Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)III. ÚS 468/2011
PDF · 162.77 KB
No categories available
III. ÚS 468/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej A.,
spol. s r. o., B., v mene ktorej koná advokát Mgr. Jozef Haládik, vo veci namietaného
porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 CoE/152/2011 z 30. júna 2011
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 CoE/152/2011 z 30. júna 2011 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere uzavretej 2. apríla 2003 (ďalej len „zmluva“) poskytla dlžníčke úver v sume
398,33 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bola povinná vrátiť vo vopred určených
splátkach.
Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve
dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníčky, menovite v zmluve určený, je oprávnený
v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu
o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu.
Keďže dlžníčka neuhradila dve po sebe idúce splátky, bola notárskou zápisnicou
zo 4. júna 2003 právoplatne zaviazaná na zaplatenie dlhu. Následne bol súdnemu
exekútorovi podaný návrh na výkon exekúcie a na základe poverenia Okresného súdu Žiar
nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) súdny exekútor začal nútený výkon rozhodnutia
(exekúciu).
Okresný súd uznesením sp. zn. 10 Er/384/2003 z 15. decembra 2010 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a súčasne ju zastavil. Krajský súd ho napadnutým uznesením
potvrdil ako vecne správne.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom
okresného súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového
protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6
ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“.
Všeobecnému súdu okrem iného vyčítala, že „z vlastného podnetu t. j. bez podnetu
exekútora, sťažovateľa alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom
pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť
sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie“, v dôsledku čoho sťažovateľka stratila
„právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou“.
Podľa sťažovateľky v tomto prípade „okresný súd ani krajský súd nijakým spôsobom
nezdôvodnil aký verejný záujem povýšil nad verejný záujme dohľadu nad výkonom
exekúcie...“.
V tejto súvislosti sťažovateľka taktiež uviedla, že „ďalším porušením... okresným
súdom a krajským súdom..., vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je
vykonanie dokazovania... bez znalosti vôle účastníkov konania... V priebehu tohto konania
súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal
možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť
exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov
konania o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť
nové dôkazy...“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...
dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutým
uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie a vec vráti na ďalšie konanie a prizná
jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd napadnutým uznesením,
ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 10 Er/384/2003 z 15. decembra 2010
o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení, porušil jej právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 98/06 a III. ÚS 299/07).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Krajský súd v posudzovanom prípade potvrdil uznesenie prvostupňového súdu,
ktorým zastavil exekúciu z dôvodu, že vedená exekúcia bola vyhlásená za neprípustnú.
Exekúciu nebolo možné vykonať pre vadu exekučného titulu – notárskej zápisnice, v ktorej
chýbal súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, a notárska zápisnica, na
podklade ktorej sa sťažovateľka domáhala svojich nárokov proti povinnej, nebola
spôsobilým exekučným titulom, pretože bola „spísaná na základe absolútne neplatného
právneho úkonu“ a bola tak v rozpore s Občianskym zákonníkom (napr. § 22 ods. 2 a § 39).
Z napadnutého uznesenia krajského súdu tiež vyplýva stotožnenie sa s rozhodnutím
prvostupňového exekučného súdu, ktorý zastavil exekučné konanie podľa § 57 ods. 1
písm. g) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len „Exekučný
poriadok“), lebo exekúciu vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý
exekúciu nemožno vykonať.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh, alebo aj
bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví
exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný
poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný.
Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie
kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého
exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto
konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie
nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu,
že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď
z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod
na zastavenie exekučného konania.
Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997
vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 a publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v danom prípade aplikoval zákony
(predovšetkým príslušné ustanovenia Exekučného poriadku a Občianskeho zákonníka)
podľa ich obsahu a rozhodoval v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším
súdom.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08, III. ÚS 48/2011), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Sťažovateľka namietala tiež porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo
odôvodnila tým, že postupom exekučných súdov stratila „právnu istotu a legitímne
očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a
následným začatím núteného výkonu práva, tzv. exekúciou“.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať
zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade
so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Pokiaľ ide o namietané porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný
súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú
judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak
toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné
princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný
súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu tiež konštatuje,
že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by
signalizovalo, že ním došlo priamo k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1
dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím postupom iba aplikovali zákony podľa ich
obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v
zmysle už uvedenej ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá
by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Preto je sťažnosť v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu pri predbežnom prerokovaní odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. októbra 2011