Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 391/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. H., Z., zastúpeného spoločnosťou J., spol. s r. o., N., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 , základného práva na rovnosť účastníkov konania

podľa a základného práva na ochranu vlastníctva

podľa rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 31. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. H. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra

2011 doručená faxom a 20. septembra 2011 poštou doplnená sťažnosť J. H., Z. (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou J., spol. s r. o., N., vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl.

47 ods. 3 a základného práva na ochranu vlastníctva podľa

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo

49/2011 z 31. mája 2011 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „napadnutý

rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ „Návrhom na začatie konania

zo dňa 24. 11. 2008… žiadal, aby mu odporkyňa vrátila sumu 3.950,08 €, ktorú protiprávne

vybrala z jeho podnikateľského účtu“. Sťažovateľ uviedol, že „peňažné prostriedky na jeho

podnikateľskom účte nie sú súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Z toho

dôvodu s odvolával na ustanovenie a ust. 143 a žiadal, aby

súd zaviazal odporkyňu túto sumu vrátiť s príslušným úrokom z omeškania.“. Sťažovateľ

ako navrhovateľ a odporkyňa uzavreli manželstvo 11. novembra 1999. Dňa 8. augusta 2008

došlo k výberu peňažných prostriedkov odporkyňou z podnikateľského účtu sťažovateľa.

V tom čase ich manželstvo trvalo a trvalo aj ich bezpodielové spoluvlastníctvo manželov

(ktoré nebolo zrušené ani nebol zmenený jeho rozsah). V čase konania o návrhu sťažovateľa

vedeného Okresným súdom Martin (ďalej len „okresný súd“) boli sťažovateľ a odporkyňa

v rozvodovom konaní.

Okresný súd rozsudkom č. k. -136 z 8. decembra 2009 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) návrhu sťažovateľa vyhovel a zaviazal odporkyňu zaplatiť

sumu 3 250,08 € s príslušenstvom v prospech sťažovateľa.

Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) na odvolanie odporkyne rozsudkom

sp. zn. z 29. septembra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) zmenil

rozsudok okresného súdu tak, že návrh sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, v ktorom namietal

nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom. Najvyšší súd stotožniac sa s právnymi

závermi krajského súdu dovolanie sťažovateľa napadnutým rozsudkom zamietol.

Sťažovateľ videl porušenie ním označených základných práv v nesprávnych

právnych záveroch najvyššieho súdu (ako i krajského súdu) v tom, že peňažné prostriedky

na podnikateľskom účte sťažovateľa tvorili bezpodielové spoluvlastníctvo manželov

(sťažovateľa a odporkyne), a preto výber peňažných prostriedkov odporkyňou z tohto účtu

nie je možné posudzovať ako neoprávnený zásah do výlučného vlastníctva sťažovateľa.

Sťažovateľ zastával v priebehu konania, ako aj vo svojej sťažnosti názor, že predmetné

peňažné prostriedky netvorili bezpodielové spoluvlastníctvo jeho a odporkyne, ale súčasť

jeho podniku ako podnikateľa a jeho výlučné vlastníctvo.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

a základné právo podľa rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 31. 05. 2011 porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

31. 05. 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

na účet jeho právneho zástupcu J., spol. s r. o. so sídlom v N. do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Podstatou sťažnosti sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnymi závermi najvyššieho

súdu v napadnutom rozsudku, na základe ktorých najvyšší súd zamietol jeho dovolanie proti

rozsudku krajského súdu (ktorým bol zmenený rozsudok okresného súdu tak, že bol

zamietnutý návrh sťažovateľa).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne s

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že

kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov

a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného

súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd a v spojitosti s tým zistenie,

že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp.

odopretiu základných práv alebo slobôd ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa (ako aj práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených

vykonávacími zákonmi (napr. ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho

účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd nezistil, že by

najvyšším súdom aplikované právne závery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu

do namietaného rozsudku najvyššieho súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými

v . Naopak, najvyšší súd svoje právne závery podľa názoru ústavného

súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek

základného práva na súdnu ochranu podľa , keď uviedol:

„Posúdiť, či je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu so zreteľom na uplatnený

dovolací dôvod… obsahovo konkretizovanému dovolacími námietkami správny… znamená

v danom prípade preskúmať opodstatnenosť odvolacím súdom vysloveného právneho

názoru, že peniaze (t. j. veci) nachádzajúce sa na účte žalobcu boli príjmom (výnosom)

z nehnuteľnosti, ktorá slúžila obom účastníkom konania ako manželom. Nepovažoval pritom

za rozhodujúce, či predmetná nehnuteľnosť bola v bezpodielovom spoluvlastníctve

manželov alebo v podielovom spoluvlastníctve účastníkov konania. Žalovaná naviac mala k

účtu aj dispozičné oprávnenie, ktoré mohla získať iba so súhlasom žalobcu. Za daného

stavu nemožno vylúčiť sumu…, ktorú vybrala žalovaná z účtu žalobcu za trvania manželstva

z bezpodielového spoluvlastníctva manželov a to aj v prípade, že sa nachádzali na

podnikateľskom účte žalobcu. Dovolací súd takýto záver odvolacieho súdu považuje za

správny…

Podnikanie jedného z manželov ako fyzickej osoby sa považuje za výkon povolania

a je jedným zo spôsobov ekonomického zabezpečenia manželov. Výnosy z oddeleného

majetku jedného z manželov patria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a rovnako

ako mzda z pracovného pomeru vyplácaná jednému z manželov sú najčastejším zdrojom

bezpodielového spoluvlastníctva manželov, z ktorého je potom vytváraný spoločný majetok

manželov. Z ustanovení nevyplýva, že spoločným majetkom by mal

byť iba zisk, ktorý predstavuje rozdiel medzi výnosmi z podnikania a nákladmi na

podnikanie v súvislosti s ním vynaložené. Nejestvuje žiaden zákonný dôvod, aby akýkoľvek

výnos z podnikania manželov bol vylúčený z režimu bezpodielového spoluvlastníctva. Tento

záver sa uplatní bez ohľadu na to, či výnosy dosiahnuté podnikateľskou činnosťou

podnikateľa, spočívajúce v peňažnom príjme sú podnikateľovi vyplatené v hotovosti alebo

sú mu poukázané na účet v bankovom ústave. Napokon aj výnosy z oddeleného majetku

jedného z manželov patria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.“

Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bol svojvoľný

alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou

právnou úpravou.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu a základným právom podľa , ako aj základným právom

podľa neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že

mohlo dôjsť k ich porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ) zastáva

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo na ochranu vlastníctva

podľa , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až . Inak povedané, o

prípadnom porušení označeného základného práva hmotnoprávneho charakteru by bolo

možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k

porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v

až , resp. v spojení s ich porušením. V dôsledku uvedeného je daný

dôvod na odmietnutie sťažnosti aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2011