Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 367/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. S. a V. S., obaja bytom N., zastúpených advokátkou

JUDr. M. M., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

a , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základného práva vlastniť majetok podľa a

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 14. októbra 2010 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 27. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. S. a V. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2011

doručená sťažnosť J. S. a V. S. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie

svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“)

postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9

Co 240/2010 a jeho uznesením zo 14. októbra 2010 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. apríla 2011.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovatelia sú

žalovanými (odporcami) v právnej veci žalobcu (navrhovateľa) Ing. Ľ. Ď. zo Ž. o určenie

vlastníckeho práva vedenej na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

. Žalobca sa žalobou z 20. januára 2006 domáhal, aby súd určil, že je

výlučným vlastníkom v žalobe špecifikovaných nehnuteľností popísaných na liste

vlastníctva č. 6411 Správy katastra Ž., ktoré „nadobudol počas manželstva s E. Ď., rod. Z.

do bezpodielového spoluvlastníctva...“. Toto manželstvo bolo rozvedené v roku 2003 a ich

bezpodielové vlastníctvo nebolo vyporiadané. Sťažovatelia uviedli, že vzhľadom na

ustanovenie „ ak do troch rokov od zániku

bezpodielového spoluvlastníctva manželov nedošlo k jeho vysporiadaniu... o nehnuteľných

veciach platí, že sú v podielovom spoluvlastníctve a že podiely oboch vlastníkov sú

rovnaké... navrhovateľ stále zotrvával na svojom podanom návrhu o určenie jeho výlučného

vlastníctva k týmto nehnuteľnostiam... a to nielen označením účastníkov konania bez zmeny,

ako aj nezmeneným petitom, a to aj po poučení prvostupňového súdu..., ako aj po uznesení

námietky nás ako odporcov ohľadom nedostatku jeho aktívnej vecnej legitimácie...“.

3. Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že „Okresný súd Žilina rozsudkom č. k.

-189 zo dňa 29. 4. 2010 žalobu zamietol... Krajský súd v Žiline v odvolacom

konaní uznesením sp. zn. zo dňa 14. 10. 2010 rozsudok okresného súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd zdôvodnil svoje rozhodnutie tým, že

prvostupňový súd pochybil tým, že skôr než začal rozhodovať o návrhu bol povinný skúmať

otázku naliehavého právneho záujmu v zmysle Odvolací súd sa

otázkou skúmania podmienok tohto konania v zmysle a vôbec

nezaoberal a naliehavý právny záujem uprednostnil pred otázkou skúmania aktívnej či

pasívnej legitimácie navrhovateľa.

Najvyšší súd SR v dovolacom konaní uznesením sp. zn. zo dňa 27. 4.

2011 odmietol naše dovolanie ako neprípustné podľa v spojení

s “.

4. Sťažovatelia tvrdia, že ich základné právo „na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a ..., právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru...

a právo vlastniť majetok podľa ... a podľa Dodatkového protokolu

k Dohovoru... postupom Krajského súdu... v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozhodnutím zo 14. októbra 2010 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.

z 27. apríla 2011 bolo porušené...“

5. Podľa názoru sťažovateľov «Krajský súd v Žiline ako „primárny ochranca práva“

(ktorý je prvotne povolaný, ale aj zodpovedný za ochranu a dodržiavanie základných

ľudských práv a slobôd) zlyhal v oblasti ochrany subjektívnych práv sťažovateľov... sa

vôbec nezaoberal, či žalobu podala oprávnená osoba a svojim rozhodnutím tak nechránil

základné práva sťažovateľov. Je nepochopiteľné, že odvolací súd aj keď vedel, že žalobu

podala neoprávnená osoba, stanovil povinnosť prvostupňovému súdu prednostne skúmať

naliehavý právny záujem takéhoto neoprávneného navrhovateľa. Pritom naliehavosť

právneho záujmu mal preukazovať a dokazovať navrhovateľ v priebehu konania pred

rozhodnutím prvostupňového súdu... Najvyšší súd SR ako dovolací súd podľa tvrdení

sťažovateľov rozhodol na podklade záverov, ktoré sú zjavne neopodstatnené, keď dovolanie

sťažovateľov 1/ a 2/ odmietol ako neprípustné podľa v spojení

s Pritom sa vôbec nezaoberal skúmaním argumentov sťažovateľov ako

odporcov v rade 1/ a 2/, predovšetkým prípustnosťou podania dovolania v zmysle § 237

písm. b) , keďže žalobu podala neoprávnená osoba...».

6. Sťažovatelia „vznášajú proti rozhodnutiam obidvoch uvedených súdov námietku

na ich výklad práva v tom zmysle, že výklad nimi aplikovaných zákonných ustanovení

hodnotia ako neodôvodnené či nespravodlivé vybočenia (exces) zo štandardného výkladu,

ktorý je v súdnej praxi rešpektovaný, resp. je v rozpore so všeobecne uznávanými zásadami

spravodlivosti. Z hľadiska ľubovôle sťažovatelia namietajú ľubovôľu obidvoch súdov

v zmysle materiálnom, t. j. z hľadiska spravodlivosti a racionality (účelu) rozhodnutia

vo veci samej a to v tom, že obidva súdy uprednostnili skúmanie naliehavého právneho

záujmu navrhovateľa pred skúmaním aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa na podanie

žaloby. Okrem toho sa vôbec nezaoberali podmienkami konania v zmysle § 103 a § 104

, predovšetkým skúmaním aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa hoci už

zo samotnej žaloby je preukázateľné, že ju podal podnikateľský subjekt ako neoprávnená

osoba na podanie tejto žaloby.“.

7. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľov... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 ..., právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru... a právo

vlastniť majetok podľa ... a podľa Dodatkového protokolu

k Dohovoru... postupom Krajského súdu... v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozhodnutím zo 14. októbra 2010 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn.

z 27. apríla 2011 bolo porušené.

2. Rozhodnutie Krajského súdu... sp. zn. zo dňa 14. októbra 2010

v spojení s uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. z 27. apríla 2011 sa zrušuje

a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd... je povinný zaplatiť sťažovateľom 1/ a 2/ trovy právneho zastúpenia

v sume 261,82 €...“

8. Sťažovatelia k sťažnosti pripojili „Žalobu navrhovateľa zo dňa 20. januára 2006,

o určenie vlastníckeho práva, rozsudok OS..., č. k. -189, zo dňa 29. apríla

2010, uznesenie KS..., č. k. , zo dňa 14. októbra 2010, dovolanie sťažovateľov

z 25. februára 2011 proti uzneseniu krajského súdu, uznesenie NS..., sp. zn.

zo dňa 27. apríla 2011“.

II.

9. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh

na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

10. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd

rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je

založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá

právomoc rozhodovať o takých sťažnostiach, o ktorých je oprávnený podľa platných

právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , ).

13. Sťažovatelia sa domáhali toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie ich

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a ,

práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva vlastniť majetok

podľa a práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu

uznesením krajského súdu sp. zn. zo 14. októbra 2010 a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. apríla 2011.

II. A

K namietanému porušeniu práva podľa a dohovoru

14. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú

právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť ().

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ako aj právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto

predpisom je v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“).

15. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý

súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným

súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky

tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich

uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, ,

, ). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

16. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

17. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich

„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného

základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné

dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli

naplnené.

18. Pokiaľ sťažovatelia namietali porušenie označených práv predmetným uznesením

najvyššieho (dovolacieho) súdu, v sťažnosti vychádzali v zásade z dôvodov, ktoré uviedli

v podanom dovolaní z 25. februára 2011 (pozri bod 2, 4 a 6) proti uzneseniu krajského súdu

sp. zn. zo 14. októbra 2010 „... v zmysle ust. § 237 písm. b) Občianskeho

súdneho poriadku... z dôvodu, že uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

posúdení veci v zmysle ust. “. Dovolací

súd dovolanie posúdil ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento

mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol.

19. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto

právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy

neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

20. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia

a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti

dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne

vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto

zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu

v prípadoch uvedených v .

21. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. apríla 2011, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľov. Nezistil pritom

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu

v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd sa

zaoberal a vysporiadal s dôvodmi sťažovateľov, ale pretože sa s nimi nestotožnil, odmietol

dovolanie ako neprípustné. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po oboznámení

výsledkov konania odvolacieho súdu, ako aj dovolacej argumentácie sťažovateľov

(nesprávne právne posúdenie veci, v konaní vystupoval účastník, ktorý nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania) v podstatnom uviedol: „Najvyšší súd... preskúmal podané

dovolanie z hľadiska jeho prípustnosti a dospel k záveru, že v danej veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon

pripúšťa ( ). Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu

odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach a 239 Prípustnosť dovolania

podľa v predmetnej veci neprichádza do úvahy. Nejde totiž ani o jeden

z prípadov prípustnosti dovolania uvedených v tomto ustanovení, teda nejde o zmeňujúce,

ani o potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu a ani o uznesenie odvolacieho súdu, ktorým

by rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru... na zaujatie stanoviska.

Dovolací súd z úradnej povinnosti preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených

pod písmenami a/ až g/ ustanovenia , pričom nezistil existenciu žiadnej

podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. So zreteľom na

uvedené dovolací súd dovolanie žalovaných podľa v spojení s

ako neprípustné odmietol“.

22. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní

nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože

najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol

dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľom

neodňala možnosť konať pred súdom [ ]

Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne

umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie

prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku. Rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. apríla 2011 obsahuje podľa názoru ústavného

súdu dostatok skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné

s aplikovanými ustanoveniami .

23. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho

súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľov podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť

sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

24. Sťažovatelia ďalej namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom

konaní sp. zn. a jeho uznesením zo 14. októbra 2010, ktorým o odvolaní

navrhovateľa (žalobcu) proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 29. apríla

2010 rozhodol tak, že „rozsudok okresného súdu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie

konanie, (pozri body 3, 5, a 6)“.

25. Ústavný súd zdôrazňuje, že princíp subsidiarity zakotvený v

(pozri bod 9) znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv

sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovatelia nemôžu

v súčasnosti a nebudú môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným

súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré im zákon na to poskytuje.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovatelia môžu

domôcť využitím im dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným orgánom verejnej

moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na

jej prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ).

26. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp

minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých

rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

27. Z výroku uznesenia krajského súdu sp. zn. zo 14. októbra 2010

vyplýva, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu sa predmetné konanie vedené na

okresnom súde pod sp. zn. neskončilo (bod 24). Ústavný súd konštatuje, že

napadnutým uznesením sp. zn. „Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal

vec v rozsahu mu danom ust. a bez nariadenia pojednávania ( O.

s. p.) rozhodnutie prvostupňového súdu podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h) zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie“.

28. Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti

rozhodnutia krajského súdu (pozri body 5 a 6) ako odvolacieho súdu nemôže byť samo

osebe dôvodom na sťažovateľmi tvrdené porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru. Krajský súd neodmietol sťažovateľom

poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovatelia budú mať

možnosť v ďalšom štádiu konania pred všeobecnými súdmi uplatniť ochranu označených

práv aj svoju argumentáciu týkajúcu skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho

vyplýva, že majú ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany tohto práva, ktorého porušenie

namietajú vo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne konanie nachádza v štádiu

prvostupňového konania na okresnom súde, ktorý bude vo veci opätovne konať v súlade

s názorom odvolacieho súdu.

29. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v tejto jej časti bola podaná predčasne, čo je

okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v vylučuje

právomoc ústavného súdu na preskúmanie napadnutého uznesenia krajského súdu

zo 14. októbra 2010. Sťažovatelia budú mať možnosť uplatniť ochranu svojich práv

v konaní pred okresným súdom (resp. aj v konaní o riadnych a mimoriadnych právnych

prostriedkoch). Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie (, , ).

II. B

K namietanému porušeniu a dodatkového protokolu

30. Sťažovatelia súčasne namietali porušenie základného práva vlastniť majetok

podľa a práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu už

uvedeným postupom a rozhodnutiami všeobecných súdov, finálne však uznesením

najvyššieho súdu. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke

právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového

protokolu každá fyzická alebo právna osoba má právo pokojne užívať majetok.

31. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ,

) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné

práva vyplývajúce z a dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce

z až , resp. dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení

základného práva podľa a tiež aj práva podľa dodatkového

protokolu by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného

súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením. Keďže

namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu nebolo porušené základné právo zaručené čl. 46

ods. 1 , resp. právo zaručené dohovoru (bod 23), nemohlo dôjsť ani

k porušeniu práv zaručených a dodatkového protokolu.

32. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť

sťažovateľov v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

33. Sťažovatelia namietali aj porušenia základného práva podľa

(„základné právo na súdnu ochranu podľa a ... postupom

krajského súdu... v spojení s uznesením najvyššieho súdu... bolo porušené...“, pozri body 4,

7). V sťažnosti však bližšie nešpecifikovali, ktoré zo základných práv zaručených touto

právnou normou bolo porušené, pričom tiež neuviedli, ktorý (ktoré) z v sťažnosti

menovaných všeobecných súdov mali toto porušenie spôsobiť.

34. Keďže sťažovatelia boli kvalifikovane právne zastúpení a ústavný súd je podľa

ustanovenia viazaný návrhom na začatie konania

(bod 7), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako návrh nemajúci náležitosti predpísané zákonom (§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 zákona

o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2011