Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 391/2011
PDF · 160.54 KB
No categories available
I. ÚS 391/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. H., Z., zastúpeného spoločnosťou J., spol. s r. o., N., vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov konania
podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na ochranu vlastníctva
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Cdo 49/2011 z 31. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. H. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra
2011 doručená faxom a 20. septembra 2011 poštou doplnená sťažnosť J. H., Z. (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou J., spol. s r. o., N., vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl.
47 ods. 3 ústavy a základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo
49/2011 z 31. mája 2011 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „napadnutý
rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ „Návrhom na začatie konania
zo dňa 24. 11. 2008… žiadal, aby mu odporkyňa vrátila sumu 3.950,08 €, ktorú protiprávne
vybrala z jeho podnikateľského účtu“. Sťažovateľ uviedol, že „peňažné prostriedky na jeho
podnikateľskom účte nie sú súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Z toho
dôvodu s odvolával na ustanovenie § 126 a ust. 143 Občianskeho zákonníka a žiadal, aby
súd zaviazal odporkyňu túto sumu vrátiť s príslušným úrokom z omeškania.“. Sťažovateľ
ako navrhovateľ a odporkyňa uzavreli manželstvo 11. novembra 1999. Dňa 8. augusta 2008
došlo k výberu peňažných prostriedkov odporkyňou z podnikateľského účtu sťažovateľa.
V tom čase ich manželstvo trvalo a trvalo aj ich bezpodielové spoluvlastníctvo manželov
(ktoré nebolo zrušené ani nebol zmenený jeho rozsah). V čase konania o návrhu sťažovateľa
vedeného Okresným súdom Martin (ďalej len „okresný súd“) boli sťažovateľ a odporkyňa
v rozvodovom konaní.
Okresný súd rozsudkom č. k. 21 C 110/2008-136 z 8. decembra 2009 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) návrhu sťažovateľa vyhovel a zaviazal odporkyňu zaplatiť
sumu 3 250,08 € s príslušenstvom v prospech sťažovateľa.
Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) na odvolanie odporkyne rozsudkom
sp. zn. 6 Co 256/2010 z 29. septembra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) zmenil
rozsudok okresného súdu tak, že návrh sťažovateľa zamietol.
Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, v ktorom namietal
nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom. Najvyšší súd stotožniac sa s právnymi
závermi krajského súdu dovolanie sťažovateľa napadnutým rozsudkom zamietol.
Sťažovateľ videl porušenie ním označených základných práv v nesprávnych
právnych záveroch najvyššieho súdu (ako i krajského súdu) v tom, že peňažné prostriedky
na podnikateľskom účte sťažovateľa tvorili bezpodielové spoluvlastníctvo manželov
(sťažovateľa a odporkyne), a preto výber peňažných prostriedkov odporkyňou z tohto účtu
nie je možné posudzovať ako neoprávnený zásah do výlučného vlastníctva sťažovateľa.
Sťažovateľ zastával v priebehu konania, ako aj vo svojej sťažnosti názor, že predmetné
peňažné prostriedky netvorili bezpodielové spoluvlastníctvo jeho a odporkyne, ale súčasť
jeho podniku ako podnikateľa a jeho výlučné vlastníctvo.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3
a základné právo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 49/2011 zo dňa 31. 05. 2011 porušené boli.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 49/2011 zo dňa
31. 05. 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
na účet jeho právneho zástupcu J., spol. s r. o. so sídlom v N. do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podstatou sťažnosti sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnymi závermi najvyššieho
súdu v napadnutom rozsudku, na základe ktorých najvyšší súd zamietol jeho dovolanie proti
rozsudku krajského súdu (ktorým bol zmenený rozsudok okresného súdu tak, že bol
zamietnutý návrh sťažovateľa).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že
kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov
a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je
opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného
súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd a v spojitosti s tým zistenie,
že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp.
odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu
a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj
konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených
vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho
účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02,
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu.
Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd nezistil, že by
najvyšším súdom aplikované právne závery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu
do namietaného rozsudku najvyššieho súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými
v čl. 127 ods. 2 ústavy. Naopak, najvyšší súd svoje právne závery podľa názoru ústavného
súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keď uviedol:
„Posúdiť, či je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu so zreteľom na uplatnený
dovolací dôvod… obsahovo konkretizovanému dovolacími námietkami správny… znamená
v danom prípade preskúmať opodstatnenosť odvolacím súdom vysloveného právneho
názoru, že peniaze (t. j. veci) nachádzajúce sa na účte žalobcu boli príjmom (výnosom)
z nehnuteľnosti, ktorá slúžila obom účastníkom konania ako manželom. Nepovažoval pritom
za rozhodujúce, či predmetná nehnuteľnosť bola v bezpodielovom spoluvlastníctve
manželov alebo v podielovom spoluvlastníctve účastníkov konania. Žalovaná naviac mala k
účtu aj dispozičné oprávnenie, ktoré mohla získať iba so súhlasom žalobcu. Za daného
stavu nemožno vylúčiť sumu…, ktorú vybrala žalovaná z účtu žalobcu za trvania manželstva
z bezpodielového spoluvlastníctva manželov a to aj v prípade, že sa nachádzali na
podnikateľskom účte žalobcu. Dovolací súd takýto záver odvolacieho súdu považuje za
správny…
Podnikanie jedného z manželov ako fyzickej osoby sa považuje za výkon povolania
a je jedným zo spôsobov ekonomického zabezpečenia manželov. Výnosy z oddeleného
majetku jedného z manželov patria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a rovnako
ako mzda z pracovného pomeru vyplácaná jednému z manželov sú najčastejším zdrojom
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, z ktorého je potom vytváraný spoločný majetok
manželov. Z ustanovení Občianskeho zákonníka nevyplýva, že spoločným majetkom by mal
byť iba zisk, ktorý predstavuje rozdiel medzi výnosmi z podnikania a nákladmi na
podnikanie v súvislosti s ním vynaložené. Nejestvuje žiaden zákonný dôvod, aby akýkoľvek
výnos z podnikania manželov bol vylúčený z režimu bezpodielového spoluvlastníctva. Tento
záver sa uplatní bez ohľadu na to, či výnosy dosiahnuté podnikateľskou činnosťou
podnikateľa, spočívajúce v peňažnom príjme sú podnikateľovi vyplatené v hotovosti alebo
sú mu poukázané na účet v bankovom ústave. Napokon aj výnosy z oddeleného majetku
jedného z manželov patria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.“
Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bol svojvoľný
alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou
právnou úpravou.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj základným právom
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že
mohlo dôjsť k ich porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05) zastáva
názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo na ochranu vlastníctva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Inak povedané, o
prípadnom porušení označeného základného práva hmotnoprávneho charakteru by bolo
možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k
porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v
čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. V dôsledku uvedeného je daný
dôvod na odmietnutie sťažnosti aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. októbra 2011