Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 470/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. K., L., zastúpeného advokátom Mgr. P. G., T., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a porušenia postupom

Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 7. júna 2010 a porušenia základného práva podľa a

Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. júna 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra

2011 a 19. októbra 2011 doručená sťažnosť M. K., L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom Mgr. P. G., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl.

46 ods. 1 a (ďalej len „“), práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a

porušenia postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 7. júna 2010 a porušenia

základného práva podľa a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. júna 2011.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:

«Sťažovateľ si dňa 28. 3. 2008 podal žiadosť na starobný dôchodok. Nárok naň mu

v zmysle § 109 ods. 1, a ustanovení jeho § 65 ods. 1a ods. 3 písm. a) Zákona o soc. poistení

vznikol 20. 11. 2004. Žiadal, aby mu bol spätne od tohto dňa priznaný, ale do žiadosti bol

uvedený dátum 28. 3. 2005.

Ten sporný dátum, okolo ktorého sa následne odvíja predmetná kauza, bol do

žiadosti vpísaný bez jeho vedomia pracovníčkou Sociálnej poisťovne (ďalej SP). Nakoľko

pracovníčka sťažovateľovi uviedla, že už „robí cez čas“, tak na jej prosebný návrh listy

vyplneného formulára popodpisoval bez ich podrobnejšieho skúmania. Kópiu žiadosti

nedostal, a o nezrovnalosti v dátume sa dozvedel až o 5 mesiacov po vybavení žiadosti. ...

V rozhodnutí SP z 11. 8. 2008 mu bol dôchodok bez akéhokoľvek odôvodnenia

priznaný od 28. 3. 2005, t.j. tri roky spätne od podania žiadosti, a tak navštívil

horespomenuté centrum opäť.

Úradníčky dôvodili, že v zmysle § 112 zákona č. 461/ 2003 Z. z. o sociálnom poistení

(ďalej ZoSP), dôchodok sa dá priznať najviac tri roky spätne, takže ten dátum v žiadosti je

celkom správny, bez ohľadu na uchádzačovu skutočnú vôľu. ...

KS v Trnave... predmetné rozhodnutie SP rozsudkom 200, č. k. -35, ako

nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné a nezrozumiteľné zrušil a vrátil odporkyni na

ďalšie konanie, v ktorom bola viazaná vysloveným právnym názorom súdu

o neaplikovateľnosti § 112 pri prvotnej žiadosti o dôchodok ( príloha č. 2, str.4, ods. 6)...

Tým bola odporkyni bez ďalších diskusii v zásade uložená povinnosť priznať

sťažovateľovi nárok na dôchodok od 20. 11. 2004, lebo SP sama uznáva, že v tento deň mu

vznikol, a nijako inak sa s jeho výškou k tomuto dňu vysporiadať nedá.

Proti rozsudku sa žiadny z účastníkov neodvolal, vec sa tým stala právoplatne

rozhodnutá. ...

So spornými okolnosťami sa odporkyňa vysporiadala tak, že dňa 31. 8. 2009

predvolali sťažovateľa na pobočku SP v Trnave, kde v zmysle § 189 ods. 1 ZoSP do

zápisnice (príloha č. 9) nadiktoval:

„žiadam, aby môj deň odchodu do starobného dôchodku bol priznaný ku dňu

dovŕšenia môjho dôchodkového veku, t. j. od 20. novembra 2004“ ...

Nové rozhodnutie SP o žiadosti bolo vydané 09. 11. 2009.

Odporkyňa si v ňom sťažovateľovu horecitovanú do zápisnice nadiktovanú, ňou

samou v zmysle § 189 ods. 1 ZoSP úradne potvrdenú vôľu nepovšimla. Súdom uloženú

povinnosť vysporiadať sa s výškou sťažovateľovho dôchodku ku dňu vzniku nároku naň, t. j.

k 20. 11. 2004, odignorovala. Sťažovateľ sa domnieva, že došlo k porušeniu ustanovenia

zo strany odporkyne.

Nárok na dôchodok bol sťažovateľovi opäť priznaný až od 28. marca 2005, a až od

tohto dňa bola stanovená jeho počiatočná výška. Vo 4. odstavci odôvodnenia rozhodnutia

sa tvrdí, že v súlade s ustanovením § 112 ZoSP, je možné starobný dôchodok priznať

najviac tri roky spätne od dátumu jeho uplatnenia, t. j. od 28. marca 2005. ...

Sťažovateľ má za to, že neexistuje absolútne žiadna právna norma, ktorá by

oprávňovala SP nepriznať mu dôchodok v súlade s jeho vôľou k 20. 11. 2004, keď mu naň

vznikol zákonný nárok. ...

Sťažovateľ má za to, že akékoľvek odôvodnenie v akomkoľvek rozhodnutí SP či

rozsudku súdu, že by sa i čokoľvek zo sťažovateľovho doterajšieho nároku na dôchodok

alebo jeho výplatu už premlčalo, alebo už bolo premlčané, nemá oporu v právnych

normách. ...

Sťažovateľ využil opravný prostriedok a predmetné nové rozhodnutie SP o jeho

dôchodku z 09. 11. 2010 č. 440 220 7520 0 predložil KS v Trnave na preskúmanie.

Na podateľni bolo zaradené ako (nová) kauza č. k. -38.

K nejakej komunikácii medzi súdom a odporkyňou potom došlo, lebo 11. 02. 2010

vydala SP rozhodnutie, ktoré sťažovateľ takisto predložil súdu na preskúmame a toto bolo

zaradené ako ďalšia kauza pod č. k. .

Dňa 7. júna 2010 sťažovateľ obdržal ďalšie rozhodnutie, ktoré neskôr takisto

predložil súdu na preskúmanie, nevediac, že presne v deň a hodinu, keď mi bolo doručené,

sa už vo veci konalo súdne pojednávanie (!!!), Súd teda, ako som sa neskôr z rozsudku

dozvedel, posudzoval správnosť rozhodnutia, ktorému lehota na opravný prostriedok ešte

ani nezačala plynúť. ...

Posledné tri rozhodnutia SP o dôchodku majú ten istý nedostatok, pre ktorý KS

v Trnave jej prvé rozhodnutie zrušil. Nepriznanie nároku na dôchodok k 20. novembru 2004

odporkyňa právoplatne nezdôvodnila.

V apríli 2010 obdržal sťažovateľ riadne predvolanie k súdu na 9. júna 2010 (príloha

č. 10). Dňa 26. mája 2010 mi bolo doručené oznámenie (príloha č. 11) so záhlavím

„Upovedomenie o odročení alebo odvolaní pojednávania“, čo v slovenčine znamená, že to

pojednávanie bude neskôr, alebo asi ani nebude. Tak tomu rozumel aj sťažovateľ, hlavne

keď ho súd nižšie ubezpečil s odôvodnením: „Predvoláme Vás...“. Že v tomto oznámení bol

zašifrovaný aj dátum konania sťažovateľ objavil, až keď mu bol doručený rozsudok,

v ktorom sa tvrdí, že bol „riadne predvolaný“. ...

Pojednávanie nebolo „odročené“, ale konalo sa o dva dni skôr bez prítomnosti

sťažovateľa. Administratívne zmätočným postupom súdu bol sťažovateľ uvedený do omylu

a jeho základné právo obhajovať svoju vec pred súdom tak nemohol uplatniť. ...

Súd sa nevyporiadal so skutočnosťou, ako odporkyňa (ne)splnila svoju povinnosť.

V odôvodnení rozsudku súd konštatuje, že vo veci už rozhodoval, avšak

so skutočnosťou, že odporkyni bola uložená povinnosť (príloha č. 3, str. 3, ods. 3 rozsudku),

sa nevysporiadal. Z predchádzajúcej argumentácie je však možné dôvodiť, že chybné,

porušujúce ústavu a zákony, sú všetky tri rozhodnutia. ...

Proti rozsudku podal sťažovateľ odvolanie.

Najvyšší súd SR, ako odvolací súd, rozsudkom č. k. z 30. 06. 2011

rozsudok KS v Trnave č. k. -38 zo 07. 06. 2010 potvrdil ako vecne správny. ...

[Podľa sťažovateľa] premlčacia lehota splatnosti časti dávky od 20. 11. 2004 do

28. 03. 2005, ktorú si sťažovateľ zatiaľ iba nárokuje, začne podľa názoru sťažovateľa

plynúť až v deň, keď mu bude priznaná, a za ten deň mu potom začne aj patriť. Nemožno

preto podľa domnienky sťažovateľa konštatovať premlčanie. ...

Šlo o ten istý nárok na starobný dôchodok. Ani stav sa nezmenil, priznali mu to isté

čo v zrušenom rozhodnutí z 11. 08. 2008, č. 440 220 7520, opätovne bez odôvodnenia (body

1.6.3 až 1.6.6). Predmetom konania bol naďalej spor o dátum priznania dôchodku.

Účastníci konania, navrhovateľ a odporkyňa, bolí tí istí.

Ďalšie konanie bolo podľa názoru sťažovateľa porušením § 104 ods. 1, § 159 ods. 2

a 3 , ako aj právneho princípu „rei judicatae“, či „double geopardy“, teda

neprípustnosti začatia nového súdneho konania v právoplatne rozsúdenej veci zakotvenom

v SR, a pre účastníka konania predstavuje tento princíp jeho základné

právo.»

Základom sťažovateľovej sťažnosti je jeho argumentácia, že

„právne a vecne chybným rozhodnutím Sociálnej poisťovne z 09. 11. 2009, ako aj

následnými zmenovými rozhodnutiami z 11. 02. 2010 a z 30. 06. 2010 o dôchodku

sťažovateľa,

- potvrdením týchto rozhodnutí Krajským súdom v Trnave rozsudkom č. k.

-38 zo 07. 06. 2010

- a potvrdením tohto rozsudku Najvyšším súdom SR č. k. z 30. 06. 2011,

bolo porušené základné právo sťažovateľa na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe, vyplývajúce z .

- Administratívne zmätočný postup Krajského súdu v Trnave uviedol sťažovateľa do

omylu a zapríčinil tak jeho neúčasť na súdnom pojednávaní. Prerokovaním veci v jeho

neprítomnosti a nemožnosťou vyjadriť sa ku všetkým prejednávaným dôkazom tak

bolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, vyplývajúce

z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a z čl. 48. ods. 2

.

- Nezastavením nového súdneho konania v právoplatne rozhodnutej veci Krajským

súdom v Trnave, čiže porušením ,

bolo porušené základné právo sťažovateľa nebyť znovu vystavený bremenám

a rizikám opakovaného súdneho konania vo veci už raz právoplatne rozhodnutej v jeho

prospech, vyplývajúceho z .“.

V doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 19. októbra 2011, označenom ako

vyjadrenie, sťažovateľ uviedol rovnaké skutočnosti ako v sťažnosti doručenej ústavnému

súdu 17. októbra 2011.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na hmotné zabezpečenie v starobe vyplývajúce

z SR rozsudkom KS v Trnave č. k. -38 zo 07. 06. 2010

a jeho potvrdením rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 30. 06. 2011

porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z článku 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR

administratívne zmätočným konaním KS v Trnave porušené bolo.

3. Základné právo sťažovateľa nebyť znovu vystavený bremenám a rizikám

z opakovaného súdneho konania vo veci už raz právoplatne rozsúdenej v jeho prospech,

vyplývajúceho z porušené bolo.

4. Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 30. 06. 2011 a rozsudok

KS v Trnave č. k. -38 zo 07. 06. 2010 sa zrušuje.

5. Vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie. V ňom bude súd

v zmysle viazaný vlastným právoplatným

rozsudkom č. k. zo dňa 19. 02. 2008. Vec vráti odporkyni Sociálnej poisťovni,

ústredie B. na ďalšie konanie, v ktorom splní povinnosť, ktorú jej v rozsudku uložil:

vysporiadať sa s výškou navrhovateľovho dôchodku ku dňu vzniku nárok naň, t. j. k 20. 11.

2004.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po

jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , , , ,

, , ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu

na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m.

, , , ).

V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní sťažnosti vychádzal

zo zásady viazanosti petitom návrhu na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde) a tiež zo skutočnosti, že sťažovateľ je v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným

právnym zástupcom. Podľa o advokácii a o zmene

a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou

starostlivosťou, dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať

práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval

úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli

objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky

zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom

(napr. , , ). Vzhľadom na tieto skutočnosti

ústavný súd prerokoval sťažnosť len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých

vyslovenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.

Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta

1. porušenie svojich základných práv podľa a

a práva podľa dohovoru, ako aj porušenie postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 7. júna

2010 a

2. porušenie svojho základného práva podľa a porušenie

ods. 5 rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júna 2011.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 39 ods. 1

a práva podľa dohovoru a porušeniu postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 7. júna 2010

Ústavný súd pri rozhodovaní o tejto časti sťažnosti vychádzal z ústavného princípu

subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127

ods. 1 .

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva alebo slobody, resp. ľudského

práva alebo základnej slobody vyplývajúcej z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, musí

rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí

požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci

ústavného súdu (). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio –

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ). Princíp subsidiarity

reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov, ktorých postupy a rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

(m. m. ).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach

porušenia jeho základných práv podľa a , práva podľa

ods. 1 dohovoru a porušenia napadnutým rozsudkom krajského súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Ochrany svojich práv sa sťažovateľ mohol

domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej

časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu, odmietol z dôvodu

nedostatku svojej právomoci podľa prvej vety .

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a porušeniu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. júna 2011

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 30. júna 2011 ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. ,

, ), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd

zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z , ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až . O prípadnom porušení základného práva podľa

ods. 1 by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu

primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením. Sťažovateľ

nenamieta porušenie žiadneho z týchto základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov

vyjadrených v až . Z toho dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v časti,

v ktorej namieta porušenie označeným rozsudkom najvyššieho súdu.

Ustanovenie sa totiž nevzťahuje na občianske súdne konanie (vrátane

správneho súdnictva), pretože rieši otázky trestného konania a v tejto súvislosti aj využitie

mimoriadnych opravných prostriedkov. Z toho dôvodu ju ústavný súd v tejto časti odmietol

podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj ďalšími

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011