Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 442/2011
PDF · 174.27 KB
No categories available
III. ÚS 442/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej A., spol.
s r. o., B., v mene ktorej koná advokát Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v
Trenčíne sp. zn. 6 CoE 114/2011 z 27. apríla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 CoE/114/2011-37 z 27. apríla
2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere uzavretej 10. apríla 2003 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe (dlžníčke)
úver v sume 232,36 €, ktorú mala vrátiť v 13 dvojtýždňových splátkach.
Sťažovateľka uviedla, že na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu
priamo v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníčky, menovite určený, je
oprávnený v prípade, ak dlžníčka neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku
zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu.
Keďže dlžníčka neuhradila dve po sebe idúce splátky, dostala sa do omeškania a úver
sa stal splatným. Notárskou zápisnicou z 13. júla 2003 bola dlžníčka zaviazaná na
zaplatenie dlhu. Následne bol súdnemu exekútorovi podaný návrh na výkon exekúcie a na
základe poverenia Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“) súdny
exekútor začal viesť proti dlžníčke exekúciu.
Okresný súd uznesením č. k. 1 Er/2434/2003-21 z 12. januára 2011 exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a zastavil ju. Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil prvostupňové
uznesenie o zastavení exekúcie ako vecne správne.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom,
ktorý mu predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ako aj práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšej časti
sťažnosti sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu,
poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a
v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe
zahŕňa... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. Všeobecnému súdu okrem iného
vyčítala, že „z vlastného podnetu t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného,
zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol
priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení
exekúcie“. V dôsledku toho sťažovateľka stratila „právnu istotu a legitímne očakávanie
užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným
zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou“.
Podľa sťažovateľky v týchto prípadoch „okresný súd ani krajský súd neidentifikovali
ochraňovaný verejný záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu
zachovania rovnosti práv účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť
zahájenia konania súdom bez návrhu.
Ďalším porušením okresného súdu a krajského súdu..., vyplývajúce z odôvodnenia
predmetných rozhodnutí, je vykonanie dokazovania... bez znalosti vôle účastníkov konania,
a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej
zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom
konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní,
ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným
porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a
možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.
Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť
kontradiktórne k vôli týchto účastníkov..., ale súd týmto konaním... toto právo bez znalosti
vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví...
V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím
rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania... aj práva sťažovateľa pokojne užívať
svoj majetok.“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...
dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutým
uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie, vec vráti na ďalšie konanie a prizná
jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o
konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú
dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07,
III. ÚS 330/2011, III. ÚS 341/2011).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
1. K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Krajský súd v posudzovanom prípade potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorý
exekúciu vedenú na návrh sťažovateľky vyhlásil za neprípustnú a nadväzne na to ju zastavil
podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len
„Exekučný poriadok“). Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva stotožnenie sa
s rozhodnutím okresného súdu a poukázanie na jeho odôvodnenie.
Podľa uznesenia okresného súdu, ako aj napadnutého rozhodnutia krajského súdu
nebolo možné exekúciu vykonať pre vadu exekučného titulu – notárskej zápisnice, ktorej
chýbal súhlas povinnej s jej vykonateľnosťou. Notárska zápisnica, na podklade ktorej sa
sťažovateľka domáhala svojho nároku proti povinnej, nebola spôsobilým exekučným
titulom, pretože bola v rozpore najmä s ustanovením § 39, ale i § 22 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka, prípadne ustanovením § 16 písm. a) a § 12 zákona Slovenskej národnej rady
č. 132/1990 o advokácii v znení účinnom do 31. decembra 2003. Na zdôraznenie správnosti
uznesenia súdu prvého stupňa odvolací súd uviedol: „Z obsahu spisu je nepochybne
preukázané, že vyhlásenie účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase
s vykonateľnosťou podľa § 274 písm. c) O. s. p. a s exekúciou podľa § 41 ods. 2 zákona
č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku obsiahnuté v notárskej zápisnici č. N 1643/2003, NZ
58752/2003 spísaná notárom JUDr. O. Ď., je za povinnú vykonané advokátom Mgr. T. K.,
ktorého na tento úkon splnomocnila povinná v zmluve o úvere č. 3051056 zo dňa 10. 04.
2003, uzatvorenej medzi oprávneným a povinnou. Uvedená zmluva bola uzatvorená na
vopred pripravenom formulári, ktorého obsah povinný nemohol ovplyvniť, z čoho je zrejmé,
že osobu advokáta si povinná nevybrala slobodným výberom na základe vlastného
uváženia, ale tento bol vopred určený oprávneným. Táto skutočnosť odôvodňuje aj obavu,
že záujmy takto určeného advokáta sú v rozpore so záujmami povinnej, teda povinnú v
zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemôže zastupovať a jeho každý právny úkon
urobený za povinnú, teda aj vyhlásenie obsiahnuté v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným
titulom je absolútne neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa
správne vyhlásil exekúciu za vykonávanú na základe neplatného exekučného titulu za
neprípustnú a v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku ju zastavil.“
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj
bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví
exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný
poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný.
Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie
kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého
exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto
konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie
nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu,
že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď
z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúciu je nevyhnutné zastaviť.
Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997
vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená“.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v danom prípade aplikoval zákony
(predovšetkým príslušné ustanovenia Exekučného poriadku a Občianskeho zákonníka)
podľa ich obsahu a rozhodoval v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším
súdom.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08, III. ÚS 48/2011), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Sťažovateľka namietala tiež porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo
odôvodnila tým, že postupom exekučných súdov stratila „právnu istotu a legitímne
očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a
následným začatím núteného výkonu práva, tzv. exekúciou“.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať
zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so
všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Pokiaľ ide o namietané porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný
súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú
judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak
toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné
princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný
súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení
s uznesením okresného súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia
krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k zásahu do práva
pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím
postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia
Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším
súdom už uvedenej.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá
by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Preto je sťažnosť aj v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená a ústavný súd ju z toho dôvodu
pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. októbra 2011