Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 298/2011
PDF · 202.55 KB
No categories available
I. ÚS 298/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. októbra 2011
v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu
Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť Ing. arch. P. Ch., B., zastúpeného Advokátskou
kanceláriou H., K., s. r. o., B., konajúcou advokátom Mgr. P. K., ktorou namietal porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Er 1518/2006, a takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. arch. P. Ch. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Er 1518/2006 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er
1518/2006 ďalej konal bez zbytočných prieťahov.
3. Ing. arch. P. Ch. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €
(slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý zaplatiť mu do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Ing. arch. P. Ch. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 121,20 €
(slovom stodvadsaťjeden eur a dvadsať centov), ktorú j e Okresný súd Bratislava I p
o v i n n ý zaplatiť na účet Advokátskej kancelárie H., K., s. r. o., do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
I. ÚS 298/2011-17 z 24. augusta 2011 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť Ing. arch.
P. Ch. (ďalej len „sťažovateľ“) zo 4. marca 2011, ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava
I (ďalej len „okresný súd“) v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 1518/2006.
2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ ako povinný je účastníkom
exekučného konania vedeného na okresnom súde, pričom 17. mája 2010 podal návrh na
zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“), ktorý zdôvodnil tým, že:
,,Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci, ktorá bola exekučným titulom
pre vykonanie exekúcie – rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 30 Cb 120/94
z 20. mája 2002 (ďalej len ,,krajský súd“ a ,,rozsudok krajského súdu“) – vydal 26. februára
2010 uznesenie, ktorým rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave voči
povinnému zrušuje a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) skonštatoval, že neboli
splnené podmienky pre ustanovenie opatrovníka sťažovateľovi, a preto rozsudok
nenadobudol právoplatnosť. Po uplynutí troch mesiacov nečinnosti súdu podal sťažovateľ
20. augusta 2010 urgenciu a žiadal okresný súd o urýchlené konanie a rozhodnutie o jeho
návrhu na zastavenie exekúcie, pretože exekúcia naďalej prebieha, i keď je z právoplatného
rozhodnutia súdu zrejmé, že je neoprávnená. Napriek urgencii zostal okresný súd nečinný.
3. Sťažovateľ poukázal taktiež na sťažnosť na prieťahy v konaní pred okresným
súdom, ktorú adresoval predsedníčke okresného súdu 19. októbra 2010. Predsedníčka
okresného súdu v prípise z 20. decembra 2010 konštatovala, že sťažnosť sťažovateľa na
prieťahy v konaní je dôvodná a za spôsobené prieťahy v konaní sa ospravedlnila. V petite
sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho základné právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy porušené bolo, a aby
prikázal okresnému súdu, aby v jeho veci konal bez ďalších prieťahov. Žiadal priznať aj
primerané finančné zadosťučinenie v sume 25 000 € a náhradu trov konania v sume 121,20
€. Výšku primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnil tým, že (i)
neoprávnený výkon exekúcie je zásadným zásahom do jeho súkromného života, (ii) že ide
o flagrantné odmietanie spravodlivosti okresným súdom, keďže s ohľadom na zrušujúce
rozhodnutie najvyššieho súdu je rozhodnutie o zastavení exekúcie formálnym úkonom, (iii)
že ide o zásah do jeho cti, pretože v dôsledku výkonu exekúcie zrážkami zo mzdy je svojím
zamestnávateľom vnímaný ako človek, ktorý si neplní svoje záväzky, a napokon tým,
(iv) že takmer rok od zrušenia exekučného titulu musí strpieť, že z jeho mzdy sú neustále
vykonávané zrážky a prípadné vrátenie či už bezdôvodného obohatenia, alebo náhrady
škody bude sťažené tým, že súčasným oprávneným je spoločnosť so sídlom na S.
II.
4. Ústavný súd vyzval okresný súd, aby sa k prijatej sťažnosti vyjadril, oznámil, či
trvá na ústnom pojednávaní, a zaslal ústavnému súdu kompletný spisový materiál.
Podpredsedníčka okresného súdu v písomnom vyjadrení z 20. júna 2011 popísala priebeh
konania s chronológiou procesných úkonov a uviedla, že súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania. Ďalej uviedla: „Dňa 9.3.2010 bol súdu doručený návrh na zmenu účastníka
konania. Dňa 18.5.2010 bol súdu doručený návrh na zastavenie exekúcie. Dňa 20.8.2010
bola súdu doručená urgencia. Dňa 10.11.2010 súd vydal uznesenie, ktorým pripustil zmenu
osoby oprávnenej. Dňa 5.5.2011 vyzval súdneho exekútora, aby sa vyjadril, či si uplatňuje
trovy konania v danom exekučnom konaní... Z vyjadrenia zákonnej sudkyne som zistila, že
ihneď ako sa súdny exekútor vyjadrí bude vo veci rozhodnuté. Predmetné konanie je
poznačené prieťahmi, čo možno považovať v danej veci za objektívny prieťah, ktorý bol
spôsobený predovšetkým vysokým nápadom vecí v oddelení 2Er vyššieho súdneho úradníka
a zákonnej sudkyne... Zákonná sudkyňa subjektívnym konaním nezavinila vznik prieťahov
v konaní. Konečné rozhodnutie ponechávam na zváženie ústavného súdu.“
5. Na výzvu ústavného súdu k vhodnosti ústneho pojednávania právny zástupca
sťažovateľa v prípise datovanom 4. októbra 2011 uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania vo veci.
6. Po posúdení obsahu súdneho spisu v právnej veci sťažovateľa, sťažnosti
a vyjadrenia k nej dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť
je dôvodná.
III.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
8. Účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzil
ústavný súd vo svojej skoršej judikatúre tak, že „Účelom práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu“ (II. ÚS 26/95). Je však prirodzené a ústavný
súd to už vo svojej judikatúre zdôraznil, že každé namietané porušenie práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, pričom tri základné
kritériá sú: zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup súdu (napr. I. ÚS 3/00,
alebo I. ÚS 7/02). Medzi kritériá, na ktoré ústavný súd tiež prihliada pri svojom
rozhodovaní, patrí aj predmet sporu v posudzovanom konaní a význam konania pre
sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02 alebo II. ÚS 32/02).
9. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo základom skúmania ústavného súdu, či
postupom okresného súdu v predmetnom exekučnom konaní, resp. v tej jeho časti, ktorá
nasledovala potom, ako sťažovateľ 18. mája 2010 doručil súdu návrh na zastavenie
exekúcie, došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z obsahu súdneho spisu vyplývajú tieto podstatné
skutočnosti:
- 18. mája 2010 bol súdu doručený návrh sťažovateľa ako povinného na zastavenie
exekúcie, ktorého prílohou bolo aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 105/09
z 26. februára 2010, ktorým bol zrušený rozsudok krajského súdu, ktorý bol exekučným
titulom,
- 20. augusta 2010 bola súdu doručená urgencia sťažovateľa – žiadosť o urýchlené
konanie vo veci,
- 10. novembra 2010 okresný súd vydal uznesenie, ktorým pripustil zmenu
oprávneného, uznesenie nadobudlo právoplatnosť 13. decembra 2010,
- 5. mája 2011 súd vyzval súdneho exekútora, aby sa v lehote 10 dní vyjadril, či si
uplatňuje trovy konania v tomto exekučnom konaní. Súdny exekútor výzvu prevzal 12. mája
2011,
- 15. júla 2011 súd opätovne vyzval súdneho exekútora, aby sa v lehote 10 dní
vyjadril, či si uplatňuje trovy konania v tomto exekučnom konaní. Súdny exekútor výzvu
prevzal 20. júla 2011.
10. Po posúdení chronológie konania v právnej veci sťažovateľa z hľadiska
základných kritérií, na ktoré sa prihliada, ústavný súd konštatuje nasledovné.
Pokiaľ ide o zložitosť veci (právnu a skutkovú), ústavný súd konštatuje, že
predmetná exekučná vec sťažovateľa – v časti rozhodovania o jeho návrhu na zastavenie
exekúcie je bežnou občianskoprávnou vecou a z obsahu vyžiadaného súdneho spisu
a vyjadrenia okresného súdu nebolo zistené nič, čo by indikovalo zvýšenú zložitosť veci.
Malo teda ísť o rutinné rozhodovanie príslušného exekučného súdu na podklade uznesenia
najvyššieho súdu, ktorým bol zrušený exekučný titul.
Pri hodnotení správania sťažovateľa ako účastníka exekučného konania ústavný súd
nezistil žiadne okolnosti, ktoré by mohli byť zohľadnené v jeho neprospech, a teda
nemožno mu pričítať žiadny podiel na zodpovednosti za dĺžku konania o návrhu na
zastavenie exekúcie. Návrh sťažovateľa doručený súdu 18. mája 2010 spĺňal všetky
požadované náležitosti a v kópii k nemu bolo pripojené aj zrušujúce uznesenie najvyššieho
súdu.
V postupe okresného súdu v predmetnej exekučnej veci zistil ústavný súd viaceré
obdobia nečinnosti, ktoré vedú k jednoznačnému záveru o porušení označeného základného
práva sťažovateľa garantovaného mu ústavou. Na ťarchu okresného súdu boli ústavným
súdom posúdené najmä tieto obdobia jeho nečinnosti:
(i) od 18. mája 2010, keď bol súdu doručený kvalifikovaný návrh na zastavenie
exekúcie, a teda súdu nič nebránilo o jeho návrhu rozhodnúť, do 11. novembra 2010, keď
bolo vydané uznesenie o zmene osoby oprávnenej,
(ii) od 13. decembra 2010, keď uznesenie súdu o zmene osoby oprávnenej nadobudlo
právoplatnosť, do 4. marca 2011, keď sťažovateľ datoval sťažnosť adresovanú ústavnému
súdu (podaná na poštovú prepravu 7. marca 2011),
(iii) a taktiež nemožno opomenúť nečinnosť okresného súdu trvajúcu v podstate až
do meritórneho rozhodnutia ústavného súdu, keďže, ako vyplýva z doručeného súdneho
(exekučného) spisu, o návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie stále nie je rozhodnuté.
Okresný súd pritom neefektívne a nesústredene uprednostňuje viacnásobné vyzývanie
nereagujúceho súdneho exekútora na vyčíslenie jeho trov pred efektívnou a účinnou
ochranou práv sťažovateľa, ktorú mu mohol (môže) poskytnúť jedine rozhodnutím o jeho
návrhu na zastavenie exekúcie. Ústavnému súdu sa javí neprijateľné, aby o tak
jednoduchom procesnom návrhu sťažovateľa, okresný súd, ktorý od 30. mája 2011 mal
vedomosť aj o podanej sťažnosti ústavnému súdu - nerozhodol ani za ďalšie viac ako štyri
mesiace, počas ktorých mal súdny spis k dispozícii (do 3. októbra 2011).
11. Reagujúc na vyjadrenie podpredsedníčky okresného súdu ústavný súd dodáva, že
v zmysle jeho stabilnej judikatúry množstvo vecí, v ktorých súd vykonáva súdnictvo
(m. m. III. ÚS 14/00, III. ÚS 17/02), spravidla nemôže byť exkulpačným dôvodom na
zbavenie sa objektívnej zodpovednosti súdu za spôsobené zbytočné prieťahy v konaní.
Z pohľadu sťažovateľa a jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov (o ktorom ústavný súd rozhodoval), je taktiež irelevantné, že konajúca sudkyňa
(podľa názoru podpredsedníčky súdu) subjektívnym konaním nezavinila vznik prieťahov
v konaní. Podstatné je to, že ústavný súd v predmetnej exekučnej veci zbytočné prieťahy
zistil, tieto možno pričítať len na ťarchu konajúceho súdu a z ústavnoprávneho hľadiska ide
o prieťahy, ktoré sú neospravedlniteľné.
12. Ústavný súd preto výrokom tohto nálezu vyslovil, že postupom okresného súdu
bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a okresnému súdu prikázal, aby vo veci ďalej konal bez
zbytočných prieťahov.
IV.
13. Sťažovateľ v sťažnosti uplatnil a odôvodnil aj svoj návrh na priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia v sume 25 000 €, ktoré nepriamo stotožňuje so
škodou, ktorá mu vzniká tým, že v dôsledku nečinnosti okresného súdu takmer rok (ku dňu
podania sťažnosti) od podania návrhu na zastavenie exekúcie musí trpieť vykonávanie
zrážok zo mzdy. Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že primerané
finančné zadosťučinenie ústavný súd spravidla prizná vtedy, keď následky porušenia práv
sťažovateľa (zbytočné prieťahy v konaní) už nemožno napraviť či odstrániť (napr.
III. ÚS 17/02, I. ÚS 97/09). Primerané finančné zadosťučinenie však nemožno zamieňať
s právom sťažovateľa na náhradu škody spôsobenej nečinnosťou okresného súdu (pozri
napr. III. ÚS 75/01, IV. ÚS 15/03, I. ÚS 116/2011), ktoré má iný ústavný základ (čl. 46
ods. 3 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 4 ústavy) a o ktorom rozhodujú príslušné všeobecné
súdy v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. Ústavný súd preto výrokom nálezu priznal sťažovateľovi vychádzajúc
z princípov spravodlivosti, z potreby zavŕšenia ochrany jeho práv a zo zodpovednosti
okresného súdu za zistené zbytočné prieťahy v konaní primerané finančné zadosťučinenie
v sume 1 500 €. Táto výška podľa ústavného súdu primerane vyjadruje ujmu sťažovateľa
spôsobenú jeho právnou neistotou vzhľadom na predmet konania a dobu zistenej nečinnosti
okresného súdu.
14. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa.
S poukazom na viazanosť petitom sťažnosti ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov
konania v ním požadovanej výške 121,20 €, aj keď vychádzajúc z ustanovení vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb mal sťažovateľ nárok na náhradu trov konania
pred ústavným súdom v sume 261,82 € (2 úkony právnej pomoci po 123,50 €, t. j. prevzatie
a príprava zastúpenia, sťažnosť adresovaná ústavnému súdu, 2 x paušálna náhrada hotových
výdavkov po 7,41 €). Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu
ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda
právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.
Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. októbra 2011