Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 398/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť združenia Š., V., zastúpeného advokátom JUDr. J. F.,

Advokátska kancelária, T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46

ods. 1 , Listiny základných práv a slobôd a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s

Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Prešove sp. zn. z 27. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť združenia Š. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca

2011 doručená sťažnosť združenia Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa (ďalej len „“),

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s , čl.

11 ods. 1 listiny a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v

Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 27. januára 2011 (ďalej len

„uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 10. júna

2008 na Daňovom úrade Vranov nad Topľou (ďalej len „daňový úrad“) dodatočné

hlásenia na dani z príjmov zo závislej činnosti za zdaňovacie obdobia rokov 1999 až 2002

a 2004 až 2007, pričom vo všetkých dodatočných hláseniach vykázal daňové preplatky.

Daňový úrad akceptoval dodatočné daňové hlásenia za obdobie rokov 2004 až 2007,

avšak listom č. ... z 3. júla 2008 odmietol akceptovať dodatočné hlásenia za obdobie rokov

1999 až 2002 poukazujúc na ustanovenie § 39 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č.

o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných

orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), podľa ktorého

daňový subjekt môže podať dodatočné hlásenie najneskôr do štyroch rokov od konca roka,

v ktorom vznikla povinnosť hlásenie podať.

3. Keďže sťažovateľ považoval postup daňového úradu a jeho výklad k § 39 ods. 3

za nesprávny, podal 2. júna 2009 na Daňové riaditeľstvo Slovenskej

republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) žiadosť o vykonanie opatrenia proti nečinnosti

daňového úradu, ktorým sa domáhal, aby daňové riaditeľstvo uložilo daňovému úradu

povinnosť konať o ním predložených dodatočných hláseniach. Daňové riaditeľstvo na

žiadosť sťažovateľa odpovedalo listom č. ... z 24. júla 2009 v ktorom uviedlo, že postup

daňového úradu bol správny, a preto nemožno konštatovať jeho nečinnosť a vykonať

opatrenia proti nečinnosti, lebo nenastala žiadna zákonná skutočnosť, na základe ktorej by

bol správca dane povinný vydať rozhodnutia.

4. Sťažovateľ sa nestotožnil so závermi a postupom daňového úradu a daňového

riaditeľstva, a preto podľa a nasl.

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) podal na krajskom súde žalobu proti

nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorou sa domáhal, aby krajský súd uložil daňovému

úradu povinnosť konať a do 30 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia krajského súdu aj

rozhodnúť o dodatočných hláseniach sťažovateľa na dani z príjmov zo závislej činnosti za

zdaňovacie obdobie rokov 1999 až 2002.

5. Krajský súd napadnutým uznesením žalobu sťažovateľa zamietol a účastníkom

nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil jednak tým, že sťažovateľ

vo svojom návrhu neuviedol, akú zákonnú povinnosť správny orgán porušil, aby bolo možné

jeho postup považovať za nečinnosť, a taktiež poukázal na to, že list daňového úradu č. ...

z 3. júla 2008 možno považovať za rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa, aj keď v ňom

absentujú formálne náležitosti. Sťažovateľ mal teda právo postupovať podľa zákonných

možností a podať proti nemu odvolanie, prípadne žalobu podľa a nasl. .

6. Podľa názoru sťažovateľa uznesenie krajského súdu je z ústavného hľadiska

arbitrárne, neospravedlniteľné a neudržateľné a má za následok porušenie jeho označených

základných práv. Sťažovateľ v sťažnosti vyjadril presvedčenie, že list daňového úradu

č. ... z 3. júla 2008 nemožno považovať za rozhodnutie o jeho žiadosti, správny orgán mal

podľa sťažovateľa postupovať odborne, lebo má všetky predpoklady na takýto postup, a mal

vydať kladné alebo záporné rozhodnutie. Keďže tak nepostupoval, bol nečinný a na základe

týchto skutočností krajský súd mal vyhovieť žalobe sťažovateľa a uložiť daňovému úradu

povinnosť konať a rozhodnúť.

7. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil

porušenie jeho označených práv podľa , listiny, dohovoru a dodatkového protokolu

uznesením krajského súdu, zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu, vrátil mu vec na nové

konanie a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Listina vo svojom čl. 36 ods. 1 zakotvuje

obsahovo totožné základné právo.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

11. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje. Obsahovo totožné právo

zakotvuje listina v čl. 11. ods. 1. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická

osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno

zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon

a všeobecné zásady medzinárodného práva.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

13. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podstatu predloženej sťažnosti tvorí posúdenie otázky, či krajský súd

napadnutým uznesením prijal ústavne konformný záver o tom, že v súdnom konaní nebolo

preukázané, že daňový úrad ako orgán verejnej správy nekonal bez vážneho dôvodu

spôsobom ustanoveným tým, že bol nečinný.

15. Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu viacerých sťažovateľom

označených základných práv v prvom rade skúmal, či napadnuté uznesenie nie je

neodôvodnené alebo arbitrárne v takom rozsahu, že by to malo za následok porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. dohovoru.

16. Krajský súd odôvodnil napadnuté uznesenie takto: „Správny súd na základe

návrhu, ktorým sa navrhovateľ domáha preskúmania nečinnosti orgánu verejnej správy,

preskúmava zákonnosť postupu správneho orgánu, t.j. skúma či jeho činnosť, ktorou

realizuje svoju právomoc vymedzenú osobitnými zákonmi, je alebo nie je v súlade s týmito

zákonmi. Pri preskúmavaní zákonnosti činnosti správneho orgánu súd skúma, či správny

orgán vykonal zákonom predpísané úkony, alebo ich opomenul, resp. odmietol konať, príp.

či nevykonal chybný úkon. ...

Keďže aj konanie proti nečinnosti orgánov verejnej správy je ovládané dispozičnou

zásadou, správny súd preskúmava zákonnosť postupu správneho orgánu iba z hľadiska

námietok uplatnených v návrhu.

Predpokladom úspešnosti takéhoto návrhu je, aby vykonanie úkonov v konaní,

ktorých sa dožaduje navrhovateľ, určili príslušné procesné aj hmotnoprávne normy. ...

Navrhovateľ sa návrhom domáha uloženia povinnosti odporcovi konať a rozhodnúť

o jeho dodatočných hláseniach na dani z príjmov zo závislej činnosti za zdaňovacie obdobie

a roky 1999, 2000, 2001, 2002 do 30 dní od právoplatnosti uznesenia súdu. ...

neukladá správcovi dane vydať rozhodnutie o dodatočnom

daňovom hlásení.

Ustanovenie § 63 ods. 7 tohto zákona ukladá správcovi dane rozhodnúť o žiadosti

o vrátenie preplatku.

Navrhovateľ vytýka správcovi dane, že nerozhodol o jeho dodatočnom daňovom

hlásení za roky 1999, 2000, 2001 a 2002. Vo svojom návrhu neuvádza, akú zákonnú

povinnosť správny orgán porušil, aby bolo možné jeho postup považovať za nečinnosť.

Ak by aj navrhovateľ namietal nečinnosť odporcu z dôvodu nevydania rozhodnutia

na vrátenie preplatku za roky 1999, 2000, 2001 a 2002 podľa § 63 ods. 7 zákona č.

o správe daní, aj list správcu dane zo dňa 3. 7. 2008 možno považovať za

rozhodnutie o žiadosti navrhovateľa na vrátenie preplatku za uvedené roky, aj keď nemá

formálne náležitosti rozhodnutia. Navrhovateľ mal právo postupovať podľa zákonných

možností ako keby bolo vydané rozhodnutie s formálnymi náležitosťami, teda podať proti

nemu odvolanie (§ 63 ods. 7), prípadne proti rozhodnutiu DR SR podať žalobu podľa § 247

a nasl. .

Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný,

lebo v konaní nebolo preukázané, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu

spôsobom ustanoveným v znení neskorších predpisov, a preto

návrh ako nedôvodný zamietol podľa “

17. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti, jej príloh a napadnutého uznesenia

krajského súdu uvádza, že krajský súd sa zrozumiteľným spôsobom vysporiadal s podstatou

návrhu, nastolenými skutkovými i právnymi otázkami. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti,

ktorou napáda arbitrárnosť uznesenia krajského súdu, opisuje len také dôvody a právnu

argumentáciu, ktoré uviedol aj v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy.

18. Procesná úprava zakotvená v štvrtej hlave piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku s označením „konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy“ garantuje

fyzickým a právnickým osobám účinnú súdnu ochranu proti neodôvodnenej nečinnosti

orgánov verejnej správy v rozpore s príslušným právnym predpisom. Krajský súd

správne interpretoval obsah , keď uviedol, že tento právny

predpis neukladá daňovému úradu povinnosť rozhodnúť o dodatočnom daňovom hlásení,

ako to požadoval sťažovateľ, čo podľa odôvodnenia napadnutého uznesenia možno samo

osebe považovať za dôvod na zamietnutie žaloby. Z dôvodu presvedčivosti svojho

rozhodnutia však krajský súd nad rámec uvedeného v odôvodnení svojho rozhodnutia

ústavne konformným výkladom poukázal aj na to, že žalobe by nemohlo byť vyhovené ani

v prípade, ak by sťažovateľ nenamietal nečinnosť daňového úradu z dôvodu nevydania

rozhodnutia o jeho dodatočných daňových hláseniach za roky 1999 až 2002, ale z dôvodu

nevydania rozhodnutia o žiadosti na vrátenie preplatku za rozhodné obdobie. Krajský súd

svojím postupom aplikoval relevantné právne predpisy podľa ich obsahu a ústavný súd

v napadnutom uznesení nevidí žiadne okolnosti, ktoré by signalizovali arbitrárnosť

prijatých záverov.

19. Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v podstate požaduje revíziu

napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým bola jeho žaloba proti nečinnosti orgánu

verejnej správy zamietnutá. Ústavný súd s poukazom na svoju konštantnú judikatúru

uvádza, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných

súdov, ktoré ich pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách (, , , ,

).

20. To znamená, že posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom

kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd

vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (, ,

, ).

21. Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že krajský súd svoj právny záver náležite

a kompaktne odôvodnil, uznesenie nie je prejavom interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle

a sťažovateľom uvedená argumentácia v jeho sťažnosti nebola spôsobilá vyvolať

pochybnosť o neudržateľnosti napadnutého uznesenia z ústavného hľadiska.

22. Ústavný súd preto uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažností nezistil nič,

čo by uznesenie krajského súdu robilo ústavne neakceptovateľným. Ústavný súd

poznamenáva, že právo na súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľa vo veci

(podobne , ).

23. K namietanému porušeniu práva vlastniť majetok podľa ,

čl. 11 ods. 1 listiny a podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje

predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou

ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce

z až , resp. dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie

ods. 1 alebo dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom

označeného práva podľa , listiny a dodatkového

protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči

všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové

a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal

dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí

všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

24. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

). O taký prípad išlo aj v prejednávanej veci, preto ústavný súd považuje

sťažnosť z už uvedených dôvodov za zjavne neopodstatnenú.

25. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

26. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že

sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2011