Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 453/2010
PDF · 157.93 KB
No categories available
I. ÚS 453/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. J., K., a O. J., K., zastúpených advokátkou
JUDr. V. B., K., ktorou namietali porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky, porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 41/2010 z 12. apríla
2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. V. J. a O. J. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2010
doručená sťažnosť Ing. V. J. a O. J. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 41/2010 z
12. apríla 2010.
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v prospech nehnuteľnosti sťažovateľov bolo
zriadené vecné bremeno zodpovedajúce právu prechodu pešo, osobnými a nákladnými
vozidlami cez určité parcely. Vlastníci jednej z parciel, ktorá je zaťažená vecným
bremenom v prospech nehnuteľnosti sťažovateľov, však na nej postavili dva rovnobežné
ploty, ktoré znemožnili prechod pešo, a o to viac prejazd osobnými a nákladnými vozidlami
z parcely sťažovateľov na verejnú komunikáciu. Z obidvoch strán plotu sa nachádza brána,
od ktorej boli sťažovateľom ponúknuté kľúče, ktoré však neprevzali, pretože neboli ochotní
akceptovať takéto obmedzenie výkonu ich práv z vecného bremena. Sťažovatelia sa
domáhali žalobou podanou na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 24 C 87/2009 proti žalovaným zdržania sa zásahov do výkonu ich
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Okresný súd rozsudkom z 24. novembra 2009
návrh sťažovateľov zamietol a zaviazal ich nahradiť žalovaným trovy konania. Sťažovatelia
podali proti rozsudku okresného súdu odvolanie. O odvolaní sťažovateľov rozhodol krajský
súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 41/2010 z 12. apríla 2010 (ďalej len „rozsudok krajského
súdu“) tak, že potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu z 24. novembra 2009.
3. Podľa sťažovateľov rozsudok krajského súdu nedáva jasné a zrozumiteľné
odpovede na podstatné argumenty sťažovateľov uvedené v ich odvolaní proti rozsudku
okresného súdu. Rozsudok krajského súdu preto považujú za svojvoľný a arbitrárny, čím
porušuje ich základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako
aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd navyše
podľa sťažovateľov nezabezpečil ochranu ich práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
a zásahom do vecného bremena došlo k zásahu do práva na pokojné užívanie ich majetku.
Sťažovatelia tiež prejavili názor, že skomplikovaním prístupu k ich majetku došlo
k zníženiu hodnoty ich nehnuteľnosti.
4. Sťažovatelia preto navrhli, aby ústavný súd vydal takýto nález:
„1. Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy SR a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k.
5Co/41/2010-112 zo dňa 12.04.2010 p o r u š e n é b o l o .
2. Základné právo sťažovateľov na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 Co/41/2010-112 zo dňa 12.04.2010 p o r u š
e n é b o l o .
3. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 5Co/41/2010-112
zo dňa 12.04.2010 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
4. Sťažovateľom p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20.000,-
eur, ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť im do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
5. Krajský súd v Košiciach je p o v i n n ý uhradiť sťažovateľom trovy konania vo
výške 254,88 eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet ich právnej
zástupkyne.
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods.1 ústavy o sťažnostiach fyzických
a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
7. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená, a to či už ako celok, alebo v niektorej z jej častí. V súlade s konštantnou
judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy,
keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej
moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, I. ÚS 124/03).
8. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu
rozsudkom krajského súdu z 12. apríla 2010.
Podľa názoru ústavného súdu je sťažnosť sťažovateľov, ktorou namietali porušenie
označených práv rozsudkom krajského súdu z 12. apríla 2010, zjavne neopodstatnená.
9. Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a
nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný
súd vyvodil (II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany
ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred
skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,
ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,
či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne
s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 272/09). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný
súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
10. Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie krajského súdu z 12. apríla 2010
obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov odôvodňujúcich jeho výrok, ktoré
dôsledne vychádzali z riadne vykonaných dôkazov. Krajský súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom odôvodnil, prečo nepovažoval obmedzenie výkonu práva
sťažovateľov na prechod a prejazd cez pozemok žalovaných za také obmedzenie, ktoré by
podstatne sťažilo či znemožnilo dosiahnutie účelu zriadeného vecného bremena. Rozsudok
krajského súdu pri odôvodňovaní právneho názoru preto nemožno považovať za svojvoľný
či arbitrárny. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS
115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však
ústavný súd v rozsudku krajského súdu nezistil.
Ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred krajským
súdom podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy (ktoré garantujú právo na súdnu a inú právnu ochranu)
a ani to, aby závery krajského súdu o potvrdení rozsudku okresného súdu boli svojvoľné
alebo v zjavnom vzájomnom rozpore a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd
v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov
krajského súdu. Skutočnosť, že sa sťažovatelia s právnym názorom krajského súdu
nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným
súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by
ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. Podľa názoru
ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom však takéto nedostatky
nevykazuje, preto je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.
11. Sťažovatelia sa v sťažnosti domáhali aj ochrany základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu. Judikatúra ústavného súdu je stabilizovaná v tom smere, že
všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd
hmotného charakteru (kam patrí aj právo vlastniť majetok, resp. právo na pokojné užívanie
majetku), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-
procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS
392/08). Z tohto dôvodu je preto v kontexte už uvedeného (bod 10 odôvodnenia tohto
uznesenia) sťažnosť taktiež zjavne neopodstatnená a navyše ústavný súd nezistil, že by
mohla byť daná príčinná súvislosť medzi námietkami sťažovateľov a namietaným
porušením základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu. Vecné bremeno, ktoré bolo zriadené v prospech nehnuteľnosti
sťažovateľov, nebolo rozsudkom krajského súdu obmedzené a ani zrušené. Sťažovatelia sú
aj naďalej nepochybne osobami z vecného bremena oprávnenými. Preto je sťažnosť aj
v tejto časti zjavne neopodstatnená.
12. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov po jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celosti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími
návrhmi sťažovateľov (návrh na zrušenie rozsudku krajského súdu, priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že
ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. novembra 2010