Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 453/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. J., K., a O. J., K., zastúpených advokátkou

JUDr. V. B., K., ktorou namietali porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 , základného práva vlastniť majetok podľa ods.

1 , porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 12. apríla

2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. V. J. a O. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2010

doručená sťažnosť Ing. V. J. a O. J. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie

svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z

12. apríla 2010.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v prospech nehnuteľnosti sťažovateľov bolo

zriadené vecné bremeno zodpovedajúce právu prechodu pešo, osobnými a nákladnými

vozidlami cez určité parcely. Vlastníci jednej z parciel, ktorá je zaťažená vecným

bremenom v prospech nehnuteľnosti sťažovateľov, však na nej postavili dva rovnobežné

ploty, ktoré znemožnili prechod pešo, a o to viac prejazd osobnými a nákladnými vozidlami

z parcely sťažovateľov na verejnú komunikáciu. Z obidvoch strán plotu sa nachádza brána,

od ktorej boli sťažovateľom ponúknuté kľúče, ktoré však neprevzali, pretože neboli ochotní

akceptovať takéto obmedzenie výkonu ich práv z vecného bremena. Sťažovatelia sa

domáhali žalobou podanou na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. proti žalovaným zdržania sa zásahov do výkonu ich

práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Okresný súd rozsudkom z 24. novembra 2009

návrh sťažovateľov zamietol a zaviazal ich nahradiť žalovaným trovy konania. Sťažovatelia

podali proti rozsudku okresného súdu odvolanie. O odvolaní sťažovateľov rozhodol krajský

súd rozsudkom sp. zn. z 12. apríla 2010 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu“) tak, že potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu z 24. novembra 2009.

3. Podľa sťažovateľov rozsudok krajského súdu nedáva jasné a zrozumiteľné

odpovede na podstatné argumenty sťažovateľov uvedené v ich odvolaní proti rozsudku

okresného súdu. Rozsudok krajského súdu preto považujú za svojvoľný a arbitrárny, čím

porušuje ich základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa ako

aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd navyše

podľa sťažovateľov nezabezpečil ochranu ich práva zodpovedajúceho vecnému bremenu

a zásahom do vecného bremena došlo k zásahu do práva na pokojné užívanie ich majetku.

Sťažovatelia tiež prejavili názor, že skomplikovaním prístupu k ich majetku došlo

k zníženiu hodnoty ich nehnuteľnosti.

4. Sťažovatelia preto navrhli, aby ústavný súd vydal takýto nález:

„1. Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 SR a na spravodlivý súdny proces podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k.

-112 zo dňa 12.04.2010 p o r u š e n é b o l o .

2. Základné právo sťažovateľov na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods.

1 a právo na pokojné užívanie majetku podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -112 zo dňa 12.04.2010 p o r u š

e n é b o l o .

3. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. -112

zo dňa 12.04.2010 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľom p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20.000,-

eur, ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť im do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

5. Krajský súd v Košiciach je p o v i n n ý uhradiť sťažovateľom trovy konania vo

výške 254,88 eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet ich právnej

zástupkyne.

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických

a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

7. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená, a to či už ako celok, alebo v niektorej z jej častí. V súlade s konštantnou

judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy,

keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej

moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

8. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v , základného práva podľa , práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu

rozsudkom krajského súdu z 12. apríla 2010.

Podľa názoru ústavného súdu je sťažnosť sťažovateľov, ktorou namietali porušenie

označených práv rozsudkom krajského súdu z 12. apríla 2010, zjavne neopodstatnená.

9. Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ) a

nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný

súd vyvodil (, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany

ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred

skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,

či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne

s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , , ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný

súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

10. Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie krajského súdu z 12. apríla 2010

obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov odôvodňujúcich jeho výrok, ktoré

dôsledne vychádzali z riadne vykonaných dôkazov. Krajský súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom odôvodnil, prečo nepovažoval obmedzenie výkonu práva

sťažovateľov na prechod a prejazd cez pozemok žalovaných za také obmedzenie, ktoré by

podstatne sťažilo či znemožnilo dosiahnutie účelu zriadeného vecného bremena. Rozsudok

krajského súdu pri odôvodňovaní právneho názoru preto nemožno považovať za svojvoľný

či arbitrárny. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS

115/02, , ). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však

ústavný súd v rozsudku krajského súdu nezistil.

Ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred krajským

súdom podľa až (ktoré garantujú právo na súdnu a inú právnu ochranu)

a ani to, aby závery krajského súdu o potvrdení rozsudku okresného súdu boli svojvoľné

alebo v zjavnom vzájomnom rozpore a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd

v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov

krajského súdu. Skutočnosť, že sa sťažovatelia s právnym názorom krajského súdu

nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným

súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. Podľa názoru

ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom však takéto nedostatky

nevykazuje, preto je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.

11. Sťažovatelia sa v sťažnosti domáhali aj ochrany základného práva vlastniť

majetok podľa a práva na pokojné užívanie majetku podľa

dodatkového protokolu. Judikatúra ústavného súdu je stabilizovaná v tom smere, že

všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd

hmotného charakteru (kam patrí aj právo vlastniť majetok, resp. právo na pokojné užívanie

majetku), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-

procesné princípy postupu vyplývajúce z až (napr. , I. ÚS

392/08). Z tohto dôvodu je preto v kontexte už uvedeného (bod 10 odôvodnenia tohto

uznesenia) sťažnosť taktiež zjavne neopodstatnená a navyše ústavný súd nezistil, že by

mohla byť daná príčinná súvislosť medzi námietkami sťažovateľov a namietaným

porušením základného práva zaručeného v a práva podľa

dodatkového protokolu. Vecné bremeno, ktoré bolo zriadené v prospech nehnuteľnosti

sťažovateľov, nebolo rozsudkom krajského súdu obmedzené a ani zrušené. Sťažovatelia sú

aj naďalej nepochybne osobami z vecného bremena oprávnenými. Preto je sťažnosť aj

v tejto časti zjavne neopodstatnená.

12. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov po jej predbežnom

prerokovaní podľa v celosti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími

návrhmi sťažovateľov (návrh na zrušenie rozsudku krajského súdu, priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že

ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2010