Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 443/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. B., M., a Ing. E. T., P., zastúpených advokátom JUDr.

L. L., P., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

, 44/2010 a jeho rozsudkom zo 4. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. I. B. a Ing. E. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára

2011 doručená sťažnosť Ing. I. B., M., a Ing. E. T., P. (ďalej len „sťažovateľky“),

zastúpených advokátom JUDr. L. L., P., ktorou namietajú porušenie svojho základného

práva podľa (ďalej len „“) a práva podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

, 44/2010 a jeho rozsudkom zo 4. novembra 2010.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky sa v konaní vedenom Okresným súdom

Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. domáhali proti žalovaným B. H.

a jej teraz už nebohému manželovi Z. H. vypratania pivníc v rodinnom dome súp. č. 2797,

stojacom na parcele č. 4944/1 zapísanom na LV č. 90 v katastrálnom území P.

Sťažovateľky v sťažnosti okrem iného uviedli, že „celý právny problém spočíva

v tom, že pôvodný rodinný dom vlastnila naša stará mama – p. M. G... Počas jej života

a života jej manžela bola k pôvodnému rodinnému domu pristavená prístavba. Po realizácii

prístavby urobila p. M. G. dve zmluvy, obidve 21. 10. 1964, pričom jednou z nich odpredala

našej matke pozemky i rodinný dom a druhou zmluvou odpredala žalovanej a jej manželovi

pozemky, na ktorých bola postavená prístavby, s vyjadrením, že na prístavbu dala súhlas a

že prístavba je vlastníctvom H.

Naša matka sa stala výlučnou vlastníčkou jedinej nehnuteľnosti, ktorá mala v tom

čase samostatné súpisné číslo. Bol jej predaný dom, dvor a parcela podľa čísel označených

v zmluve. Táto zmluva bola zaregistrovaná vtedajším Štátnym notárstvom v Prešove dňa

27. 10. 1964, teda v čase, keď bola prístavba už dávno ukončená a bola súčasťou domu.

Zmluva žalovanej bola registrovaná len v časti týkajúcej sa prevodu pozemkov a nie

v časti týkajúcej sa vlastníctva prístavby.

V rámci prístavby bola pôvodná nehnuteľnosť zmenená zásadným spôsobom tak, že

vpredu bol urobený osobitný vstup, tzv. veranda, sociálne zariadenie, bez ktorých nie je

možný vstup do tých častí domu, ktoré užívala naša matka. Zo zadnej strany bola urobená

navyše jedna pivnica a miestnosti, v ktorých býva žalovaná. V prípade, že by sa zásadným

spôsobom oddelila prístavba presne v rozsahu, v akom bola vybudovaná, jednoznačne by

došlo k znehodnoteniu pôvodného domu a nebolo by možné doň vôbec vstúpiť, pretože

veranda, pod ktorou sa nachádza aj sporná pivnica č. 1, boli vynútenými stavbami

zameranými na to, aby sa dala užívať tá časť tedajšej stavby, ktorá bola pôvodne starým

domom.“.

Ďalej sťažovateľky uviedli, že „v konaní sme vychádzali z toho, že naša matka

zákonne odkúpila rodinný dom aj s prístavbou. Prístavba bola súčasťou hlavnej veci, čo

vyplýva aj z toho, že v prípade jej oddelenia by bola hlavná vec zásadne znehodnotená

a vôbec by sa nedala užíva, lebo by do nej nebol možný vstup.

To, že veranda a pivnica pod ňou sú vynútenými stavbami potrebnými na vstup do

starej časti domu je zrejmé aj zo znaleckého posudku znalca Ing. V.“.

Podľa tvrdenia sťažovateliek „ak naša matka odkúpila hlavnú vec, nemohli sa

žalovaná s jej nebohým manželom stať vlastníkmi prístavby napriek tomu, že prístavbu

financovali. Jednoducho investovali do cudzej veci. Vlastníkom prístavby sa stala p. G. a

celý rodinný dom aj s prístavbou predala našej matke. Taký je existujúci právny stav.

Žalovaná nemohla vydržať vlastnícke právo k cudzej veci, ani vlastnícke právo

k prístavbe.“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 30. apríla 2010 žalobu sťažovateliek

zamietol. Podľa súdu prvého stupňa „... oddelením prístavby by nedošlo k znehodnoteniu

domu, lebo znehodnotený by bol len vstup do domu“.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podali sťažovateľky odvolanie. Krajský súd

namietaným rozsudkom o odvolaní sťažovateliek rozhodol tak, že prvostupňový rozsudok

ako vecne správny v merite veci potvrdil (prvý výrok namietaného rozsudku krajského

súdu).

Podľa sťažovateliek rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu mali za následok

to, že „žalovaná sa cíti byť výlučnou vlastníčkou celej prístavby, teda aj vstupu do nášho

domu cez verandu a pivnice č. 1 pod verandou a začína nás to obmedzovať v užívaní tejto

časti. Náš záujem vysporiadať veci smeroval k tomu, že ak by sa uznalo naše vlastnícke

právo k domu s prístavbou, mali sme záujem na usporiadaní vzťahov a rozdelení tohto

domu po hranici našich pozemkov, na ktorých sa nachádza pôvodný dom a časť prístavby.

Vychádzali sme z toho, že časť prístavby, a to veranda a pivnica č. 1, ktorá sa nachádza pod

ňou by pripadla nám a zvyšok domu by sme previedli darovacou zmluvou na žalovanú, lebo

sa domnievame, že právny stav je naozaj taký, že sme vlastníkmi celej veci, teda rodinného

domu aj s prístavbou. My uznávame, že H. investovali do prístavby a preto by morálne mali

mať tú časť prístavby ktorá stojí na ich pozemku. Právne je však situácia iná a súdy podľa

nášho názoru svojvoľne a v rozpore a zjavnom nesúlade s vykonanými dôkazmi vo veci

nezákonne rozhodli.“.

Sťažovateľky sa nestotožňujú so závermi krajského súdu uvedenými v odôvodnení

jeho rozsudku sp. zn. , 44/2010 zo 4. novembra 2010, najmä s tvrdením, že

„prístavba sa dá oddeliť od hlavnej veci bez toho, aby sa zásadným spôsobom

neznehodnotila“.

Podstata námietok sťažovateliek spočíva v tom, že považujú za nepravdivé

a odporujúce logike stanovisko súdov, že „prístavba je vlastne samostatnou vecou“.

Podľa názoru sťažovateliek postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, 44/2010 a jeho rozsudkom zo 4. novembra 2010, ktorým potvrdil rozsudok súdu

prvého stupňa sp. zn. z 30. apríla 2010, došlo k porušeniu ich základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľky žiadajú, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na

ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. , 44/2010 porušil

základné právo sťažovateliek na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky a základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 4. 11. 2010, č. k. , 44/2010-

259, sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľkám trovy právneho

zastúpenia 314,18 € na účet ich právneho zástupcu JUDr. L. L. do 1 mesiaca od doručenia

tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označili

sťažovateľky, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri

rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach alebo

príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom

subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa , ako aj práva podľa dohovoru sa možno domáhať

v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo

chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

).

Ústavný súd konštatuje, že podstatou námietok sťažovateliek boli tvrdenia o vecnej

nesprávnosti a ústavnej neakceptovateľnosti odôvodnenia prvého výroku rozsudku

krajského súdu sp. zn. , 44/2010 zo 4. novembra 2010, ktorým ako odvolací súd

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. z 30. apríla 2010. Druhým

výrokom označeného rozsudku krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 1. februára 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie; tento výrok namietaného

rozsudku však sťažovateľky v sťažnosti nenamietali.

Ústavný súd vychádzajúc z námietok sťažovateliek sa z hľadiska dodržania zásad

spravodlivého procesu obsiahnutých v a dohovoru preto pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie ústavnej akceptovateľnosti

a udržateľnosti tej časti odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu, ktoré sa

vzťahuje na jeho prvý výrok (v merite veci).

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia namietaného rozsudku najskôr poukázal

na obsah odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým zamietol žalobu

sťažovateliek, pričom okrem iného v ňom uviedol, že súd prvého stupňa na základe

vykonaného dokazovania «vec právne hodnotil v zmysle , ,

, , , ..., pričom súd v prvom rade riešil otázku, na

základe čoho a ako nadobudli Z. H. a B. H. vlastnícke právo k domu súp. č. 8122 v spojení s

tým, či prístavba je samostatnou vecou a či súčasťou pôvodného domu. Z Kúpnej zmluvy

uzatvorenej tak dňa 18. 3. 1964, ako aj dňa 21. 10. 1964, konkrétne z bodu 6 vyplýva, že M.

G. ako vtedajšia výlučná vlastníčka parciel mpč. 3328/7 a mpč. 1276/8 vedela a súhlasila s

tým, že na parc. č. 1276/29 bola postavená „prístavba“ domu. Taktiež vyhlásila, že bola

postavená z finančných prostriedkov Z. H. a B. H. v roku 1958 - 1960. V bode 7 je

konštatované, že prístavba postavená na parc. č. 276/29- dom, je majetkom v polovici Z. H.

a v polovici B. H., z čoho vyplýva, že sama M. G. sa necítila byť vlastníčkou predmetnej

nehnuteľnosti a táto nehnuteľnosť nebola ani predmetom tejto kúpno-predajnej zmluvy. M.

G. predala B. H. iba parc. č. 3328/11. Na druhej strane tieto časové súvislosti odporujú

konštatovaniu žalobkýň, že kúpnou zmluvou M. G., ktorou prevádzala nehnuteľnosti ich

matke a sestre B. H., bola predmetom predaja aj tzv. „prístavba“. Ide o zmluvy zo dňa 21.

10. 1964, teda uzatvárané v rovnaký deň. Vlastnícke právo možno nadobudnúť rôznymi

spôsobmi. Základným rozlíšením je pôvodné nadobudnutie a odvodené nadobudnutie. Súd

dospel k záveru, že Z. H. a B. H. nadobudli predmetnú nehnuteľnosť stavbu - dom,

súp. č. 8122 originárne, t. j. vytvorením veci na pozemku patriacom M. G. Zmluvou zo dňa

21. 10. 1964 však M. G. predala B. H. parcelu mpč. 3328/11 vytvorenú geometrickým

plánom č. 26-25-206-920-64. Predmetom prevodu nebola parcela č. 1276/29, na ktorej je

nehnuteľnosť postavená, avšak zápis o evidencii nehnuteľnosti bol vykonaný v prospech

žalovanej aj na túto parcelu a keďže voči tomu nik nenamietal, v súčasnosti je možné

konštatovať, že túto nadobudla do svojho vlastníctva vydržaním. Niet pochýb, že boli

splnené všetky podmienky dané zákonom pre vydržanie. Sama podstata sporu sa však týka

stavieb, ktoré nie sú súčasťou pozemku. Čo sa týka aplikácie hmotno-právnych predpisov, v

zásade sa otázky vzniku vecných práv spravujú predpismi, ktoré platili v čase ich vzniku, ale

ich obsah a zánik podlieha vždy novým predpisom, preto súd posudzoval „prístavbu“ - vec

v zmysle ust. , i keď stavba vznikla za účinnosti zák. č.

141/1951 Zb...

Na námietku žalobkýň v 1. a 2. rade, že predmetné pivnice sa stali súčasťou

rodinného domu žalobkýň, nebolo možné prihliadnuť. Súd mal za preukázané, že v danej

veci ide o dve samostatné nehnuteľnosti, pričom vychádzal zo skutkových zistení, že

nehnuteľnosť stojaca v súčasnosti na parc. č. 4944/1 bola postavená v roku 1938, bola

užívaná rodinou M. G., vchod do tohto rodinného domu bol z jej zadnej časti (ktorý pri

prestavbe bol zrušený). Nehnuteľnosť - stavba, dom súp. č. 2797 nebola evidovaná v

evidencii nehnuteľností a na LV č. 90, kde je v súčasnosti táto stavba z r. 1938 evidovaná,

ako titul nadobudnutia je uvedená značka rozhodnutia o pridelení súpisného

a registračného čísla z roku 2000. Ďalšia stavba bola realizovaná Z. H. a B. H., stojaca v

súčasnosti na parc. č. 4944/2, v roku 1958 - 1960. Žalovaná žila spolu s rodičmi v tomto

dome od roku 1938 a po uzavretí manželstva so Z. H., pri riešení bytovej otázky im rodičia

ponúkli, aby realizovali „prístavbu“, vtedy bola nehnuteľnosť pripojená aj na tzv.

inžinierske siete - prívod vody a kanalizácie. Pivnica č. 1 slúžila ako kotolňa a sklad na tuhé

palivo a po zavedení plynu ako plynová kotolňa. V nadzemnom podlaží tejto pivnice je

riešený vstup do nehnuteľnosti patriacej žalobkyniam v 1. a 2. rade z hlavnej ulice.

Pôdorysne pivnica č. 1 a súčasne vstup do nehnuteľnosti súp. č. 2797 (ktorý je jediným

možným vstupom do nehnuteľnosti patriacej žalobkyniam) stoja na parcele č. 4943, ktorá je

vo vlastníctve žalobkýň.

Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že predmetná pivnica, ako aj vyššie uvedený

vstup, bol vybudovaný zároveň so stavbou domu súp. č. 8122 v rokoch 1958 - 1960.

Samotná stavba manželov H. bola od začiatku užívaná samostatne, nezávisle na stavbe

hlavnej, a ktorú je možné aj z hľadiska stavebno-technického považovať za stavbu

samostatnú. M. G. s manželom v čase rokov 1958 - 1960 taktiež realizovali čiastočnú

rekonštrukciu pivníc a kúpeľne v časti kuchyne domu postaveného v r. 1938. Elektrická

energia bola vedená pre každú rodinu samostatne, boli zavedené samostatné elektromery

osadené vo vstupovej časti vyhotovenej pri rekonštrukcii. Oba objekty stavby boli a sú aj v

súčasnosti užívané samostatne. Sama žalobkyňa v 1. rade uviedla, že sú reálne rozdelené. V

súčasnosti je samostatne zabezpečený prívod vody, ako aj kanalizačná prípojka.

Ďalej súd riešil otázku súčasti veci a konštatoval, že súčasť veci zásadne nemôže byť

samostatným predmetom občiansko-právnych vzťahov, takže právne úkony týkajúce sa veci,

týkajú sa v celom rozsahu aj jej súčasti. Nehnuteľnosť žalobkýň v 1. a 2. rade a žalovaných

v 1. a 2. rade je však samostatným predmetom občiansko-právnych vzťahov. V tejto

súvislosti poukázal súd prvého stupňa na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky,

keďže ide o totožnú právnu úpravu platiacu na území Slovenskej republiky, takže závery tam

uvedené sú použiteľné aj na danú vec. Ďalej v tejto súvislosti uviedol, že právny inštitút

súčasti veci možno z hľadiska právnej teórie charakterizovať ako veci zložené, teda veci,

ktoré sú vnútorne štrukturované a tvorené relatívne samostatnými časťami viac, či menej

spojenými. Zákon stanovuje samostatnosť veci vo vzťahu k veci inej na dvoch kritériách:

1. na vzájomnej sunáležitosti veci a 2. na miere jej oddeliteľnosti. Prvé kritérium

predstavuje skôr subjektívnu rovinu, pretože to, čo k veci podľa jej povahy prináleží, sa

určuje do značnej miery podľa ľudských zvyklostí, skúseností a noriem vzťahujúcich sa ku

konkrétnej veci. Miera sunáležitosti sa potom posudzuje prostredníctvom povahy tej veci,

ktorá je považovaná za vec tzv. hlavnú. Zákonný text tak dáva touto všeobecnou úpravou

priestor k individuálnemu posúdeniu, aké vlastnosti hlavná vec vykazuje, aby odtiaľto bolo

možné odvíjať úvahy, či iná, relatívne samostatná vec k nej patrí natoľko neodmysliteľne, že

nemôže už byť považovaná za vec odlišnú. Druhé kritérium je viac objektívne a sleduje

spojenie veci v zmysle fyzickom. Formulácia nemôže byť oddelená bez toho, žeby sa tým vec

znehodnotila, avšak nevylučuje možnosť faktickej separácie veci. Pre definíciu súčasti veci

tak potom z tohto pohľadu vyhovujú tie prípady, kedy oddelenie ktorýmkoľvek z uvedených

spôsobov znamená pre vec hlavnú ujmu na jej hodnote. Znehodnotením nemusí byť len

strata na finančnej hodnote, ale aj funkčné znehodnotenie. Inými slovami povedané,

znehodnotením sa chápe stav, kedy hlavná vec v porovnaní so stavom pred oddelením jej

súčasti slúži svojmu účelu menej alebo nemôže slúžiť vôbec. Riešenie otázky vzniku stavby

ako samostatnej veci je nutné odvíjať z občiansko-právneho hľadiska, nemožno to zakladať

na existencii rozhodnutia z oblasti správneho práva. Prípadné pochybenie správneho

orgánu v otázke zámeny „prístavby“ majúcej charakter súčasti nehnuteľnej veci za

samostatnú vec, od tohto sa odvíjajúce rozhodnutie s dôsledkami premietnutými i vo vzťahu

ku katastru nehnuteľností nepredstavuje právnu skutočnosť, ktorá by mohla mať právny

vplyv na vznik stavby z pohľadu občianskeho práva.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že stavba, súp. č. 8122 je samostatnou vecou,

ktorá môže mať a aj má samostatný právny osud, ktorej vlastníkmi boli Z. H. a B. H. a v

súčasnosti iba žalovaná. Podmienkou, aby vec bola považovaná za súčasť stavby je

skutočnosť, že jej oddelením od veci hlavnej by bola vec hlavná, v tomto prípade rodinný

dom, znehodnotená. Nie je podstatné, či oddelením dôjde k znehodnoteniu veci

oddeľovanej. V danom prípade o znehodnotení ako takom pri oddelení „prístavby“

nemožno hovoriť, nakoľko úplne znehodnotený pri „prístavbe“ bol iba vstup do domu,

schody do zadnej časti pôvodného domu, ktorý bol nahradený z bočnej strany. Pre úplnosť

ďalej súd uviedol, že predmetom dedičského konania po nebohej M. S. bola len

nehnuteľnosť postavená v roku 1938, stojaca na parcele č. 4944/1. Ak by sa žalobkyne

domnievali, že sú vlastníčkami celej nehnuteľnosti, pravdepodobne by sa takto aj chovali.

Samotné rodinné vzťahy medzi účastníkmi sú narušené, obe strany majú však právo

vykonávať svoje vlastnícke právo nerušene a tak, aby nad mieru primeranú pomerom

nezasahovali do vlastníckych práv druhej strany, bez vyvolávania ďalších rozporov,

nakoľko predsa len ide o úzke prepojenie oboch stavieb, ktorých hodnotu, ak majú záujem

užívajúce osoby zachovať, musia v budúcnosti riešiť aj vzájomne a minimálne ako iní

susedia či už v bytovom dome alebo susediacich samostatných domov. Súd mal za

preukázané, aj na základe podaného Znaleckého posudku znalca Ing. R. V. č. 19/2005 zo

dňa 17. 4. 2005, že zo stavebno-technického hľadiska pivnica č. 3 patrí žalobkyniam v 1. a

2. rade a pivnica č. 1 žalovanej. Keďže žalovaná v priebehu konania dobrovoľne vypratala

pivnicu č. 3, znázornenú v Znaleckom posudku Ing. R. V., súd žalobu v tejto časti zamietol z

týchto dôvodov a žalobu v časti vypratania pivnice č. 1, znázornenú v uvedenom Znaleckom

posudku zamietol preto, lebo patrí do vlastníctva žalovanej.».

Z citovaného vyplýva, že po oboznámení so súdnym spisom sa krajský súd zaoberal

skutkovým základom prerokovávanej veci, jej právnym posúdením a skúmaním, pričom

poukázal na (podľa ktorého ak sa odvolací súd

v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody) a dospel k záveru, že «oddelením tzv. prístavby by nedošlo k znehodnoteniu

pôvodného rodinného domu, pričom formulácia „nemôže byť oddelená bez toho, aby sa tým

vec znehodnotila“ nevylučuje možnosť faktickej separácie veci, naopak, vlastne

v dôsledkoch ich oddelenia vidí merítko samostatnosti veci. Charakter oddelenia zákon

nestanovuje, a teda nutne tento pojem musí zahŕňať celú škálu spôsobov od priamych

zásahov do hmotnej podstaty veci, cez manipuláciu neničiacu podstatu veci až po voľné

odňatie veci. Definícii súčasti veci potom z tohto pohľadu vyhovujú tie prípady. kedy

oddelenie ktorýmkoľvek z uvedených spôsobov znamená pre vec hlavnú ujmu na jej

hodnote. Súd prvého stupňa správne dospel k záveru, že oddelením tzv. „prístavby“ by

nedošlo k znehodnoteniu pôvodného rodinného domu. Z týchto dôvodov záver súdu prvého

stupňa o zamietnutí žaloby na vypratanie predmetných pivníc je vecne správny a zákonný.».

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateliek so skutkovými

zisteniami súdu prvého stupňa (s ktorými sa krajský súd v namietanom rozsudku stotožnil)

a predovšetkým právnymi závermi, ktoré z nich všeobecné súdy (okresný súd a krajský súd)

vyvodili, teda s interpretáciou a aplikáciou príslušných ustanovení právnych predpisov v ich

právnej veci.

Po preskúmaní namietaného rozsudku krajského súdu v spojení so skutkovými

a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu (sp. zn.

z 30. apríla 2010) ústavný súd nezistil, že by skutkové zistenia okresného

súdu, s ktorými sa krajský súd stotožnil, boli v takom rozpore s vykonaným dokazovaním,

ktorý by mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku

krajského súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v .

Rovnako tak nemožno hodnotiť za arbitrárne, resp. zjavne neodôvodnené ani právne názory

krajského súdu vychádzajúce zo skutkových zistení a vyjadrené v jeho rozsudku sp. zn.

, 44/2010 zo 4. novembra 2010, naopak, ide o právne závery, ktoré sú podľa

názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, t. j. tak, ako to

vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (predovšetkým pokiaľ ide o právne posúdenie

samostatnosti nehnuteľnej veci, jej oddelenia, jej súčasti).

Ústavný súd nezistil, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné

alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou

právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na

prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateliek zjavne sledujú len dosiahnutie

zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo pre nich nepriaznivým výsledkom, čo však

nemožno spájať s porušením ich základného práva garantovaného ani porušením

práva garantovaného dohovorom. K porušeniu garantovaných práv totiž nemôže

dôjsť takým rozhodnutím príslušného štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju

právomoc v súlade s príslušnými právnymi normami.

Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu preto ústavný

súd konštatoval, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia dotknutých právnych noriem, ktoré boli podstatné pre posúdenie veci, ústavne

konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateliek s namietaným rozsudkom

krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva podľa

a práva podľa dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu

bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol

v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade

nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať

porušenia základných práv (obdobne napr. , ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi namietaným rozsudkom

krajského súdu a základným právom podľa a právom podľa

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že ním mohlo dôjsť

k ich porušeniu, a preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateliek podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateliek na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2011