Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 330/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej A., spol. s r.

o., B., v mene ktorej koná advokát Mgr. J. H., vo veciach namietaného porušenia jej práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre

sp. zn. z 28. februára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. februára

2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere uzavretej 13. apríla 2006 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe (dlžníkovi)

úver v sume 464, 1 €, ktorú mala vrátiť v 12 mesačných splátkach.

Keďže dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, čím sa dostal do

omeškania, z podnetu sťažovateľky bolo začaté rozhodcovské konanie pred rozhodcovským

súdom zriadeným zriaďovateľom „S., a. s. B.“ a rozhodcovským nálezom z 20. októbra

2010 bol dlžník právoplatne zaviazaný na zaplatenie dlhu.

Dňa 16. januára 2011 podala sťažovateľka návrh na vykonanie exekúcie súdnemu

exekútorovi a na základe poverení Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“)

súdny exekútor začal nútený výkon rozhodnutia (exekúciu).

Okresný súd uznesením sp. zn. zo 14. septembra 2010 exekúciu

zastavil. Krajský súd napadnutými uznesením potvrdil prvostupňové uznesenie o zastavení

exekúcie ako vecne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom

okresného súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového

protokolu...“.

V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového

protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a

ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6 ods. 1

Dohovoru v sebe zahŕňa... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. V tejto súvislosti

vyčítala všeobecnému súdu, že „z vlastného podnetu t. j. bez podnetu exekútora,

sťažovateľa alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred

zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k

zahájeniu konania o zastavení exekúcie“, v dôsledku čoho sťažovateľka stratila „právnu

istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na

vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou“.

V tejto súvislosti ešte okrem iného uviedla, že „ďalším porušením... okresným súdom

a krajským súdom..., vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie

dokazovania... bez znalosti vôle účastníkov konania... V priebehu tohto konania súd nedal

priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť

navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu.

Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o

vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové

dôkazy... samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť

kontradiktórne..., ale súd týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania

toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví...“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...

dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutým

uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie a veci vráti na ďalšie konanie a prizná

jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o

konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o

ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú

dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

, a ).

1. K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS

21/96, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo

veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Krajský súd rozhodol v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému

rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, pričom v nich skúmal prípustnosť exekúcie z

hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku).

Z napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn. z 28. februára

2011 vyplýva stotožnenie sa s rozhodnutím prvostupňového exekučného súdu, ktorý

zastavil exekučné konanie podľa § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku (súd konal

ex offo), pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Exekučný súd

stotožňujúc sa právnym názorom okresného súdu považoval exekučný titul za materiálne

nevykonateľný (pretože bol aj toho názoru, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola

v čase jej uzatvorenia neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou

podľa účinného v čase uzavretia zmluvy) a absenciu

tejto vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie.

Krajský súd sa navyše tiež stotožnil s názorom okresného súdu, že vydaný

rozhodcovský rozsudok nemohol byť ani spôsobilým exekučným titulom, pretože právny

vzťah založený medzi sťažovateľkou a povinným na základe zmluvy o úvere bol správne

považovaný prvostupňovým súdom ako vzťah spotrebiteľský, bol v rozpore aj s dobrými

mravmi, a toto odôvodnenie považuje ústavný súd za legitímne a správne.

Ústavný súd k tomu poznamenáva, že podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku

exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe

ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku)

alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2

Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy

tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver,

že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo

zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Obdobne to tak je

aj v prípade nespôsobilosti rozhodcovského rozsudku, ktorý zaväzuje účastníka konania na

plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým

mravom.

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997

vydanom pod sp. zn. publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd po preskúmaní rozhodnutia konštatuje, že krajský súd v danom prípade

aplikoval zákony (predovšetkým príslušné ustanovenia Exekučného poriadku, Občianskeho

zákonníka a aj zákona o rozhodcovskom konaní) podľa ich obsahu a rozhodoval v zmysle

ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , I. ÚS

265/07, , ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Sťažovateľka namietala tiež porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo

odôvodnila tým, že postupom exekučných súdov stratila „právnu istotu a legitímne

očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a

následným začatím núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať

zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so

všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd po

preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu (v spojení s uznesením súd prvého

stupňa) konštatuje, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi

došlo k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Všeobecné súdy správne aplikovali všetky zákony a právne predpisy podľa ich obsahu

a rozhodovali aj v zmysle ustálenej judikatúry najvyššieho súdu.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že nezistil žiadnu príčinnú súvislosť

medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom sťažovateľky podľa čl. 1

dodatkového protokolu, a preto je sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti zjavne

neopodstatnená podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011