Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 420/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. V. K., Š., zastúpeného advokátom JUDr. I. K.,

B., pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4

, základného práva na súdnu ochranu podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -465 z 29. júla 2005

a postupom, uznesením a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 7. júna 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť PhDr. V. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra

2011 doručená sťažnosť PhDr. V. K., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. I. K., B., pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl.

20 ods. 1 a 4 (ďalej len „“), základného práva na súdnu

ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -465 z 29. júla 2005 a postupom,

uznesením a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 7. júna 2011.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že krajský súd rozsudkom

č. k. -465 z 29. júla 2005 zamietol návrh sťažovateľa, ktorým sa od odporcu

– V., a. s., domáhal zaplatenia náhrady škody s príslušenstvom. Proti tomuto rozhodnutiu

krajského súdu podal sťažovateľ 28. septembra 2005 odvolanie. Najvyšší súd na

pojednávaní konanom 7. júna 2011 vyhlásil uznesenie, ktorým nepripustil návrh na zmenu

žaloby a zároveň rozsudok, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu č. k.

465 z 29. júla 2005. Proti tomuto rozhodnutiu najvyššieho súdu podal sťažovateľ 4. augusta

2011 dovolanie, „v ktorom namieta porušenie celého radu procesných, hmotnoprávnych

i ľudskoprávnych princípov“, pričom uvedené konanie stále prebieha.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom krajského súdu

č. k. -465 z 29. júla 2005 a postupom, uznesením a rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. zo 7. júna 2011 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 20

ods. 1 a 4 a a práva podľa dohovoru a dodatkového

protokolu, aby uvedené rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vec vrátil krajskému súdu

na ďalšie konanie, a aby sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie a náhradu trov

právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1

a 4 a a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu

rozsudkom krajského súdu č. k. -465 z 29. júla 2005, ústavný súd dospel

k záveru, že jeho preskúmaniu bráni princíp subsidiarity zakotvený v .

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, , ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

V danom prípade sa sťažovateľ ochrany svojich základných práv a slobôd vo vzťahu

k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu domáhal podaním odvolania, o ktorom najvyšší

súd aj rozhodol, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv

podľa a 4 a a práv podľa dohovoru a

dodatkového protokolu postupom, uznesením a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

zo 7. júna 2011, ústavný súd odmietol pre jej neprípustnosť podľa § 25

ods. 2 v spojení s .

Zo sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu nadobudol právoplatnosť 12. júla 2011. Dňa 4. augusta 2011 podal sťažovateľ proti

uvedenému rozhodnutiu dovolanie, v ktorom navrhol, aby najvyšší súd (dovolací súd) zrušil

ako rozsudok krajského súdu č. k. -465 z 29. júla 2005, tak aj rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. júna 2011. V dovolaní sťažovateľ okrem

iného namietal aj to, že najvyšší súd rozhodoval o inom predmete konania ako krajský súd,

hoci uznesením vyhláseným na pojednávaní konanom 7. júna 2011 (napadnutým

sťažnosťou podanou ústavnému súdu) jeho návrh na zmenu žaloby nepripustil.

O sťažovateľom podanom dovolaní najvyšší súd dosiaľ nerozhodol.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil ako v sťažnosti

podanej ústavnému súdu, tak aj v podanom dovolaní, pričom v čase rozhodovania

ústavného súdu dovolacie konanie ešte nie je skončené, musela byť sťažnosť odmietnutá pre

jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta,

bude rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na

ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje

právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto

situácii zodpovedá aplikácia , podľa ktorého je sťažnosť

neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,

ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

, , ), že v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Inými slovami, právomoc poskytnúť

ochranu označeným právam sťažovateľa, porušenie ktorých namieta, má najprv

a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude

mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému

súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu najvyššieho súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému

súdu, čo sa týka tohto rozhodnutia, za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju v tejto časti odmietol ako neprípustnú pre

predčasnosť podľa v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011