Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 420/2011
PDF · 143.07 KB
No categories available
III. ÚS 420/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. V. K., Š., zastúpeného advokátom JUDr. I. K.,
B., pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 33 Cb 178/1995-465 z 29. júla 2005
a postupom, uznesením a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Obo 53/2010 zo 7. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť PhDr. V. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra
2011 doručená sťažnosť PhDr. V. K., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. I. K., B., pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl.
20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 33 Cb 178/1995-465 z 29. júla 2005 a postupom,
uznesením a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Obo 53/2010 zo 7. júna 2011.
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že krajský súd rozsudkom
č. k. 33 Cb 178/1995-465 z 29. júla 2005 zamietol návrh sťažovateľa, ktorým sa od odporcu
– V., a. s., domáhal zaplatenia náhrady škody s príslušenstvom. Proti tomuto rozhodnutiu
krajského súdu podal sťažovateľ 28. septembra 2005 odvolanie. Najvyšší súd na
pojednávaní konanom 7. júna 2011 vyhlásil uznesenie, ktorým nepripustil návrh na zmenu
žaloby a zároveň rozsudok, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 33 Cb 178/1995-
465 z 29. júla 2005. Proti tomuto rozhodnutiu najvyššieho súdu podal sťažovateľ 4. augusta
2011 dovolanie, „v ktorom namieta porušenie celého radu procesných, hmotnoprávnych
i ľudskoprávnych princípov“, pričom uvedené konanie stále prebieha.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom krajského súdu
č. k. 33 Cb 178/1995-465 z 29. júla 2005 a postupom, uznesením a rozsudkom najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Obo 53/2010 zo 7. júna 2011 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 20
ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu, aby uvedené rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vec vrátil krajskému súdu
na ďalšie konanie, a aby sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie a náhradu trov
právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1
a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu
rozsudkom krajského súdu č. k. 33 Cb 178/1995-465 z 29. júla 2005, ústavný súd dospel
k záveru, že jeho preskúmaniu bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie
ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
V danom prípade sa sťažovateľ ochrany svojich základných práv a slobôd vo vzťahu
k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu domáhal podaním odvolania, o ktorom najvyšší
súd aj rozhodol, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. Časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu postupom, uznesením a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
3 Obo 53/2010 zo 7. júna 2011, ústavný súd odmietol pre jej neprípustnosť podľa § 25
ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Zo sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že napadnutý rozsudok najvyššieho
súdu nadobudol právoplatnosť 12. júla 2011. Dňa 4. augusta 2011 podal sťažovateľ proti
uvedenému rozhodnutiu dovolanie, v ktorom navrhol, aby najvyšší súd (dovolací súd) zrušil
ako rozsudok krajského súdu č. k. 33 Cb 178/1995-465 z 29. júla 2005, tak aj rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 53/2010 zo 7. júna 2011. V dovolaní sťažovateľ okrem
iného namietal aj to, že najvyšší súd rozhodoval o inom predmete konania ako krajský súd,
hoci uznesením vyhláseným na pojednávaní konanom 7. júna 2011 (napadnutým
sťažnosťou podanou ústavnému súdu) jeho návrh na zmenu žaloby nepripustil.
O sťažovateľom podanom dovolaní najvyšší súd dosiaľ nerozhodol.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil ako v sťažnosti
podanej ústavnému súdu, tak aj v podanom dovolaní, pričom v čase rozhodovania
ústavného súdu dovolacie konanie ešte nie je skončené, musela byť sťažnosť odmietnutá pre
jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta,
bude rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na
ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje
právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto
situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť
neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,
ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 26/09,
III. ÚS 109/2010, III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010), že v prípade podania mimoriadneho
opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Inými slovami, právomoc poskytnúť
ochranu označeným právam sťažovateľa, porušenie ktorých namieta, má najprv
a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací.
Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude
mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému
súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu najvyššieho súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému
súdu, čo sa týka tohto rozhodnutia, za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju v tejto časti odmietol ako neprípustnú pre
predčasnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. septembra 2011