Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 387/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H.,

vedené pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. , vo veci namietaného porušenia jej práv podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 29. júla 2010, sp. zn. 1 CoE

188/2011 z 28. apríla 2011, sp. zn. z 31. mája 2011 v spojení s uznesením

Okresného súdu Zvolen č. k. -27 zo 7. januára 2011 a uznesením

Okresného súdu Zvolen č. k. -25 z 21. apríla 2010, uznesením Krajského

súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 28. júna 2011, sp. zn.

z 28. októbra 2010, sp. zn. zo 7. júla 2011, sp. zn. zo

17. augusta 2010 a sp. zn. z 28. apríla 2011, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

20. a 21. septembra 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 29. júla 2010, sp. zn. z 28. apríla

2011, sp. zn. z 31. mája 2011 v spojení s uznesením Okresného súdu

Zvolen (ďalej len „okresný súd“) č. k. -27 zo 7. januára 2011 a uznesením

okresného súdu č. k. -25 z 21. apríla 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenia

okresného súdu“), uznesením krajského súdu sp. zn. z 28. júna 2011,

sp. zn. z 28. októbra 2010, sp. zn. zo 7. júla 2011,

sp. zn. zo 17. augusta 2010 a sp. zn. z 28. apríla 2011

(ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv

o úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretých 9. júna 2003 (vec vedená pod sp. zn. Rvp

2435/2011), 27. marca 2003 (vec vedená pod sp. zn. ), 18. júna 2003 (vec

vedená pod sp. zn. ), 26. septembra 2003 (vec vedená pod sp. zn. Rvp

2445/2011) a 15. apríla 2003 (vec vedená pod sp. zn. ) poskytla piatim

fyzickým osobám (ďalej len „dlžníci“) úvery v sume 165,97 € (vec vedená pod sp. zn.

), v sume 199,16 € (vec vedená pod sp. zn. ), v sume

165,97 € (vec vedená pod sp. zn. ), v sume 199,16 € (vec vedená pod

sp. zn. ) a v sume 165,97 € (vec vedená pod sp. zn. ), ktoré

spolu s ďalšími poplatkami boli títo povinní vrátiť v niekoľkých dvojtýždenných splátkach.

Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté,

že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v každej zmluve určený, je oprávnený

v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu

o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili zhodne vo

všetkých prípadoch dve po sebe idúce splátky, úver poskytnutý sťažovateľkou sa stal

okamžite splatným a v nadväznosti na podmienky dojednané v zmluve boli 10. októbra

2003 (vec vedená pod Rvp 2435/2011), 18. júla 2004 (vec vedená pod Rvp 2441/2011),

18. októbra 2003 (vec vedená pod ) a 23. júla 2004 (vec vedená pod

a ) notárom spísané notárske zápisnice, na základe ktorých

boli podané návrhy na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor na základe

poverení udelených okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu.

V priebehu exekučného konania okresný súd svojím uznesením č. k. -20

z 24. septembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju (vec vedená pod

). Ďalšími uzneseniami vydanými v exekučnom konaní rozhodol okresný

súd o vyhlásení exekúcie za neprípustnú č. k. -29 z 24. marca 2010 (vec

vedená pod Rvp 2435/2011), č. k. -15 zo 16. februára 2010 (vec vedená

pod ), č. k. -13 z 15. februára 2010 (vec vedená pod

) a č. k. -24 z 31. marca 2010 (vec vedená pod Rvp

2448/2011) a následne ďalšími svojimi rozhodnutiami prebiehajúce exekučné konania

zastavil. Krajský súd svojimi napadnutými uzneseniami potvrdil prvostupňovými súdmi

vydané rozhodnutia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú, ako aj o zastavení exekúcie ako

vecne správne.

3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a okresného

súdu vrátane postupu prvostupňového súdu, ktorý im predchádzal, boli porušené jej práva

„na spravodlivý proces“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva „vyplývajúce z článku 1

Dodatkového protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru

a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre

ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade

s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“.

V tomto ohľade vyčítala okresnému súdu, že „z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu

exekútora, sťažovateľa alebo povinného (jediných oprávnených účastníkov exekučného

konania...) a súčasne bez zákonného zmocnenia, ... zahájil konanie na vyhlásenie

neprípustnosti a následne konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením týchto

konaní neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania

na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie, či konaniu o zastavení exekúcie“, v dôsledku čoho

sťažovateľka stratila „právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva,

tzv. exekúciou“. V tejto súvislosti ešte uviedla, že „ďalším porušením okresného súdu

a krajského súdu v priebehu konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia

predmetných rozhodnutí, je vykonanie dokazovania... bez znalosti vôle účastníkov konania...

V priebehu týchto konaní súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania

k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v týchto konaniach, ktoré

by zvrátili jeho rozhodnutie vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a následne exekúciu zastaviť.

Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o

vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové

dôkazy. ... samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť

kontradiktórne k vôli týchto účastníkov..., ale súd týmto konaním vyhlásenie neprípustnosti

a následne zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti vôle

povinnému odoberie a exekúciu vyhlási za neprípustnú a následne zastaví...“.

4. Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods.

1 ... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutými

uzneseniami krajského súdu a okresného súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na

ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5. Podľa (ďalej len „“) ústavný súd je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

II.A.

K spoločnému prerokovaniu vecí

8. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej

len „OSP“). V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

9. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť

uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského

a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac

citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B.

K uzneseniu okresného súdu č. k. -25 z 21. apríla 2010 a uzneseniam

krajského súdu sp. zn. z 29. júla 2010, sp. zn.

z 28. októbra 2010 a sp. zn. zo 17. augusta 2010

10. Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie

tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2

), pričom neumožňuje zmeškanie tejto

kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. , ). Z uvedeného je

zrejmé, že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo

neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr.

, ).

11. Sťažnosti sťažovateľky smerujú proti uzneseniu okresného súdu č. k.

-25 z 21. apríla 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť 18. mája 2010, proti

uzneseniam krajského súdu sp. zn. z 29. júla 2010, ktoré nadobudlo

právoplatnosť 24. augusta 2010, sp. zn. z 28. októbra 2010, ktoré

nadobudlo právoplatnosť 18. októbra 2010 a sp. zn. zo 17. augusta 2010,

ktoré nadobudlo právoplatnosť 30. augusta 2010. Sťažnosti boli doručené ústavnému súdu

20. a 21. septembra 2011, to znamená dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty,

preto ich bolo potrebné v tejto časti týkajúcej sa už citovaných napadnutých rozhodnutí

okresného a krajského súdu odmietnuť ako podané oneskorene.

12. Ostatné napádané rozhodnutia krajského súdu č. k. -50

z 28. apríla 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 18. júla 2011, sp. zn.

z 31. mája 2011 v jeho spojení s uznesením Okresného súdu Zvolen č. k. 11 Er 2993/2004-

27 zo 7. januára 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 21. júla 2011, sp. zn.

z 28. júna 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 20. júla 2011, sp. zn.

zo 7. júla 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 19. júla 2011, a sp. zn.

z 28. apríla 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 22. júla 2011, boli

doručené ústavnému súdu v zákonnej dvojmesačnej lehote, a preto ich bolo možné

preskúmať.

II.C.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

13. Sťažovateľka namietala porušenie svojho práva „na spravodlivý proces“ podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to v rozsahu porušenia princípu „... rovnosti zbraní

a kontradiktórnosti...“. V tomto ohľade vyčítala prvostupňovému súdu (a tým, že krajský

súd potvrdil jeho rozhodnutia, zrejme aj odvolaciemu súdu, pozn.), že „z vlastného podnetu,

t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného (jediných oprávnených účastníkov

exekučného konania...) a súčasne bez zákonného zmocnenia, ... zahájil konanie na

vyhlásenie neprípustnosti a následne konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred

zahájením týchto konaní neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa

k zahájeniu konania na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie, či konaniu o zastavení

exekúcie“ (viac pozri bod 3).

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

15. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

16. Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a teda, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní

proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú

a následne zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti

exekučného titulu (notárskej zápisnice).

17. Z napadnutých uznesení krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa

s rozhodnutiami okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutia o vyhlásení prebiehajúcej

exekúcie za neprípustnú a jej následnom zastavení založil poukazom na § 57 ods. 1 písm. g)

o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), a to z toho dôvodu, že notárske

zápisnice, ktoré boli v daných veciach exekučnými titulmi, boli spísané na základe zmlúv

o úvere obsahujúcich nepriateľné podmienky, a preto neboli spôsobilými exekučnými

titulmi.

18. Krajský súd s poukazom na uvedené odôvodnenie uznesenia okresných súdov

vo svojich uzneseniach poukázal na ustanovenia exekučného poriadku týkajúce sa formálnej

a materiálnej platnosti notárskej zápisnice, zdôrazniac skutočnosť, že za jednu

z najdôležitejších náležitostí exekučnej notárskej zápisnice treba považovať súhlas

povinného s jej vykonateľnosťou, pretože až tento prejav vôle povinného robí z notárskej

zápisnice verejnú listinu spôsobilú byť exekučným titulom na nútený výkon povinnosti

uvedenej v jej obsahu.

19. Ustanovenie v zmluvách o úvere uvedené už v ich predtlači obsahujúce súhlas

dlžníka s exekúciou, súhlas na zastupovanie vopred určeným zástupcom, bez možnosti

slobodnej voľby iného zástupcu, všeobecne formulované/resp. úmyselne nekonkretizované

vymedzenie práv a povinnosti medzi zástupcom a zastúpeným, vrátane oprávnenia zástupcu

na signovanie notárskej zápisnice, ktorá je/bude exekučným titulom, znamenalo, že dlžník

nemal možnosť túto skutočnosť zmeniť ani ovplyvniť a už podpisom zmluvy sa vopred

vzdal svojich mnohých svojich práv vrátane práva namietať akúkoľvek skutočnosť týkajúcu

sa predmetnej zmluvy a svojho záväzku. Z argumentácie krajského súdu vyplynulo, že

z dôvodu nedostatočného/vágne formulovaného splnomocnenia zástupcu dlžníka na jeho

zastupovanie aj pri podpise notárskej zápisnice, ktorá následne bola právnym podkladom na

vykonanie exekúcie, bola spochybnená samotná notárska zápisnica ako exekučný titul,

ktorý bol zákonným predpokladom začatia a vedenia exekučného konania.

20. Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu teda

preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov rozhodnutia

okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd

má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred

udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu

exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

21. Záver krajského súdu o oprávnení prvostupňového súdu preskúmavať súlad

exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen pred

vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných

ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli

ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov

závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný

súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho,

aby sa exekučný titul stal vykonateľným § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo

v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na

vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57 ods. 1

písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo

priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku,

alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý

exekúciu nemožno vykonať § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pričom tento

zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa

exekučného titulu.

22. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť

exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a nielen

v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia

existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie vyhlásiť za

neprípustné a následne ho zastaviť.

23. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

24. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu (aj v spojení

s odôvodnením rozhodnutí okresného súdu) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , ), ústavný súd sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

II.D.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

25. Sťažovateľka namietala aj porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo

odôvodnila tým, že postupom exekučných súdov stratila „právnu istotu a súčastne

legitímne očakávanie... užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom

v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného“.

26. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať

zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade

so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

27. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd

považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,

súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až , resp. dohovoru. Keďže ústavný súd

nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou

označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd

stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany

ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by takým

postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale

bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

(obdobne napr. , , , ).

28. Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu

v spojení s uzneseniami okresného súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých

uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu

do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy

svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým

ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry

formulovanej najvyšším súdom (pozri bod 23).

29. Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť

medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového

protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie. Preto sú sťažnosti v tomto rozsahu a aj v tejto časti zjavne neopodstatnené

podľa a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich

predbežnom prerokovaní odmietol.

III.

30. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2011