Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 426/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. R., Ž., bytom Ž., zastúpenej advokátkou JUDr. M. P., Ž.,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a jej základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl.

48 ods. 2 a Listiny základných práv a slobôd a čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Okresného

súdu Levice sp. zn. z 3. februára 2010 a Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6 Co

85/2010 zo 17. augusta 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2

Cdo 291/2010 z 28. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. R., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2011

doručená sťažnosť J. R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a jej základného práva na prerokovanie veci v jej

prítomnosti podľa , Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkami

Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 3. februára 2010 a Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 17. augusta 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 28. apríla 2011.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom zo 14. mája 2008 sa

„proti odporcovi S... na Okresnom súde... domáhala zaplatenia sumy 260 605,74 € z

dôvodu nesprávneho úradného postupu v zmysle “.

Okresný súd rozsudkom z 3. februára 2010 jej žalobu o náhradu škody podľa § 16

ods. 1 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o zodpovednosti za škodu“) v celom rozsahu zamietol z dôvodu, že už na „začiatku

vyšetrovania došlo k pochybnostiam o tom, kto je vlastníkom veľkokapacitných nádrží a

nebolo zrejmé, či ide o hnuteľný alebo nehnuteľný majetok“.

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, pretože postupom okresného

súdu v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“) a okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

Dňa 24. septembra 2010 bol sťažovateľke doručený rozsudok krajského súdu sp. zn.

zo 17. augusta 2010, ktorým odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie najvyššiemu súdu,

ktoré odôvodnila tým, že postupom odvolacieho súdu jej ako účastníkovi konania bola

odňatá možnosť konať pred súdom.

Dňa 9. júna 2011 bolo doručené sťažovateľke uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. apríla 2011, ktorým dovolací súd jej dovolanie odmietol pre

neprípustnosť.

Porušenie svojich práv na prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2

a listiny a dohovoru vidí sťažovateľka v tom, že krajský súd

vec prejednal a rozhodol v jej neprítomnosti napriek skutkovej a právnej zložitosti veci.

Keďže odvolací súd porušil svoju povinnosť v zmysle nariadiť

odvolacie pojednávanie, pretože to vyžaduje dôležitý verejný záujem, odňal jej ako

účastníčke konania možnosť konať pred súdom.

Ustanovenie treba podľa sťažovateľky vykladať tiež so zreteľom na

ods. 2 , čo znamená, že nie je možné upustiť od verejného prejednania veci proti vôli

účastníka konania, pretože v opačnom prípade ide o porušenie jej základného práva.

Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru vidí sťažovateľka v tom, že okresný súd, krajský súd a najvyšší súd nepostupovali

podľa a v konaní nezabezpečili spravodlivú ochranu práv

a oprávnených záujmov účastníkov a „napadnuté rozsudky nevychádzajú zo skutkového

stavu zisteného z vykonaných dôkazov, obsahujú účelové, nepravdivé a nepodložené

tvrdenia“.

Všeobecné súdy vôbec neodôvodnili, prečo nebrali do úvahy predložené listinné

dôkazy preukazujúce jej vlastnícke právo a výšku spôsobenej škody a prečo nevypočuli ňou

navrhnutých svedkov a založili svoje rozhodnutia „v podstate len na tom, že došlo k

pochybnostiam o vlastníckom práve k predmetu sporu, o ktorom podľa tvrdenia súdu nie je

zrejmé, či ide o hnuteľnosť alebo nehnuteľnosť“, čo je nepostačujúce.

Na základe horeuvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné právo J. R. prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jej

prítomnosti upravené v ..., v č. 6 ods. 1 Dohovoru... a v

Listiny... Krajským súdom v Nitre postupom v konaní vedenom pod sp. zn.

porušené bolo.

Základné právo J. R. na spravodlivú súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1

..., v Dohovoru... a v Listiny... Okresným súdom Levice

postupom v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

Základné právo J. R. na spravodlivú súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1

..., v Dohovoru... a v Listiny... Krajským súdom v Nitre

postupom v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

Základné právo J. R. na spravodlivú súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1

..., v Dohovoru... a v Listiny... Najvyšším súdom SR

postupom v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

Ústavný súd SR zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Nitre, č. k. zo dňa

17. 08. 2010.

Ústavný súd SR zrušuje uznesenie najvyššieho súdu SR, č. k . zo dňa

28. 04. 2011.

J. R. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- €..., ktoré je

Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

J. R. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- €..., ktoré je

Najvyšší súd SR povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd Nitra a najvyšší súd SR sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť trovy

právneho zastúpenia sťažovateľa advokátke JUDr. M. P..., vo výške 314,18 €...“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde. Podľa môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na

ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, ).

1. Sťažovateľka v tejto sťažnosti žiadala o preskúmanie rozhodnutia okresného súdu

sp. zn. z 3. februára 2010, pretože nesprávne vyhodnotil ňou predložené

listinné dôkazy, neskúmal výšku spôsobenej škody a nevypočul navrhnutých svedkov a

založil svoje rozhodnutie „v podstate len na tom, že došlo k pochybnostiam o vlastníckom

práve k predmetu sporu“. Z toho istého dôvodu namieta aj rozhodnutie krajského súdu,

pričom tvrdí, že postupom tohto súdu jej navyše bola odňatá možnosť konať pred súdom,

pretože odvolací súd nenariadil pojednávanie vo veci.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetnou sťažnosťou sťažovateľka

napadla rozhodnutie okresného súdu, ako aj rozhodnutie krajského súdu. Avšak vzhľadom

na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného , ústavný súd nemá

právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho postup

a rozhodnutie preskúmal v dôsledku odvolania sťažovateľky krajský súd. Z tohto dôvodu

bolo potrebné v tejto časti (teda vo vzťahu k okresnému súdu) sťažnosť odmietnuť pre

nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu a inú

právnu ochranu podľa , listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ústavný súd pripomína, že

podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi, bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred

skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov (napr. ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho

úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s rozhodnutím

krajského súdu, ktorý potvrdil právny názor okresného súdu o neexistencii príčinnej

súvislosti medzi konaním žalovaného a vznikom škody uplatňovanej sťažovateľkou.

Sťažovateľka sa v predmetnom sporovom konaní domáhala náhrady škody proti odporcovi

S. z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v L. a

jej žaloba bola z tohto dôvodu zamietnutá.

Porušenie označených práv vidí sťažovateľka v tom, že v konaní nebola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov a napadnutý rozsudok

obsahuje účelové, nepravdivé a nepodložené tvrdenia. Súčasne krajský súd svoje závery

vôbec neodôvodnil, nevypočul svedkov a nebral do úvahy predložené listinné dôkazy

preukazujúce jej vlastnícke právo a vôbec sa nezaoberal výškou spôsobenej škody.

Ústavný súd preskúmal námietky sťažovateľky a odôvodnenie rozsudku krajského

súdu sp. zn. zo 17. augusta 2010 a zistil, že sú nedôvodné a neopodstatnené.

Krajský súd „ako súd odvolací ( ods. I ), prejednal odvolanie navrhovateľky

( ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel

k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, preto ho podľa §

219 ods. 1 potvrdil“.

Ako vyplýva z uvedeného odôvodnenia krajského súdu, postupoval teda odvolací súd

v súlade s procesným kódexom, čo napokon bližšie vysvetlil aj najvyšší súd v dovolacom

konaní, preto sa už touto námietkou ústavný súd bližšie nezaoberal, hoci sťažovateľka tvrdí,

že krajský súd mal nariadiť v jej veci pojednávanie podľa .

Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu ďalej

konštatuje, že ani ďalšie námietky sťažovateľky nie sú opodstatnené. Týka sa to najmä toho,

že v konaní nebola zabezpečená spravodlivá ochrana jej práv a oprávnených záujmov

a napadnutý rozsudok obsahuje účelové, nepravdivé a nepodložené tvrdenia, a tiež toho, že

krajský súd svoje závery vôbec neodôvodnil, nevypočul svedkov a nebral do úvahy

predložené listinné dôkazy preukazujúce jej vlastnícke právo a vôbec sa nezaoberal výškou

spôsobenej škody.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry viackrát vyslovil, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto

základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou

inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Preto nemôže nahrádzať postupy

a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľ, a tak preberať

na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa ,

ak sa táto ochrana poskytla bez porušenia ústavnoprocesných princípov ustanovených v

až , ktorých ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného

súdu.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie rozsudku krajského súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( ) a nevykazuje znaky arbitrárnosti. Krajský súd

najprv rekapituloval skutkový stav veci a právne závery okresného súdu, ktoré ho viedli

k zamietnutiu žaloby sťažovateľky, ďalej citoval odvolacie námietky sťažovateľky a jej

dôvody na zmenu rozhodnutia okresného súdu, ako aj stanovisko odporcu k veci, a potom

svoje právne závery odôvodnil jasným a zrozumiteľným spôsobom, aj keď neodpovedal na

všetky odvolacie námietky sťažovateľky.

Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu tiež

konštatuje, že namietané konanie nevykazuje žiadne znaky pochybení procesného

charakteru, a ani výklad a interpretáciu príslušných ustanovení zákona o zodpovednosti za

škodu, ktorý krajský súd zvolil, nemožno považovať za arbitrárny alebo popierajúci

základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. V tomto

prípade nie je možné hovoriť ani o svojvôli pri výklade a aplikácii tohto zákonného

predpisu, o ktorej by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od

znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam, čo sa však v danom

prípade nestalo (m. m. , ).

Krajský súd v relevantnej časti svojho rozhodnutia uviedol, že „V preskúmavanej

veci z obsahu pripojených spisov bolo nesporne preukázané, že po podaní trestného

oznámenia manželom navrhovateľky bolo dňa 22. 2. 2007 vydané uznesenie o začatí

trestného stíhania. Príslušným vyšetrovateľom boli vykonané prvotné úkony a to ohliadky

miesta činu, ako aj vykonanie fotodokumentácie miesta činu. Vyšetrovateľ následne

zabezpečoval dôkazné prostriedky, listinné dôkazy, výsluch svedkov, poškodenej a pod.

Nemožno sa jednoznačne stotožniť s tvrdením navrhovateľky, že neboli pochybnosti o tom,

kto je vlastníkom veľkokapacitných nádrží, pretože prebiehalo konanie o vydanie

hnuteľných vecí a až nadobudnutím právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa

22. 2. 2007 č. k. -65, ktorý nadobudol právoplatnosť až dňa 20. 6. 2007 bolo

zrejmé, že odporca - spoločnosť E. s. r. o. L. je povinný vydať jej ako navrhovateľke

hnuteľné veci, ktoré vydražila v exekučnom konaní na Exekútorskom úrade JUDr. V. K. Od

uvedeného rozhodnutia mohol byť súd prvého stupňa týmto rozhodnutím viazaný tak, ako

mu ukladá ust. . Preto je potrebné prisvedčiť súdu prvého stupňa, že od

začiatku vyšetrovania došlo k pochybnostiam, kto je vlastníkom veľkokapacitných nádrží a k

pochybnostiam, či sa jedná o hnuteľný alebo nehnuteľný majetok. Samotné predbežné

opatrenie, ktoré bolo vo veci vydané 14. 10. 2006 pod č. k. -20 nerieši

samotné vlastníctvo navrhovateľky, keď týmto predbežným opatrením jej bola poskytnutá

dočasná úprava pomerov.

Ak súd prvého stupňa konštatoval, že nebolo preukázané, že by došlo k nesprávnemu

úradnému postupu zo strany policajného orgánu, odvolací súď sa plne s takýmto skutkovým

zistením, ako aj právnym posúdením súdu prvého stupňa stotožňuje a ako na vecne správne

už len ďalej poukazuje bez toho, aby opakoval výsledky vykonaného dokazovania (§ 219

ods. 2 ). V konaní nebolo preukázané, že by policajný orgán nevydal rozhodnutie v

zákonom stanovenej lehote, taktiež neboli v konaní zistené zbytočné prieťahy ani iný

nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov navrhovateľky.“.

Vychádzajúc z tohto odôvodnenia krajského súdu ústavný súd nezistil, že by v

prípade sťažovateľky mohlo ísť v konaní o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok

porušenie jej základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu a

právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa

subjektívnych názorov sťažovateľky. Ústavný súd preto v takom prípade nemá žiaden

dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov krajského súdu. Tvrdenie sťažovateľky

sleduje len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré pre ňu skončilo nepriaznivým

výsledkom, čo však nemožno spájať s pojmom spravodlivý proces a porušovaním jeho

princípov.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená

právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie

tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred

všeobecným súdom (obdobne , ). Do práva na spravodlivý

proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25

ods. 1 sťažnosť sťažovateľky odmietol vo vzťahu ku krajskému

súdu podľa ako zjavne neopodstatnenú.

3. Ústavný súd sa napokon zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorou namieta porušenie

svojich práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. apríla 2011, ktorým

odmietol dovolanie sťažovateľky z dôvodu, že smerovalo proti rozhodnutiu krajského súdu,

proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Bez toho, aby ústavný súd podrobne opisoval odôvodnenie napádaného uznesenia

najvyššieho súdu, po preskúmaní obsahu hodnotí namietané uznesenie najvyššieho súdu ako

jasné, vyčerpávajúce a zrozumiteľné, a teda zodpovedajúce obsahu základného práva na

súdnu ochranu zakotveného v a práva podľa dohovoru.

Najvyšší súd na strane 4 až 6 podrobne rozobral otázku „opodstatnenosti tvrdenia

dovolateľky, že v prejednávanej veci jej postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním

konať ( )“, a zaujal stanovisko aj k tomu, prečo krajský súd

nepostupoval podľa až c) a prečo vo veci nenariadil

pojednávanie. Najvyšší súd konštatoval, že odvolací súd postupoval v súlade so zákonom

() a podľa neho v danom prípade nedošlo k chybnému

procesnému postupu súdu, ktorým by sa sťažovateľke ako navrhovateľke znemožnila

realizácia jej procesných práv priznaných jej v občianskom súdnom konaní pre účely

obhájenia a ochrany jej práv a právom chránených záujmov v zmysle .

Obdobne dal najvyšší súd vo svojom rozhodnutí aj priamu odpoveď na námietku

sťažovateľky týkajúcu sa údajného nesprávneho právneho posúdenia veci.

Pokiaľ teda najvyšší súd preskúmal všetky podmienky, za ktorých môže uskutočniť

dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia krajského súdu, osobitne posudzujúc

podmienky podľa a existenciu vád podľa , a dospel k záveru

o neprípustnosti dovolacieho konania (na základe čoho dovolanie podané sťažovateľkou

odmietol), uvedeným postupom nemohol porušiť označené základné práva sťažovateľky.

V tejto súvislosti je potrebné v závere ešte uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo

nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do

výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia

prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis mutandis napr. ,

).

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. Ústavný súd tiež nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný

postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet

žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého dovolacieho rozhodnutia

najvyššieho súdu, ktoré sú jasné, zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené.

Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľky odmietol aj v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2011