Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 405/2011
PDF · 293.27 KB
No categories available
IV. ÚS 405/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti V., s. r. o., B., zastúpenej
advokátom Mgr. F. P., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf 34/2009 a jeho rozsudkom
zo 17. marca 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti V., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2010
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti V., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf 34/2009 a jeho
rozsudkom zo 17. marca 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplýva, že Daňovým úradom Banská Bystrica I ako správcom dane
(ďalej aj „správca dane“) bolo vedené daňové konanie, v ktorom správca dane vydal
správne rozhodnutia, ktorými boli sťažovateľke vyrubené rozdiely dane z pridanej hodnoty
(rozhodnutia č. 651/230/67100/07-Ška z 12. decembra 2007 a č. 651/230/671217/07/Ška
z 12. decembra 2007) a nebol jej priznaný nadmerný odpočet za vymedzené zdaňovacie
obdobie. Zároveň jej správca dane určil dodatočnú vlastnú daňovú povinnosť (rozhodnutie
č. 651/230/4929/08/Ška z 30. januára 2008). Všetky tri rozhodnutia boli vydané z dôvodu
nesplnenia podmienky podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“ alebo
„zákon o DPH“) sťažovateľkou, podľa ktorého platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je
povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako
platiteľ, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb,
ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Sťažovateľka sa proti označeným
prvostupňovým rozhodnutiam odvolala.
Prvostupňové rozhodnutia správcu dane boli v odvolacom konaní potvrdené
rozhodnutiami Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové
riaditeľstvo“) č. I/221/5652-28621/2008/990447-r z 8. apríla 2008, č. I/221/5652-
28623/2008/990447-r z 8. apríla 2008 a č. I/221/7398-38069/2008/990447-r z 23. marca
2008.
Nadväzne na to sťažovateľka podala Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) žalobu o preskúmanie uvedených rozhodnutí daňového riaditeľstva. Krajský
súd žalobu sťažovateľky rozsudkom č. k. 23 S/117/2008- 43 z 10. decembra 2008 zamietol.
Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie. Najvyšší súd ako odvolací súd
rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 34/2009 zo 17. marca 2010 rozsudok krajského súdu potvrdil. Svoj
potvrdzujúci rozsudok okrem iného odôvodnil tým, že «Podľa názoru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zhodne s názorom krajského súdu ako aj žalovaného, spoločnosť
T., s. r. o., nebola vlastníkom pohľadávky v nominálnej hodnote 37.437.866,- Sk prihlásenej
konkurznou prihláškou č. 3 K 246/01 podanou na Krajskom súde v Bratislave dňa
25. 01. 2002 voči Z. v SR, ktoré prevzalo dlh od S. v SR zmluvou o prevzatí dlhu zo dňa
14. 02. 2001, keďže právny úkon uznanie dlhu zo dňa 10. 01. 2001 S. v SR voči spoločnosti
T., s. r. o., je podľa vyššie označeného rozsudku Okresného súdu Bratislava V neplatný
od samého začiatku. Vzhľadom k tomu, že spoločnosť T., s. r. o., sa nestala vlastníkom
pohľadávky prihlásenej do konkurzu, žalobca napriek predloženým daňovým dokladom
(faktúram č. 31036/V, interné číslo D-2/1/06 zo dňa 31. 03. 2006, č. 300906/PN, interné
číslo D-1/II/06 zo dňa 30. 09. 2006 a č. 311206/PN zo dňa 31. 12. 2006
za sprostredkovateľské a poradenské služby pri obchodnom prípade „Hotel M.“) prijaté
služby sprostredkovateľskej a poradenskej činnosti nepoužil a nepoužije na účely svojho
podnikania ako platiteľ, čím nebola splnená podmienka § 49 ods. 2 písm. a/ zákona
o DPH.».
Proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 34/2009 zo 17. marca 2010 a postupu,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, podala sťažovateľka ústavnému súdu sťažnosť, ktorou sa
domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň navrhuje napadnutý
rozsudok najvyššieho súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky z týchto hľadísk.
Podstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas s postupom najvyššieho súdu
(nepriamo aj krajského súdu a správcu dane, resp. daňového riaditeľstva) pri posudzovaní
záväzku, ktorý mal byť 10. januára 2001 uznaný S. v Slovenskej republike v prospech
obchodnej spoločnosti T., s. r. o. Dlh bol následne prevzatý Z. v Slovenskej republike,
na majetok ktorého bol neskôr vyhlásený konkurz. Dlhu zodpovedajúca pohľadávka bola
v konkurznom konaní vedenom krajským súdom sp. zn. 3 K 246/01 25. januára 2002
prihlásená obchodnou spoločnosťou T., s. r. o., ako veriteľom. Podľa sťažovateľky tým, že
správca konkurznej podstaty nepodal návrh na popretie tejto pohľadávky na súde
v ustanovenej lehote, považuje sa pohľadávka za nespornú a zistenú, pričom ani neskoršie
rozhodnutie všeobecného súdu o neplatnosti právneho úkonu, ktorý mal byť podkladom
na vznik predmetnej pohľadávky (uznanie dlhu z 10. januára 2001), nemení nič na tomto
závere. Podľa tvrdenia sťažovateľky mohla takúto pohľadávku, resp. jej časť, obchodná
spoločnosť T., s. r. o., postúpiť tretej osobe vrátane sťažovateľky, čo následne
za dodatočných okolností malo viesť k možnosti odpočítať daň z pridanej hodnoty podľa
§ 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH z faktúr za služby č. 310306/PN, 300906/PN
a 311206/PN z 31. marca 2006, 30. septembra 2006 a 31. decembra 2006 od obchodnej
spoločnosti V., s. r. o. Keďže uvedený výklad nebol akceptovaný daňovými orgánmi ani
všeobecnými súdmi, osobitne najvyšším súdom, malo dôjsť k porušeniu základných práv
sťažovateľky zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Výklad a aplikáciu zákona zo strany daňových orgánov, krajského súdu
a najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za rozporné so smernicou Rady Európskej únie
2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica“), Ú. v.
EÚ L 347, 11. 12. 2006, s. 1 – 118, ako aj s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie
[predtým Európsky súdny dvor (ďalej len „Súdny dvor“)], pričom nepredložením
prejudiciálnej otázky malo dôjsť aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd poznamenáva, že už mal možnosť posudzovať analogickú situáciu
na rovnakom skutkovom základe (vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 415/2010). Časť
pohľadávky, ktorá bola v konaní pred všeobecným súdom posúdená za neexistujúcu, bola
totiž postúpená nielen na sťažovateľku, ale aj na inú spoločnosť, ktorá bola v konaní
vedenom ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 415/2010 sťažovateľkou. Sťažnosť
sťažovateľky v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 415/2010 bola ústavným súdom
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietnutá.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Podľa čl. 49 ods. 2 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty platiteľ môže odpočítať
od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho
podnikania ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je
daň:
a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú
alebo majú byť platiteľovi dodané...
Sťažovateľka argumentuje okrem iného tým, že «Samotná žaloba o neplatnosť
právneho úkonu „Uznania dlhu“ z dôvodov, že vraj v čase uznania dlhu dlh neexistoval, je
neprípustná, a to preto, lebo existenciu, resp. neexistenciu dlhu mal správca konkurznej
podstaty dokazovať v rámci incidenčnej žaloby. Súd (Okresný súd Bratislava Vo veci
č. k. 11 C 184/04-168 zo dňa 16. 10. 2006 resp. Krajský súd Bratislava Vo veci
č. k. 11 Cbi 8/2004-413 zo dňa 28. 10. 2009) postupoval tak, že neprípustné žaloby pripustil
a rozhodol tak, ako rozhodol. Súd sa neriadil ústavou SR, najmä čl. 2, ods. 2, podľa ktorého
štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,
ktorý stanoví zákon.».
Sťažovateľka ďalej uvádza, že „... po rozhodovaní o ústavnej sťažnosti
(sp. zn. IV. ÚS 110/09, pozn.) vyšli najavo nové skutočnosti, ktoré boli dôvodom na podanie
návrhu na obnovu konania. Síce Okresný súd Bratislava V v konaní č. 11 C 184/2004
návrhu nevyhovel, ale spoločnosť T., s. r. o., podala proti tomuto jeho uzneseniu odvolanie
a predmetné odvolacie konanie č. k. 6 C 7/2010-56 nebolo doposiaľ ukončené, a preto ani
uznesenie OS BA V o zamietnutí návrhu na obnovu konania zatiaľ nenadobudlo
právoplatnosť.“.
Z uvedeného sťažovateľka vyvodzuje, že „T., s. r. o., ako veriteľ, v konkurznej veci
na KS BA č. k. 3 K 246/01 aj ako majiteľ prihlásenej pohľadávky... mohol postúpiť časť
tejto pohľadávky aj spoločnosti V., s. r. o., a teda oprávnene mohol za splnenia zákonných
podmienok si odpočítať aj DPH z faktúr za služby od spoločnosti V., s. r. o... Všetky
zákonné podmienky na uplatnenie práva odpočítania dane boli splnené a to vrátane
podmienky ustanovenej v § 49, ods. 2, písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH v z. n. p.,
nakoľko spoločnosť V., s. r. o., nadobudla predmetnú časť pohľadávky za účelom realizácie
svojej ekonomickej činnosti a tieto prvotné investície zakladajú nárok na odpočet DPH a to
aj v prípade, že by k uskutočneniu zdaniteľných obchodov vôbec nedošlo. V tomto smere
považujeme úvahy o nepoužití prijatej služby /sprostredkovanie a poradenstvo/ vrátane
postúpenej časti pohľadávky za nedôvodné a také, ktoré sú v rozpore s výkladom platnej
ustálenej judikatúry ESD -viď. príloha č. 2.“.
Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že otázka platnosti alebo neplatnosti právneho
úkonu bola riešená v osobitnom konaní pred všeobecným súdom (rozhodnutie Okresného
súdu Bratislava V č. k. 11 C 184/04-168 zo 16. októbra 2006), ktoré sťažovateľka
sťažnosťou nenapadla, a nie je preto ani predmetom konania o tejto sťažnosti. Ústavný súd
pristupuje k tejto námietke iba ako k súčasti argumentácie sťažovateľky týkajúcej sa
významu predmetného rozhodnutia okresného súdu pre napadnutý rozsudok najvyššieho
súdu.
V odôvodnení napadnutého rozsudku najvyšší súd uviedol, že „Za predbežnú otázku
v danom prípade možno považovať posúdenie platnosti právneho úkonu uznania dlhu
zo dňa 10. 01. 2001 S. v SR... vo výške 40.000.000,- Sk. Vzhľadom k tomu, že o tejto
predbežnej otázke už bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Bratislava V
sp. zn. 11 C 184/04 zo dňa 16. októbra 2006 tak, že súd rozhodol, že vyššie označený právny
úkon uznania dlhu je neplatný od počiatku, bol správca dane týmto rozhodnutím súdu
v zmysle § 26 zákona o správe daní viazaný.“.
Z uvedených úvah najvyšší súd vyvodil záver, že «.. spoločnosť T., s. r. o., nebola
vlastníkom pohľadávky v nominálnej hodnote 37.437.866,- Sk prihlásenej konkurznou
prihláškou č. 3 K 246/01 podanou na Krajskom súde v Bratislave dňa 25. 01. 2002 voči
Z. v SR, ktoré prevzalo dlh od S. v SR zmluvou o prevzatí dlhu zo dňa 14. 02. 2001, keďže
právny úkon uznanie dlhu zo dňa 10. 01. 2001 S. v SR voči spoločnosti T., s. r. o., je podľa
vyššie označeného rozsudku Okresného súdu Bratislava V neplatný od samého začiatku.
Vzhľadom k tomu, že spoločnosť T., s. r. o., sa nestala vlastníkom pohľadávky prihlásenej
do konkurzu, žalobca napriek predloženým daňovým dokladom (faktúram č. 31036/V,
interné číslo D-2/1/06 zo dňa 31. 03. 2006, č. 300906/PN, interné číslo
D-1/II/06 zo dňa 30. 09. 2006 a č. 311206/PN zo dňa 31. 12. 2006 za sprostredkovateľské
a poradenské služby pri obchodnom prípade „Hotel M.“) prijaté služby
sprostredkovateľskej a poradenskej činnosti nepoužil a nepoužije na účely svojho
podnikania ako platiteľ, čím nebola splnená podmienka § 49 ods. 2 písm. a) zákona
o DPH.».
V uvedenej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom ozrejmil skutkový stav a vysvetlil svoj právny názor, podľa
ktorého sťažovateľka (v konaní pred všeobecným súdmi v procesnom postavení žalobkyne)
nenadobudla spornú pohľadávku od obchodnej spoločnosti T., s. r. o, čím nebola splnená
podmienka na odpočítanie dane v zmysle zákona o dani z pridanej hodnoty. Najvyšší súd
ústavne konformným spôsobom svoj záver založil na dôvode, že fakturované služby –
sprostredkovateľské a poradenské činnosti, ktoré bezprostredne súviseli s deklarovaným
postúpením časti predmetnej pohľadávky – sťažovateľka nepoužila a nepoužije na účely
svojho podnikania ako platiteľ, a teda z jej strany nebola splnená podmienka na odpočítanie
dane v zmysle ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty.
V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho
záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je založený
namietaný rozsudok najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný
a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že
sťažovateľka sa so závermi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc
ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.
Podľa názoru ústavného súdu platí rovnaký záver aj pre sťažovateľkou namietaný
rozpor napadnutého rozhodnutia s označenou smernicou v spojení s judikatúrou Súdneho
dvora. Sťažovateľka poukázala na tieto rozsudky Súdneho dvora: vo veci C-37/95,
Belgische Staat proti Ghent Coal Terminal NV z 15. januára 1998, Zb. 1998, s. I-1, vo veci
C-400/98, Finanzamt Goslar proti Brigitte Breitsohl z 8. júna 2000, Zb. 2000, s. I-4321,
v spojených veciach C.110/98 až C-147/98, Gabalfrisa SL a i. proti Agencia Estatal de
Administración Tributaria (AEAT), Zb. 2000, s. I-01577, vo veci 268/83, D.A. Rompelman
a E.A. Rompelman-Van Deelen proti Minister van Financiën z 14. februára 1985, Zb. 1985,
s. 655, vo veci C-110/94, Intercommunale voor zeewaterontzilting (INZO) proti Belgische
Staat z 29. februára 1996, Zb. 1996, s. I-857 a na rozsudok vo veci C-230/94, Renate Enkler
proti Finanzamt Homburg z 26. septembra 1996, Zb. 1996, s. I-4517 (odkazy
na rozhodnutia Súdneho dvora spred 1. mája 2004 odkazujú na nemeckú verziu Zbierky
rozhodnutí).
Podľa sťažovateľky «Vzhľadom na rozdielnosti výkladu Smernice Rady
2006/112/ES, resp. platných judikátov ESD a prijatých záverov v rozhodnutí Najvyššieho
súdu SR vo veci č. k. 5 Sžf/34/2009 mu vznikla povinnosť predložiť prejudiciálne otázky
SED lebo mu ju ukladá medzinárodná zmluva „Zmluva o založení ES“ v čl. 234 a slovenský
súd, ktorého meritórne rozhodnutie nemožno napadnúť opravnými prostriedkami podľa
vnútroštátneho práva, je v prípade splnenia podmienok prípustnosti prejudiciálnej otázky
povinný ESD prejudiciálne otázky predložiť bez ohľadu na to, či prejudiciálne otázky
vyvstanú na základe návrhu účastníka na takýto postup alebo z vlastnej činnosti súdu.
Najvyšší súd SR v konaní č. k. 5 Sžf/34/2009 takto nepostupoval a napriek tomu
vo veci rozhodol a to v diametrálnom rozpore splatnou judikatúrou ESD, ktorá je pre súd
záväzná, ak nepredložil prejudiciálne otázky.».
Sťažovateľka namietala, že nepredložením prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru
bolo porušené nielen jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ale najmä jej základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48
ods. 1 ústavy.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uvedených rozhodnutí a so skutkovým
stavom danej veci, z ktorého napadnuté rozhodnutie vychádzalo, konštatuje, že
v okolnostiach danej veci nepripadala do úvahy aplikácia uvedenej smernice v spojení
s označenou judikatúrou z dôvodu odlišného skutkového stavu (obdobne II. ÚS 415/2010).
Ústavný súd nad rámec uvedeného dodáva, že najvyššiemu súdu nemožno vyčítať
nezahrnutie Smernice rady č. 2006/112/ES a judikátov Súdneho dvora do odôvodnenia
napadnutého rozsudku, pretože tieto nielenže nesúvisia s posudzovanou vecou, ale
sťažovateľka sa na nich v odvolaní proti rozsudku krajského súdu navyše ani
neodovolávala, takže najvyšší súd nemal dôvod v odôvodnení napadnutého rozsudku sa
s nimi vysporiadať.
Sťažovateľka ďalej namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Okrem už uvedených námietok vyjadrila názor,
že k porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy malo dôjsť „nerešpektovaním
spoločnosti T., s. r. o., ako právoplatného veriteľa, resp. vlastníka pohľadávky
v konkurznom konaní č. k. 3 K 246/01, vedenom na Krajskom súde Bratislava, ktorá je
zdokumentovaná notárskou zápisnicou /stále platnou/ ako exekučným a vykonateľným
titulom a následným ignorovaním postúpenia časti tejto pohľadávky pre spoločnosť
V., s. r. o.“.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05,
IV. ÚS 301/07), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí
aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že
všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým
rozsudkom krajského súdu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany
všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.
ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich
porušením (IV. ÚS 326/07).
Okrem toho ústavný súd zdôrazňuje, že predmetom sťažnosti je iba napadnutý
rozsudok najvyššieho súdu, a nie rozhodnutia či postupy orgánov v konkurznom konaní
sp. zn. 3 K 246/01 vedenom krajským súdom.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu, resp. postupom prechádzajúcim jeho vydaniu, a obsahom
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy neexistuje taká
príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Najvyšší súd rozhodol vo veci
sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite
odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný
súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie a ústavnú funkciu nie je oprávnený ani povinný
nahrádzať.
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2011