Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 552/2012
PDF · 138.52 KB
No categories available
III. ÚS 552/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. H., B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. C.,
B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. IV/4 GPt 95/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra
2012 doručená sťažnosť Ing. J. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. IV/4 GPt
95/2012.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že podal trestné oznámenie vo veci ublíženia
na zdraví, ktorého sa mala dopustiť iná osoba (M. P.) tým, že sťažovateľa napadla, a to tak,
že ho „udrela lešenárskou trubkou do hlavy – do oblasti tváre“.
Vec bola právoplatne postúpená uznesením vyšetrovateľa z 26. októbra 2011
Obvodnému úradu v B. na prerokovanie priestupku. Sťažovateľ podal proti uzneseniu
vyšetrovateľa sťažnosť, ktorá bola uznesením Okresnej prokuratúry B. sp. zn. 1 Pv 460/11 z
23. novembra 2011 zamietnutá ako nedôvodná.
Následne sťažovateľ podal na generálnej prokuratúre návrh na zrušenie rozhodnutia
v prípravnom konaní (neuviedol dátum podania), ktorá vyhodnotila jeho podanie ako podnet
a odstúpila ho na vybavenie Krajskej prokuratúre v B., ktorá podaním sp. zn.
1 KPt 1225/2012 z 23. marca 2012 sťažovateľovi oznámila, že jeho podnet nie je dôvodný.
Sťažovateľ napokon podal 24. júla 2012 na generálnej prokuratúre podnet, ktorá mu
podaním sp. zn. IV/4 Gpt 95/12 zo 6. septembra 2012 oznámila, že jeho podnet nie je
dôvodný.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdí, že postup generálnej prokuratúry pri
vybavovaní jeho podnetu bol svojvoľný a nepreskúmateľný, pretože tá sa nevysporiadala so
žiadnymi jeho námietkami, ktoré uviedol vo svojom podnete, a to:
„- že páchateľ skutku mal úmysel spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví, nakoľko použil na
útok voči osobe sťažovateľa lešenársku trubku, jeho útok bol zámerne vedený na hlavu ako
životne dôležitý orgán a taktiež, že intenzita útoku bola zmiernená bez pričinenia páchateľa
- že páchateľ skutku sa vyjadril na adresu sťažovateľa že... radšej bude v base ale
sťažovateľ bude pod drnom
- že páchateľ sťažovateľa napadol už v minulosti s roxorovou tyčou“.
Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že postupom
generálnej prokuratúry bolo porušené jeho označené základné právo podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, pričom žiada, aby ústavný súd vec vrátil generálnej prokuratúre na ďalšie konanie.
Domáha sa aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 2 000 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané
náležitosti sú upravené v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a nesplnenie
niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne prerokoval
sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú
dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto
ustanovenia návrhy, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy došlo nesprávnym a nezákonným úradným postupom generálnej prokuratúry,
ktorá neodpovedala na jeho námietky uvedené v podnete, čím jej postup považuje
za svojvoľný a nepreskúmateľný.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa
môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Takým
orgánom môže byť aj generálna prokuratúra.
Súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány
prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu alebo opakovaného podnetu [§ 31 ods. 2 a § 34
ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o prokuratúre“)], pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov
prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať
a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou toho práva dotknutej osoby nie je
ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jeho podnetu (podaniu) vyhoveli
(m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03 a III. ÚS 133/06).
Po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa je ústavný súd toho názoru, že generálna
prokuratúra sa jeho podnetom v napadnutom konaní náležite zaoberala a o spôsobe
preskúmania riadne sťažovateľa aj vyrozumela, o čom svedčí predloženie namietaného
oznámenia generálnej prokuratúry samotným sťažovateľom pre potreby ústavného súdu.
Skutočnosť, že generálna prokuratúra dospela k inému záveru, a tým sa odchýlila
od očakávaní a predstáv sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Cieľom uplatňovania právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie
a posudzovanie právnych názorov orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych
prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd (vrátane základných práv a slobôd)
fyzických osôb a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti
s rozhodovaním vo veci samej. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Skutkové a právne závery
orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv
a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa zaručeného v ústave
alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách
(m. m. III. ÚS 38/05, III. ÚS 278/06).
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoju judikatúru, v rámci ktorej už
uviedol, že „Právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe
na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa
druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo
slobôd.“ (obdobne napr. II. ÚS 42/00, III. ÚS 278/06, III. ÚS 491/2011).
Z uvedeného vyplýva, že nikto nemá právny nárok (ani ústavnoprávny nárok) na to,
aby jeho podaniu (v prípade sťažovateľa na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti proti
inej osobe) bolo vyhovené. Sťažovateľ ako podávateľ trestného oznámenia má iba zákonné
právo domáhať sa toho, aby sa s jeho podaniami orgány prokuratúry (generálna
prokuratúra) riadne zaoberali. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal
jeho predstave (mutatis mutandis II. ÚS 88/99, III. ÚS 272/09). Ústavný súd tiež v tejto
súvislosti poznamenáva, že naša ústava negarantuje nikomu „právo na trestné stíhanie
iného“.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti konštatuje, že generálna
prokuratúra vybavila podnet sťažovateľa z 24. júla 2012 oznámením zo 6. septembra 2012
vydaným pod sp. zn. IV/4 GPt 95/12 zákonným spôsobom (v súlade so zákonom
o prokuratúre), keď nezistiac dôvody na naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty
prečinu ublíženia na zdraví podľa § 123 ods. 2 Trestného zákona na trestné stíhanie M. P.
upovedomila sťažovateľa o svojich záveroch z prešetrenia veci. Pritom sa oprela aj o
znalecký posudok znalca z odboru zdravotníctva, z ktorého vyplýva, že sťažovateľ pri útoku
utrpel zranenie s dobou liečenia približne 6 - 7 dní, a z vyšetrovacieho spisu tiež vyplýva, že
sťažovateľ si neustále neadekvátnym spôsobom s osobou, ktorá ho napadla, riešia svoje
susedské vzťahy. Okrem toho generálna prokuratúra priamo citovala aj judikatúru
ústavného súdu, a to, že „právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na
základe podaného trestného oznámenia“ nie je súčasťou „základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR“; s uvedeným sa ústavný súd stotožňuje, a preto považuje oznámenie
generálnej prokuratúry za zákonné a dostatočne odôvodnené, i keď mu generálna
prokuratúra nedala odpoveď na jeho námietky uvedené v podnete, je toho názoru, že
napadnutým postupom generálnej prokuratúry nemohlo dôjsť k porušeniu označeného
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto jeho sťažnosť odmietol
pre jej zjavnú neopodstatnenosť (obdobne napr. III. ÚS 405/2008, III. ÚS 310/2010,
II. ÚS 224/2011, III. ÚS 491/2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2012