Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 491/2011
PDF · 209.55 KB
No categories available
III. ÚS 491/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. novembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. M., Č., vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods.
2 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, čl. 3, čl. 7, čl. 9, čl. 12, čl. 18 a čl. 29 Dohovoru o
právach dieťaťa a čl. 7 Všeobecnej deklarácie ľudských práv rozsudkom Okresného súdu
Čadca sp. zn. 5 P 247/2010 z 29. novembra 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Žiline sp. zn. 9 CoP/33/2011 z 28. apríla 2011 a oznámeniami Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky sp. zn. IV/I GPt 363/11 z 1. júla 2011, sp. zn. IV/1 Gn 1238/09 z 1.
júla 2011, sp. zn. IV/1 GPt 479/10 z 1. júla 2011 a sp. zn. IV/1 Gn 788/11 z 30. júna 2011,
sp. zn. IV/1 Gn 803/11 z 1. júla 2011 a Okresnej prokuratúry Čadca sp. zn. Pd 97/11 z 15.
júla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. A. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra
2011 doručená sťažnosť Ing. A. M. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), práv podľa čl. 3, čl. 7, čl. 9, čl. 12, čl. 18 a čl. 29 Dohovoru o právach dieťaťa a
čl. 7 Všeobecnej deklarácie ľudských práv rozsudkom Okresného súdu Čadca (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 5 P 247/2010 z 29. novembra 2010 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 CoP/33/2011 z 28. apríla 2011 a
oznámeniami Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna
prokuratúra“) sp. zn. IV/I GPt 363/11 z 1. júla 2011, sp. zn. IV/1 Gn 1238/09 z 1. júla 2011,
sp. zn. IV/1 GPt 479/10 z 1. júla 2011 a sp. zn. IV/1 Gn 788/11 z 30. júna 2011, sp. zn. IV/1
Gn 803/11 z 1. júla 2011 a Okresnej prokuratúry Čadca (ďalej len „okresná prokuratúra“)
sp. zn. Pd 97/11 z 15. júla 2011. Sťažnosť bola doplnená podaním sťažovateľa doručeným
ústavnému súdu 7. októbra 2011. Súčasťou jeho podaní bola žiadosť o ustanovenie
právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
Sťažovateľ vidí porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v tom, že „OS
mňa dlhodobo diskriminuje a neumožnil mi ani styk s maloletým M.kom a ani do plnoletosti
môjho syna som ho nemal ustanovený. OS vyniesol rozhodnutie, hoci maloleté dieťa nebolo
zastúpené.“.
Vo vzťahu ku krajskému súdu namieta, že „nepostupoval podľa Tr. p. a ani
nepostupoval podľa zákona o vybavovaní sťažnosti“, a vo vzťahu ku generálnej prokuratúre
tvrdí, že bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie „zlým úradným
postupom“, pretože „kryjú niekoho trestnú činnosť“ a tým, že zamietajú jeho námietky
vznesené podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o prokuratúre“).
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že postupmi okresného súdu,
krajského súdu a generálnej prokuratúry boli porušené jeho označené základné práva podľa
ústavy, dohovoru, listiny, Dohovoru o právach dieťaťa a Všeobecnej deklarácie ľudských
práv, pričom žiada vo vzťahu k jednotlivým porušovateľom priznanie „náhrady škody v
nemajetkovej ujme“ spolu v sume 40 tis. eur.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané
náležitosti sú upravené v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o
organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom
nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne
prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či
neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa tohto ustanovenia návrhy, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy,
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu sp.
zn. 5 P 247/2010 z 29. novembra 2010
V súvislosti s namietaným rozsudkom okresného súdu ústavný súd poukazuje na
skutočnosť, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý
vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu
konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich
ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred
súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých
práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným rozhodnutím okresného súdu sťažovateľ
namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na základe
sťažovateľom dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne
prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania
napádaného rozsudku okresného súdu využitím riadneho opravného prostriedku, a to
odvolania, ktoré napokon aj využil. Na základe ním podaného odvolania sa krajský súd
v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia musel vo vzťahu k rozsudku
okresného súdu v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké
sťažovateľ na adresu tohto rozhodnutia okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným
súdom.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom
prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2
2. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 9 CoP/33/2011 z 28. apríla 2011
Sťažovateľ v sťažnosti tiež tvrdí, že k porušeniu jeho označených základných práv
podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 8 dohovoru a práv podľa čl. 3, čl. 7, čl. 9, čl. 12, čl. 18 a čl. 29 Dohovoru o právach
dieťaťa a čl. 7 Všeobecnej deklarácie ľudských práv malo dôjsť rozsudkom krajského súdu.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie
označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, je zjavne neopodstatnená.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd zistil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 CoP/33/2011
z 28. apríla 2011 v spojení rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 P 247/2010 z 29. novembra
2010 bol zamietnutý návrh sťažovateľa na nariadenie osobnej striedavej starostlivosti
a na zrušenie výživného.
Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základných práv sťažovateľa
postupom okresného súdu a krajského súdu považuje za potrebné uviesť, že nie je súčasťou
sústavy všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti, ktorý okrem iného rozhoduje o sťažnostiach namietajúcich porušenie
základných práv alebo slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie
a posudzovanie právnych názorov orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych
prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd (vrátane základných práv a slobôd)
fyzických osôb a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti s
rozhodovaním vo veci samej. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o
ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Skutkové a právne závery orgánov verejnej
moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických
osôb a právnických osôb môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody sťažovateľa zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách
o ľudských právach a základných slobodách (m. m. III. ÚS 38/05, III. ÚS 278/06).
Ústavný súd z rozhodnutia krajského súdu zistil, že okresný súd zamietol návrh
sťažovateľa na zverenie syna, v tom čase maloletého, do striedavej osobnej starostlivosti
rodičov, ako aj návrh, ktorým žiadal otec maloletého zrušiť vyživovaciu povinnosť. Tiež
zamietol návrh matky na zvýšenie výživného na maloleté dieťaťa (teda rozhodol v prospech
sťažovateľa). Svoje rozhodnutie zdôvodnil ustanoveniami „§ 24, § 26, § 43 a § 62 Zákona
o rodine“, keď konštatoval, „že neboli splnené podmienky na zmenu rozhodnutia súdu,
ktorým naposledy bolo rozhodnuté o zverení maloletého do výchovy a výške výživného“,
pričom súd prihliadal aj na názor maloletého dieťaťa (v čase rozhodovania okresným súdom
mal syn sťažovateľa 17 rokov, pričom v čase rozhodovania krajského súdu dovŕšil už 18
rokov, pozn.), ktorý „nesúhlasil s tým, aby bol zverený do striedavej starostlivosti oboch
rodičov a nebol dôvod meniť ani rozhodnutie o výške výživného...“.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie sťažovateľ, ktorým namietal, že „okresný súd
pri rozhodovaní porušil zákon, keď nerešpektoval ustanovenie § 25 ods. 4 Zákona o rodine,
v zmysle ktorého, keď jeden z rodičov opakovane, bezdôvodne a zámerne neumožňuje
druhému rodičovi styk s maloletým dieťaťom, môže súd aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie
o osobnej starostlivosti. Navyše na pojednávanie, kde súd rozhodol o jeho návrhu nebol
prítomný opatrovník maloletého dieťaťa, čím opäť prvostupňový súd porušil Dohovor
o právach dieťaťa.“.
Krajský súd „rozhodnutie prvostupňového súdu v napadnutej časti ako vecne
správne podľa ust. § 219 O. s. p. potvrdil a výrok, ktorým súd zamietol návrh matky na
zvýšenie výživného, odvolaním nenapadnutý, ostal nedotknutý“.
Z jeho rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd mal za preukázané, že „o zverení
maloletého M. do osobnej starostlivosti na čas po rozvode rodičov bolo rozhodované
rozsudkom Okresného súdu Čadca sp. zn. 8 C 59/2003, v spojení s rozsudkom Krajského
súdu Žilina sp. zn. 7 Co 81/2008, resp. v časti výživy sp. zn. 7 Co 144/2010. Maloletý M. bol
zverený do osobnej starostlivosti matky a otec zaviazaný prispievať výživné 49,70 eur
mesačne. Otec maloletého návrhom zo dňa 18. 10. 2010 požiadal o zmenu rozhodnutia tak,
aby maloletý bol zverený do striedavej starostlivosti obidvoch rodičov a súd aby zrušil
vyživovaciu povinnosť, ktorú má predchádzajúcim rozhodnutím stanovenú otec voči
maloletému M. Prvostupňový súd zistil, že o výške výživného bolo rozhodované v čase, keď
otec maloletého dieťaťa bol už nezamestnaný, poberal opatrovateľský príspevok a k zmene
pomerov, ktorá by oprávňovala súd rozhodnúť o zmene predchádzajúceho rozhodnutia ani
na strane matky maloletého dieťaťa, resp. samotného dieťaťa nedošlo. Maloletý M. bol v
čase rozhodovania prvostupňového súdu stále odkázaný na zabezpečenie výživy zo strany
rodičov, pretože bol študentom strednej školy. Súd prihliadal na jeho vyjadrenie, v zmysle
ktorého nemá záujem, aby bol zverený do osobnej striedavej starostlivosti oboch rodičov, s
otcom nemá záujem sa vôbec stretávať. Navyše v priebehu odvolacieho konania maloletý
M. dosiahol plnoletosť a preto rozhodovanie o jeho zverení do osobnej starostlivosti
rodičov sa stalo bezvýznamným. Odvolací súd tak vzhľadom na výsledky dokazovania
vykonaného prvostupňovým súdom, že nebol dôvod na zmenu rozhodnutia o výchove a
starostlivosti o mal. Tomáša sa so závermi tohto súdu stotožnil, a preto v tejto časti
prvostupňový súd správne návrh otca na rozhodnutie o striedavej starostlivosti oboch
rodičov, ktorým malo dôjsť k zmene týkajúcej sa maloletého krátko pred dovŕšením
plnoletosti zamietol. Správne súd tiež posudzoval, či od posledného rozhodnutia, ktorým súd
určil výživné otcovi maloletého dieťaťa došlo k tak podstatnej zmene pomerov, aby to mohlo
odôvodniť zmenu predchádzajúceho rozhodnutia. Tu súd nezistil žiadnu zmenu oproti stavu
zistenému predchádzajúcim rozhodnutím a preto návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti
zamietol.
Z obsahu návrhu otca vyplynulo, že zrušenie vyživovacej povinnosti žiada najmä v
tom prípade, ak by súd rozhodol o osobnej striedavej starostlivosti rodičov, k čomu však
nedošlo a preto súd zrušenie vyživovacej povinnosti ani z tohto dôvodu nerealizoval.
Vzhľadom na takto zistené skutočnosti odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu v
napadnutom výroku ako vecne správny potvrdil. Vo svojom odvolaní odvolateľ neuviedol
žiadne iné skutočnosti, s ktorými by sa nevysporiadal prvostupňový súd a preto jeho
odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné.“.
Ústavný súd vychádzajúc z odôvodnenia krajského súdu konštatuje, že krajský súd
svoje závery veľmi podrobne, teda dostatočne a presvedčivo zdôvodnil, a to predovšetkým z
hľadiska rozhodujúcich skutkových okolností, ktoré považoval za základ svojho
rozhodnutia. Skutočnosť, že podľa názoru sťažovateľa nie sú tieto skutkové závery správne,
nie je z pohľadu ústavného súdu rozhodujúca. Závery krajského súdu totiž nemožno
v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Preto niet
ani dôvodu, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol. Uznesením krajského súdu
nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu ústavou garantovaných práv, ako aj práv
zaručených dohovorom, listinou a Dohovorom o právach dieťaťa, pretože medzi ich
obsahom a postupom dotknutého súdu nie je žiadna príčinná súvislosť.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených článkov Všeobecnej deklarácie
ľudských práv je potrebné uviesť, že vzhľadom na to, že Všeobecná deklarácia ľudských
práv nebola vyhlásená podľa čl. 7 ústavy a § 1 a § 4 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov, nemá tento dokument povahu prameňa práva Slovenskej republiky,
ale len povahu politického dokumentu. Predmetom konania preto nemôže byť sťažnosť
sťažovateľa v tej časti, v ktorej namieta porušenie práva deklarovaného medzinárodným
dokumentom, ktorý nemá povahu prameňa práva (I. ÚS 176/03, I. ÚS 18/06).
3. Sťažovateľ v sťažnosti tiež tvrdí, že k porušeniu jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)
došlo nesprávnym a nezákonným úradným postupom generálnej prokuratúry, resp. jej
oznámeniami sp. zn. IV/I GPt 363/11 z 1. júla 2011, sp. zn. IV/1 Gn 1238/09 z 1. júla 2011,
sp. zn. IV/1 GPt 479/10 z 1. júla 2011 a sp. zn. IV/1 Gn 788/11 z 30. júna 2011, sp. zn.
IV/1 Gn 803/11 z 1. júla 2011 a tiež oznámením okresnej prokuratúry sp. zn. Pd 97/11
z 15. júla 2011, pretože rozhodovala neobjektívne, nezaoberala sa zlým znaleckým
posudkom a sfalšovala nielen „policajný spis, ale aj súdny spis“.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa
môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Takým
orgánom môže byť aj generálna prokuratúra.
Súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány
prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34
ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných
orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním)
zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou toho práva dotknutej
osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jeho podnetu (podaniu) vyhoveli
(m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03 a III. ÚS 133/06).
Podľa § 31 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu
a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov
a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený
vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa
osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
Podľa druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia podnetom sa rozumie
písomná alebo ústna žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej
osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti,
najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby
vstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia
zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých vykonanie je
podľa zákona oprávnený.
Podľa ustanovenia § 32 ods. 1 zákona o prokuratúre podnet možno podať na
ktorejkoľvek prokuratúre.
Podľa ustanovenia § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať
o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví
nadriadený prokurátor. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia ďalší opakovaný podnet
v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje
nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet,
v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich
podnetov v tej istej veci.
Po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa je ústavný súd toho názoru, že generálna
prokuratúra sa jeho podnetmi v napadnutom konaní náležite zaoberala a o spôsobe
preskúmania riadne sťažovateľa aj vyrozumela, o čom svedčí predloženie namietaných
oznámení generálnej prokuratúry a okresnej prokuratúry samotným sťažovateľom pre
potreby ústavného súdu. Skutočnosť, že generálna prokuratúra dospela k inému záveru,
a tým sa odchýlila od očakávaní a predstáv sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo
k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už
uviedol, že „Právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na
základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa
druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo
slobôd.“ (I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00, III. ÚS 278/06).
Z uvedeného vyplýva, že nikto nemá právny nárok (ani ústavnoprávny nárok) na to,
aby jeho podaniu (v prípade sťažovateľa na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti B. M.)
bolo vyhovené. Ak dôkazy nedávajú dostatočný podklad na vedenie trestného stíhania, resp.
na jeho pokračovanie v trestnom stíhaní, generálna prokuratúra nie je povinná zrušiť
napadnuté uznesenie Krajskej prokuratúry v Žiline, resp. okresnej prokuratúry podľa
ustanovení Trestného poriadku. Sťažovateľ ako podávateľ trestného oznámenia má iba
zákonné právo domáhať sa toho, aby sa s jeho podaniami orgány prokuratúry (generálna
prokuratúra) riadne zaoberali. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal
jeho predstave (mutatis mutandis II. ÚS 88/99, III. ÚS 272/09). Ústavný súd tiež v tejto
súvislosti poznamenáva, že naša ústava negarantuje nikomu „právo na trestné stíhanie
iného“.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti konštatuje, že generálny
prokurátor Slovenskej republiky vybavil opakovaný podnet sťažovateľa z 22. mája 2011
oznámením z 30. júna 2011 vydaným pod č. k. IV/1 Gn 788/11-4 zákonným spôsobom, keď
nezistiac dôvody na trestné stíhanie B. M. upovedomil sťažovateľa o svojich záveroch z
prešetrenia veci, v zmysle ktorých považoval nesplnenie zákonných podmienok na začatie
trestného stíhania proti menovanej osobe.
Rovnako aj odloženie opakovaného podnetu sťažovateľa sp. zn. IV/1 Gn 1238/09 z
1. júla 2011 [trestné oznámenia sťažovateľa na začatie trestného stíhania PhDr. A. F.
(znalca)] považuje ústavný súd za zákonné a dostatočne odôvodnené a obdobne aj v ďalších
troch prípadoch generálna a okresná prokuratúra primerane reagovali na podnety
sťažovateľa a zrozumiteľne mu na ne odpovedali (pri prešetrovaní jeho žiadostí o zásahy do
trestnej veci vedenej pod sp. zn. 3 T 82/2008 - oznámenie sp. zn. IV/1 479/10 z 1. júla 2011,
trestného oznámenia vo veci sp. zn. IV/1 Gn 803/11 z 1. júla 2011 a vybavení jeho
námietok z 15. júna 2011 okresnou prokuratúrou vo veci vedenej pod sp. zn. Pd 97/11
z 15. júla 2011).
Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnutými opatreniami generálnej
prokuratúry a okresnej prokuratúry nemohlo dôjsť k porušeniu označeného základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Rovnako ústavný súd nezistil ani žiadnu príčinnú súvislosť medzi namietanými
oznámeniami generálnej prokuratúry a okresnej prokuratúry a označenými právami
sťažovateľa podľa ústavy, listiny, dohovoru, Dohovoru o právach dieťaťa a Všeobecnej
deklarácie ľudských práv, a preto sťažnosť odmietol aj v tejto časti pre jej zjavnú
neopodstatnenosť (obdobne napr. III. ÚS 405/2008, III. ÚS 310/2010, II. ÚS 224/2011).
Preto bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalším návrhmi sťažovateľa
(žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu a priznanie finančného zadosťučinenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. novembra 2011