Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 473/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Bratislave č. k. -16 z 27. januára 2010 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22. júna 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra

2010 doručená sťažnosť Ing. M. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako

aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -16 z 27. januára 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 22. júna 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s posúdením plynutia lehoty na podanie

návrhu na preskúmanie rozhodnutí Sociálnej poisťovne – ústredia (ďalej len „Sociálna

poisťovňa“) krajským súdom a najvyšším súdom.

Sociálna poisťovňa rozhodnutiami z 26. augusta 2009 č. 430 214 1610 0 priznala

sťažovateľovi starobný dôchodok od 14. februára 2003 v sume 4 717 Sk a súčasne ho podľa

o zvýšení dôchodkov v roku 2003 a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v oblasti sociálneho zabezpečenia od 24. júla 2003 zvýšila na sumu 5 001 Sk

mesačne a od 1. januára 2009 podľa o sociálnom poistení

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) na sumu 245,90 €

mesačne. Rozhodnutia boli sťažovateľovi doručené 19. októbra 2009.

Sťažovateľ podal 19. novembra 2009 (na poštovú prepravu) návrh (opravný

prostriedok) na preskúmanie týchto rozhodnutí krajským súdom.

Krajský súd uznesením č. k. -16 z 27. januára 2010 návrh (opravný

prostriedok) sťažovateľa odmietol ako podaný oneskorene. Svoje rozhodnutie odôvodnil

tým, že „Lehota na podanie návrhu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí odporkyne

začala navrhovateľovi plynúť dňa 20. 10. 2009 a uplynula dňom 18. 11. 2009 (streda)“.

Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ 15. marca 2010

odvolanie, avšak najvyšší súd uznesením sp. zn. z 22. júna 2010 napadnuté

uznesenie krajského súdu potvrdil ako vecne správne. Najvyšší súd navyše nevyhovel ani

žiadosti sťažovateľa o odpustenie zmeškanej lehoty, „pretože... neboli naplnené podmienky

vyplývajúce z ustanovenia , v zmysle ktorého súd odpustí zmeškanie lehoty,

ak ju účastník alebo jeho zástupca zmeškal z ospravedlniteľného dôvodu a bol preto

vylúčený z úkonu, ktorý mu patrí, pričom návrh treba podať do 15 dní po odpadnutí

prekážky a treba s ním spojiť i zmeškaný úkon. Navrhovateľ o odpustenie zmeškanej lehoty

požiadal až v odvolaní proti uzneseniu o odmietnutí opravného prostriedku a nie spolu

so zmeškaným úkonom, teda so samotným opravným prostriedkom.“.

Sťažovateľ sťažnosťou namieta, že pri posudzovaní otázky, či bol jeho návrh

na preskúmanie správneho rozhodnutia súdom podaný včas, krajský súd aj najvyšší súd

opomenuli zohľadniť § 219 ods. 4 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého, ak účastník

konania pred uplynutím lehoty na podanie opravného prostriedku požiada o oznámenie

podkladov, na základe ktorých ústredie rozhodovalo, začína plynúť nová lehota na podanie

opravného prostriedku odo dňa, keď sa tieto podklady doručili účastníkovi konania.

Sťažovateľ tvrdí, že o takéto podklady požiadal a neboli mu doručené, čím lehota

na podanie opravného prostriedku nemohla uplynúť. Odmietnutie opravného prostriedku

ako oneskorene podaného tak má podľa sťažovateľa predstavovať porušenie ním v sťažnosti

označených práv.

V sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd „vydal nález o porušení

základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle

Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v zmysle článku 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a rozhodnutie Krajského

súdu v Bratislave zo dňa 27. 1. 2010 č. k. , ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu

SR zo dňa 22. 6. 2010 č. k. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pred samotným posúdením sťažnosti ústavný súd považuje za potrebné vymedziť

rozsah práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta a možnosť porušenia ktorých má ústavný

súd preskúmať v rámci predbežného prerokovania sťažnosti.

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom

na začatie konania (v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa

vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha

(petit sťažnosti). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha

v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich

práv. Text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže

doplniť petit (, , , , ,

).

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ uviedol, že „konaním Krajského súdu

v Bratislave a jeho rozhodnutím zo dňa 27. 1. 2010, č. k. a konaním Najvyššieho

súdu SR a jeho rozhodnutím zo dňa 22. 6. 2010, č. k. bolo porušené

sťažovateľovo ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v článku 46

Slovenskej republiky, v článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v článku 6

ods. 1 a článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

V petite sťažnosti ale sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv

„v zmysle , článku 36 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd a v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd...“.

Ústavný súd vzhľadom na už uvedené preskúmal v danej veci sťažnosť len v rozsahu

namietaného porušenia tých práv, ktorého vyslovenia porušenia sa sťažovateľ v petite

sťažnosti domáhal ( , listiny a dohovoru).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a podľa listiny a práva podľa dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ().

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani

z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania

všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ).

Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1

rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd

pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,

a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo

().

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach

porušenia jeho práv napadnutým uznesením krajského súdu. Ochrany svojich práv sa

sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorá smeruje proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci

podľa prvej vety (obdobne napr. ,

, , ).

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a podľa listiny a práva podľa dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí

(opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov

interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ,

prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má

opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím

(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej

slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(podobne , ). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (mutatis mutandis , , ).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,

ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnými

právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý

im predchádzal. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. rozhodnutia sp. zn. , , , ,

, ).

V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené a podľa

ich odmietne.

Podľa a podľa listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k ( listiny) a

dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v ústavodarca

v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva

na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru ().

Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

().

Sťažovateľ namietal, že najvyšší súd v napadnutom uznesení nezohľadnil § 219

ods. 4 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého, ak účastník konania pred uplynutím

lehoty na podanie opravného prostriedku požiada o oznámenie podkladov, na ktorých

základe ústredie rozhodovalo, začína plynúť nová lehota na podanie opravného prostriedku

odo dňa, keď sa tieto podklady doručili účastníkovi konania. Sťažovateľ preto zastáva

názor, že najvyšší súd mal posúdiť ním podaný opravný prostriedok proti rozhodnutiu

Sociálnej poisťovne ako podaný včas.

Podľa sťažovateľa „... je zrejmé, že návrh na začatie konania (opravný prostriedok

proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pozn.) mal byť... podaný... v lehote 30 dní odo dňa

oznámenia rozhodnutia... Ak však pred týmto termínom podal účastník žiadosť

o predloženie podkladov, z ktorých správny orgán pri rozhodovaní vychádza, lehota

na podanie odvolania neuplynie skôr, ako 30 dní odo dňa doručenia vyžiadaných

podkladov.

Sťažovateľ listom zo dňa 22. 9. 2009 adresovaným odporkyni, ako aj opakovane

listom zo dňa 1. 11. 2009 adresovaným generálnemu riaditeľovi odporkyne, žiadal

odporkyňu, aby mu boli doručené listiny – oznámenia oddelenia vnútornej správy

Magistrátu... z 11. 2. 2009 a oddelenia ľudských zdrojov Magistrátu... zo dňa 18. 2. 2009.

Tieto listiny boli podkladom pre napadnuté rozhodnutie odporkyne, ako to vyplýva z jeho

odôvodnenia...

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľovi doposiaľ neuplynula, nakoľko v zmysle § 219

ods. 4 (cit. vyššie) ešte ani nezačala plynúť.

Pre úplnosť treba dodať, že ani žiadny iný právny predpis

neurčuje povinnosť účastníka konania, žiadať o doručenie podkladov podľa § 219 ods. 4

uvedeného zákona až po doručení rozhodnutia, rovnako ako žiadny predpis nezakazuje

podať opravný prostriedok pred doručením písomného vyhotovenia rozhodnutia.“.

Ústavný súd vyzval 13. mája 2010 najvyšší súd na vyjadrenie sa k sťažnosti.

Najvyšší súd vo svojom stanovisku z 15. decembra 2010 uviedol:

„Tým, že navrhovateľ využil svoje právo a podal opravný prostriedok proti

rozhodnutiam odporkyne (hoci ako tvrdil, žiadal odporkyňu o zaslanie podkladov

rozhodnutia), musel krajský súd postupovať podľa príslušných ustanovení a vo veci

konať. Po zistení, že opravný prostriedok bol podaný oneskorene, postupoval podľa § 250p

a odmietol ho a jeho uznesenie následne odvolací súd potvrdil.

Ustanovenie upravuje začiatok plynutia lehoty

na podanie opravného prostriedku odlišne od všeobecnej úpravy obsiahnutej v . Podľa

tohto ustanovenia ak účastník konania pred uplynutím lehoty na podanie opravného

prostriedku požiada o oznámenie podkladov, na ktorých základe ústredie rozhodovalo,

začína plynúť nová lehota na podanie opravného prostriedku odo dňa, keď sa tieto

podklady doručili účastníkovi konania.

Ak teda navrhovateľ podal opravný prostriedok bez toho, aby vyčkal na zaslanie

podkladov rozhodnutia, ktoré ako tvrdil, opakovane od odporkyne vyžadoval, nemohlo dôjsť

k aplikácii ustanovenia Podľa názoru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky tým, že navrhovateľ podal opravný prostriedok proti správnym

rozhodnutiam, prejavil svoju vôľu, aby zákonnosť týchto rozhodnutí príslušný súd

preskúmal, a preto sa javí nelogickým jeho argumentácia, v zmysle ktorej vlastne súd nemal

jeho opravný prostriedok posudzovať ako opravný prostriedok.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva názor, že postup súdu v predmetnej veci

bol v súlade so zákonom, v konaní nedošlo k porušeniu ústavných práv navrhovateľa,

a preto vo vzťahu k Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky žiada sťažnosť odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú.“

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo vyjadrení z 3. januára 2011

k stanovisku najvyššieho súdu okrem iného uvádza:

„Aplikácia ust. (správne má byť č. ,

pozn.) nie je podmienená podaním odvolania až po obdržaní požadovaných dokladov ani

iným ustanovením , alebo iného predpisu. Takáto

podmienenosť, resp. viazanosť plynutia a uplynutia lehoty na podanie odvolania v právnom

poriadku SR ani nie je bežná (a dovolím si tvrdiť, že ani neexistuje)... V danom prípade

jedinou objektívnou podmienkou pre začatie plynutia lehoty na odvolanie podľa § 219

ods. 4 je doručenie požadovaných podkladov. Je teda zrejmé, že skôr,

ako budú zo strany odporkyne požadované doklady sťažovateľovi doručené, nemôže mu

uplynúť lehota na podanie odvolania a rozhodnutie nemôže nadobudnúť právoplatnosť.“

Ústavný súd v konaní o sťažnosti v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by

vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť o dokazovanie, ktoré

by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi a jeho vyhodnotenie.

Ústavný súd skúma napadnuté uznesenie najvyššieho súdu iba z hľadiska už uvedených

kritérií zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti. Bez toho, aby posudzoval právne účinky

podaní sťažovateľa urobených počas správneho konania alebo následného konania pred

krajským súdom a najvyšším súdom, ústavný súd z príloh a vyžiadaného spisu zistil, že

dotknuté podania sťažovateľa, ktoré podľa jeho tvrdenia predstavujú žiadosť o oznámenie

podkladov podľa § 219 ods. 4 zákona o sociálnom poistení, boli podané buď pred

oznámením rozhodnutí Sociálnej poisťovne sťažovateľovi (žiadosť so sťažnosťou

sťažovateľa z 22. septembra 2009), alebo až po uplynutí 30-dňovej lehoty na podanie

opravného prostriedku proti týmto rozhodnutiam Sociálnej poisťovne (opravný prostriedok

z 19. novembra 2009). List sťažovateľa z 1. novembra 2009 adresovaný Sociálnej

poisťovni, ktorým sťažovateľ reaguje na vybavenie svojej sťažnosti z 22. septembra 2009

Sociálnou poisťovňou, na rozdiel od tvrdenia sťažovateľa neobsahuje žiadosť o oznámenie

podkladov, ale len všeobecnú námietku nezákonnosti uvedených rozhodnutí.

Ústavný súd konštatuje, že zjavným účelom § 219 ods. 4 zákona o sociálnom

poistení je poskytnúť účastníkovi konania dostatočné informácie na riadne podanie

a odôvodnenie svojho opravného prostriedku. Ak sa účastník v priebehu správneho konania

predtým, ako mu bolo rozhodnutie správneho orgánu oznámené, domáha prístupu

k podkladom použitým v tomto správnom konaní, dovoláva sa svojho práva vyjadriť sa

k dôkazom. Porušenie tohto práva je v zásade dôvodom podania opravného prostriedku

v rámci riadnej lehoty na odvolanie. Predmetné ustanovenie § 219 ods. 4 zákona

o sociálnom poistení sa nevzťahuje na žiadosti o sprístupnenie podkladov, ktoré neboli

podkladom pre prijaté správne rozhodnutie. Až prijatím rozhodnutia správny orgán ustáli to,

ktoré podklady slúžia ako podklad na jeho rozhodnutie, a teda až vtedy vymedzuje rozsah

informácií, s ktorými má mať účastník správneho konania možnosť oboznámiť sa v zmysle

§ 219 ods. 4 zákona o sociálnom poistení na účel prípravy podkladov na podanie opravného

prostriedku.

Navyše, § 219 ods. 4 zákona o sociálnom poistení sa zjavne vzťahuje iba na prípady,

keď je žiadosť o poskytnutie podkladov urobená pred uplynutím lehoty na podanie

opravného prostriedku (pozri m. m. vo vzťahu k predchádzajúcej právnej úprave v § 122

ods. 4 o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov

aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. , R 30/2005). Ústavný súd nad rámec

uvedeného dopĺňa, že písomnosť, ktorú adresoval sťažovateľ Sociálnej poisťovni počas

plynutia lehoty na odvolanie (list z 1. novembra 2009, ktorým reagoval na vybavenie svojej

sťažnosti z 22. septembra 2009 Sociálnou poisťovňou), žiadosť o oznámenie podkladov

v zmysle § 219 ods. 4 zákona o sociálnom poistení neobsahuje.

V tomto prípade bolo napadnuté uznesenie najvyššieho súdu odôvodnené poukazom

na , podľa ktorého sa návrh na začatie

konania o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu správneho orgánu podáva v lehote

tridsiatich dní od doručenia rozhodnutia, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje niečo iné.

Najvyšší súd ustálil, že „Lehota na podanie opravného prostriedku začala navrhovateľovi

plynúť dňa 20. 10. 2009 a posledný deň 30-dňovej lehoty pripadol na 18. 10. 2009 (streda).

Navrhovateľ však podal opravný prostriedok na poštovú prepravu až dňa 19. 11. 2009, teda

zjavne oneskorene, a preto krajský súd postupoval správne, keď opravný prostriedok

navrhovateľa podľa odmietol.“.

V zmysle uvedeného je odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu samo

osebe postačujúce a ústavne udržateľné. Nevykazuje znaky arbitrárnosti či zjavnej

neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor

najvyššieho súdu svojím vlastným. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu

nemožno skutkové a právne závery najvyššieho súdu vo vzťahu k dôvodom sťažnosti

považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

Keďže ústavný súd sa stotožnil so závermi najvyššieho súdu o oneskorenosti podania

opravného prostriedku sťažovateľom, nepovažoval už za potrebné zaoberať sa jeho ďalšími

námietkami uplatnenými v jeho sťažnosti.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť je

v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu zjavne neopodstatnená,

a preto ju ústavný súd už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2011