Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 468/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej A.,

spol. s r. o., B., v mene ktorej koná advokát Mgr. Jozef Haládik, vo veci namietaného

porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 30. júna 2011

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 30. júna 2011 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere uzavretej 2. apríla 2003 (ďalej len „zmluva“) poskytla dlžníčke úver v sume

398,33 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bola povinná vrátiť vo vopred určených

splátkach.

Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve

dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníčky, menovite v zmluve určený, je oprávnený

v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu

o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu.

Keďže dlžníčka neuhradila dve po sebe idúce splátky, bola notárskou zápisnicou

zo 4. júna 2003 právoplatne zaviazaná na zaplatenie dlhu. Následne bol súdnemu

exekútorovi podaný návrh na výkon exekúcie a na základe poverenia Okresného súdu Žiar

nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) súdny exekútor začal nútený výkon rozhodnutia

(exekúciu).

Okresný súd uznesením sp. zn. z 15. decembra 2010 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a súčasne ju zastavil. Krajský súd ho napadnutým uznesením

potvrdil ako vecne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom

okresného súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového

protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1

dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6

ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“.

Všeobecnému súdu okrem iného vyčítala, že „z vlastného podnetu t. j. bez podnetu

exekútora, sťažovateľa alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom

pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť

sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie“, v dôsledku čoho sťažovateľka stratila

„právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na

vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou“.

Podľa sťažovateľky v tomto prípade „okresný súd ani krajský súd nijakým spôsobom

nezdôvodnil aký verejný záujem povýšil nad verejný záujme dohľadu nad výkonom

exekúcie...“.

V tejto súvislosti sťažovateľka taktiež uviedla, že „ďalším porušením... okresným

súdom a krajským súdom..., vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je

vykonanie dokazovania... bez znalosti vôle účastníkov konania... V priebehu tohto konania

súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal

možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť

exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov

konania o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť

nové dôkazy...“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...

dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutým

uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie a vec vráti na ďalšie konanie a prizná

jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd napadnutým uznesením,

ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. z 15. decembra 2010

o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení, porušil jej právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

, a ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Krajský súd v posudzovanom prípade potvrdil uznesenie prvostupňového súdu,

ktorým zastavil exekúciu z dôvodu, že vedená exekúcia bola vyhlásená za neprípustnú.

Exekúciu nebolo možné vykonať pre vadu exekučného titulu – notárskej zápisnice, v ktorej

chýbal súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, a notárska zápisnica, na

podklade ktorej sa sťažovateľka domáhala svojich nárokov proti povinnej, nebola

spôsobilým exekučným titulom, pretože bola „spísaná na základe absolútne neplatného

právneho úkonu“ a bola tak v rozpore s (napr. a ).

Z napadnutého uznesenia krajského súdu tiež vyplýva stotožnenie sa s rozhodnutím

prvostupňového exekučného súdu, ktorý zastavil exekučné konanie podľa § 57 ods. 1

písm. g) o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len „Exekučný

poriadok“), lebo exekúciu vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý

exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh, alebo aj

bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví

exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný

poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný.

Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie

kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného

vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého

exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto

konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie

nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu,

že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď

z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod

na zastavenie exekučného konania.

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997

vydanom pod sp. zn. a publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v danom prípade aplikoval zákony

(predovšetkým príslušné ustanovenia Exekučného poriadku a )

podľa ich obsahu a rozhodoval v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším

súdom.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, , ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Sťažovateľka namietala tiež porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo

odôvodnila tým, že postupom exekučných súdov stratila „právnu istotu a legitímne

očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a

následným začatím núteného výkonu práva, tzv. exekúciou“.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať

zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade

so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný

súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak

toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné

princípy postupu vyplývajúce z až , resp. dohovoru. Keďže ústavný

súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu tiež konštatuje,

že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by

signalizovalo, že ním došlo priamo k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1

dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím postupom iba aplikovali zákony podľa ich

obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v

zmysle už uvedenej ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá

by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Preto je sťažnosť v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu pri predbežnom prerokovaní odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011