Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 330/2011
PDF · 155.61 KB
No categories available
III. ÚS 330/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej A., spol. s r.
o., B., v mene ktorej koná advokát Mgr. J. H., vo veciach namietaného porušenia jej práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 15 CoE/505/2010 z 28. februára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením
Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 CoE/505/2010 z 28. februára
2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere uzavretej 13. apríla 2006 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe (dlžníkovi)
úver v sume 464, 1 €, ktorú mala vrátiť v 12 mesačných splátkach.
Keďže dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, čím sa dostal do
omeškania, z podnetu sťažovateľky bolo začaté rozhodcovské konanie pred rozhodcovským
súdom zriadeným zriaďovateľom „S., a. s. B.“ a rozhodcovským nálezom z 20. októbra
2010 bol dlžník právoplatne zaviazaný na zaplatenie dlhu.
Dňa 16. januára 2011 podala sťažovateľka návrh na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi a na základe poverení Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“)
súdny exekútor začal nútený výkon rozhodnutia (exekúciu).
Okresný súd uznesením sp. zn. 4 Er/109/2007 zo 14. septembra 2010 exekúciu
zastavil. Krajský súd napadnutými uznesením potvrdil prvostupňové uznesenie o zastavení
exekúcie ako vecne správne.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom
okresného súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového
protokolu...“.
V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a
ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6 ods. 1
Dohovoru v sebe zahŕňa... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. V tejto súvislosti
vyčítala všeobecnému súdu, že „z vlastného podnetu t. j. bez podnetu exekútora,
sťažovateľa alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred
zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k
zahájeniu konania o zastavení exekúcie“, v dôsledku čoho sťažovateľka stratila „právnu
istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou“.
V tejto súvislosti ešte okrem iného uviedla, že „ďalším porušením... okresným súdom
a krajským súdom..., vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie
dokazovania... bez znalosti vôle účastníkov konania... V priebehu tohto konania súd nedal
priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť
navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu.
Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o
vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové
dôkazy... samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť
kontradiktórne..., ale súd týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania
toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví...“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...
dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutým
uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie a veci vráti na ďalšie konanie a prizná
jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o
konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú
dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 98/06 a III. ÚS 299/07).
1. K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS
21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo
veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Krajský súd rozhodol v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému
rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, pričom v nich skúmal prípustnosť exekúcie z
hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku).
Z napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn. 15 CoE/505/2011 z 28. februára
2011 vyplýva stotožnenie sa s rozhodnutím prvostupňového exekučného súdu, ktorý
zastavil exekučné konanie podľa § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku (súd konal
ex offo), pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Exekučný súd
stotožňujúc sa právnym názorom okresného súdu považoval exekučný titul za materiálne
nevykonateľný (pretože bol aj toho názoru, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola
v čase jej uzatvorenia neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou
podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy) a absenciu
tejto vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie.
Krajský súd sa navyše tiež stotožnil s názorom okresného súdu, že vydaný
rozhodcovský rozsudok nemohol byť ani spôsobilým exekučným titulom, pretože právny
vzťah založený medzi sťažovateľkou a povinným na základe zmluvy o úvere bol správne
považovaný prvostupňovým súdom ako vzťah spotrebiteľský, bol v rozpore aj s dobrými
mravmi, a toto odôvodnenie považuje ústavný súd za legitímne a správne.
Ústavný súd k tomu poznamenáva, že podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku
exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe
ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku)
alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2
Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy
tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver,
že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo
zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Obdobne to tak je
aj v prípade nespôsobilosti rozhodcovského rozsudku, ktorý zaväzuje účastníka konania na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým
mravom.
Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997
vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“.
Ústavný súd po preskúmaní rozhodnutia konštatuje, že krajský súd v danom prípade
aplikoval zákony (predovšetkým príslušné ustanovenia Exekučného poriadku, Občianskeho
zákonníka a aj zákona o rozhodcovskom konaní) podľa ich obsahu a rozhodoval v zmysle
ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS
265/07, III. ÚS 139/08, III. ÚS 48/2011), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Sťažovateľka namietala tiež porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo
odôvodnila tým, že postupom exekučných súdov stratila „právnu istotu a legitímne
očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a
následným začatím núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať
zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so
všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd po
preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu (v spojení s uznesením súd prvého
stupňa) konštatuje, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi
došlo k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Všeobecné súdy správne aplikovali všetky zákony a právne predpisy podľa ich obsahu
a rozhodovali aj v zmysle ustálenej judikatúry najvyššieho súdu.
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že nezistil žiadnu príčinnú súvislosť
medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom sťažovateľky podľa čl. 1
dodatkového protokolu, a preto je sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti zjavne
neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. júla 2011