Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 470/2011
PDF · 209.15 KB
No categories available
IV. ÚS 470/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. K., L., zastúpeného advokátom Mgr. P. G., T., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a porušenia čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 42 Sd/52/2009 a jeho rozsudkom
zo 7. júna 2010 a porušenia základného práva podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 50 ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
7 So/99/2010 z 30. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra
2011 a 19. októbra 2011 doručená sťažnosť M. K., L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom Mgr. P. G., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl.
46 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a
porušenia čl. 50 ods. 5 ústavy postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 42 Sd/52/2009 a jeho rozsudkom zo 7. júna 2010 a porušenia
základného práva podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 50 ods. 5 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 So/99/2010 z 30. júna 2011.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:
«Sťažovateľ si dňa 28. 3. 2008 podal žiadosť na starobný dôchodok. Nárok naň mu
v zmysle § 109 ods. 1, a ustanovení jeho § 65 ods. 1a ods. 3 písm. a) Zákona o soc. poistení
vznikol 20. 11. 2004. Žiadal, aby mu bol spätne od tohto dňa priznaný, ale do žiadosti bol
uvedený dátum 28. 3. 2005.
Ten sporný dátum, okolo ktorého sa následne odvíja predmetná kauza, bol do
žiadosti vpísaný bez jeho vedomia pracovníčkou Sociálnej poisťovne (ďalej SP). Nakoľko
pracovníčka sťažovateľovi uviedla, že už „robí cez čas“, tak na jej prosebný návrh listy
vyplneného formulára popodpisoval bez ich podrobnejšieho skúmania. Kópiu žiadosti
nedostal, a o nezrovnalosti v dátume sa dozvedel až o 5 mesiacov po vybavení žiadosti. ...
V rozhodnutí SP z 11. 8. 2008 mu bol dôchodok bez akéhokoľvek odôvodnenia
priznaný od 28. 3. 2005, t.j. tri roky spätne od podania žiadosti, a tak navštívil
horespomenuté centrum opäť.
Úradníčky dôvodili, že v zmysle § 112 zákona č. 461/ 2003 Z. z. o sociálnom poistení
(ďalej ZoSP), dôchodok sa dá priznať najviac tri roky spätne, takže ten dátum v žiadosti je
celkom správny, bez ohľadu na uchádzačovu skutočnú vôľu. ...
KS v Trnave... predmetné rozhodnutie SP rozsudkom 200, č. k. 37Sd/32/2008-35, ako
nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné a nezrozumiteľné zrušil a vrátil odporkyni na
ďalšie konanie, v ktorom bola viazaná vysloveným právnym názorom súdu
o neaplikovateľnosti § 112 pri prvotnej žiadosti o dôchodok ( príloha č. 2, str.4, ods. 6)...
Tým bola odporkyni bez ďalších diskusii v zásade uložená povinnosť priznať
sťažovateľovi nárok na dôchodok od 20. 11. 2004, lebo SP sama uznáva, že v tento deň mu
vznikol, a nijako inak sa s jeho výškou k tomuto dňu vysporiadať nedá.
Proti rozsudku sa žiadny z účastníkov neodvolal, vec sa tým stala právoplatne
rozhodnutá. ...
So spornými okolnosťami sa odporkyňa vysporiadala tak, že dňa 31. 8. 2009
predvolali sťažovateľa na pobočku SP v Trnave, kde v zmysle § 189 ods. 1 ZoSP do
zápisnice (príloha č. 9) nadiktoval:
„žiadam, aby môj deň odchodu do starobného dôchodku bol priznaný ku dňu
dovŕšenia môjho dôchodkového veku, t. j. od 20. novembra 2004“ ...
Nové rozhodnutie SP o žiadosti bolo vydané 09. 11. 2009.
Odporkyňa si v ňom sťažovateľovu horecitovanú do zápisnice nadiktovanú, ňou
samou v zmysle § 189 ods. 1 ZoSP úradne potvrdenú vôľu nepovšimla. Súdom uloženú
povinnosť vysporiadať sa s výškou sťažovateľovho dôchodku ku dňu vzniku nároku naň, t. j.
k 20. 11. 2004, odignorovala. Sťažovateľ sa domnieva, že došlo k porušeniu ustanovenia
§ 159 ods. 2 OSP zo strany odporkyne.
Nárok na dôchodok bol sťažovateľovi opäť priznaný až od 28. marca 2005, a až od
tohto dňa bola stanovená jeho počiatočná výška. Vo 4. odstavci odôvodnenia rozhodnutia
sa tvrdí, že v súlade s ustanovením § 112 ZoSP, je možné starobný dôchodok priznať
najviac tri roky spätne od dátumu jeho uplatnenia, t. j. od 28. marca 2005. ...
Sťažovateľ má za to, že neexistuje absolútne žiadna právna norma, ktorá by
oprávňovala SP nepriznať mu dôchodok v súlade s jeho vôľou k 20. 11. 2004, keď mu naň
vznikol zákonný nárok. ...
Sťažovateľ má za to, že akékoľvek odôvodnenie v akomkoľvek rozhodnutí SP či
rozsudku súdu, že by sa i čokoľvek zo sťažovateľovho doterajšieho nároku na dôchodok
alebo jeho výplatu už premlčalo, alebo už bolo premlčané, nemá oporu v právnych
normách. ...
Sťažovateľ využil opravný prostriedok a predmetné nové rozhodnutie SP o jeho
dôchodku z 09. 11. 2010 č. 440 220 7520 0 predložil KS v Trnave na preskúmanie.
Na podateľni bolo zaradené ako (nová) kauza č. k. 42Sd/52/2009-38.
K nejakej komunikácii medzi súdom a odporkyňou potom došlo, lebo 11. 02. 2010
vydala SP rozhodnutie, ktoré sťažovateľ takisto predložil súdu na preskúmame a toto bolo
zaradené ako ďalšia kauza pod č. k. 19Sd/9/2010.
Dňa 7. júna 2010 sťažovateľ obdržal ďalšie rozhodnutie, ktoré neskôr takisto
predložil súdu na preskúmanie, nevediac, že presne v deň a hodinu, keď mi bolo doručené,
sa už vo veci konalo súdne pojednávanie (!!!), Súd teda, ako som sa neskôr z rozsudku
dozvedel, posudzoval správnosť rozhodnutia, ktorému lehota na opravný prostriedok ešte
ani nezačala plynúť. ...
Posledné tri rozhodnutia SP o dôchodku majú ten istý nedostatok, pre ktorý KS
v Trnave jej prvé rozhodnutie zrušil. Nepriznanie nároku na dôchodok k 20. novembru 2004
odporkyňa právoplatne nezdôvodnila.
V apríli 2010 obdržal sťažovateľ riadne predvolanie k súdu na 9. júna 2010 (príloha
č. 10). Dňa 26. mája 2010 mi bolo doručené oznámenie (príloha č. 11) so záhlavím
„Upovedomenie o odročení alebo odvolaní pojednávania“, čo v slovenčine znamená, že to
pojednávanie bude neskôr, alebo asi ani nebude. Tak tomu rozumel aj sťažovateľ, hlavne
keď ho súd nižšie ubezpečil s odôvodnením: „Predvoláme Vás...“. Že v tomto oznámení bol
zašifrovaný aj dátum konania sťažovateľ objavil, až keď mu bol doručený rozsudok,
v ktorom sa tvrdí, že bol „riadne predvolaný“. ...
Pojednávanie nebolo „odročené“, ale konalo sa o dva dni skôr bez prítomnosti
sťažovateľa. Administratívne zmätočným postupom súdu bol sťažovateľ uvedený do omylu
a jeho základné právo obhajovať svoju vec pred súdom tak nemohol uplatniť. ...
Súd sa nevyporiadal so skutočnosťou, ako odporkyňa (ne)splnila svoju povinnosť.
V odôvodnení rozsudku súd konštatuje, že vo veci už rozhodoval, avšak
so skutočnosťou, že odporkyni bola uložená povinnosť (príloha č. 3, str. 3, ods. 3 rozsudku),
sa nevysporiadal. Z predchádzajúcej argumentácie je však možné dôvodiť, že chybné,
porušujúce ústavu a zákony, sú všetky tri rozhodnutia. ...
Proti rozsudku podal sťažovateľ odvolanie.
Najvyšší súd SR, ako odvolací súd, rozsudkom č. k. 7So/99/2010 z 30. 06. 2011
rozsudok KS v Trnave č. k. 42 Sd/52/2009-38 zo 07. 06. 2010 potvrdil ako vecne správny. ...
[Podľa sťažovateľa] premlčacia lehota splatnosti časti dávky od 20. 11. 2004 do
28. 03. 2005, ktorú si sťažovateľ zatiaľ iba nárokuje, začne podľa názoru sťažovateľa
plynúť až v deň, keď mu bude priznaná, a za ten deň mu potom začne aj patriť. Nemožno
preto podľa domnienky sťažovateľa konštatovať premlčanie. ...
Šlo o ten istý nárok na starobný dôchodok. Ani stav sa nezmenil, priznali mu to isté
čo v zrušenom rozhodnutí z 11. 08. 2008, č. 440 220 7520, opätovne bez odôvodnenia (body
1.6.3 až 1.6.6). Predmetom konania bol naďalej spor o dátum priznania dôchodku.
Účastníci konania, navrhovateľ a odporkyňa, bolí tí istí.
Ďalšie konanie bolo podľa názoru sťažovateľa porušením § 104 ods. 1, § 159 ods. 2
a 3 OSP, ako aj právneho princípu „rei judicatae“, či „double geopardy“, teda
neprípustnosti začatia nového súdneho konania v právoplatne rozsúdenej veci zakotvenom
v čl. 50 ods. 5 Ústavy SR, a pre účastníka konania predstavuje tento princíp jeho základné
právo.»
Základom sťažovateľovej sťažnosti je jeho argumentácia, že
„právne a vecne chybným rozhodnutím Sociálnej poisťovne z 09. 11. 2009, ako aj
následnými zmenovými rozhodnutiami z 11. 02. 2010 a z 30. 06. 2010 o dôchodku
sťažovateľa,
- potvrdením týchto rozhodnutí Krajským súdom v Trnave rozsudkom č. k.
42Sd/52/2009-38 zo 07. 06. 2010
- a potvrdením tohto rozsudku Najvyšším súdom SR č. k. 7So/99/2010 z 30. 06. 2011,
bolo porušené základné právo sťažovateľa na primerané hmotné zabezpečenie
v starobe, vyplývajúce z čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
- Administratívne zmätočný postup Krajského súdu v Trnave uviedol sťažovateľa do
omylu a zapríčinil tak jeho neúčasť na súdnom pojednávaní. Prerokovaním veci v jeho
neprítomnosti a nemožnosťou vyjadriť sa ku všetkým prejednávaným dôkazom tak
bolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, vyplývajúce
z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a z čl. 48. ods. 2
- Nezastavením nového súdneho konania v právoplatne rozhodnutej veci Krajským
súdom v Trnave, čiže porušením § 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku,
bolo porušené základné právo sťažovateľa nebyť znovu vystavený bremenám
a rizikám opakovaného súdneho konania vo veci už raz právoplatne rozhodnutej v jeho
prospech, vyplývajúceho z čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.“.
V doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 19. októbra 2011, označenom ako
vyjadrenie, sťažovateľ uviedol rovnaké skutočnosti ako v sťažnosti doručenej ústavnému
súdu 17. októbra 2011.
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na hmotné zabezpečenie v starobe vyplývajúce
z čl. 39 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom KS v Trnave č. k. 42Sd/52/2009-38 zo 07. 06. 2010
a jeho potvrdením rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 7So/99/2010 zo dňa 30. 06. 2011
porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z článku 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
administratívne zmätočným konaním KS v Trnave porušené bolo.
3. Základné právo sťažovateľa nebyť znovu vystavený bremenám a rizikám
z opakovaného súdneho konania vo veci už raz právoplatne rozsúdenej v jeho prospech,
vyplývajúceho z čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.
4. Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 7So/99/2010 zo dňa 30. 06. 2011 a rozsudok
KS v Trnave č. k. 42Sd/52/2009-38 zo 07. 06. 2010 sa zrušuje.
5. Vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie. V ňom bude súd
v zmysle § 156 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku viazaný vlastným právoplatným
rozsudkom č. k. 37Sd/32/2008 zo dňa 19. 02. 2008. Vec vráti odporkyni Sociálnej poisťovni,
ústredie B. na ďalšie konanie, v ktorom splní povinnosť, ktorú jej v rozsudku uložil:
vysporiadať sa s výškou navrhovateľovho dôchodku ku dňu vzniku nárok naň, t. j. k 20. 11.
2004.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po
jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 263/03,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07, III. ÚS 214/2010).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu
na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej
sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,
a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m.
IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní sťažnosti vychádzal
zo zásady viazanosti petitom návrhu na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom
súde) a tiež zo skutočnosti, že sťažovateľ je v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným
právnym zástupcom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene
a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou
starostlivosťou, dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať
práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval
úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli
objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom
(napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08, IV. ÚS 213/2010). Vzhľadom na tieto skutočnosti
ústavný súd prerokoval sťažnosť len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých
vyslovenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.
Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta
1. porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie čl. 50 ods. 5 ústavy postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 42 Sd/52/2009 a jeho rozsudkom zo 7. júna
2010 a
2. porušenie svojho základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy a porušenie čl. 50
ods. 5 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 So/99/2010 z 30. júna 2011.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 39 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušeniu čl. 50 ods. 5 ústavy postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 42 Sd/52/2009 a jeho rozsudkom
zo 7. júna 2010
Ústavný súd pri rozhodovaní o tejto časti sťažnosti vychádzal z ústavného princípu
subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127
ods. 1 ústavy.
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva alebo slobody, resp. ľudského
práva alebo základnej slobody vyplývajúcej z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, musí
rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí
požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci
ústavného súdu (IV. ÚS 128/04). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio –
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Princíp subsidiarity
reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci
všeobecných súdov, ktorých postupy a rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
(m. m. IV. ÚS 303/04).
Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach
porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a porušenia čl. 50 ods. 5 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Ochrany svojich práv sa sťažovateľ mohol
domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej
časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu, odmietol z dôvodu
nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy
a porušeniu čl. 50 ods. 5 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 So/99/2010
z 30. júna 2011
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy
postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 So/99/2010 a jeho rozsudkom
z 30. júna 2011 ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05,
IV. ÚS 301/07, IV. ÚS 396/08), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd
zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného
charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 39 ods. 1 ústavy, ak toto
porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 39
ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu
primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných
princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Sťažovateľ
nenamieta porušenie žiadneho z týchto základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov
vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy. Z toho dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v časti,
v ktorej namieta porušenie čl. 50 ods. 5 ústavy označeným rozsudkom najvyššieho súdu.
Ustanovenie čl. 50 ods. 5 ústavy sa totiž nevzťahuje na občianske súdne konanie (vrátane
správneho súdnictva), pretože rieši otázky trestného konania a v tejto súvislosti aj využitie
mimoriadnych opravných prostriedkov. Z toho dôvodu ju ústavný súd v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj ďalšími
návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. novembra 2011