Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 415/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., právne zastúpenej advokátom

Mgr. F. P., B., vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím z 23. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2010

doručená sťažnosť spoločnosti T., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie , a (ďalej len

„ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím z 23. marca 2010. Sťažnosť

bola odovzdaná na poštovú prepravu 21. júna 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 12. februára 2009 žalobu

o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu D. r. č. I/221/1594-90808/2008/991909-r

zo 4. decembra 2008 na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“), ktorý

rozsudkom č. k. -43 zo 6. mája 2009 žalobu zamietol.

Proti tomuto rozsudku sťažovateľka 17. júla 2009 podala odvolanie. Najvyšší súd

ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. z 23. marca 2010 rozsudok krajského

súdu potvrdil. Týmto rozhodnutím podľa sťažovateľky «prisvedčil správnosti právneho

názoru žalovaného v tom, že spoločnosť T., s.r.o.(...) nebola vraj vlastníkom pohľadávky

v celkovej nominálnej hodnote vyše 37.000.000,- SKK(...) prihlásenej konkurznou

prihláškou na Krajskom súde BA dňa 25. 1. 2002 /v konkurznej veci 3 K 246/01/ voči

úpadcovi: ZZZP v SR, ktoré prevzalo tento dlh od SZSP(...) „Zmluvou o prevzatí dlhu“,

zo dňa 14. 2. 2001, pretože úkon „Uznania dlhu“ zo 10. 1. 2001 /čo vraj vyplýva z rozsudku

Okresného súdu Bratislava V vo veci pod sp. zn. -168, zo dňa 16. 10. 2006/ bol

od počiatku neplatný a teda pohľadávka neexistovala. Keďže spoločnosť T. s. r. o.,(...)

nebola vlastníkom predmetnej pohľadávky nemohla postúpiť spoločnosti T. s. r. o.,(...) časť

tejto pohľadávky v zmysle „Zmluvy o postúpení pohľadávky“, zo dňa 31. 12. 2006 a teda

vraj možno jednoznačne konštatovať, že spoločnosť T. s. r. o.,(...) nenadobudla túto

pohľadávku od spoločnosti T. s. r. o., a fakturované služby /sprostredkovateľské a

poradenské/, ktoré bezprostredne súviseli s deklarovaným odkúpením časti predmetnej

pohľadávky nepoužil a nepoužije na účely svojho podnikania ako platiteľ, a teda zo strany

spoločnosti T. s. r. o.,(...) nebola splnená podmienka na odpočítanie dane podľa ktorého si

platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú bol povinný platiť,(...). Z týchto skutočností súd

vyvodil záver, že spoločnosti T. s. r. o., nevznikol nárok na odpočítanie dane /DPH/ na

základe dodávateľskej faktúry č. 150407/TA /int. č. D-l/II/07/ zo dňa 15. 04. 2007 od

dodávateľa V., s. r. o., za sprostredkovateľské služby pri nákupe pohľadávok v obchodnom

prípade „Hotel...“, na základe „Zmluvy o dielo“ /o sprostredkovaní č. 150407/TA/ zo dňa

15. 04. 2007.».

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd vo veci rozhodol v „diametrálnom rozpore

s platnou judikatúrou ESD“ a za porušenie základných práv považuje to, že:

«a/ zo záverov uvedených v konaní NS SR č. k. a z platnej judikatúry

ESD je zrejmý rozpor a nesprávne podaný výklad smernice a judikatúry. Napriek tomu, že

v konaní pred Najvyšším súdom, ako súdom poslednej inštancie vznikli otázky aktov

komunitárneho práva a Najvyšší súd /povinný predložiť otázky ESD/ ich nepredložil ESD

porušil tak právo účastníka konania na prístup k súdu, ktorým je ESD, a zmaril takto

možnosť zaujať stanovisko /podať zjednocujúci výklad/ jediným súdom, ktorý je oprávnený

vo veci rozhodnúť. Podľa nášho názoru došlo k porušeniu , ods. 1, SR, lebo

každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a

nestrannom súde a podľa čl. 6, ods. 1 Dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo , verejne a v primeranej dobe prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

b/ postupom Najvyššieho súdu SR /nepredložením prejudiciálnych otázok ESD/ došlo

aj k porušeniu nášho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi, nakoľko v tomto

prípade mal byť zákonným sudcom pri splnení podmienok k daňovému súdu sudca ESD,

ktorý jediný je oprávnený rozhodovať o prejudiciálnych otázkach vo veci. SR

zaručuje prístup k ESD na základe „Zmluvy o založení ES“, ktorá má povahu prameňa

práva podľa , ods. 2, 4 a 5, resp. c SR. Tým, že súd neprerušil konanie

napriek vzniku povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku ESD došlo k porušeniu čl. 48,

ods. 1 SR, t.j. porušeniu nášho základného práva „nebyť odňatý zákonnému

sudcovi“.

c/ nerešpektovaním spoločnosti T. s. r. o.(...), ako právoplatného veriteľa, resp.

vlastníka pohľadávky v konkurznom konaní č. k. , vedenom na Krajskom súde

Bratislava, ktorá je zdokumentovaná notárskou zápisnicou /stále platnou/ ako exekučným a

vykonateľným titulom a následným ignorovaním postúpenia časti tejto pohľadávky pre

spoločnosť T. s. r. o., dochádza k popieraniu vlastníctva majetku našej spoločnosti, čím

došlo k porušeniu nášho základného práva vlastniť majetok podľa , ods. 1, SR.

Našu sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky podávame z toho dôvodu, že

o ochrane nami označených základných práv nerozhoduje iný súd.

Pri uplatnení ochrany našich základných práv sme využili všetky právne

prostriedky(...), ktoré nám právne predpisy na jeho ochranu poskytujú. Tým sme si splnili

podmienku ustanovenú v , ods. 1 v z. n. p.

Zákonom ustanovenú lehotu podľa § 53, ods. 3, cit. zákona sme dodržali, pretože od

doručenia nám právoplatného rozsudku NS SR /t. j. odo dňa 19. 04. 2010/ do dňa podania

tejto sťažnosti /t. j. do dňa 19. 04. 2010/ neuplynuli dva mesiace.»

Sťažovateľka napokon navrhla, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní,

ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby následne nálezom takto rozhodol:

„Základné práva spoločnosti T. s. r. o., upravené v čl. 20, ods. 1 čl. 46, ods. 1 a

, ods. 1 SR postupom Najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a

rozhodnutím č. k. zo dňa 23. 03. 2010 porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho Súdu SR č. k. zo dňa 23. 03. 2010 zrušuje a vec

vracia na ďalšie konanie.

Najvyššiemu súdu SR prikazuje, aby vo veci konal.

Porušiteľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet právneho zástupcu

sťažovateľa do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podstata námietok sťažovateľky spočíva v tom, že po splnení zákonných podmienok

si oprávnene mohla odpočítať daň z pridanej hodnoty z faktúry za služby od spoločnosti

V., s. r. o., č. 150407/TA z 15. apríla 2007. Neuznaním tohto nároku z dôvodu, že

sťažovateľka nenadobudla pohľadávku, došlo k porušeniu základných práv zaručených

, a . Takýto výklad a aplikáciu zákona považuje

sťažovateľka za rozporný so smernicou Rady Európskej únie 2006/112/ES o spoločnom

systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica“), ako aj s judikatúrou Súdneho dvora

Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“).

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

1. Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu okrem iného vyplýva, že najvyšší súd

po oboznámení so samotnými odvolacími dôvodmi sťažovateľky (žalobcu) vo vzťahu

k napadnutému rozsudku krajského súdu nezistil dôvod, aby sa odchýlil od záverov

obsiahnutých v odôvodnení rozsudku krajského súdu a obmedzil sa len na právne

vyhodnotenie a posúdenie veci.

V tomto smere musel jednoznačne prisvedčiť správnosti právneho záveru žalovaného

D. r., že spoločnosť T., s. r. o., nebola vlastníkom pohľadávky v celkovej nominálnej

hodnote vyše 37 000 000 Sk prihlásenej konkurznou prihláškou na Krajskom súde

v Bratislave 25. januára 2002 voči ZZZP, ktoré prevzalo tento dlh od SZSP Zmluvou

o prevzatí dlhu zo 14. februára 2001, pretože úkon uznania dlhu z 10. januára 2001, ako

vyplýva z rozsudku Okresného súdu Bratislava V (sp. zn. ), bol od počiatku

neplatný, a teda pohľadávka neexistovala. Spoločnosť T., s. r. o., nebola vlastníkom

predmetnej pohľadávky, nemohla postúpiť žalobcovi (sťažovateľke) časť tejto pohľadávky

v zmysle zmluvy o postúpení pohľadávky z 31. decembra 2006, na základe ktorej dodávateľ

T., s. r. o., vystavil pre odvolávajúceho sa T., s. r. o., uvedené faktúry za dohodnutú cenu

1 Sk. Najvyšší súd teda jednoznačne konštatoval, že sťažovateľka (žalobca) nenadobudla

túto pohľadávku od spoločnosti T., s. r. o., a fakturované služby–sprostredkovateľské a

poradenské činnosti, ktoré bezprostredne súviseli s deklarovaným odkúpením časti

predmetnej pohľadávky, nepoužil a nepoužije na účely svojho podnikania ako platiteľ, a

teda zo strany sťažovateľky (žalobcu) nebola splnená podmienka na odpočítanie dane

v zmysle ustanovenia o dani z pridanej

hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), podľa ktorého platiteľ si

môže odpočítať od dane, ktorú bol povinný platiť.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľke (žalobcovi) tak nevznikol nárok

na odpočítanie dane z pridanej hodnoty na základe citovanej dodávateľskej faktúry

za kontrolované obdobie roku 2007 vystavené dodávateľom V., s. r. o.,

za sprostredkovateľské a poradenské služby v zmysle zmluvy o dielo z 31. marca 2007.

Keďže odvolávajúci nenadobudol časť predmetnej pohľadávky od uvedenej

spoločnosti, potom fakturované sprostredkovateľské služby od V., s. r. o., ktoré mali

bezprostredne súvisieť s deklaráciou odkúpenia časti predmetnej pohľadávky v zmysle

zmluvy o sprostredkovaní z 15. apríla 2007, sťažovateľka (žalobca) nemohla použiť na

účely svojho podnikania ako platiteľ DPH, a preto nebola z jej strany ako daňovníka

splnená podmienka na odpočítanie dane podľa ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a) zákona

o DPH, a z tohto dôvodu najvyšší súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského

súdu je vecne správny, preto žalobu zamietol a potvrdil rozhodnutia žalovaného, ako aj

správcu dane.

V uvedenej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom vysvetlil svoj skutkový a právny názor, podľa ktorého

sťažovateľka nenadobudla spornú pohľadávku, čím nebola splnená podmienka na

odpočítanie dane v zmysle zákona o dani z pridanej hodnoty. V každom prípade tento

postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky

nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Na tomto základe ústavný

súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je založený namietaný rozsudok

najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný, a v okolnostiach danej veci

nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1

a , preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre zjavnú

neopodstatnenosť.

2. K namietanému rozporu napadnutého rozhodnutia s označenou smernicou

v spojení s judikatúrou Súdneho dvora (sťažovateľ uviedol prípady: 1. Ghent Coal Terminal

- C 37/95, 2. Breitsohl - C 400/98, 3. Gabalfrisa a ďalší - C 110/98, C 147/98,

4. Rompelman - C 268/93, 4. Inzo - C 110/94 a 5. Enkler - C 230/94) ústavný súd po

oboznámení sa s obsahom uvedených judikátov a so skutkovým stavom danej veci,

z ktorého napadnuté rozhodnutie vychádzalo, konštatuje, že v okolnostiach danej veci

nepripadala do úvahy aplikácia uvedenej smernice v spojení s označenou judikatúrou

z dôvodu odlišného skutkového stavu, a preto aj v tejto časti bolo treba sťažnosť odmietnuť

pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2010