Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 444/2011
PDF · 162.22 KB
No categories available
III. ÚS 444/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť F. J. a D. J., obaja bytom K., zastúpených advokátkou E. K.,
B., vo veci namietaného porušenia čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ich základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co/331/2010 z 28. apríla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť F. J. a D. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta
2011 doručená sťažnosť F. J. a D. J. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1
ústavy rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co/331/2010.
Sťažnosť bola doplnená podaním sťažovateľov doručeným ústavnému súdu 25. augusta
2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi konania ako
odporcovia v prvom a druhom rade pred Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“),
v ktorom sa navrhovatelia (J. M. a I. M.) domáhali, „aby sťažovatelia boli povinní strpieť
právo prechodu cez časti nehnuteľností zapísaných na LV č. ... k. ú. K... pešo, povozom i
motorovým vozidlom. Svoj návrh odôvodnili tým, že sú podielovými spoluvlastníkmi
nehnuteľností...“.
Okresný súd 17. júna 2010 rozsudkom rozhodol, že sťažovatelia sú povinní strpieť
prechod cez časti svojich nehnuteľností, ale v časti návrh navrhovateľov zamietol (prechod
k hospodárskej budove, v ktorej J. M. vykonáva podnikateľskú činnosť). Svoje rozhodnutie
odôvodnil tým, že právni predchodcovia navrhovateľov splnili podmienky pre vydržanie
práva prechodu cez nehnuteľnosti sťažovateľov, „a to ku dňu 01. 04. 1984. Súd vychádzal z
tvrdenia, že O. Š. s manželkou rozhodol, že právni predchodcovia J. a I. M. (t. j. L. Š., rod.
Š. - dcéra O. Š. a matka I. M.) budú ako prístupovú cestu k nehnuteľnosti parc. č. 619/2
používať práve časť nehnuteľností parc. č. ... a ... Malo sa tak stať v roku 1968 v súvislosti s
darovaním pozemku parc. č. ... L. Š. Podľa súdu bola teda uzavretá ústna dohoda medzi O.
Š. a jeho manželkou na jednej strane, a L. Š. na strane druhej a v zmysle tejto ústnej dohody
mala byť L. Š. v dobrej viere od 14. 02. 1968, kedy došlo k zaregistrovaniu darovacej
zmluvy č. ..., že je subjektom práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu - práva prechodu
cez sporné nehnuteľnosti ku svojmu rodinnému domu.“.
Proti prvostupňovému rozhodnutiu podali odvolanie tak navrhovatelia, ako aj
odporcovia (sťažovatelia). Sťažovatelia vo svojom odvolaní namietali, že vo veci nedošlo
k vydržaniu práva prechodu, pretože neboli splnené zákonné podmienky vydržania v zmysle
Občianskeho zákonníka. Okrem toho tvrdili, že okresný súd nesprávne zistil skutkový stav
veci, a keďže nerozhodol o primeranej náhrade za obmedzenie vlastníckeho práva
sťažovateľov, jeho rozsudok je zmätočný a nevykonateľný.
Krajský súd o odvolaní účastníkov konania rozhodol rozsudkom sp. zn.
9 Co/331/2010 z 28. apríla 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne
správne.
Sťažovatelia vidia porušenie svojich práv jednak v tom, že všeobecné súdy „založili
namietané rozhodnutie na tvrdení, že právni predchodcovia J. a I. M. nadobudli právo
prechodu cez nehnuteľnosti sťažovateľov vydržaním“, ale oni tvrdia, že „nikdy neexistovala
žiadna ústna zmluva medzi O. Š. a L. Š. o zriadení práva prechodu cez pozemky parc. č. ...
a ...
O takejto dohode neexistuje žiadny relevantný dôkaz okrem sprostredkovaných
informácií osôb, ktoré sa uzavretia takejto dohody nikdy nezúčastnili... Neexistuje priamy
svedok takejto dohody...
Súd tiež neskúmal, či boli splnené podmienky vydržacej doby aj pre právo prejazdu
motorovými vozidlami (osobnými a nákladnými), hoci právo prechodu nadobudnuté
vydržaním nie je možné oprávnený meniť čo do obsahu a rozsahu...
Hoci ide o podstatné skutočnosti pre vyhodnotenie základnej otázky - t. j. či
navrhovatelia v civilnom konaní (J. a I. M.), resp. ich právni predchodcovia skutočne
nadobudli vydržaním právo prechodu cez pozemky sťažovateľov, odvolací súd sa s týmito
námietkami vôbec nevysporiadal. Odvolací súd vychádzal z faktu, že existovala ústna
dohoda o zriadení vecného bremena, jej existenciu však nepodporil žiadnymi relevantnými
dôkazmi a námietky sťažovateľov, ktoré ju spochybňujú, ignoroval.
V tomto smere je rozhodnutie odvolacieho súdu nepreskúmateľné, pretože z
odôvodnenia nie je možné zistiť, akými úvahami sa súd riadil pri rozhodovaní, keďže sa
nevysporiadal s podstatnými námietkami sťažovateľov.
Súd sa tiež nevysporiadal s námietkou smerujúcou voči geometrickému plánu G., a.
s..., ktorou sťažovatelia namietali nielen spôsob overenia tohto geometrického plánu, ale
najmä jeho rozpor so skutočnosťou (ktorý spôsobuje nevykonateľnosť rozsudku...
Napokon sťažovatelia namietali zmätočnosť a nevykonateľnosť rozhodnutia súdu a
to, že rozsudok prvostupňového súdu na jednej strane umožňuje prejazd osobnými aj
nákladnými motorovými vozidlami k domu č. súp. ..., ale na druhej strane zakazuje prejazd
vozidlami k hospodárskej budove, a to napriek tomu, že pre každého nezainteresovaného
bude iba veľmi náročné odlíšiť, ktoré motorové vozidlá smerujú k domu a ktoré k
hospodárskej budove (námietka na s. 9-10 odvolania sťažovateľov)...
V zásade možno konštatovať, že odvolací súd sa nezaoberal žiadnou z podstatných
námietok a argumentov sťažovateľov, ktoré smerovali k prvostupňovému rozhodnutiu a
spochybňovali právny základ, z ktorého tento rozsudok vychádzal. Preto je rozhodnutie
Krajského súdu v Žiline arbitrárne a nepreskúmateľné.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 9 Co/331/2010 zo dňa 28. 04. 2011 porušil
základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.
Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co/331/2010 zo dňa 28. 04. 2011 sa ruší
a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia na
účet ich právnej zástupkyne.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.
38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o
postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov
(obdobne napr. IV. ÚS 271/08 a IV. ÚS 70/2010). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu
zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny
rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných procesných pochybení, resp.
nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná
v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Ústavný súd považoval za potrebné najprv poukázať na svoje ústavné postavenie, z
ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS
21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a
ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych
veciach patrí do právomoci všeobecných súdov a ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie
rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry tiež viackrát vyslovil, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom
tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.
II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom
konaní.
Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.
Ústavný súd zistil, že závery krajského súdu vo vzťahu k odvolacím námietkam
sťažovateľov sú primerane odôvodnené, nemožno ich v žiadnom prípade považovať za
arbitrárne, a preto sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a legitímne. Odôvodnenie
rozsudku krajského súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku) a nevykazuje znaky arbitrárnosti. Krajský súd najprv
rekapituloval skutkové a právne závery okresného súdu, ďalej uviedol odvolacie námietky
účastníkov konania a ich dôvody na zmenu rozhodnutia okresného súdu, a potom svoje
právne závery odôvodnil jasným a zrozumiteľným spôsobom na strane 4 až 6. Hoci
neodpovedal vecne na všetky odvolacie námietky sťažovateľov, tak ako ich namietali,
ústavný súd je toho názoru, že namietané konanie nevykazuje žiadne znaky pochybení
procesného charakteru a ani výklad a interpretáciu príslušných ustanovení Občianskeho
zákonníka v danom prípade nemožno považovať za arbitrárne alebo popierajúce základné
právo sťažovateľov na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.
Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie krajského súdu obsahuje dostatok
skutkových a právnych záverov odôvodňujúcich jeho výrok, ktoré dôsledne vychádzali aj z
riadne vykonaných dôkazov prvostupňovým súdom, a jeho odôvodnenia, ktoré je veľmi
obsiahle (až na 21 stranách). Krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom
odôvodnil najmä na strane 5 a 6, prečo vyhovel iba časti návrhu navrhovateľov, keď dospel
„k záveru, že vecné bremeno vzniklo v prospech právnej predchodkyne navrhovateľov L. Š.
a to na základe ústnej dohody s jej otcom O. Š. Právo potom dobromyseľne realizovala od
roku 1968 a jeho výkon následne prešiel na jej právnych nástupcov ako spoluvlastníkov
rodinného domu č. súp. ..., v prospech ktorej veci toto právo vzniklo. Je zrejmé, že sa týka
prístupovej cesty k rodinnému domu č. súp. ... (teda je viazané k veci) a toto právo pôvodný
vlastník nehnuteľností parciel č. ... a ... O. Š. rešpektoval a následne tak aj jeho právni
nástupcovia a dcéra D. s manželom. Pretože vecné bremeno nebolo koncipované v písomnej
forme a keďže jeho rozsah bol sporný, správne súd konštatoval, že vecné bremeno obsahovo
malo zabezpečiť vlastníkovi domu č. súp. ... príchod k tomuto domu, ktorý sa vykonával, či
už pešo; povozom i motorovým vozidlom (osobným aj nákladným)“, pričom uviedol aj
ďalšie dôvody, prečo v ostatnej časti ich návrh zamietol (teda rozhodol napokon v prospech
sťažovateľov), a v tejto súvislosti primerane odpovedal aj na vznesené odvolacie námietky
sťažovateľov, ktoré považoval za nedôvodné.
Vychádzajúc z rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil porušenie
ústavnoprocesných princípov konania pred krajským súdom podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy
(ktoré garantujú právo na súdnu a inú právnu ochranu), a ani to, aby závery krajského súdu
o potvrdení rozsudku okresného súdu boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore a
v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a
ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov krajského súdu. Skutočnosť, že sa sťažovatelia
s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o
zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom
dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia
ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade
jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby
ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi
zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor
krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne
nekonformný. Iný pohľad sťažovateľov na danú vec nemôže vytvárať podľa názoru
ústavného súdu dostatočný základ na to, aby mohli byť citované závery krajského súdu
označené ako nesúladné s obsahom sťažovateľmi označených základných práv
garantovaných ústavou a dohovorom.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (obdobne I. ÚS 146/2010, II. ÚS 203/2010,
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. októbra 2011