeho veci

nezávislým a nestranným súdom podľa a podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozhodnutím

Krajského súdu v Košiciach -277 z 10. marca 2011 porušené bolo.

2/ Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach z 10. 3. 2011, č. k.10 NcC 2/2011-277 sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3/ Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia v sume 314,18 € /2 krát po 123,50 € – § 11 ods. 3 Vyhl. 655/2004 + 2 x paušál

po 7,41 € – § 16 ods. 3 Vyhl. 655/2004 + DPH 20 % 52,26 € – § 18 ods. 3 vyhl.

do 30 dní od doručenia tohto rozhodnutia na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr.

D. M., advokáta...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal porušenie označeného

základného a iného práva uznesením krajského súdu. Týmto uznesením, ako už bolo

uvedené, rozhodol krajský súd o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom vo veci

vedenej okresným súdom pod sp. zn. o nevylúčení zákonnej sudkyne z jej

prerokúvania a rozhodovania.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uvádza:

„Žalovaný predovšetkým namietal, že nemá vedomosť o tom, že by sa uvedená sudkyňa

stala zákonnou sudkyňou v prejednávanej veci, pretože mu nebolo doručené oznámenie

súdu o tejto skutočnosti.

Ďalej žalovaný namieta, že konajúca sudkyňa v zápisnici o pojednávaní dňa 4. 10.

2010 vymedzila ako tvrdenia, ktoré bude posudzovať z hľadiska práva na ochranu

osobnosti, netotožné ako tie, ktoré ako difamačné tvrdenia vymedzila vo svojej žalobe

žalobkyňa. Takéto konanie považuje žalovaný za arbitrárne – svojvoľné a z hľadiska zákona

nezákonné. Ďalej sa žalovanému súdne konanie nejaví navonok ako objektívne a nestranné

tým, že na pojednávaní 14. 2. 2011 sudkyňa z vlastnej incitiatívy našla namiesto žalobkyne

inú časť textu podnetu žalovaného obsahujúcu iné tvrdenia, ako sú tie, ktoré označila ako

difamačné žalobkyňa sama, v tomto smere začala sudkyňa aj vykonávať dokazovanie tým,

že žiada od účastníkov listinné dôkazy k týmto tvrdeniam. Sudkyňa tiež upozornila

žalovaného, že sa mení jeho dôkazná pozícia a je zaťažený dôkazom pravdy vo vzťahu k

plnomocenstvám z priestupkového konania, teda k skutočnostiam, o ktorých žalobkyňa

netvrdila, že sú difamujúcim zásahom a neboli predmetom konania. Týmto konaním sudkyne

sa navonok konanie javí ako nie objektívne a nie nestranné. Na tom istom pojednávaní

sudkyňa napriek vznesenej námietke zaujatosti odročila pojednávanie na určitý termín, čo

žalovaný považuje za prejudikovanie konania v tom, že námietku nepredloží odvolaciemu

súdu. Sudkyňa nezaprotokovala do zápisnice otázku právneho zástupcu žalovaného

svedkovi JUDr. R. a odpoveď na ňu. Takéto jednanie sudkyne vzbudzuje dôvodné

pochybnosti o jej nezaujatosti. Žalovaný ďalej tiež poukazuje na to, že konajúca sudkyňa na

dosiahnutie výhody pre žalobkyňu vyložila nesprávne ust. a v

neprospech žalovaného. Žalovaný tiež tvrdí, že konajúca sudkyňa osobne poznala manžela

žalobkyne, svedka JUDr. J. R., pred pojednávaním konaným 14. 2. 2011, čo vyvodzuje

z toho, že uviedla na pojednávaní, že pristúpi k výsluchu svedka JUDr. R., ktorý je osobne

prítomný, hoci tento svedok nebol v pojednávacej miestnosti a preto sudkyňa nemohla

zákonným spôsobom overiť jeho totožnosť. Vzhľadom na tieto okolnosti navrhuje, aby

nadriadený súd rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Košice I. Mgr. Z. Č. je vylúčená z

prejednávania a rozhodovania vo veci, prejednávanej na Okresnom súde Košice I pod sp.

zn. ...

Predpokladom pre vylúčenie sudcov z prejednávania a rozhodovania veci je určitý

kvalifikovaný pomer k veci alebo kvalifikovaný pomer k účastníkom konania alebo k ich

zástupcom za predpokladu, že tieto okolnosti by mohli viesť k pochybnostiam o nezaujatosti

sudcu v konkrétnom prípade. Citované ustanovenie predpokladá taký vzťah osobného

záujmu sudcu vo veci alebo k účastníkom, prípadne ich zástupcom, že by tento i pri všetkej

snahe o nezaujatosť konania a rozhodovania ovplyvnil jeho objektívny postoj k veci.

Existenciu zaujatosti sudcu možno vyvodiť len z konkrétneho pomeru k veci,

k účastníkom konania alebo k zástupcom. Nestrannosť sudcu má dva aspekty, a to jednak

subjektívny, pri ktorom je nestrannosť sudcu daná nedostatkom jeho vnútorného

psychického vzťahu k prejednávanej veci a na druhej strane objektívny, spočívajú

v neexistencii okolností, ktoré by mohli viesť k pochybnostiam o tom, že sudca takýto vzťah

k veci, k účastníkom, alebo k zástupcom nenadobudol. Za nezaujatého z hľadiska

subjektívneho je potrebné považovať takého sudcu, ktorý je vo vzťahu k prejednávanej veci,

k účastníkom, alebo zástupcom neutrálny, nemá k nim žiadne predsudky, účastníci sú v jeho

očiach úplne rovní a k právnemu vzťahu, ktorý rieši, nezískal vzťah predtým, než mu bola

vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie.

Konajúca sudkyňa vo veci podala písomné vyjadrenie, že nemá žiaden pomer k veci,

k účastníkom konania, ani k ich zástupcom, to znamená, že zo subjektívneho hľadiska tu nie

sú dôvody pre jej vylúčenie. Vzhľadom na túto skutočnosť nadriadený súd skúmal, či sú tu

také pochybnosti, ktoré sú objektívne spôsobilé vyvolať pochybnosť o nezaujatosti sudkyne.

V tomto smere je nadriadený súd pri rozhodovaní o námietke zaujatosti viazaný obsahom

písomnej námietky zaujatosti.

Námietka žalovaného spočívajúca v tom, že má pochybnosť o skutočnosti, či Mgr. Z.

Č. je zákonnou sudkyňou vo veci, nie je dôvodná, pretože v spise na čl. 25 sa nachádza

potvrdenie Okresného súdu Košice I o pridelení veci na rozhodnutie Mgr. Z. Č.

Nahliadnutím do spisu mal žalovaný možnosť s týmto sa oboznámiť.

Ďalšia podstatná časť námietok vo vzťahu k tvrdenej zaujatosti sudkyne vychádza

z procesného postupu sudkyne na pojednávaní, pričom procesný postup sudcu nie je

dôvodom na vylúčenie sudcu podľa . K týmto námietkam je možné

priradiť námietku ohľadom protokolácie textu žaloby do zápisnice o pojednávaní, odročenie

pojednávania po vznesení námietky zaujatosti na určitý termín, údajnú zmenu dôkazného

postavenia žalovaného, ako aj postup pri zisťovaní totožnosti svedka.

Krajský súd v Košiciach považuje za potrebné uviesť, že otázka dôkazného bremena

a vyhodnotenie tej skutočnosti, ktorého účastníka dôkazné bremeno zaťažuje a v akom

rozsahu, ako aj to, čí účastník konania dôkazné bremeno uniesol alebo nie, je vecou

posudzovania a hodnotenia dôkazov podľa a nasl. , ktoré predchádza

rozhodnutiu vo veci samej.

Otázka dôkazného bremena a povinnosti tvrdenia môže byť aj obsahom prieskumu

v rámci prieskumu konania a opravných prostriedkoch.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nadriadený súd skonštatoval, že dôvody, uvedené

v námietke zaujatosti nie sú takej povahy, aby boli dôvodom pre vylúčenie konajúcej

sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci.“

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovanie

a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa je v občianskom súdnom

konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania pre

zaujatosť v zmysle ustanovení až (ďalej len

„OSP“). Obsahom základného práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je

však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal

takýto návrh podľa , resp. účastníka súdneho konania, ktorý podal návrh podľa

) a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho prejednávania

a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci

nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na

vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť

o ňom (napr. , ).

Podľa vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Základom nezávislosti a nestrannosti súdu je docieliť právnu istotu, že práve súdy sú tými

orgánmi štátu, ktoré poskytnú účinnú a nespochybniteľnú ochranu práva. Európsky súd pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že

okrem jeho nezávislosti je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho

a objektívneho charakteru. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu

týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania,

prípadne ich zástupcom. Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších

inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu

k prerokúvanej veci a k účastníkom konania. Rozhodujúcim prvkom rozhodovania

o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania (jeho právneho zástupcu) je

objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň

vzťahu sú také, že naznačujú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo).

Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne javí

vonkajšiemu pozorovateľovi (účastníkovi konania), ale to, či reálne neexistujú objektívne

okolnosti, ktoré by mohli objektívne viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca

určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.

Ústavný súd sa s citovaným odôvodnením uznesenia krajského súdu v celom rozsahu

stotožňuje.

Rozsiahle tvrdenia sťažovateľa, že tvrdenia zákonnej sudkyne, že bude skúmať ako

zásah do osobnostných práv žalobkyne iné tvrdenia sťažovateľa ako tie, ktoré uviedla

žalobkyňa v žalobe, hodnotí ústavný súd rovnako ako krajský súd ako postup sudcu

v konaní o prejednávanej veci, ktorý v zmysle nie je dôvodom na vylúčenie

sudcu.

Vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa, že zákonná sudkyňa na pojednávaní konanom

14. februára 2011 neprotokolovala všetky otázky a odpovede na svedka, ústavný súd

poukazuje na ustanovenie , z ktorého vyplýva právo účastníka konania

namietať proti zneniu zápisnice. V súlade s týmto ustanovením mal sťažovateľ možnosť už

v priebehu pojednávania namietať nedostatok v protokolácii zápisnice, ktorého sa podľa

sťažovateľa mala zákonná sudkyňa dopustiť. Aj takýto postup súdu, ak by aj bolo zistené,

že skutočne nebola otázka a odpoveď svedka zaprotokolovaná, nemožno hodnotiť ináč ako

postup súdu podľa .

Čo sa týka tvrdenia sťažovateľa, že zákonná sudkyňa pozná svedka – manžela

žalobkyne, čo má byť dôvodom na jej vylúčenie z prejednávanej veci, ústavný súd uvádza,

že v namietanom prípade zákonná sudkyňa uviedla, že sa necíti byť zaujatá, keďže je bez

vzťahu k prerokúvanej veci, účastníkom konania, ako aj k zástupcovi sťažovateľa. Vnútorné

pocity sudcu o svojej nestrannosti a nezávislosti treba akceptovať a predpokladať, pokiaľ sa

nepreukáže opak, že nezakladajú dôvod jeho zaujatosti. Z objektívneho hľadiska sa však

sťažovateľ snažil spochybniť nestrannosť zákonnej sudkyne, avšak skutočnosti, ktoré

sťažovateľ v námietke zaujatosti uvádza, nemôžu postačovať podľa názoru ústavného súdu

na založenie pochybnosti o nezaujatosti zákonnej sudkyne k prerokúvanej veci, účastníkom

konania ani k ich zástupcom.

Ústavný súd taktiež v celom rozsahu súhlasí s názorom krajského súdu, že otázka

tvrdenia, dôkazov a dôkazného bremena môže byť predmetom prípadného odvolacieho

konania. To sa týka tiež hodnotenia dôkazov vo vzťahu k povinnosti účastníkov označiť

dôkaz na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania v zmysle

.

K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri zohľadnení

sťažovateľom akcentovanej tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP iba v prípade,

keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje

taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť

rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne. Analýza skutočností uvádzaných

sťažovateľom v námietke zaujatosti vznesenej proti zákonnej sudkyni v označenej právnej

veci vedenej okresným súdom a v sťažnosti podľa však podľa názoru

ústavného súdu v danom prípade prijatie takéhoto záveru neumožňuje.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , ).

Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Ústavný súd konštatuje, že namietané uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky

arbitrárnosti, a zároveň považuje právny názor krajského súdu za legitímny

a akceptovateľný. Ústavný súd nezistil, že by uzneseniu krajského bolo možné vyčítať

jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení,

ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené

skutočnosti uzavrel, že skutkové alebo právne závery krajského súdu nemožno kvalifikovať

ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami

a dohovoru.

Takto koncipované odôvodnenie dalo odpoveď na skutkovú a právnu podstatu

sťažovateľom podaného návrhu na vylúčenie zákonnej sudkyne okresného súdu, a preto

jeho obsah neosvedčuje okolnosti naznačujúce príčinnú súvislosť s možným sťažovateľom

namietaným porušením jeho označených práv.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ,

, , ).

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil, že

ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva

alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne

ako zjavne neopodstatnený (napr. , ). Ústavný súd je toho názoru,

že aj keď argumenty sťažovateľa nie sú nezávažné, nie sú ani zásadné pre jeho rozhodnutie.

Z rozhodovacej činnosti ESĽP v spojitosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež vyplýva, že

súd, ktorý prejednáva námietku účastníka konania o zaujatosti sudcu, nerozhoduje o merite

veci (sťažnosť č. 19231/91, rozhodnutie z 9. januára 1995). Jeho rozhodnutie sa týka len

zloženia súdu, ktoré nie je „občianskoprávneho charakteru“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pretože ide o právo procesné. Pokiaľ by malo zloženie súdu vplyv na hlavné konanie

a rozhodnutie na ňom prijímané, je potrebné pripomenúť, že podstata konania sa musí

priamo týkať práv a záväzkov súkromného charakteru (Ringeisen vs. Rakúsko, rozsudok zo

16. júla 1971, séria A, č. 13), čo v konaní o námietke zaujatosti sudcu nemožno tvrdiť

(sťažnosť č. 58751/00, rozhodnutie z 11. decembra 2003).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi

označeným uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva na

spravodlivé súdne konanie podľa a práva podľa dohovoru,

a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011