Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 405/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti V., s. r. o., B., zastúpenej

advokátom Mgr. F. P., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1, a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 17. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti V., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2010

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti V., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

(ďalej len „“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 17. marca 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Daňovým úradom Banská Bystrica I ako správcom dane

(ďalej aj „správca dane“) bolo vedené daňové konanie, v ktorom správca dane vydal

správne rozhodnutia, ktorými boli sťažovateľke vyrubené rozdiely dane z pridanej hodnoty

(rozhodnutia č. 651/230/67100/07-Ška z 12. decembra 2007 a č. /Ška

z 12. decembra 2007) a nebol jej priznaný nadmerný odpočet za vymedzené zdaňovacie

obdobie. Zároveň jej správca dane určil dodatočnú vlastnú daňovú povinnosť (rozhodnutie

č. /Ška z 30. januára 2008). Všetky tri rozhodnutia boli vydané z dôvodu

nesplnenia podmienky podľa o dani z pridanej

hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“ alebo

„zákon o DPH“) sťažovateľkou, podľa ktorého platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je

povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako

platiteľ, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb,

ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Sťažovateľka sa proti označeným

prvostupňovým rozhodnutiam odvolala.

Prvostupňové rozhodnutia správcu dane boli v odvolacom konaní potvrdené

rozhodnutiami Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové

riaditeľstvo“) č. I/221/5652-28621/2008/990447-r z 8. apríla 2008, č. I/221/5652-

28623/2008/990447-r z 8. apríla 2008 a č. I/221/7398-38069/2008/990447-r z 23. marca

2008.

Nadväzne na to sťažovateľka podala Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) žalobu o preskúmanie uvedených rozhodnutí daňového riaditeľstva. Krajský

súd žalobu sťažovateľky rozsudkom č. k. - 43 z 10. decembra 2008 zamietol.

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie. Najvyšší súd ako odvolací súd

rozsudkom sp. zn. zo 17. marca 2010 rozsudok krajského súdu potvrdil. Svoj

potvrdzujúci rozsudok okrem iného odôvodnil tým, že «Podľa názoru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zhodne s názorom krajského súdu ako aj žalovaného, spoločnosť

T., s. r. o., nebola vlastníkom pohľadávky v nominálnej hodnote 37.437.866,- Sk prihlásenej

konkurznou prihláškou č. podanou na Krajskom súde v Bratislave dňa

25. 01. 2002 voči Z. v SR, ktoré prevzalo dlh od S. v SR zmluvou o prevzatí dlhu zo dňa

14. 02. 2001, keďže právny úkon uznanie dlhu zo dňa 10. 01. 2001 S. v SR voči spoločnosti

T., s. r. o., je podľa vyššie označeného rozsudku Okresného súdu Bratislava V neplatný

od samého začiatku. Vzhľadom k tomu, že spoločnosť T., s. r. o., sa nestala vlastníkom

pohľadávky prihlásenej do konkurzu, žalobca napriek predloženým daňovým dokladom

(faktúram č. 31036/V, interné číslo D-2/1/06 zo dňa 31. 03. 2006, č. 300906/PN, interné

číslo D-1/II/06 zo dňa 30. 09. 2006 a č. 311206/PN zo dňa 31. 12. 2006

za sprostredkovateľské a poradenské služby pri obchodnom prípade „Hotel M.“) prijaté

služby sprostredkovateľskej a poradenskej činnosti nepoužil a nepoužije na účely svojho

podnikania ako platiteľ, čím nebola splnená podmienka § 49 ods. 2 písm. a/ zákona

o DPH.».

Proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. marca 2010 a postupu,

ktorý predchádzal jeho vydaniu, podala sťažovateľka ústavnému súdu sťažnosť, ktorou sa

domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru. Zároveň navrhuje napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

, , , , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky z týchto hľadísk.

Podstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas s postupom najvyššieho súdu

(nepriamo aj krajského súdu a správcu dane, resp. daňového riaditeľstva) pri posudzovaní

záväzku, ktorý mal byť 10. januára 2001 uznaný S. v Slovenskej republike v prospech

obchodnej spoločnosti T., s. r. o. Dlh bol následne prevzatý Z. v Slovenskej republike,

na majetok ktorého bol neskôr vyhlásený konkurz. Dlhu zodpovedajúca pohľadávka bola

v konkurznom konaní vedenom krajským súdom sp. zn. . januára 2002

prihlásená obchodnou spoločnosťou T., s. r. o., ako veriteľom. Podľa sťažovateľky tým, že

správca konkurznej podstaty nepodal návrh na popretie tejto pohľadávky na súde

v ustanovenej lehote, považuje sa pohľadávka za nespornú a zistenú, pričom ani neskoršie

rozhodnutie všeobecného súdu o neplatnosti právneho úkonu, ktorý mal byť podkladom

na vznik predmetnej pohľadávky (uznanie dlhu z 10. januára 2001), nemení nič na tomto

závere. Podľa tvrdenia sťažovateľky mohla takúto pohľadávku, resp. jej časť, obchodná

spoločnosť T., s. r. o., postúpiť tretej osobe vrátane sťažovateľky, čo následne

za dodatočných okolností malo viesť k možnosti odpočítať daň z pridanej hodnoty podľa

§ 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH z faktúr za služby č. 310306/PN, 300906/PN

a 311206/PN z 31. marca 2006, 30. septembra 2006 a 31. decembra 2006 od obchodnej

spoločnosti V., s. r. o. Keďže uvedený výklad nebol akceptovaný daňovými orgánmi ani

všeobecnými súdmi, osobitne najvyšším súdom, malo dôjsť k porušeniu základných práv

sťažovateľky zaručených v a a práva podľa

dohovoru. Výklad a aplikáciu zákona zo strany daňových orgánov, krajského súdu

a najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za rozporné so smernicou Rady Európskej únie

2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica“), Ú. v.

EÚ L 347, 11. 12. 2006, s. 1 – 118, ako aj s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie

[predtým Európsky súdny dvor (ďalej len „Súdny dvor“)], pričom nepredložením

prejudiciálnej otázky malo dôjsť aj k porušeniu základného práva podľa .

Ústavný súd poznamenáva, že už mal možnosť posudzovať analogickú situáciu

na rovnakom skutkovom základe (vo veci vedenej pod sp. zn. ). Časť

pohľadávky, ktorá bola v konaní pred všeobecným súdom posúdená za neexistujúcu, bola

totiž postúpená nielen na sťažovateľku, ale aj na inú spoločnosť, ktorá bola v konaní

vedenom ústavným súdom pod sp. zn. sťažovateľkou. Sťažnosť

sťažovateľky v konaní vedenom pod sp. zn. bola ústavným súdom

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietnutá.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa čl. 49 ods. 2 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty platiteľ môže odpočítať

od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho

podnikania ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je

daň:

a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú

alebo majú byť platiteľovi dodané...

Sťažovateľka argumentuje okrem iného tým, že «Samotná žaloba o neplatnosť

právneho úkonu „Uznania dlhu“ z dôvodov, že vraj v čase uznania dlhu dlh neexistoval, je

neprípustná, a to preto, lebo existenciu, resp. neexistenciu dlhu mal správca konkurznej

podstaty dokazovať v rámci incidenčnej žaloby. Súd (Okresný súd Bratislava Vo veci

č. k. -168 zo dňa 16. 10. 2006 resp. Krajský súd Bratislava Vo veci

č. k. -413 zo dňa 28. 10. 2009) postupoval tak, že neprípustné žaloby pripustil

a rozhodol tak, ako rozhodol. Súd sa neriadil SR, najmä , ods. 2, podľa ktorého

štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,

ktorý stanoví zákon.».

Sťažovateľka ďalej uvádza, že „... po rozhodovaní o ústavnej sťažnosti

(sp. zn. , pozn.) vyšli najavo nové skutočnosti, ktoré boli dôvodom na podanie

návrhu na obnovu konania. Síce Okresný súd Bratislava V v konaní č.

návrhu nevyhovel, ale spoločnosť T., s. r. o., podala proti tomuto jeho uzneseniu odvolanie

a predmetné odvolacie konanie č. k. -56 nebolo doposiaľ ukončené, a preto ani

uznesenie OS BA V o zamietnutí návrhu na obnovu konania zatiaľ nenadobudlo

právoplatnosť.“.

Z uvedeného sťažovateľka vyvodzuje, že „T., s. r. o., ako veriteľ, v konkurznej veci

na KS BA č. k. aj ako majiteľ prihlásenej pohľadávky... mohol postúpiť časť

tejto pohľadávky aj spoločnosti V., s. r. o., a teda oprávnene mohol za splnenia zákonných

podmienok si odpočítať aj DPH z faktúr za služby od spoločnosti V., s. r. o... Všetky

zákonné podmienky na uplatnenie práva odpočítania dane boli splnené a to vrátane

podmienky ustanovenej v , ods. 2, písm. a) o DPH v z. n. p.,

nakoľko spoločnosť V., s. r. o., nadobudla predmetnú časť pohľadávky za účelom realizácie

svojej ekonomickej činnosti a tieto prvotné investície zakladajú nárok na odpočet DPH a to

aj v prípade, že by k uskutočneniu zdaniteľných obchodov vôbec nedošlo. V tomto smere

považujeme úvahy o nepoužití prijatej služby /sprostredkovanie a poradenstvo/ vrátane

postúpenej časti pohľadávky za nedôvodné a také, ktoré sú v rozpore s výkladom platnej

ustálenej judikatúry ESD -viď. príloha č. 2.“.

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že otázka platnosti alebo neplatnosti právneho

úkonu bola riešená v osobitnom konaní pred všeobecným súdom (rozhodnutie Okresného

súdu Bratislava V č. k. -168 zo 16. októbra 2006), ktoré sťažovateľka

sťažnosťou nenapadla, a nie je preto ani predmetom konania o tejto sťažnosti. Ústavný súd

pristupuje k tejto námietke iba ako k súčasti argumentácie sťažovateľky týkajúcej sa

významu predmetného rozhodnutia okresného súdu pre napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu.

V odôvodnení napadnutého rozsudku najvyšší súd uviedol, že „Za predbežnú otázku

v danom prípade možno považovať posúdenie platnosti právneho úkonu uznania dlhu

zo dňa 10. 01. 2001 S. v SR... vo výške 40.000.000,- Sk. Vzhľadom k tomu, že o tejto

predbežnej otázke už bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Bratislava V

sp. zn. zo dňa 16. októbra 2006 tak, že súd rozhodol, že vyššie označený právny

úkon uznania dlhu je neplatný od počiatku, bol správca dane týmto rozhodnutím súdu

v zmysle § 26 zákona o správe daní viazaný.“.

Z uvedených úvah najvyšší súd vyvodil záver, že «.. spoločnosť T., s. r. o., nebola

vlastníkom pohľadávky v nominálnej hodnote 37.437.866,- Sk prihlásenej konkurznou

prihláškou č. podanou na Krajskom súde v Bratislave dňa 25. 01. 2002 voči

Z. v SR, ktoré prevzalo dlh od S. v SR zmluvou o prevzatí dlhu zo dňa 14. 02. 2001, keďže

právny úkon uznanie dlhu zo dňa 10. 01. 2001 S. v SR voči spoločnosti T., s. r. o., je podľa

vyššie označeného rozsudku Okresného súdu Bratislava V neplatný od samého začiatku.

Vzhľadom k tomu, že spoločnosť T., s. r. o., sa nestala vlastníkom pohľadávky prihlásenej

do konkurzu, žalobca napriek predloženým daňovým dokladom (faktúram č. 31036/V,

interné číslo D-2/1/06 zo dňa 31. 03. 2006, č. 300906/PN, interné číslo

D-1/II/06 zo dňa 30. 09. 2006 a č. 311206/PN zo dňa 31. 12. 2006 za sprostredkovateľské

a poradenské služby pri obchodnom prípade „Hotel M.“) prijaté služby

sprostredkovateľskej a poradenskej činnosti nepoužil a nepoužije na účely svojho

podnikania ako platiteľ, čím nebola splnená podmienka § 49 ods. 2 písm. a) zákona

o DPH.».

V uvedenej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom ozrejmil skutkový stav a vysvetlil svoj právny názor, podľa

ktorého sťažovateľka (v konaní pred všeobecným súdmi v procesnom postavení žalobkyne)

nenadobudla spornú pohľadávku od obchodnej spoločnosti T., s. r. o, čím nebola splnená

podmienka na odpočítanie dane v zmysle zákona o dani z pridanej hodnoty. Najvyšší súd

ústavne konformným spôsobom svoj záver založil na dôvode, že fakturované služby –

sprostredkovateľské a poradenské činnosti, ktoré bezprostredne súviseli s deklarovaným

postúpením časti predmetnej pohľadávky – sťažovateľka nepoužila a nepoužije na účely

svojho podnikania ako platiteľ, a teda z jej strany nebola splnená podmienka na odpočítanie

dane v zmysle ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty.

V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho

záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je založený

namietaný rozsudok najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný

a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky

podľa ani práva podľa dohovoru. Skutočnosť, že

sťažovateľka sa so závermi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc

ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.

Podľa názoru ústavného súdu platí rovnaký záver aj pre sťažovateľkou namietaný

rozpor napadnutého rozhodnutia s označenou smernicou v spojení s judikatúrou Súdneho

dvora. Sťažovateľka poukázala na tieto rozsudky Súdneho dvora: vo veci C-37/95,

Belgische Staat proti Ghent Coal Terminal NV z 15. januára 1998, Zb. 1998, s. I-1, vo veci

C-400/98, Finanzamt Goslar proti Brigitte Breitsohl z 8. júna 2000, Zb. 2000, s. I-4321,

v spojených veciach C.110/98 až C-147/98, Gabalfrisa SL a i. proti Agencia Estatal de

Administración Tributaria (AEAT), Zb. 2000, s. I-01577, vo veci 268/83, D.A. Rompelman

a E.A. Rompelman-Van Deelen proti Minister van Financiën z 14. februára 1985, Zb. 1985,

s. 655, vo veci C-110/94, Intercommunale voor zeewaterontzilting (INZO) proti Belgische

Staat z 29. februára 1996, Zb. 1996, s. I-857 a na rozsudok vo veci C-230/94, Renate Enkler

proti Finanzamt Homburg z 26. septembra 1996, Zb. 1996, s. I-4517 (odkazy

na rozhodnutia Súdneho dvora spred 1. mája 2004 odkazujú na nemeckú verziu Zbierky

rozhodnutí).

Podľa sťažovateľky «Vzhľadom na rozdielnosti výkladu Smernice Rady

2006/112/ES, resp. platných judikátov ESD a prijatých záverov v rozhodnutí Najvyššieho

súdu SR vo veci č. k. mu vznikla povinnosť predložiť prejudiciálne otázky

SED lebo mu ju ukladá medzinárodná zmluva „Zmluva o založení ES“ v čl. 234 a slovenský

súd, ktorého meritórne rozhodnutie nemožno napadnúť opravnými prostriedkami podľa

vnútroštátneho práva, je v prípade splnenia podmienok prípustnosti prejudiciálnej otázky

povinný ESD prejudiciálne otázky predložiť bez ohľadu na to, či prejudiciálne otázky

vyvstanú na základe návrhu účastníka na takýto postup alebo z vlastnej činnosti súdu.

Najvyšší súd SR v konaní č. k. takto nepostupoval a napriek tomu

vo veci rozhodol a to v diametrálnom rozpore splatnou judikatúrou ESD, ktorá je pre súd

záväzná, ak nepredložil prejudiciálne otázky.».

Sťažovateľka namietala, že nepredložením prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru

bolo porušené nielen jej základné právo podľa a právo podľa

dohovoru, ale najmä jej základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48

ods. 1 .

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uvedených rozhodnutí a so skutkovým

stavom danej veci, z ktorého napadnuté rozhodnutie vychádzalo, konštatuje, že

v okolnostiach danej veci nepripadala do úvahy aplikácia uvedenej smernice v spojení

s označenou judikatúrou z dôvodu odlišného skutkového stavu (obdobne ).

Ústavný súd nad rámec uvedeného dodáva, že najvyššiemu súdu nemožno vyčítať

nezahrnutie Smernice rady č. 2006/112/ES a judikátov Súdneho dvora do odôvodnenia

napadnutého rozsudku, pretože tieto nielenže nesúvisia s posudzovanou vecou, ale

sťažovateľka sa na nich v odvolaní proti rozsudku krajského súdu navyše ani

neodovolávala, takže najvyšší súd nemal dôvod v odôvodnení napadnutého rozsudku sa

s nimi vysporiadať.

Sťažovateľka ďalej namietala porušenie základného práva podľa

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Okrem už uvedených námietok vyjadrila názor,

že k porušeniu základného práva podľa malo dôjsť „nerešpektovaním

spoločnosti T., s. r. o., ako právoplatného veriteľa, resp. vlastníka pohľadávky

v konkurznom konaní č. k. , vedenom na Krajskom súde Bratislava, ktorá je

zdokumentovaná notárskou zápisnicou /stále platnou/ ako exekučným a vykonateľným

titulom a následným ignorovaním postúpenia časti tejto pohľadávky pre spoločnosť

V., s. r. o.“.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20

ods. 1 poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. ,

), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí

aj základné právo vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

. O prípadnom porušení základného práva podľa napadnutým

rozsudkom krajského súdu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich

porušením ().

Okrem toho ústavný súd zdôrazňuje, že predmetom sťažnosti je iba napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu, a nie rozhodnutia či postupy orgánov v konkurznom konaní

sp. zn. vedenom krajským súdom.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu, resp. postupom prechádzajúcim jeho vydaniu, a obsahom

základných práv podľa , a neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Najvyšší súd rozhodol vo veci

sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite

odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný

súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie a ústavnú funkciu nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2011