Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 491/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. novembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. M., Č., vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a a ods.

2 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, čl. 3, čl. 7, čl. 9, čl. 12, čl. 18 a čl. 29 Dohovoru o

právach dieťaťa a čl. 7 Všeobecnej deklarácie ľudských práv rozsudkom Okresného súdu

Čadca sp. zn. z 29. novembra 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v

Žiline sp. zn. z 28. apríla 2011 a oznámeniami Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky sp. zn. IV/I GPt 363/11 z 1. júla 2011, sp. zn. IV/1 Gn 1238/09 z 1.

júla 2011, sp. zn. IV/1 GPt 479/10 z 1. júla 2011 a sp. zn. IV/1 Gn 788/11 z 30. júna 2011,

sp. zn. IV/1 Gn 803/11 z 1. júla 2011 a Okresnej prokuratúry Čadca sp. zn. Pd 97/11 z 15.

júla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. A. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra

2011 doručená sťažnosť Ing. A. M. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa a (ďalej

len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), práv podľa čl. 3, čl. 7, čl. 9, čl. 12, čl. 18 a čl. 29 Dohovoru o právach dieťaťa a

čl. 7 Všeobecnej deklarácie ľudských práv rozsudkom Okresného súdu Čadca (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 29. novembra 2010 v spojení s rozsudkom Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. apríla 2011 a

oznámeniami Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna

prokuratúra“) sp. zn. IV/I GPt 363/11 z 1. júla 2011, sp. zn. IV/1 Gn 1238/09 z 1. júla 2011,

sp. zn. IV/1 GPt 479/10 z 1. júla 2011 a sp. zn. IV/1 Gn 788/11 z 30. júna 2011, sp. zn. IV/1

Gn 803/11 z 1. júla 2011 a Okresnej prokuratúry Čadca (ďalej len „okresná prokuratúra“)

sp. zn. Pd 97/11 z 15. júla 2011. Sťažnosť bola doplnená podaním sťažovateľa doručeným

ústavnému súdu 7. októbra 2011. Súčasťou jeho podaní bola žiadosť o ustanovenie

právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľ vidí porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v tom, že „OS

mňa dlhodobo diskriminuje a neumožnil mi ani styk s maloletým M.kom a ani do plnoletosti

môjho syna som ho nemal ustanovený. OS vyniesol rozhodnutie, hoci maloleté dieťa nebolo

zastúpené.“.

Vo vzťahu ku krajskému súdu namieta, že „nepostupoval podľa Tr. p. a ani

nepostupoval podľa zákona o vybavovaní sťažnosti“, a vo vzťahu ku generálnej prokuratúre

tvrdí, že bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie „zlým úradným

postupom“, pretože „kryjú niekoho trestnú činnosť“ a tým, že zamietajú jeho námietky

vznesené podľa o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o prokuratúre“).

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že postupmi okresného súdu,

krajského súdu a generálnej prokuratúry boli porušené jeho označené základné práva podľa

, dohovoru, listiny, Dohovoru o právach dieťaťa a Všeobecnej deklarácie ľudských

práv, pričom žiada vo vzťahu k jednotlivým porušovateľom priznanie „náhrady škody v

nemajetkovej ujme“ spolu v sume 40 tis. eur.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané

náležitosti sú upravené v o

organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), pričom

nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom

prerokovaní podľa . Ústavný súd preto predbežne

prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa a skúmal, či

neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa .

Podľa tohto ustanovenia návrhy, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy,

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu sp.

zn. z 29. novembra 2010

V súvislosti s namietaným rozsudkom okresného súdu ústavný súd poukazuje na

skutočnosť, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý

vyplýva z citovaného , môže ústavný súd poskytnúť ochranu

konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich

ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred

súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným rozhodnutím okresného súdu sťažovateľ

namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na základe

sťažovateľom dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne

prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania

napádaného rozsudku okresného súdu využitím riadneho opravného prostriedku, a to

odvolania, ktoré napokon aj využil. Na základe ním podaného odvolania sa krajský súd

v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia musel vo vzťahu k rozsudku

okresného súdu v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké

sťažovateľ na adresu tohto rozhodnutia okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným

súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2

).

2. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 28. apríla 2011

Sťažovateľ v sťažnosti tiež tvrdí, že k porušeniu jeho označených základných práv

podľa , a listiny a práv podľa

a čl. 8 dohovoru a práv podľa čl. 3, čl. 7, čl. 9, čl. 12, čl. 18 a čl. 29 Dohovoru o právach

dieťaťa a čl. 7 Všeobecnej deklarácie ľudských práv malo dôjsť rozsudkom krajského súdu.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie

označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, je zjavne neopodstatnená.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd zistil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 28. apríla 2011 v spojení rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 29. novembra

2010 bol zamietnutý návrh sťažovateľa na nariadenie osobnej striedavej starostlivosti

a na zrušenie výživného.

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základných práv sťažovateľa

postupom okresného súdu a krajského súdu považuje za potrebné uviesť, že nie je súčasťou

sústavy všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti, ktorý okrem iného rozhoduje o sťažnostiach namietajúcich porušenie

základných práv alebo slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie

a posudzovanie právnych názorov orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych

prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd (vrátane základných práv a slobôd)

fyzických osôb a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti s

rozhodovaním vo veci samej. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o

ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli

vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Skutkové a právne závery orgánov verejnej

moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických

osôb a právnických osôb môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody sťažovateľa zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách

o ľudských právach a základných slobodách (m. m. , ).

Ústavný súd z rozhodnutia krajského súdu zistil, že okresný súd zamietol návrh

sťažovateľa na zverenie syna, v tom čase maloletého, do striedavej osobnej starostlivosti

rodičov, ako aj návrh, ktorým žiadal otec maloletého zrušiť vyživovaciu povinnosť. Tiež

zamietol návrh matky na zvýšenie výživného na maloleté dieťaťa (teda rozhodol v prospech

sťažovateľa). Svoje rozhodnutie zdôvodnil ustanoveniami „§ 24, § 26, § 43 a § 62 Zákona

o rodine“, keď konštatoval, „že neboli splnené podmienky na zmenu rozhodnutia súdu,

ktorým naposledy bolo rozhodnuté o zverení maloletého do výchovy a výške výživného“,

pričom súd prihliadal aj na názor maloletého dieťaťa (v čase rozhodovania okresným súdom

mal syn sťažovateľa 17 rokov, pričom v čase rozhodovania krajského súdu dovŕšil už 18

rokov, pozn.), ktorý „nesúhlasil s tým, aby bol zverený do striedavej starostlivosti oboch

rodičov a nebol dôvod meniť ani rozhodnutie o výške výživného...“.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie sťažovateľ, ktorým namietal, že „okresný súd

pri rozhodovaní porušil zákon, keď nerešpektoval ustanovenie § 25 ods. 4 Zákona o rodine,

v zmysle ktorého, keď jeden z rodičov opakovane, bezdôvodne a zámerne neumožňuje

druhému rodičovi styk s maloletým dieťaťom, môže súd aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie

o osobnej starostlivosti. Navyše na pojednávanie, kde súd rozhodol o jeho návrhu nebol

prítomný opatrovník maloletého dieťaťa, čím opäť prvostupňový súd porušil Dohovor

o právach dieťaťa.“.

Krajský súd „rozhodnutie prvostupňového súdu v napadnutej časti ako vecne

správne podľa ust. potvrdil a výrok, ktorým súd zamietol návrh matky na

zvýšenie výživného, odvolaním nenapadnutý, ostal nedotknutý“.

Z jeho rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd mal za preukázané, že „o zverení

maloletého M. do osobnej starostlivosti na čas po rozvode rodičov bolo rozhodované

rozsudkom Okresného súdu Čadca sp. zn. , v spojení s rozsudkom Krajského

súdu Žilina sp. zn. , resp. v časti výživy sp. zn. . Maloletý M. bol

zverený do osobnej starostlivosti matky a otec zaviazaný prispievať výživné 49,70 eur

mesačne. Otec maloletého návrhom zo dňa 18. 10. 2010 požiadal o zmenu rozhodnutia tak,

aby maloletý bol zverený do striedavej starostlivosti obidvoch rodičov a súd aby zrušil

vyživovaciu povinnosť, ktorú má predchádzajúcim rozhodnutím stanovenú otec voči

maloletému M. Prvostupňový súd zistil, že o výške výživného bolo rozhodované v čase, keď

otec maloletého dieťaťa bol už nezamestnaný, poberal opatrovateľský príspevok a k zmene

pomerov, ktorá by oprávňovala súd rozhodnúť o zmene predchádzajúceho rozhodnutia ani

na strane matky maloletého dieťaťa, resp. samotného dieťaťa nedošlo. Maloletý M. bol v

čase rozhodovania prvostupňového súdu stále odkázaný na zabezpečenie výživy zo strany

rodičov, pretože bol študentom strednej školy. Súd prihliadal na jeho vyjadrenie, v zmysle

ktorého nemá záujem, aby bol zverený do osobnej striedavej starostlivosti oboch rodičov, s

otcom nemá záujem sa vôbec stretávať. Navyše v priebehu odvolacieho konania maloletý

M. dosiahol plnoletosť a preto rozhodovanie o jeho zverení do osobnej starostlivosti

rodičov sa stalo bezvýznamným. Odvolací súd tak vzhľadom na výsledky dokazovania

vykonaného prvostupňovým súdom, že nebol dôvod na zmenu rozhodnutia o výchove a

starostlivosti o mal. Tomáša sa so závermi tohto súdu stotožnil, a preto v tejto časti

prvostupňový súd správne návrh otca na rozhodnutie o striedavej starostlivosti oboch

rodičov, ktorým malo dôjsť k zmene týkajúcej sa maloletého krátko pred dovŕšením

plnoletosti zamietol. Správne súd tiež posudzoval, či od posledného rozhodnutia, ktorým súd

určil výživné otcovi maloletého dieťaťa došlo k tak podstatnej zmene pomerov, aby to mohlo

odôvodniť zmenu predchádzajúceho rozhodnutia. Tu súd nezistil žiadnu zmenu oproti stavu

zistenému predchádzajúcim rozhodnutím a preto návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti

zamietol.

Z obsahu návrhu otca vyplynulo, že zrušenie vyživovacej povinnosti žiada najmä v

tom prípade, ak by súd rozhodol o osobnej striedavej starostlivosti rodičov, k čomu však

nedošlo a preto súd zrušenie vyživovacej povinnosti ani z tohto dôvodu nerealizoval.

Vzhľadom na takto zistené skutočnosti odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu v

napadnutom výroku ako vecne správny potvrdil. Vo svojom odvolaní odvolateľ neuviedol

žiadne iné skutočnosti, s ktorými by sa nevysporiadal prvostupňový súd a preto jeho

odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné.“.

Ústavný súd vychádzajúc z odôvodnenia krajského súdu konštatuje, že krajský súd

svoje závery veľmi podrobne, teda dostatočne a presvedčivo zdôvodnil, a to predovšetkým z

hľadiska rozhodujúcich skutkových okolností, ktoré považoval za základ svojho

rozhodnutia. Skutočnosť, že podľa názoru sťažovateľa nie sú tieto skutkové závery správne,

nie je z pohľadu ústavného súdu rozhodujúca. Závery krajského súdu totiž nemožno

v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Preto niet

ani dôvodu, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol. Uznesením krajského súdu

nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu garantovaných práv, ako aj práv

zaručených dohovorom, listinou a Dohovorom o právach dieťaťa, pretože medzi ich

obsahom a postupom dotknutého súdu nie je žiadna príčinná súvislosť.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených článkov Všeobecnej deklarácie

ľudských práv je potrebné uviesť, že vzhľadom na to, že Všeobecná deklarácia ľudských

práv nebola vyhlásená podľa a a zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení

neskorších predpisov, nemá tento dokument povahu prameňa práva Slovenskej republiky,

ale len povahu politického dokumentu. Predmetom konania preto nemôže byť sťažnosť

sťažovateľa v tej časti, v ktorej namieta porušenie práva deklarovaného medzinárodným

dokumentom, ktorý nemá povahu prameňa práva (, ).

3. Sťažovateľ v sťažnosti tiež tvrdí, že k porušeniu jeho základného práva podľa

(aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru)

došlo nesprávnym a nezákonným úradným postupom generálnej prokuratúry, resp. jej

oznámeniami sp. zn. IV/I GPt 363/11 z 1. júla 2011, sp. zn. IV/1 Gn 1238/09 z 1. júla 2011,

sp. zn. IV/1 GPt 479/10 z 1. júla 2011 a sp. zn. IV/1 Gn 788/11 z 30. júna 2011, sp. zn.

IV/1 Gn 803/11 z 1. júla 2011 a tiež oznámením okresnej prokuratúry sp. zn. Pd 97/11

z 15. júla 2011, pretože rozhodovala neobjektívne, nezaoberala sa zlým znaleckým

posudkom a sfalšovala nielen „policajný spis, ale aj súdny spis“.

Podľa sa každý môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Základné právo na súdnu ochranu podľa zaručuje, že každý sa

môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Takým

orgánom môže byť aj generálna prokuratúra.

Súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa je

nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány

prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34

ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných

orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním)

zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou toho práva dotknutej

osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jeho podnetu (podaniu) vyhoveli

(m. m. , a ).

Podľa § 31 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu

a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov

a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený

vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa

osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia podnetom sa rozumie

písomná alebo ústna žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej

osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti,

najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby

vstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia

zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých vykonanie je

podľa zákona oprávnený.

Podľa ustanovenia § 32 ods. 1 zákona o prokuratúre podnet možno podať na

ktorejkoľvek prokuratúre.

Podľa ustanovenia § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať

o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví

nadriadený prokurátor. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia ďalší opakovaný podnet

v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje

nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet,

v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich

podnetov v tej istej veci.

Po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa je ústavný súd toho názoru, že generálna

prokuratúra sa jeho podnetmi v napadnutom konaní náležite zaoberala a o spôsobe

preskúmania riadne sťažovateľa aj vyrozumela, o čom svedčí predloženie namietaných

oznámení generálnej prokuratúry a okresnej prokuratúry samotným sťažovateľom pre

potreby ústavného súdu. Skutočnosť, že generálna prokuratúra dospela k inému záveru,

a tým sa odchýlila od očakávaní a predstáv sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo

k porušeniu jeho základného práva podľa .

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už

uviedol, že „Právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na

základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa

druhej hlavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo

slobôd.“ (, , ).

Z uvedeného vyplýva, že nikto nemá právny nárok (ani ústavnoprávny nárok) na to,

aby jeho podaniu (v prípade sťažovateľa na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti B. M.)

bolo vyhovené. Ak dôkazy nedávajú dostatočný podklad na vedenie trestného stíhania, resp.

na jeho pokračovanie v trestnom stíhaní, generálna prokuratúra nie je povinná zrušiť

napadnuté uznesenie Krajskej prokuratúry v Žiline, resp. okresnej prokuratúry podľa

ustanovení . Sťažovateľ ako podávateľ trestného oznámenia má iba

zákonné právo domáhať sa toho, aby sa s jeho podaniami orgány prokuratúry (generálna

prokuratúra) riadne zaoberali. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal

jeho predstave (mutatis mutandis , ). Ústavný súd tiež v tejto

súvislosti poznamenáva, že naša negarantuje nikomu „právo na trestné stíhanie

iného“.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti konštatuje, že generálny

prokurátor Slovenskej republiky vybavil opakovaný podnet sťažovateľa z 22. mája 2011

oznámením z 30. júna 2011 vydaným pod č. k. IV/1 Gn 788/11-4 zákonným spôsobom, keď

nezistiac dôvody na trestné stíhanie B. M. upovedomil sťažovateľa o svojich záveroch z

prešetrenia veci, v zmysle ktorých považoval nesplnenie zákonných podmienok na začatie

trestného stíhania proti menovanej osobe.

Rovnako aj odloženie opakovaného podnetu sťažovateľa sp. zn. IV/1 Gn 1238/09 z

1. júla 2011 [trestné oznámenia sťažovateľa na začatie trestného stíhania PhDr. A. F.

(znalca)] považuje ústavný súd za zákonné a dostatočne odôvodnené a obdobne aj v ďalších

troch prípadoch generálna a okresná prokuratúra primerane reagovali na podnety

sťažovateľa a zrozumiteľne mu na ne odpovedali (pri prešetrovaní jeho žiadostí o zásahy do

trestnej veci vedenej pod sp. zn. - oznámenie sp. zn. IV/1 479/10 z 1. júla 2011,

trestného oznámenia vo veci sp. zn. IV/1 Gn 803/11 z 1. júla 2011 a vybavení jeho

námietok z 15. júna 2011 okresnou prokuratúrou vo veci vedenej pod sp. zn. Pd 97/11

z 15. júla 2011).

Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnutými opatreniami generálnej

prokuratúry a okresnej prokuratúry nemohlo dôjsť k porušeniu označeného základného

práva podľa a ani práva podľa dohovoru.

Rovnako ústavný súd nezistil ani žiadnu príčinnú súvislosť medzi namietanými

oznámeniami generálnej prokuratúry a okresnej prokuratúry a označenými právami

sťažovateľa podľa , listiny, dohovoru, Dohovoru o právach dieťaťa a Všeobecnej

deklarácie ľudských práv, a preto sťažnosť odmietol aj v tejto časti pre jej zjavnú

neopodstatnenosť (obdobne napr. , , ).

Preto bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalším návrhmi sťažovateľa

(žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu a priznanie finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. novembra 2011