Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 398/2011
PDF · 191.2 KB
No categories available
I. ÚS 398/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť združenia Š., V., zastúpeného advokátom JUDr. J. F.,
Advokátska kancelária, T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 2 S 59/2009 z 27. januára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť združenia Š. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca
2011 doručená sťažnosť združenia Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy, čl.
11 ods. 1 listiny a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v
Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 S/59/2009 z 27. januára 2011 (ďalej len
„uznesenie krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 10. júna
2008 na Daňovom úrade Vranov nad Topľou (ďalej len „daňový úrad“) dodatočné
hlásenia na dani z príjmov zo závislej činnosti za zdaňovacie obdobia rokov 1999 až 2002
a 2004 až 2007, pričom vo všetkých dodatočných hláseniach vykázal daňové preplatky.
Daňový úrad akceptoval dodatočné daňové hlásenia za obdobie rokov 2004 až 2007,
avšak listom č. ... z 3. júla 2008 odmietol akceptovať dodatočné hlásenia za obdobie rokov
1999 až 2002 poukazujúc na ustanovenie § 39 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č.
511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“), podľa ktorého
daňový subjekt môže podať dodatočné hlásenie najneskôr do štyroch rokov od konca roka,
v ktorom vznikla povinnosť hlásenie podať.
3. Keďže sťažovateľ považoval postup daňového úradu a jeho výklad k § 39 ods. 3
zákona č. 511/1992 Zb. za nesprávny, podal 2. júna 2009 na Daňové riaditeľstvo Slovenskej
republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) žiadosť o vykonanie opatrenia proti nečinnosti
daňového úradu, ktorým sa domáhal, aby daňové riaditeľstvo uložilo daňovému úradu
povinnosť konať o ním predložených dodatočných hláseniach. Daňové riaditeľstvo na
žiadosť sťažovateľa odpovedalo listom č. ... z 24. júla 2009 v ktorom uviedlo, že postup
daňového úradu bol správny, a preto nemožno konštatovať jeho nečinnosť a vykonať
opatrenia proti nečinnosti, lebo nenastala žiadna zákonná skutočnosť, na základe ktorej by
bol správca dane povinný vydať rozhodnutia.
4. Sťažovateľ sa nestotožnil so závermi a postupom daňového úradu a daňového
riaditeľstva, a preto podľa § 250t a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) podal na krajskom súde žalobu proti
nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorou sa domáhal, aby krajský súd uložil daňovému
úradu povinnosť konať a do 30 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia krajského súdu aj
rozhodnúť o dodatočných hláseniach sťažovateľa na dani z príjmov zo závislej činnosti za
zdaňovacie obdobie rokov 1999 až 2002.
5. Krajský súd napadnutým uznesením žalobu sťažovateľa zamietol a účastníkom
nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil jednak tým, že sťažovateľ
vo svojom návrhu neuviedol, akú zákonnú povinnosť správny orgán porušil, aby bolo možné
jeho postup považovať za nečinnosť, a taktiež poukázal na to, že list daňového úradu č. ...
z 3. júla 2008 možno považovať za rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa, aj keď v ňom
absentujú formálne náležitosti. Sťažovateľ mal teda právo postupovať podľa zákonných
možností a podať proti nemu odvolanie, prípadne žalobu podľa § 247 a nasl. OSP.
6. Podľa názoru sťažovateľa uznesenie krajského súdu je z ústavného hľadiska
arbitrárne, neospravedlniteľné a neudržateľné a má za následok porušenie jeho označených
základných práv. Sťažovateľ v sťažnosti vyjadril presvedčenie, že list daňového úradu
č. ... z 3. júla 2008 nemožno považovať za rozhodnutie o jeho žiadosti, správny orgán mal
podľa sťažovateľa postupovať odborne, lebo má všetky predpoklady na takýto postup, a mal
vydať kladné alebo záporné rozhodnutie. Keďže tak nepostupoval, bol nečinný a na základe
týchto skutočností krajský súd mal vyhovieť žalobe sťažovateľa a uložiť daňovému úradu
povinnosť konať a rozhodnúť.
7. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil
porušenie jeho označených práv podľa ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu
uznesením krajského súdu, zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu, vrátil mu vec na nové
konanie a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Listina vo svojom čl. 36 ods. 1 zakotvuje
obsahovo totožné základné právo.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
11. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje. Obsahovo totožné právo
zakotvuje listina v čl. 11. ods. 1. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická
osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno
zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon
a všeobecné zásady medzinárodného práva.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Podstatu predloženej sťažnosti tvorí posúdenie otázky, či krajský súd
napadnutým uznesením prijal ústavne konformný záver o tom, že v súdnom konaní nebolo
preukázané, že daňový úrad ako orgán verejnej správy nekonal bez vážneho dôvodu
spôsobom ustanoveným zákonom č. 511/1992 Zb. tým, že bol nečinný.
15. Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu viacerých sťažovateľom
označených základných práv v prvom rade skúmal, či napadnuté uznesenie nie je
neodôvodnené alebo arbitrárne v takom rozsahu, že by to malo za následok porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru.
16. Krajský súd odôvodnil napadnuté uznesenie takto: „Správny súd na základe
návrhu, ktorým sa navrhovateľ domáha preskúmania nečinnosti orgánu verejnej správy,
preskúmava zákonnosť postupu správneho orgánu, t.j. skúma či jeho činnosť, ktorou
realizuje svoju právomoc vymedzenú osobitnými zákonmi, je alebo nie je v súlade s týmito
zákonmi. Pri preskúmavaní zákonnosti činnosti správneho orgánu súd skúma, či správny
orgán vykonal zákonom predpísané úkony, alebo ich opomenul, resp. odmietol konať, príp.
či nevykonal chybný úkon. ...
Keďže aj konanie proti nečinnosti orgánov verejnej správy je ovládané dispozičnou
zásadou, správny súd preskúmava zákonnosť postupu správneho orgánu iba z hľadiska
námietok uplatnených v návrhu.
Predpokladom úspešnosti takéhoto návrhu je, aby vykonanie úkonov v konaní,
ktorých sa dožaduje navrhovateľ, určili príslušné procesné aj hmotnoprávne normy. ...
Navrhovateľ sa návrhom domáha uloženia povinnosti odporcovi konať a rozhodnúť
o jeho dodatočných hláseniach na dani z príjmov zo závislej činnosti za zdaňovacie obdobie
a roky 1999, 2000, 2001, 2002 do 30 dní od právoplatnosti uznesenia súdu. ...
Zákon č. 511/1992 neukladá správcovi dane vydať rozhodnutie o dodatočnom
daňovom hlásení.
Ustanovenie § 63 ods. 7 tohto zákona ukladá správcovi dane rozhodnúť o žiadosti
o vrátenie preplatku.
Navrhovateľ vytýka správcovi dane, že nerozhodol o jeho dodatočnom daňovom
hlásení za roky 1999, 2000, 2001 a 2002. Vo svojom návrhu neuvádza, akú zákonnú
povinnosť správny orgán porušil, aby bolo možné jeho postup považovať za nečinnosť.
Ak by aj navrhovateľ namietal nečinnosť odporcu z dôvodu nevydania rozhodnutia
na vrátenie preplatku za roky 1999, 2000, 2001 a 2002 podľa § 63 ods. 7 zákona č.
511/1992 Zb. o správe daní, aj list správcu dane zo dňa 3. 7. 2008 možno považovať za
rozhodnutie o žiadosti navrhovateľa na vrátenie preplatku za uvedené roky, aj keď nemá
formálne náležitosti rozhodnutia. Navrhovateľ mal právo postupovať podľa zákonných
možností ako keby bolo vydané rozhodnutie s formálnymi náležitosťami, teda podať proti
nemu odvolanie (§ 63 ods. 7), prípadne proti rozhodnutiu DR SR podať žalobu podľa § 247
a nasl. O.s.p..
Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný,
lebo v konaní nebolo preukázané, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu
spôsobom ustanoveným zákonom č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, a preto
návrh ako nedôvodný zamietol podľa §250t ods. 4 O.s.p.“
17. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti, jej príloh a napadnutého uznesenia
krajského súdu uvádza, že krajský súd sa zrozumiteľným spôsobom vysporiadal s podstatou
návrhu, nastolenými skutkovými i právnymi otázkami. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti,
ktorou napáda arbitrárnosť uznesenia krajského súdu, opisuje len také dôvody a právnu
argumentáciu, ktoré uviedol aj v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy.
18. Procesná úprava zakotvená v štvrtej hlave piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku s označením „konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy“ garantuje
fyzickým a právnickým osobám účinnú súdnu ochranu proti neodôvodnenej nečinnosti
orgánov verejnej správy v rozpore s príslušným právnym predpisom. Krajský súd
správne interpretoval obsah zákona č. 511/1992 Zb., keď uviedol, že tento právny
predpis neukladá daňovému úradu povinnosť rozhodnúť o dodatočnom daňovom hlásení,
ako to požadoval sťažovateľ, čo podľa odôvodnenia napadnutého uznesenia možno samo
osebe považovať za dôvod na zamietnutie žaloby. Z dôvodu presvedčivosti svojho
rozhodnutia však krajský súd nad rámec uvedeného v odôvodnení svojho rozhodnutia
ústavne konformným výkladom poukázal aj na to, že žalobe by nemohlo byť vyhovené ani
v prípade, ak by sťažovateľ nenamietal nečinnosť daňového úradu z dôvodu nevydania
rozhodnutia o jeho dodatočných daňových hláseniach za roky 1999 až 2002, ale z dôvodu
nevydania rozhodnutia o žiadosti na vrátenie preplatku za rozhodné obdobie. Krajský súd
svojím postupom aplikoval relevantné právne predpisy podľa ich obsahu a ústavný súd
v napadnutom uznesení nevidí žiadne okolnosti, ktoré by signalizovali arbitrárnosť
prijatých záverov.
19. Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v podstate požaduje revíziu
napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým bola jeho žaloba proti nečinnosti orgánu
verejnej správy zamietnutá. Ústavný súd s poukazom na svoju konštantnú judikatúru
uvádza, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných
súdov, ktoré ich pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských
právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
20. To znamená, že posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom
kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd
vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,
21. Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že krajský súd svoj právny záver náležite
a kompaktne odôvodnil, uznesenie nie je prejavom interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle
a sťažovateľom uvedená argumentácia v jeho sťažnosti nebola spôsobilá vyvolať
pochybnosť o neudržateľnosti napadnutého uznesenia z ústavného hľadiska.
22. Ústavný súd preto uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažností nezistil nič,
čo by uznesenie krajského súdu robilo ústavne neakceptovateľným. Ústavný súd
poznamenáva, že právo na súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľa vo veci
(podobne II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97).
23. K namietanému porušeniu práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,
čl. 11 ods. 1 listiny a podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje
predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou
ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 46
ods. 1 ústavy alebo čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom
označeného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového
protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči
všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy
v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové
a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal
dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí
všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
24. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05). O taký prípad išlo aj v prejednávanej veci, preto ústavný súd považuje
sťažnosť z už uvedených dôvodov za zjavne neopodstatnenú.
25. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
26. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd
nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že
sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. októbra 2011