Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 426/2011
PDF · 200.98 KB
No categories available
III. ÚS 426/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. R., Ž., bytom Ž., zastúpenej advokátkou JUDr. M. P., Ž.,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a jej základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Okresného
súdu Levice sp. zn. 7 C 47/2008 z 3. februára 2010 a Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6 Co
85/2010 zo 17. augusta 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2
Cdo 291/2010 z 28. apríla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. R., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2011
doručená sťažnosť J. R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a jej základného práva na prerokovanie veci v jej
prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkami
Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 47/2008
z 3. februára 2010 a Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 85/2010
zo 17. augusta 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 291/2010 z 28. apríla 2011.
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom zo 14. mája 2008 sa
„proti odporcovi S... na Okresnom súde... domáhala zaplatenia sumy 260 605,74 € z
dôvodu nesprávneho úradného postupu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.“.
Okresný súd rozsudkom z 3. februára 2010 jej žalobu o náhradu škody podľa § 16
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o zodpovednosti za škodu“) v celom rozsahu zamietol z dôvodu, že už na „začiatku
vyšetrovania došlo k pochybnostiam o tom, kto je vlastníkom veľkokapacitných nádrží a
nebolo zrejmé, či ide o hnuteľný alebo nehnuteľný majetok“.
Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, pretože postupom okresného
súdu v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“) a okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
Dňa 24. septembra 2010 bol sťažovateľke doručený rozsudok krajského súdu sp. zn.
6 Co 85/2010 zo 17. augusta 2010, ktorým odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil.
Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie najvyššiemu súdu,
ktoré odôvodnila tým, že postupom odvolacieho súdu jej ako účastníkovi konania bola
odňatá možnosť konať pred súdom.
Dňa 9. júna 2011 bolo doručené sťažovateľke uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
2 Cdo 291/2010 z 28. apríla 2011, ktorým dovolací súd jej dovolanie odmietol pre
neprípustnosť.
Porušenie svojich práv na prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľka v tom, že krajský súd
vec prejednal a rozhodol v jej neprítomnosti napriek skutkovej a právnej zložitosti veci.
Keďže odvolací súd porušil svoju povinnosť v zmysle § 214 ods. 1 písm. c) OSP nariadiť
odvolacie pojednávanie, pretože to vyžaduje dôležitý verejný záujem, odňal jej ako
účastníčke konania možnosť konať pred súdom.
Ustanovenie § 214 OSP treba podľa sťažovateľky vykladať tiež so zreteľom na čl. 48
ods. 2 ústavy, čo znamená, že nie je možné upustiť od verejného prejednania veci proti vôli
účastníka konania, pretože v opačnom prípade ide o porušenie jej základného práva.
Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru vidí sťažovateľka v tom, že okresný súd, krajský súd a najvyšší súd nepostupovali
podľa Občianskeho súdneho poriadku a v konaní nezabezpečili spravodlivú ochranu práv
a oprávnených záujmov účastníkov a „napadnuté rozsudky nevychádzajú zo skutkového
stavu zisteného z vykonaných dôkazov, obsahujú účelové, nepravdivé a nepodložené
tvrdenia“.
Všeobecné súdy vôbec neodôvodnili, prečo nebrali do úvahy predložené listinné
dôkazy preukazujúce jej vlastnícke právo a výšku spôsobenej škody a prečo nevypočuli ňou
navrhnutých svedkov a založili svoje rozhodnutia „v podstate len na tom, že došlo k
pochybnostiam o vlastníckom práve k predmetu sporu, o ktorom podľa tvrdenia súdu nie je
zrejmé, či ide o hnuteľnosť alebo nehnuteľnosť“, čo je nepostačujúce.
Na základe horeuvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Základné právo J. R. prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jej
prítomnosti upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy..., v č. 6 ods. 1 Dohovoru... a v čl. 38 ods. 2
Listiny... Krajským súdom v Nitre postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 85/2010
porušené bolo.
Základné právo J. R. na spravodlivú súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1
Ústavy..., v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a v čl. 36 ods. 1 Listiny... Okresným súdom Levice
postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 47/2008 porušené bolo.
Základné právo J. R. na spravodlivú súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1
Ústavy..., v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a v čl. 36 ods. 1 Listiny... Krajským súdom v Nitre
postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 85/2010 porušené bolo.
Základné právo J. R. na spravodlivú súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1
Ústavy..., v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a v čl. 36 ods. 1 Listiny... Najvyšším súdom SR
postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 291/2010 porušené bolo.
Ústavný súd SR zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Nitre, č. k. 6 Co 85/2010 zo dňa
17. 08. 2010.
Ústavný súd SR zrušuje uznesenie najvyššieho súdu SR, č. k . 2 Cdo 291/2010 zo dňa
28. 04. 2011.
J. R. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- €..., ktoré je
Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
J. R. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- €..., ktoré je
Najvyšší súd SR povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Krajský súd Nitra a najvyšší súd SR sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť trovy
právneho zastúpenia sťažovateľa advokátke JUDr. M. P..., vo výške 314,18 €...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o
ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na
ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, IV. ÚS 59/03).
1. Sťažovateľka v tejto sťažnosti žiadala o preskúmanie rozhodnutia okresného súdu
sp. zn. 7 C 47/2008 z 3. februára 2010, pretože nesprávne vyhodnotil ňou predložené
listinné dôkazy, neskúmal výšku spôsobenej škody a nevypočul navrhnutých svedkov a
založil svoje rozhodnutie „v podstate len na tom, že došlo k pochybnostiam o vlastníckom
práve k predmetu sporu“. Z toho istého dôvodu namieta aj rozhodnutie krajského súdu,
pričom tvrdí, že postupom tohto súdu jej navyše bola odňatá možnosť konať pred súdom,
pretože odvolací súd nenariadil pojednávanie vo veci.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetnou sťažnosťou sťažovateľka
napadla rozhodnutie okresného súdu, ako aj rozhodnutie krajského súdu. Avšak vzhľadom
na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá
právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho postup
a rozhodnutie preskúmal v dôsledku odvolania sťažovateľky krajský súd. Z tohto dôvodu
bolo potrebné v tejto časti (teda vo vzťahu k okresnému súdu) sťažnosť odmietnuť pre
nedostatok právomoci ústavného súdu.
2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ústavný súd pripomína, že
podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi, bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej
ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred
skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,
ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že
ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho
úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (napr. I. ÚS 13/01).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s rozhodnutím
krajského súdu, ktorý potvrdil právny názor okresného súdu o neexistencii príčinnej
súvislosti medzi konaním žalovaného a vznikom škody uplatňovanej sťažovateľkou.
Sťažovateľka sa v predmetnom sporovom konaní domáhala náhrady škody proti odporcovi
S. z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v L. a
jej žaloba bola z tohto dôvodu zamietnutá.
Porušenie označených práv vidí sťažovateľka v tom, že v konaní nebola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov a napadnutý rozsudok
obsahuje účelové, nepravdivé a nepodložené tvrdenia. Súčasne krajský súd svoje závery
vôbec neodôvodnil, nevypočul svedkov a nebral do úvahy predložené listinné dôkazy
preukazujúce jej vlastnícke právo a vôbec sa nezaoberal výškou spôsobenej škody.
Ústavný súd preskúmal námietky sťažovateľky a odôvodnenie rozsudku krajského
súdu sp. zn. 6 Co 85/2010 zo 17. augusta 2010 a zistil, že sú nedôvodné a neopodstatnené.
Krajský súd „ako súd odvolací (§ 10 ods. I OSP), prejednal odvolanie navrhovateľky
(§ 212 ods. 1 OSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel
k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, preto ho podľa §
219 ods. 1 OSP potvrdil“.
Ako vyplýva z uvedeného odôvodnenia krajského súdu, postupoval teda odvolací súd
v súlade s procesným kódexom, čo napokon bližšie vysvetlil aj najvyšší súd v dovolacom
konaní, preto sa už touto námietkou ústavný súd bližšie nezaoberal, hoci sťažovateľka tvrdí,
že krajský súd mal nariadiť v jej veci pojednávanie podľa § 214 ods. 1 písm. c) OSP.
Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu ďalej
konštatuje, že ani ďalšie námietky sťažovateľky nie sú opodstatnené. Týka sa to najmä toho,
že v konaní nebola zabezpečená spravodlivá ochrana jej práv a oprávnených záujmov
a napadnutý rozsudok obsahuje účelové, nepravdivé a nepodložené tvrdenia, a tiež toho, že
krajský súd svoje závery vôbec neodôvodnil, nevypočul svedkov a nebral do úvahy
predložené listinné dôkazy preukazujúce jej vlastnícke právo a vôbec sa nezaoberal výškou
spôsobenej škody.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry viackrát vyslovil, že obsahom základného
práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto
základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01,
III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou
inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Preto nemôže nahrádzať postupy
a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľ, a tak preberať
na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa § 1 OSP,
ak sa táto ochrana poskytla bez porušenia ústavnoprocesných princípov ustanovených v
čl. 46 až čl. 50 ústavy, ktorých ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného
súdu.
Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie rozsudku krajského súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 OSP) a nevykazuje znaky arbitrárnosti. Krajský súd
najprv rekapituloval skutkový stav veci a právne závery okresného súdu, ktoré ho viedli
k zamietnutiu žaloby sťažovateľky, ďalej citoval odvolacie námietky sťažovateľky a jej
dôvody na zmenu rozhodnutia okresného súdu, ako aj stanovisko odporcu k veci, a potom
svoje právne závery odôvodnil jasným a zrozumiteľným spôsobom, aj keď neodpovedal na
všetky odvolacie námietky sťažovateľky.
Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu tiež
konštatuje, že namietané konanie nevykazuje žiadne znaky pochybení procesného
charakteru, a ani výklad a interpretáciu príslušných ustanovení zákona o zodpovednosti za
škodu, ktorý krajský súd zvolil, nemožno považovať za arbitrárny alebo popierajúci
základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. V tomto
prípade nie je možné hovoriť ani o svojvôli pri výklade a aplikácii tohto zákonného
predpisu, o ktorej by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od
znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam, čo sa však v danom
prípade nestalo (m. m. I. ÚS 115/02, III. ÚS 14/04).
Krajský súd v relevantnej časti svojho rozhodnutia uviedol, že „V preskúmavanej
veci z obsahu pripojených spisov bolo nesporne preukázané, že po podaní trestného
oznámenia manželom navrhovateľky bolo dňa 22. 2. 2007 vydané uznesenie o začatí
trestného stíhania. Príslušným vyšetrovateľom boli vykonané prvotné úkony a to ohliadky
miesta činu, ako aj vykonanie fotodokumentácie miesta činu. Vyšetrovateľ následne
zabezpečoval dôkazné prostriedky, listinné dôkazy, výsluch svedkov, poškodenej a pod.
Nemožno sa jednoznačne stotožniť s tvrdením navrhovateľky, že neboli pochybnosti o tom,
kto je vlastníkom veľkokapacitných nádrží, pretože prebiehalo konanie o vydanie
hnuteľných vecí a až nadobudnutím právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa
22. 2. 2007 č. k. 14 C/151/2006-65, ktorý nadobudol právoplatnosť až dňa 20. 6. 2007 bolo
zrejmé, že odporca - spoločnosť E. s. r. o. L. je povinný vydať jej ako navrhovateľke
hnuteľné veci, ktoré vydražila v exekučnom konaní na Exekútorskom úrade JUDr. V. K. Od
uvedeného rozhodnutia mohol byť súd prvého stupňa týmto rozhodnutím viazaný tak, ako
mu ukladá ust. § 159 ods. 2 OSP. Preto je potrebné prisvedčiť súdu prvého stupňa, že od
začiatku vyšetrovania došlo k pochybnostiam, kto je vlastníkom veľkokapacitných nádrží a k
pochybnostiam, či sa jedná o hnuteľný alebo nehnuteľný majetok. Samotné predbežné
opatrenie, ktoré bolo vo veci vydané 14. 10. 2006 pod č. k. 14 C/151/2006-20 nerieši
samotné vlastníctvo navrhovateľky, keď týmto predbežným opatrením jej bola poskytnutá
dočasná úprava pomerov.
Ak súd prvého stupňa konštatoval, že nebolo preukázané, že by došlo k nesprávnemu
úradnému postupu zo strany policajného orgánu, odvolací súď sa plne s takýmto skutkovým
zistením, ako aj právnym posúdením súdu prvého stupňa stotožňuje a ako na vecne správne
už len ďalej poukazuje bez toho, aby opakoval výsledky vykonaného dokazovania (§ 219
ods. 2 OSP). V konaní nebolo preukázané, že by policajný orgán nevydal rozhodnutie v
zákonom stanovenej lehote, taktiež neboli v konaní zistené zbytočné prieťahy ani iný
nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov navrhovateľky.“.
Vychádzajúc z tohto odôvodnenia krajského súdu ústavný súd nezistil, že by v
prípade sťažovateľky mohlo ísť v konaní o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok
porušenie jej základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu a
právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa
subjektívnych názorov sťažovateľky. Ústavný súd preto v takom prípade nemá žiaden
dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov krajského súdu. Tvrdenie sťažovateľky
sleduje len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré pre ňu skončilo nepriaznivým
výsledkom, čo však nemožno spájať s pojmom spravodlivý proces a porušovaním jeho
princípov.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená
právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie
tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred
všeobecným súdom (obdobne III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25
ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky odmietol vo vzťahu ku krajskému
súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
3. Ústavný súd sa napokon zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorou namieta porušenie
svojich práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 291/2010 z 28. apríla 2011, ktorým
odmietol dovolanie sťažovateľky z dôvodu, že smerovalo proti rozhodnutiu krajského súdu,
proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
Bez toho, aby ústavný súd podrobne opisoval odôvodnenie napádaného uznesenia
najvyššieho súdu, po preskúmaní obsahu hodnotí namietané uznesenie najvyššieho súdu ako
jasné, vyčerpávajúce a zrozumiteľné, a teda zodpovedajúce obsahu základného práva na
súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Najvyšší súd na strane 4 až 6 podrobne rozobral otázku „opodstatnenosti tvrdenia
dovolateľky, že v prejednávanej veci jej postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním
konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.)“, a zaujal stanovisko aj k tomu, prečo krajský súd
nepostupoval podľa § 214 ods. 1 písm. a) až c) OSP a prečo vo veci nenariadil
pojednávanie. Najvyšší súd konštatoval, že odvolací súd postupoval v súlade so zákonom
(Občiansky súdny poriadok) a podľa neho v danom prípade nedošlo k chybnému
procesnému postupu súdu, ktorým by sa sťažovateľke ako navrhovateľke znemožnila
realizácia jej procesných práv priznaných jej v občianskom súdnom konaní pre účely
obhájenia a ochrany jej práv a právom chránených záujmov v zmysle § 237 písm. f) OSP.
Obdobne dal najvyšší súd vo svojom rozhodnutí aj priamu odpoveď na námietku
sťažovateľky týkajúcu sa údajného nesprávneho právneho posúdenia veci.
Pokiaľ teda najvyšší súd preskúmal všetky podmienky, za ktorých môže uskutočniť
dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia krajského súdu, osobitne posudzujúc
podmienky podľa § 238 OSP a existenciu vád podľa § 237 OSP, a dospel k záveru
o neprípustnosti dovolacieho konania (na základe čoho dovolanie podané sťažovateľkou
odmietol), uvedeným postupom nemohol porušiť označené základné práva sťažovateľky.
V tejto súvislosti je potrebné v závere ešte uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo
nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do
výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia
prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť
k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis mutandis napr. IV. ÚS 35/02,
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným. Ústavný súd tiež nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný
postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet
žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého dovolacieho rozhodnutia
najvyššieho súdu, ktoré sú jasné, zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené.
Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľky odmietol aj v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. októbra 2011