Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 415/2010
PDF · 186.2 KB
No categories available
II. ÚS 415/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., právne zastúpenej advokátom
Mgr. F. P., B., vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 113/2009 a jeho rozhodnutím z 23. marca 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2010
doručená sťažnosť spoločnosti T., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 113/09 a jeho rozhodnutím z 23. marca 2010. Sťažnosť
bola odovzdaná na poštovú prepravu 21. júna 2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 12. februára 2009 žalobu
o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu D. r. č. I/221/1594-90808/2008/991909-r
zo 4. decembra 2008 na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“), ktorý
rozsudkom č. k. 23 S/13/2009-43 zo 6. mája 2009 žalobu zamietol.
Proti tomuto rozsudku sťažovateľka 17. júla 2009 podala odvolanie. Najvyšší súd
ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžf 113/2009 z 23. marca 2010 rozsudok krajského
súdu potvrdil. Týmto rozhodnutím podľa sťažovateľky «prisvedčil správnosti právneho
názoru žalovaného v tom, že spoločnosť T., s.r.o.(...) nebola vraj vlastníkom pohľadávky
v celkovej nominálnej hodnote vyše 37.000.000,- SKK(...) prihlásenej konkurznou
prihláškou na Krajskom súde BA dňa 25. 1. 2002 /v konkurznej veci 3 K 246/01/ voči
úpadcovi: ZZZP v SR, ktoré prevzalo tento dlh od SZSP(...) „Zmluvou o prevzatí dlhu“,
zo dňa 14. 2. 2001, pretože úkon „Uznania dlhu“ zo 10. 1. 2001 /čo vraj vyplýva z rozsudku
Okresného súdu Bratislava V vo veci pod sp. zn. 11 C 184/04-168, zo dňa 16. 10. 2006/ bol
od počiatku neplatný a teda pohľadávka neexistovala. Keďže spoločnosť T. s. r. o.,(...)
nebola vlastníkom predmetnej pohľadávky nemohla postúpiť spoločnosti T. s. r. o.,(...) časť
tejto pohľadávky v zmysle „Zmluvy o postúpení pohľadávky“, zo dňa 31. 12. 2006 a teda
vraj možno jednoznačne konštatovať, že spoločnosť T. s. r. o.,(...) nenadobudla túto
pohľadávku od spoločnosti T. s. r. o., a fakturované služby /sprostredkovateľské a
poradenské/, ktoré bezprostredne súviseli s deklarovaným odkúpením časti predmetnej
pohľadávky nepoužil a nepoužije na účely svojho podnikania ako platiteľ, a teda zo strany
spoločnosti T. s. r. o.,(...) nebola splnená podmienka na odpočítanie dane podľa ktorého si
platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú bol povinný platiť,(...). Z týchto skutočností súd
vyvodil záver, že spoločnosti T. s. r. o., nevznikol nárok na odpočítanie dane /DPH/ na
základe dodávateľskej faktúry č. 150407/TA /int. č. D-l/II/07/ zo dňa 15. 04. 2007 od
dodávateľa V., s. r. o., za sprostredkovateľské služby pri nákupe pohľadávok v obchodnom
prípade „Hotel...“, na základe „Zmluvy o dielo“ /o sprostredkovaní č. 150407/TA/ zo dňa
15. 04. 2007.».
Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd vo veci rozhodol v „diametrálnom rozpore
s platnou judikatúrou ESD“ a za porušenie základných práv považuje to, že:
«a/ zo záverov uvedených v konaní NS SR č. k. 3 Sžf 113/2009 a z platnej judikatúry
ESD je zrejmý rozpor a nesprávne podaný výklad smernice a judikatúry. Napriek tomu, že
v konaní pred Najvyšším súdom, ako súdom poslednej inštancie vznikli otázky aktov
komunitárneho práva a Najvyšší súd /povinný predložiť otázky ESD/ ich nepredložil ESD
porušil tak právo účastníka konania na prístup k súdu, ktorým je ESD, a zmaril takto
možnosť zaujať stanovisko /podať zjednocujúci výklad/ jediným súdom, ktorý je oprávnený
vo veci rozhodnúť. Podľa nášho názoru došlo k porušeniu čl. 46, ods. 1, Ústavy SR, lebo
každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a podľa čl. 6, ods. 1 Dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo , verejne a v primeranej dobe prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
b/ postupom Najvyššieho súdu SR /nepredložením prejudiciálnych otázok ESD/ došlo
aj k porušeniu nášho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi, nakoľko v tomto
prípade mal byť zákonným sudcom pri splnení podmienok k daňovému súdu sudca ESD,
ktorý jediný je oprávnený rozhodovať o prejudiciálnych otázkach vo veci. Ústava SR
zaručuje prístup k ESD na základe „Zmluvy o založení ES“, ktorá má povahu prameňa
práva podľa čl. 7, ods. 2, 4 a 5, resp. čl. 154 c Ústavy SR. Tým, že súd neprerušil konanie
napriek vzniku povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku ESD došlo k porušeniu čl. 48,
ods. 1 Ústavy SR, t.j. porušeniu nášho základného práva „nebyť odňatý zákonnému
sudcovi“.
c/ nerešpektovaním spoločnosti T. s. r. o.(...), ako právoplatného veriteľa, resp.
vlastníka pohľadávky v konkurznom konaní č. k. 3 K 246/01, vedenom na Krajskom súde
Bratislava, ktorá je zdokumentovaná notárskou zápisnicou /stále platnou/ ako exekučným a
vykonateľným titulom a následným ignorovaním postúpenia časti tejto pohľadávky pre
spoločnosť T. s. r. o., dochádza k popieraniu vlastníctva majetku našej spoločnosti, čím
došlo k porušeniu nášho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20, ods. 1, Ústavy SR.
Našu sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky podávame z toho dôvodu, že
o ochrane nami označených základných práv nerozhoduje iný súd.
Pri uplatnení ochrany našich základných práv sme využili všetky právne
prostriedky(...), ktoré nám právne predpisy na jeho ochranu poskytujú. Tým sme si splnili
podmienku ustanovenú v § 53, ods. 1 zákona SNR č. 38/1993 Z. z. v z. n. p.
Zákonom ustanovenú lehotu podľa § 53, ods. 3, cit. zákona sme dodržali, pretože od
doručenia nám právoplatného rozsudku NS SR /t. j. odo dňa 19. 04. 2010/ do dňa podania
tejto sťažnosti /t. j. do dňa 19. 04. 2010/ neuplynuli dva mesiace.»
Sťažovateľka napokon navrhla, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní,
ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby následne nálezom takto rozhodol:
„Základné práva spoločnosti T. s. r. o., upravené v čl. 20, ods. 1 čl. 46, ods. 1 a
čl. 48, ods. 1 Ústavy SR postupom Najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a
rozhodnutím č. k. 3 Sžf 113/2009 zo dňa 23. 03. 2010 porušené bolo.
Rozsudok Najvyššieho Súdu SR č. k. 3 Sžf 113/2009 zo dňa 23. 03. 2010 zrušuje a vec
vracia na ďalšie konanie.
Najvyššiemu súdu SR prikazuje, aby vo veci konal.
Porušiteľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet právneho zástupcu
sťažovateľa do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Podstata námietok sťažovateľky spočíva v tom, že po splnení zákonných podmienok
si oprávnene mohla odpočítať daň z pridanej hodnoty z faktúry za služby od spoločnosti
V., s. r. o., č. 150407/TA z 15. apríla 2007. Neuznaním tohto nároku z dôvodu, že
sťažovateľka nenadobudla pohľadávku, došlo k porušeniu základných práv zaručených
čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy. Takýto výklad a aplikáciu zákona považuje
sťažovateľka za rozporný so smernicou Rady Európskej únie 2006/112/ES o spoločnom
systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica“), ako aj s judikatúrou Súdneho dvora
Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“).
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
1. Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu okrem iného vyplýva, že najvyšší súd
po oboznámení so samotnými odvolacími dôvodmi sťažovateľky (žalobcu) vo vzťahu
k napadnutému rozsudku krajského súdu nezistil dôvod, aby sa odchýlil od záverov
obsiahnutých v odôvodnení rozsudku krajského súdu a obmedzil sa len na právne
vyhodnotenie a posúdenie veci.
V tomto smere musel jednoznačne prisvedčiť správnosti právneho záveru žalovaného
D. r., že spoločnosť T., s. r. o., nebola vlastníkom pohľadávky v celkovej nominálnej
hodnote vyše 37 000 000 Sk prihlásenej konkurznou prihláškou na Krajskom súde
v Bratislave 25. januára 2002 voči ZZZP, ktoré prevzalo tento dlh od SZSP Zmluvou
o prevzatí dlhu zo 14. februára 2001, pretože úkon uznania dlhu z 10. januára 2001, ako
vyplýva z rozsudku Okresného súdu Bratislava V (sp. zn. 11 C 184/04), bol od počiatku
neplatný, a teda pohľadávka neexistovala. Spoločnosť T., s. r. o., nebola vlastníkom
predmetnej pohľadávky, nemohla postúpiť žalobcovi (sťažovateľke) časť tejto pohľadávky
v zmysle zmluvy o postúpení pohľadávky z 31. decembra 2006, na základe ktorej dodávateľ
T., s. r. o., vystavil pre odvolávajúceho sa T., s. r. o., uvedené faktúry za dohodnutú cenu
1 Sk. Najvyšší súd teda jednoznačne konštatoval, že sťažovateľka (žalobca) nenadobudla
túto pohľadávku od spoločnosti T., s. r. o., a fakturované služby–sprostredkovateľské a
poradenské činnosti, ktoré bezprostredne súviseli s deklarovaným odkúpením časti
predmetnej pohľadávky, nepoužil a nepoužije na účely svojho podnikania ako platiteľ, a
teda zo strany sťažovateľky (žalobcu) nebola splnená podmienka na odpočítanie dane
v zmysle ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), podľa ktorého platiteľ si
môže odpočítať od dane, ktorú bol povinný platiť.
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľke (žalobcovi) tak nevznikol nárok
na odpočítanie dane z pridanej hodnoty na základe citovanej dodávateľskej faktúry
za kontrolované obdobie roku 2007 vystavené dodávateľom V., s. r. o.,
za sprostredkovateľské a poradenské služby v zmysle zmluvy o dielo z 31. marca 2007.
Keďže odvolávajúci nenadobudol časť predmetnej pohľadávky od uvedenej
spoločnosti, potom fakturované sprostredkovateľské služby od V., s. r. o., ktoré mali
bezprostredne súvisieť s deklaráciou odkúpenia časti predmetnej pohľadávky v zmysle
zmluvy o sprostredkovaní z 15. apríla 2007, sťažovateľka (žalobca) nemohla použiť na
účely svojho podnikania ako platiteľ DPH, a preto nebola z jej strany ako daňovníka
splnená podmienka na odpočítanie dane podľa ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a) zákona
o DPH, a z tohto dôvodu najvyšší súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského
súdu je vecne správny, preto žalobu zamietol a potvrdil rozhodnutia žalovaného, ako aj
správcu dane.
V uvedenej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom vysvetlil svoj skutkový a právny názor, podľa ktorého
sťažovateľka nenadobudla spornú pohľadávku, čím nebola splnená podmienka na
odpočítanie dane v zmysle zákona o dani z pridanej hodnoty. V každom prípade tento
postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky
nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Na tomto základe ústavný
súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je založený namietaný rozsudok
najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný, a v okolnostiach danej veci
nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1
a čl. 20 ods. 1 ústavy, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre zjavnú
neopodstatnenosť.
2. K namietanému rozporu napadnutého rozhodnutia s označenou smernicou
v spojení s judikatúrou Súdneho dvora (sťažovateľ uviedol prípady: 1. Ghent Coal Terminal
- C 37/95, 2. Breitsohl - C 400/98, 3. Gabalfrisa a ďalší - C 110/98, C 147/98,
4. Rompelman - C 268/93, 4. Inzo - C 110/94 a 5. Enkler - C 230/94) ústavný súd po
oboznámení sa s obsahom uvedených judikátov a so skutkovým stavom danej veci,
z ktorého napadnuté rozhodnutie vychádzalo, konštatuje, že v okolnostiach danej veci
nepripadala do úvahy aplikácia uvedenej smernice v spojení s označenou judikatúrou
z dôvodu odlišného skutkového stavu, a preto aj v tejto časti bolo treba sťažnosť odmietnuť
pre zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2010