Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 402/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr.

J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -50 zo 16. júna

2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -50 zo 16. júna 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere uzavretej 31. marca 2003 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver v sume

331,94 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v 13 dvojtýždenných

splátkach po 39,50 €. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo

v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, určený v zmluve menovite, je

oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku

zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžník neuhradil dve

po sebe idúce splátky, bola 18. októbra 2003 notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú

podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.

Následne bol 13. februára 2004 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu

exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Lučenec (ďalej len

,,okresný súd“) 10. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením

č. k. -40 z 13. apríla 2011 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju,

pričom rozhodol aj o trovách exekúcie. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením tak, že prvostupňové

uznesenie potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom

súdov, ktorý im predchádzal, „... boli porušené... jeho základné práva a slobody

vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...

v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli...

porušené aj základné práva a slobody sťažovateľa vplývajúce z 1 Dodatkového

protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1

dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že „tým, že súd zasiahol do vykonávacieho

konania, tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť

majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...

dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutým

uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie a vec vráti na ďalšie konanie a prizná

jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, , IV.

ÚS 136/05,

).

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Zo skutočnosti, že uznesenie krajského súdu č. k. -50 zo 16. júna

2011 nadobudlo právoplatnosť 6. júla 2011 (sťažnosť bola daná na poštovú prepravu

6. septembra 2011), vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť v lehote ustanovenej v § 53

ods. 3 .

Sťažovateľka v sťažnosti podľa adresovanej ústavnému súdu

vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniu krajského súdu č. k. -50

zo 16. júna 2011, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd potvrdil

uznesenie okresného súdu o zastavení už prebiehajúceho exekučného konania bez toho, aby

sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému

zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože

v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke

upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

krajského súdu č. k. -50 zo 16. júna 2011

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či krajský

súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového

súdu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd) právomoc

skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného

titulu (notárskej zápisnice).

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj

bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví

exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný

poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne

ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho

existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd ako súd odvolací napadnutým

uznesením potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zastavení exekučného konania ako vecne

správne s poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného poriadku.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Krajský súd uznesením č. k. -50 zo 16. júna 2011 potvrdil

uznesenie okresného súdu č. k. -40 z 13. apríla 2011, vo výroku, ktorým

vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Zmluva o úvere bola uzavretá podľa a nasl. (ďalej

len „ObZ“) a zároveň si zmluvné strany dohodli, že všetky ich právne vzťahy sa budú

spravovať ( Všeobecných podmienok poskytnutia úveru).

Podľa ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa,

že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú v prípade,

keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.

Uznanie záväzku je jednostranný právny úkon dlžníka, ktorý adresuje veriteľovi.

Týmto úkonom dlžník uznáva svoj určitý záväzok, čím vlastne potvrdzuje jeho platnosť

v čase uznania. Z ustanovenia vyplýva, že zákon za podstatnú náležitosť uznania

záväzku považuje uznanie určitého záväzku a na účinnosť takéhoto uznania predpisuje

obligátorne písomnú formu. Zákonným dôsledkom uznania záväzku je vyvrátiteľná právna

domnienka, že záväzok v čase uznania existoval.

Splnomocnenie Mgr. T. K. v úverovej zmluve je neurčité, koncipované široko

a všeobecne a uznanie dlhu v mene povinného a udelenie súhlasu s vykonateľnosťou

notárskej zápisnice nemožno považovať za platné. Povinná v deň uzavretia zmluvy o úvere

splnomocnila tretiu osobu, aby v jej mene uznala záväzok, t. j. urobila tak v čase, keď

žiadny dlh neexistoval a do budúcna bolo možné len predpokladať, že by mohol vzniknúť,

nebolo však možné predpokladať jeho výšku.

Uznať záväzok je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti môže realizovať, ale aj nemusí.

Nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť v budúcnosti. Takáto

dohoda je neplatná podľa . Povinná sa vzdala svojho práva uznať alebo neuznať

záväzok, ktorý vznikne až v budúcnosti. Zástupca povinnej tiež určil lehotu, dokedy má byť

dlh zaplatený, zjavne bez splnomocnenia povinnej.

V tejto súvislosti sa súd zaoberal aj ďalšou podstatnou skutočnosťou, ktorou je

rozpor záujmov povinného a zástupcu. Pri uzatváraní zmluvy o úvere povinná nemala

možnosť slobodnej voľby zástupcu, nakoľko zmluva o úvere ako predtlač obsahovala meno

splnomocnenca Mgr. T. K. Tým je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci,

teda to, že splnomocnenec bude hájiť záujmy povinného, pretože ide o osobu, ktorá už pri

spisovaní predtlače zmluvy o úvere bola v kontakte s oprávneným a mala hájiť jeho záujmy

v súvislosti s vymáhaním prípadných dlhov v budúcnosti.

Z možnosti zastupovať sú vylúčené osoby, ktorých záujmy sú v rozpore so záujmami

zastúpeného ( ). Rozpor v záujmoch musí reálne existovať, nestačí len

potencionálna možnosť takéhoto rozporu. Právne úkony osôb, ktoré nespĺňajú náležitosti

upravené v , v zmysle spôsobujú absolútnu neplatnosť takýchto

právnych úkonov a to bez ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci právneho úkonu vedeli.

... Ak plnomocenstvo udelené advokátovi Mgr. T. K. je v zmysle absolútne

neplatné, potom notárska zápisnica, obsahujúca vyhlásenie o uznaní záväzku a súhlase

s vykonateľnosťou a exekúciou, ktoré za povinného urobil Mgr. T. K., a ktorá notárska

zápisnica vznikla na základe neplatného plnomocenstva, nespĺňa podmienky materiálne

vykonateľného exekučného titulu. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo

zákona a pôsobí voči každému, takže každý sa jej môže dovolať. Na absolútnu neplatnosť

prihliada súd aj bez návrhu (ex offo). Absolútna neplatnosť sa nemôže napraviť dodatočným

schválením a nemôže byť konvalidovaná ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti.

Predpokladom exekúcie voči povinnému je vykonateľný exekučný titul. Exekučný súd

v rámci svojej prieskumnej činnosti skúma, či je exekučný titul vydaný orgánom

oprávneným na jeho vydanie, či je materiálne a formálne vykonateľný, či sú oprávnený

a povinný vecne legitimovaní. Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas

celého exekučného konania, v každom jeho štádiu, na návrh účastníka konania alebo aj bez

návrhu v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej a formálnej

vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Preto súd z vyššie uvedených

dôvodov exekúciu z úradnej moci v celosti vyhlásil za neprípustnú a zastavil.».

Krajský súd svoje uznesenie č. k. -50 zo 16. júna 2011 odôvodnil

takto:

«Krajský súd, ako súd odvolací, prejednal vec podľa , bez

nariadenia pojednávania podľa a uznesenie okresného súdu podľa

, vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie

potvrdil a podľa vo výroku o trovách exekúcie zmenil tak, ako je uvedené

v enunciáte tohoto rozhodnutia.

Predpokladom na vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul (§ 41 zákona

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení zmien – Exekučný

poriadok). Exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné (formálne

i materiálne).

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle

(len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova),

pretože poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný doklad, ktorým súdny exekútor

preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať.

Dôvody neprípustnosti exekúcie ustanovuje zákon. Každý z týchto dôvodov má

za následok zastavenie exekúcie (§ 57 až 59 Exekučného poriadku).

Podľa § 58 ods. 2 Exekučného poriadku súd zastaví exekúciu aj bez návrhu. Súd tak

môže urobiť v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, ak zistí dôvody, pre ktoré exekúciu

nemožno ďalej vykonávať. V tomto zmysle je koncipované aj ust. § 57 ods. 1 písm. a)

Exekučného poriadku ako dôvod zastavenia exekúcie. Tento dôvod zahŕňa i prípad, kedy sa

exekúcia nemala vôbec začať, keďže rozhodnutie nebolo vykonateľné a v čase rozhodovania

o zastavení exekúcie stále vykonateľné nie je. Uvedenej právnej norme plne zodpovedá

situácia v prejednávanej veci. Ak okresný súd, ako vyplýva z jeho rozhodnutia, aplikoval

na daný prípad ust § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, ktoré umožňuje súdu vyhlásiť

exekúciu za neprípustnú „ak je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať“ je to bez

vplyvu na vecnú správnosť výsledku rozhodnutia okresného súdu.

Notárska zápisnica, ktorú Exekučný poriadok za exekučný titul považuje, je verejná

listina, ktorá vznikla mimosúdnou cestou, ale jej formálne a obsahové náležitosti sú

vymedzené

Z. z. o notároch a notárskej činnosti, ale notárska zápisnica musí obsahovať aj náležitosti

predpísané § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, pretože len pri splnení oboch týchto

podmienok ju možno považovať za formálne a materiálne vykonateľnú. V tejto súvislosti

možno poukázať na nález Ústavného súdu SR sp. zn. z 13. 07. 2000, v ktorom

Ústavný súd SR v rámci skúmania, či bolo porušené ústavné právo tam uvedeného

oprávneného domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde zaručeného SR, riešil aj čiastkovú otázku, čo musí

spĺňať notárska zápisnica, aby bola spôsobilým exekučným titulom. Ústavný súd vyslovil, že

„rozdiel medzi uznaním dlhu, resp. záväzku podľa hmotného práva, a notárskou zápisnicou

obsahujúcou právny záväzok podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, teda podľa

procesného práva je v dvoch náležitostiach. Predovšetkým nemôže ísť o jednoduchý

písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme, teda vo forme

notárskej zápisnice. Okrem toho notárska zápisnica musí obsahovať výslovný súhlas

povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Práve tento súhlas povinného

s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného

titulu. Totiž až tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá

je spôsobilá na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle

povinného sa teda završuje vznik exekučného titulu. Inými slovami, výlučne v dôsledku tohto

právneho úkonu povinného, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa

z notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky

aké priznáva vykonateľnému rozhodnutiu súdu.“.

Z notárskej zápisnice vyplýva, že bola spísaná dňa 18. 10. 2003 po tom, čo sa

na notársky úrad dostavil Mgr. B. Ž., ktorý požiadal o spísanie notárskej zápisnice, a to

osvedčenie o vyhlásení účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou

podľa a súhlase s exekúciou podľa Z.

z. Povinný pri spísaní notárskej zápisnice, ktorá má byť exekučným titulom, prítomný nebol.

Odvolací súd súhlasí s právnym názorom, že je možné dať sa pri tomto úkone (spísaní

notárskej zápisnice ako exekučného titulu) zastúpiť splnomocneným zástupcom na základe §

31 a platné plnomocenstvo by vyvolalo účinky zamýšľané ust.

ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku. Za správny považuje odvolací súd názor okresného,

súdu v otázke, že plnomocenstvo udelené povinným Mgr. T. K. v Zmluve o úvere č. 6080247

dňa 31. 03. 2003 neoprávňovalo Mgr. T. K. na spísanie notárskej zápisnice v znení ako bola

spísaná. Okresný súd správne vyhodnotil, že takéto osobitné splnomocnenie na spísanie

notárskej zápisnice ako exekučného titulu nie je platné, pretože z neho nie je možné zistiť

konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z neho zástupcovi vyplývajú (v akom rozsahu má konať v

mene zastúpenej osoby) a následne posúdiť, či konal splnomocnenec v mene splnomocniteľa

v medziach oprávnenia zastupovať, či tým vznikli práva a povinnosti priamo

splnomocniteľovi alebo či splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z

plnomocenstva a či na základe takéhoto úkonu mohli vzniknúť práva a povinností

zastúpenému ( a 33 ). Zákonom zamýšľané právne účinky môže

vyvolať len platne udelená plná moc. Ak plná moc nie je platná, nespĺňa notárska zápisnica

formálne a materiálne podmienky vykonateľného exekučného titulu, pretože bola spísaná

neoprávnenou osobou a potom neobsahuje záväzok povinnej osoby a jej vyhlásenie o

súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.

Zistený nedostatok týkajúci sa plnej moci (že zmluva uzavretá medzi povinným

a Mgr. T. K. podľa § 31 je absolútne neplatná) je postačujúci pre jednoznačný záver súdu,

že predmetná notárska zápisnica nemôže byť a nie je spôsobilým exekučným titulom.

V danom prípade súd exekúciu zastavil z dôvodu, že exekúcia bola odpočiatku

vykonávaná na podklade nespôsobilého exekučného titulu, ktorý predložil súdu oprávnený.

Za daného stavu neprichádzalo do úvahy akékoľvek iné riešenie než exekúciu zastaviť.»

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva, že

krajský súd ako odvolací súd sa v ňom stotožnil s právnym záverom okresného súdu

vyjadreným v jeho uznesení č. k. -40 z 13. apríla 2011, ktorý svoje

rozhodnutie v časti výroku týkajúceho sa zastavenia exekučného konania založil

na posúdení notárskej zápisnice ako neplatného právneho úkonu, na základe ktorého

nemožno viesť exekučné konanie, pričom poukázal aj na nález ústavného súdu sp. zn.

z 13. júla 2000, v ktorom riešil otázku náležitostí notárskej zápisnice ako

predpokladu na to, aby bola spôsobilým exekučným titulom.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

, Exekučného poriadku a podstatné

pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho

úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne

a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Ústavný súd v nadväznosti na citované relevantné časti odôvodnenia napadnutého

uznesenia poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý

v rozsudku sp. zn. z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk

a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len

na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude

exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená,

musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon

nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

krajského súdu nesignalizuje neprípustný zásah do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6

ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať

za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

uznesením krajského súdu č. k. -50 zo 16. júna 2011

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. To však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje

za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo

zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel

k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo

by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade

ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá

by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2011