Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 444/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť F. J. a D. J., obaja bytom K., zastúpených advokátkou E. K.,

B., vo veci namietaného porušenia a ich základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 28. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. J. a D. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta

2011 doručená sťažnosť F. J. a D. J. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1

rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. .

Sťažnosť bola doplnená podaním sťažovateľov doručeným ústavnému súdu 25. augusta

2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi konania ako

odporcovia v prvom a druhom rade pred Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“),

v ktorom sa navrhovatelia (J. M. a I. M.) domáhali, „aby sťažovatelia boli povinní strpieť

právo prechodu cez časti nehnuteľností zapísaných na LV č. ... k. ú. K... pešo, povozom i

motorovým vozidlom. Svoj návrh odôvodnili tým, že sú podielovými spoluvlastníkmi

nehnuteľností...“.

Okresný súd 17. júna 2010 rozsudkom rozhodol, že sťažovatelia sú povinní strpieť

prechod cez časti svojich nehnuteľností, ale v časti návrh navrhovateľov zamietol (prechod

k hospodárskej budove, v ktorej J. M. vykonáva podnikateľskú činnosť). Svoje rozhodnutie

odôvodnil tým, že právni predchodcovia navrhovateľov splnili podmienky pre vydržanie

práva prechodu cez nehnuteľnosti sťažovateľov, „a to ku dňu 01. 04. 1984. Súd vychádzal z

tvrdenia, že O. Š. s manželkou rozhodol, že právni predchodcovia J. a I. M. (t. j. L. Š., rod.

Š. - dcéra O. Š. a matka I. M.) budú ako prístupovú cestu k nehnuteľnosti parc. č. 619/2

používať práve časť nehnuteľností parc. č. ... a ... Malo sa tak stať v roku 1968 v súvislosti s

darovaním pozemku parc. č. ... L. Š. Podľa súdu bola teda uzavretá ústna dohoda medzi O.

Š. a jeho manželkou na jednej strane, a L. Š. na strane druhej a v zmysle tejto ústnej dohody

mala byť L. Š. v dobrej viere od 14. 02. 1968, kedy došlo k zaregistrovaniu darovacej

zmluvy č. ..., že je subjektom práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu - práva prechodu

cez sporné nehnuteľnosti ku svojmu rodinnému domu.“.

Proti prvostupňovému rozhodnutiu podali odvolanie tak navrhovatelia, ako aj

odporcovia (sťažovatelia). Sťažovatelia vo svojom odvolaní namietali, že vo veci nedošlo

k vydržaniu práva prechodu, pretože neboli splnené zákonné podmienky vydržania v zmysle

. Okrem toho tvrdili, že okresný súd nesprávne zistil skutkový stav

veci, a keďže nerozhodol o primeranej náhrade za obmedzenie vlastníckeho práva

sťažovateľov, jeho rozsudok je zmätočný a nevykonateľný.

Krajský súd o odvolaní účastníkov konania rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 28. apríla 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne

správne.

Sťažovatelia vidia porušenie svojich práv jednak v tom, že všeobecné súdy „založili

namietané rozhodnutie na tvrdení, že právni predchodcovia J. a I. M. nadobudli právo

prechodu cez nehnuteľnosti sťažovateľov vydržaním“, ale oni tvrdia, že „nikdy neexistovala

žiadna ústna zmluva medzi O. Š. a L. Š. o zriadení práva prechodu cez pozemky parc. č. ...

a ...

O takejto dohode neexistuje žiadny relevantný dôkaz okrem sprostredkovaných

informácií osôb, ktoré sa uzavretia takejto dohody nikdy nezúčastnili... Neexistuje priamy

svedok takejto dohody...

Súd tiež neskúmal, či boli splnené podmienky vydržacej doby aj pre právo prejazdu

motorovými vozidlami (osobnými a nákladnými), hoci právo prechodu nadobudnuté

vydržaním nie je možné oprávnený meniť čo do obsahu a rozsahu...

Hoci ide o podstatné skutočnosti pre vyhodnotenie základnej otázky - t. j. či

navrhovatelia v civilnom konaní (J. a I. M.), resp. ich právni predchodcovia skutočne

nadobudli vydržaním právo prechodu cez pozemky sťažovateľov, odvolací súd sa s týmito

námietkami vôbec nevysporiadal. Odvolací súd vychádzal z faktu, že existovala ústna

dohoda o zriadení vecného bremena, jej existenciu však nepodporil žiadnymi relevantnými

dôkazmi a námietky sťažovateľov, ktoré ju spochybňujú, ignoroval.

V tomto smere je rozhodnutie odvolacieho súdu nepreskúmateľné, pretože z

odôvodnenia nie je možné zistiť, akými úvahami sa súd riadil pri rozhodovaní, keďže sa

nevysporiadal s podstatnými námietkami sťažovateľov.

Súd sa tiež nevysporiadal s námietkou smerujúcou voči geometrickému plánu G., a.

s..., ktorou sťažovatelia namietali nielen spôsob overenia tohto geometrického plánu, ale

najmä jeho rozpor so skutočnosťou (ktorý spôsobuje nevykonateľnosť rozsudku...

Napokon sťažovatelia namietali zmätočnosť a nevykonateľnosť rozhodnutia súdu a

to, že rozsudok prvostupňového súdu na jednej strane umožňuje prejazd osobnými aj

nákladnými motorovými vozidlami k domu č. súp. ..., ale na druhej strane zakazuje prejazd

vozidlami k hospodárskej budove, a to napriek tomu, že pre každého nezainteresovaného

bude iba veľmi náročné odlíšiť, ktoré motorové vozidlá smerujú k domu a ktoré k

hospodárskej budove (námietka na s. 9-10 odvolania sťažovateľov)...

V zásade možno konštatovať, že odvolací súd sa nezaoberal žiadnou z podstatných

námietok a argumentov sťažovateľov, ktoré smerovali k prvostupňovému rozhodnutiu a

spochybňovali právny základ, z ktorého tento rozsudok vychádzal. Preto je rozhodnutie

Krajského súdu v Žiline arbitrárne a nepreskúmateľné.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. zo dňa 28. 04. 2011 porušil

základné právo sťažovateľov podľa ,

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Slovenskej

republiky.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 28. 04. 2011 sa ruší

a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia na

účet ich právnej zástupkyne.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o

postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov

(obdobne napr. a ). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ). K iným dôvodom, ktoré môžu

zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny

rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných procesných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Ústavný súd považoval za potrebné najprv poukázať na svoje ústavné postavenie, z

ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis , II. ÚS

21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , atď.).

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a

ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych

veciach patrí do právomoci všeobecných súdov a ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie

rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry tiež viackrát vyslovil, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.

, ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom

konaní.

Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd zistil, že závery krajského súdu vo vzťahu k odvolacím námietkam

sťažovateľov sú primerane odôvodnené, nemožno ich v žiadnom prípade považovať za

arbitrárne, a preto sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a legitímne. Odôvodnenie

rozsudku krajského súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2

) a nevykazuje znaky arbitrárnosti. Krajský súd najprv

rekapituloval skutkové a právne závery okresného súdu, ďalej uviedol odvolacie námietky

účastníkov konania a ich dôvody na zmenu rozhodnutia okresného súdu, a potom svoje

právne závery odôvodnil jasným a zrozumiteľným spôsobom na strane 4 až 6. Hoci

neodpovedal vecne na všetky odvolacie námietky sťažovateľov, tak ako ich namietali,

ústavný súd je toho názoru, že namietané konanie nevykazuje žiadne znaky pochybení

procesného charakteru a ani výklad a interpretáciu príslušných ustanovení Občianskeho

zákonníka v danom prípade nemožno považovať za arbitrárne alebo popierajúce základné

právo sťažovateľov na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie krajského súdu obsahuje dostatok

skutkových a právnych záverov odôvodňujúcich jeho výrok, ktoré dôsledne vychádzali aj z

riadne vykonaných dôkazov prvostupňovým súdom, a jeho odôvodnenia, ktoré je veľmi

obsiahle (až na 21 stranách). Krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom

odôvodnil najmä na strane 5 a 6, prečo vyhovel iba časti návrhu navrhovateľov, keď dospel

„k záveru, že vecné bremeno vzniklo v prospech právnej predchodkyne navrhovateľov L. Š.

a to na základe ústnej dohody s jej otcom O. Š. Právo potom dobromyseľne realizovala od

roku 1968 a jeho výkon následne prešiel na jej právnych nástupcov ako spoluvlastníkov

rodinného domu č. súp. ..., v prospech ktorej veci toto právo vzniklo. Je zrejmé, že sa týka

prístupovej cesty k rodinnému domu č. súp. ... (teda je viazané k veci) a toto právo pôvodný

vlastník nehnuteľností parciel č. ... a ... O. Š. rešpektoval a následne tak aj jeho právni

nástupcovia a dcéra D. s manželom. Pretože vecné bremeno nebolo koncipované v písomnej

forme a keďže jeho rozsah bol sporný, správne súd konštatoval, že vecné bremeno obsahovo

malo zabezpečiť vlastníkovi domu č. súp. ... príchod k tomuto domu, ktorý sa vykonával, či

už pešo; povozom i motorovým vozidlom (osobným aj nákladným)“, pričom uviedol aj

ďalšie dôvody, prečo v ostatnej časti ich návrh zamietol (teda rozhodol napokon v prospech

sťažovateľov), a v tejto súvislosti primerane odpovedal aj na vznesené odvolacie námietky

sťažovateľov, ktoré považoval za nedôvodné.

Vychádzajúc z rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil porušenie

ústavnoprocesných princípov konania pred krajským súdom podľa až

(ktoré garantujú právo na súdnu a inú právnu ochranu), a ani to, aby závery krajského súdu

o potvrdení rozsudku okresného súdu boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore a

v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a

ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov krajského súdu. Skutočnosť, že sa sťažovatelia

s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o

zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom

dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia

ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade

jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi

zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne

nekonformný. Iný pohľad sťažovateľov na danú vec nemôže vytvárať podľa názoru

ústavného súdu dostatočný základ na to, aby mohli byť citované závery krajského súdu

označené ako nesúladné s obsahom sťažovateľmi označených základných práv

garantovaných a dohovorom.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (obdobne , ,

).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2011