Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)IV. ÚS 473/2011
PDF · 287 KB
No categories available
IV. ÚS 473/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Sd 90/09-16 z 27. januára 2010 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 So 41/2010 z 22. júna 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra
2010 doručená sťažnosť Ing. M. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako
aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 6 Sd 90/09-16 z 27. januára 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
1 So 41/2010 z 22. júna 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s posúdením plynutia lehoty na podanie
návrhu na preskúmanie rozhodnutí Sociálnej poisťovne – ústredia (ďalej len „Sociálna
poisťovňa“) krajským súdom a najvyšším súdom.
Sociálna poisťovňa rozhodnutiami z 26. augusta 2009 č. 430 214 1610 0 priznala
sťažovateľovi starobný dôchodok od 14. februára 2003 v sume 4 717 Sk a súčasne ho podľa
zákona č. 222/2003 Z. z. o zvýšení dôchodkov v roku 2003 a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v oblasti sociálneho zabezpečenia od 24. júla 2003 zvýšila na sumu 5 001 Sk
mesačne a od 1. januára 2009 podľa § 82 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) na sumu 245,90 €
mesačne. Rozhodnutia boli sťažovateľovi doručené 19. októbra 2009.
Sťažovateľ podal 19. novembra 2009 (na poštovú prepravu) návrh (opravný
prostriedok) na preskúmanie týchto rozhodnutí krajským súdom.
Krajský súd uznesením č. k. 6 Sd 90/09-16 z 27. januára 2010 návrh (opravný
prostriedok) sťažovateľa odmietol ako podaný oneskorene. Svoje rozhodnutie odôvodnil
tým, že „Lehota na podanie návrhu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí odporkyne
začala navrhovateľovi plynúť dňa 20. 10. 2009 a uplynula dňom 18. 11. 2009 (streda)“.
Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ 15. marca 2010
odvolanie, avšak najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 So 41/2010 z 22. júna 2010 napadnuté
uznesenie krajského súdu potvrdil ako vecne správne. Najvyšší súd navyše nevyhovel ani
žiadosti sťažovateľa o odpustenie zmeškanej lehoty, „pretože... neboli naplnené podmienky
vyplývajúce z ustanovenia § 58 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého súd odpustí zmeškanie lehoty,
ak ju účastník alebo jeho zástupca zmeškal z ospravedlniteľného dôvodu a bol preto
vylúčený z úkonu, ktorý mu patrí, pričom návrh treba podať do 15 dní po odpadnutí
prekážky a treba s ním spojiť i zmeškaný úkon. Navrhovateľ o odpustenie zmeškanej lehoty
požiadal až v odvolaní proti uzneseniu o odmietnutí opravného prostriedku a nie spolu
so zmeškaným úkonom, teda so samotným opravným prostriedkom.“.
Sťažovateľ sťažnosťou namieta, že pri posudzovaní otázky, či bol jeho návrh
na preskúmanie správneho rozhodnutia súdom podaný včas, krajský súd aj najvyšší súd
opomenuli zohľadniť § 219 ods. 4 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého, ak účastník
konania pred uplynutím lehoty na podanie opravného prostriedku požiada o oznámenie
podkladov, na základe ktorých ústredie rozhodovalo, začína plynúť nová lehota na podanie
opravného prostriedku odo dňa, keď sa tieto podklady doručili účastníkovi konania.
Sťažovateľ tvrdí, že o takéto podklady požiadal a neboli mu doručené, čím lehota
na podanie opravného prostriedku nemohla uplynúť. Odmietnutie opravného prostriedku
ako oneskorene podaného tak má podľa sťažovateľa predstavovať porušenie ním v sťažnosti
označených práv.
V sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd „vydal nález o porušení
základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v zmysle článku 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a rozhodnutie Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 27. 1. 2010 č. k. 6 Sd 90/09, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR zo dňa 22. 6. 2010 č. k. 1 So 41/10 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Pred samotným posúdením sťažnosti ústavný súd považuje za potrebné vymedziť
rozsah práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta a možnosť porušenia ktorých má ústavný
súd preskúmať v rámci predbežného prerokovania sťažnosti.
Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom
na začatie konania (v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa
vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha
(petit sťažnosti). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha
v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich
práv. Text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže
doplniť petit (I. ÚS 316/09, I. ÚS 98/2011, II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05,
V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ uviedol, že „konaním Krajského súdu
v Bratislave a jeho rozhodnutím zo dňa 27. 1. 2010, č. k. 6 Sd 90/09 a konaním Najvyššieho
súdu SR a jeho rozhodnutím zo dňa 22. 6. 2010, č. k. 1 So 41/10 bolo porušené
sťažovateľovo ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v článku 46 Ústavy
Slovenskej republiky, v článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v článku 6
ods. 1 a článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
V petite sťažnosti ale sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv
„v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd...“.
Ústavný súd vzhľadom na už uvedené preskúmal v danej veci sťažnosť len v rozsahu
namietaného porušenia tých práv, ktorého vyslovenia porušenia sa sťažovateľ v petite
sťažnosti domáhal (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru).
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením krajského súdu
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).
Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani
z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých
orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania
všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09).
Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1
ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd
pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,
a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo
Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach
porušenia jeho práv napadnutým uznesením krajského súdu. Ochrany svojich práv sa
sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti napadnutému
uzneseniu krajského súdu.
Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorá smeruje proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci
podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde (obdobne napr. IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením najvyššieho súdu
Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí
(opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov
interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ústavou,
prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.
Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má
opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím
(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej
slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,
ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnými
právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý
im predchádzal. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06,
III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené a podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ich odmietne.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a čl. 6 ods. 1
dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca
v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva
na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97).
Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
Sťažovateľ namietal, že najvyšší súd v napadnutom uznesení nezohľadnil § 219
ods. 4 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého, ak účastník konania pred uplynutím
lehoty na podanie opravného prostriedku požiada o oznámenie podkladov, na ktorých
základe ústredie rozhodovalo, začína plynúť nová lehota na podanie opravného prostriedku
odo dňa, keď sa tieto podklady doručili účastníkovi konania. Sťažovateľ preto zastáva
názor, že najvyšší súd mal posúdiť ním podaný opravný prostriedok proti rozhodnutiu
Sociálnej poisťovne ako podaný včas.
Podľa sťažovateľa „... je zrejmé, že návrh na začatie konania (opravný prostriedok
proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pozn.) mal byť... podaný... v lehote 30 dní odo dňa
oznámenia rozhodnutia... Ak však pred týmto termínom podal účastník žiadosť
o predloženie podkladov, z ktorých správny orgán pri rozhodovaní vychádza, lehota
na podanie odvolania neuplynie skôr, ako 30 dní odo dňa doručenia vyžiadaných
podkladov.
Sťažovateľ listom zo dňa 22. 9. 2009 adresovaným odporkyni, ako aj opakovane
listom zo dňa 1. 11. 2009 adresovaným generálnemu riaditeľovi odporkyne, žiadal
odporkyňu, aby mu boli doručené listiny – oznámenia oddelenia vnútornej správy
Magistrátu... z 11. 2. 2009 a oddelenia ľudských zdrojov Magistrátu... zo dňa 18. 2. 2009.
Tieto listiny boli podkladom pre napadnuté rozhodnutie odporkyne, ako to vyplýva z jeho
odôvodnenia...
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľovi doposiaľ neuplynula, nakoľko v zmysle § 219
ods. 4 zák. č. 461/2003 Z. z. (cit. vyššie) ešte ani nezačala plynúť.
Pre úplnosť treba dodať, že zák. č. 461/2003 Z. z. ani žiadny iný právny predpis
neurčuje povinnosť účastníka konania, žiadať o doručenie podkladov podľa § 219 ods. 4
uvedeného zákona až po doručení rozhodnutia, rovnako ako žiadny predpis nezakazuje
podať opravný prostriedok pred doručením písomného vyhotovenia rozhodnutia.“.
Ústavný súd vyzval 13. mája 2010 najvyšší súd na vyjadrenie sa k sťažnosti.
Najvyšší súd vo svojom stanovisku z 15. decembra 2010 uviedol:
„Tým, že navrhovateľ využil svoje právo a podal opravný prostriedok proti
rozhodnutiam odporkyne (hoci ako tvrdil, žiadal odporkyňu o zaslanie podkladov
rozhodnutia), musel krajský súd postupovať podľa príslušných ustanovení OSP a vo veci
konať. Po zistení, že opravný prostriedok bol podaný oneskorene, postupoval podľa § 250p
OSP a odmietol ho a jeho uznesenie následne odvolací súd potvrdil.
Ustanovenie § 219 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. upravuje začiatok plynutia lehoty
na podanie opravného prostriedku odlišne od všeobecnej úpravy obsiahnutej v OSP. Podľa
tohto ustanovenia ak účastník konania pred uplynutím lehoty na podanie opravného
prostriedku požiada o oznámenie podkladov, na ktorých základe ústredie rozhodovalo,
začína plynúť nová lehota na podanie opravného prostriedku odo dňa, keď sa tieto
podklady doručili účastníkovi konania.
Ak teda navrhovateľ podal opravný prostriedok bez toho, aby vyčkal na zaslanie
podkladov rozhodnutia, ktoré ako tvrdil, opakovane od odporkyne vyžadoval, nemohlo dôjsť
k aplikácii ustanovenia § 219 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. Podľa názoru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky tým, že navrhovateľ podal opravný prostriedok proti správnym
rozhodnutiam, prejavil svoju vôľu, aby zákonnosť týchto rozhodnutí príslušný súd
preskúmal, a preto sa javí nelogickým jeho argumentácia, v zmysle ktorej vlastne súd nemal
jeho opravný prostriedok posudzovať ako opravný prostriedok.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva názor, že postup súdu v predmetnej veci
bol v súlade so zákonom, v konaní nedošlo k porušeniu ústavných práv navrhovateľa,
a preto vo vzťahu k Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky žiada sťažnosť odmietnuť ako
zjavne neopodstatnenú.“
Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo vyjadrení z 3. januára 2011
k stanovisku najvyššieho súdu okrem iného uvádza:
„Aplikácia ust. § 219 ods. 4 zák. č. 461/2009 Z. z. (správne má byť č. 461/2003 Z. z.,
pozn.) nie je podmienená podaním odvolania až po obdržaní požadovaných dokladov ani
iným ustanovením zák. č. 461/2009 Z. z., O. s. p. alebo iného predpisu. Takáto
podmienenosť, resp. viazanosť plynutia a uplynutia lehoty na podanie odvolania v právnom
poriadku SR ani nie je bežná (a dovolím si tvrdiť, že ani neexistuje)... V danom prípade
jedinou objektívnou podmienkou pre začatie plynutia lehoty na odvolanie podľa § 219
ods. 4 zák. č. 461/2003 Z. z. je doručenie požadovaných podkladov. Je teda zrejmé, že skôr,
ako budú zo strany odporkyne požadované doklady sťažovateľovi doručené, nemôže mu
uplynúť lehota na podanie odvolania a rozhodnutie nemôže nadobudnúť právoplatnosť.“
Ústavný súd v konaní o sťažnosti v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by
vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť o dokazovanie, ktoré
by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi a jeho vyhodnotenie.
Ústavný súd skúma napadnuté uznesenie najvyššieho súdu iba z hľadiska už uvedených
kritérií zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti. Bez toho, aby posudzoval právne účinky
podaní sťažovateľa urobených počas správneho konania alebo následného konania pred
krajským súdom a najvyšším súdom, ústavný súd z príloh a vyžiadaného spisu zistil, že
dotknuté podania sťažovateľa, ktoré podľa jeho tvrdenia predstavujú žiadosť o oznámenie
podkladov podľa § 219 ods. 4 zákona o sociálnom poistení, boli podané buď pred
oznámením rozhodnutí Sociálnej poisťovne sťažovateľovi (žiadosť so sťažnosťou
sťažovateľa z 22. septembra 2009), alebo až po uplynutí 30-dňovej lehoty na podanie
opravného prostriedku proti týmto rozhodnutiam Sociálnej poisťovne (opravný prostriedok
z 19. novembra 2009). List sťažovateľa z 1. novembra 2009 adresovaný Sociálnej
poisťovni, ktorým sťažovateľ reaguje na vybavenie svojej sťažnosti z 22. septembra 2009
Sociálnou poisťovňou, na rozdiel od tvrdenia sťažovateľa neobsahuje žiadosť o oznámenie
podkladov, ale len všeobecnú námietku nezákonnosti uvedených rozhodnutí.
Ústavný súd konštatuje, že zjavným účelom § 219 ods. 4 zákona o sociálnom
poistení je poskytnúť účastníkovi konania dostatočné informácie na riadne podanie
a odôvodnenie svojho opravného prostriedku. Ak sa účastník v priebehu správneho konania
predtým, ako mu bolo rozhodnutie správneho orgánu oznámené, domáha prístupu
k podkladom použitým v tomto správnom konaní, dovoláva sa svojho práva vyjadriť sa
k dôkazom. Porušenie tohto práva je v zásade dôvodom podania opravného prostriedku
v rámci riadnej lehoty na odvolanie. Predmetné ustanovenie § 219 ods. 4 zákona
o sociálnom poistení sa nevzťahuje na žiadosti o sprístupnenie podkladov, ktoré neboli
podkladom pre prijaté správne rozhodnutie. Až prijatím rozhodnutia správny orgán ustáli to,
ktoré podklady slúžia ako podklad na jeho rozhodnutie, a teda až vtedy vymedzuje rozsah
informácií, s ktorými má mať účastník správneho konania možnosť oboznámiť sa v zmysle
§ 219 ods. 4 zákona o sociálnom poistení na účel prípravy podkladov na podanie opravného
prostriedku.
Navyše, § 219 ods. 4 zákona o sociálnom poistení sa zjavne vzťahuje iba na prípady,
keď je žiadosť o poskytnutie podkladov urobená pred uplynutím lehoty na podanie
opravného prostriedku (pozri m. m. vo vzťahu k predchádzajúcej právnej úprave v § 122
ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov
aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 So 4/2003, R 30/2005). Ústavný súd nad rámec
uvedeného dopĺňa, že písomnosť, ktorú adresoval sťažovateľ Sociálnej poisťovni počas
plynutia lehoty na odvolanie (list z 1. novembra 2009, ktorým reagoval na vybavenie svojej
sťažnosti z 22. septembra 2009 Sociálnou poisťovňou), žiadosť o oznámenie podkladov
v zmysle § 219 ods. 4 zákona o sociálnom poistení neobsahuje.
V tomto prípade bolo napadnuté uznesenie najvyššieho súdu odôvodnené poukazom
na § 250m ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého sa návrh na začatie
konania o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu správneho orgánu podáva v lehote
tridsiatich dní od doručenia rozhodnutia, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje niečo iné.
Najvyšší súd ustálil, že „Lehota na podanie opravného prostriedku začala navrhovateľovi
plynúť dňa 20. 10. 2009 a posledný deň 30-dňovej lehoty pripadol na 18. 10. 2009 (streda).
Navrhovateľ však podal opravný prostriedok na poštovú prepravu až dňa 19. 11. 2009, teda
zjavne oneskorene, a preto krajský súd postupoval správne, keď opravný prostriedok
navrhovateľa podľa § 250p OSP odmietol.“.
V zmysle uvedeného je odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu samo
osebe postačujúce a ústavne udržateľné. Nevykazuje znaky arbitrárnosti či zjavnej
neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor
najvyššieho súdu svojím vlastným. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu
nemožno skutkové a právne závery najvyššieho súdu vo vzťahu k dôvodom sťažnosti
považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.
Keďže ústavný súd sa stotožnil so závermi najvyššieho súdu o oneskorenosti podania
opravného prostriedku sťažovateľom, nepovažoval už za potrebné zaoberať sa jeho ďalšími
námietkami uplatnenými v jeho sťažnosti.
Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť je
v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu zjavne neopodstatnená,
a preto ju ústavný súd už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. novembra 2011