Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 467/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou

T. K., s. r. o., B., konajúcou advokátom Mgr. T. K., vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu ochranu podľa

a základného práva na zákonného sudcu podľa

uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 28. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára

2011 doručená sťažnosť spoločnosti P., a. s. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu a základného práva na zákonného

sudcu podľa a (ďalej len „“)

uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 28. októbra 2010 (ďalej aj ,,uznesenie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je žalovaným v spore o ochranu osobnosti

vedenom na Okresnom súde Žilina (ďalej len ,,okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol tieto skutočnosti:

«Sťažovateľ nahliadol do súdnych spisov okresného súdu a zistil, že JUDr. M. K.

(ďalej len „žalobca“) podal dňa 01.04.2010 tú istú žalobu o ochranu osobnosti trikrát. Toto

podanie bolo v súlade s rozvrhom práce pridelené nasledovným sudcom JUDr. B. S.

(), Mgr. A. K. (), JUDr. G. D. (). Následne boli konania

č. a z dôvodu prekážky súdneho konania (litispedencie) zastavené.

Sťažovateľ preto podaním zo dňa 06.07.2010 namietol zaujatosť všetkých sudcov civilného

úseku okresného súdu... Sťažovateľ v námietke namietol, že sa mu vyššie uvedení sudcovia

nejavia nezaujatí.

Uznesením zo dňa 28.10.2010 sp. zn. krajský súd v rozhodol, že

JUDr. V. K. nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn.

. Krajský súd uznesenie odôvodnil tým, že sa nepreukázala existencia vzťahu

žalobcu a namietaných sudcov okresného súdu..

Sťažovateľ sa domnieva, že jeho právo na súdnu ochranu bolo porušené nakoľko

krajský súd porušil právo sťažovateľa na spravodlivý proces pretože uznesenie nebolo

dostatočne zdôvodnené, a súd sa nevysporiadal s obranou sťažovateľa. ... Účelom

odôvodnenia rozhodnutia je presvedčiť účastníkov konania, že rozhodnutie bolo výsledkom

starostlivého zhodnotenia relevantných faktov, že nebolo arbitrárne. Sťažovateľ má za to, že

hoci zákon umožňuje sudcovi rozhodovať na základe jeho subjektívneho presvedčenia, jeho

presvedčenie však musí byť preskúmateľné a preto, súd musí vždy svoje závery riadne

odôvodniť. Úvaha súdu teda nie je voľnou, neobmedzenou úvahou. Záver súdu musí logicky

vyplývať z vykonaných dôkazov a taktiež musí byť opretý o dostatočné argumenty. ...

V danom prípade je potreba presvedčivého odôvodnenia súdneho rozhodnutia

naliehavejšia. A to preto, lebo krajský súd vydaním uznesenia realizoval svoje zákonné

oprávnenie zasiahnuť do ďalšieho práva účastníka konania - práva na zákonného sudcu.

Sťažovateľ v námietke zaujatosti namietal existenciu skutočností, ktoré zakladajú

pochybnosť o nezaujatosti sudcov okresného súdu. Sťažovateľ argumentoval, že sudcovia sa

nejavia nezaujatí zo subjektívneho ako i z objektívneho hľadiska...

V danom prípade sa však krajský súd pri posudzovaní nezaujatosti sudcov

nezaoberal všetkými aspektmi nezaujatosti, ktoré je potrebné pre spravodlivé rozhodnutie

ohľadne nezaujatosti sudcov zvážiť. Krajský súd len analyzoval subjektívne hľadisko

nezaujatosti sudcu JUDr. V. K., to, či sa sudcovia okresného súdu objektívne javia nezaujatí

neskúmal. Podľa názoru sťažovateľa, nie je možné s ohľadom na všetky skutočnosti daného

prípadu dospieť k záveru, že JUDr. V. K. sa javí nezaujatý. Žalobca podal na súd to isté

podanie viackrát. To bolo pridelené trom rôznym sudcom. Ak je účelom náhodného

prideľovania sudcov predchádzanie možnosti, aby účastníci konania ovplyvňovali súdne

konania najmä výberom sudcu, ktorého si osoba zvolí, napríklad i z toho dôvodu, že

predpokladá, že tento sudca môže rozhodnúť vec v jeho prospech a ak žalobca konal

spôsobom, ktorým sa snažil obísť režim náhodného pridelenia sudcu, existuje dôvodná

pochybnosť, že si svojim konaním mienil zabezpečiť možnosť výberu najvhodnejšieho sudcu.

Ak konanie žalobcu nasvedčuje, že môže existovať taký sudca, ktorého si chcel žalobca

zvoliť, u ktorého možno predpokladal, že vec rozhodne v jeho prospech, potom je

pochybnosť o objektívnej nezaujatosti sudcov jednoznačne daná. To, že nakoniec vo veci

rozhoduje sudca pridelený náhodným výberom neeliminuje pochybnosť o objektívnej

nezaujatosti sudcov.

Krajský súd v uznesení opomenul odôvodniť svoj právny záver dôvodmi, ktoré sú

podstatné pre jeho vytvorenie. Ako vyplýva z odôvodnenia uznesenia, krajský súd sa pri

posúdení, hodnotení nezaujatosti sudcov okresného súdu zaoberal výlučne existenciou

subjektívnej nezaujatosti. Za tým účelom si vyžiadal stanoviská jednotlivých sudcov, či sa v

danej veci cítia zaujatí. To, či sa daní sudcovia objektívne javia ako nezaujatí neanalyzoval,

nepreskúmal, či existujú objektívne skutočnosti spochybňujúce nestrannosť sudcov,

neaplikoval na posúdenie nezaujatosti sudcov tzv. teóriu zdania (théorie des apparences),

podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne

javiť v očiach strán. Odôvodnenie uznesenia neposkytuje dostatočný argumentačný základ,

dostatok dôvodov pre rozhodnutie vo veci o nezaujatosti JUDr. V. K.. Najmä neobsahuje

vymedzenie právnych úvah pri hodnotení objektívneho hľadiska nezaujatosti sudcov

okresného súdu...

Účelom inštitútu zákonného sudcu je okrem iného i garancia výberu nezávislej,

nestrannej autority s právomocou danou zákonom rozhodnúť o konkrétnej právnej veci.

Zákonný sudca je osoba, ktorá spĺňa predpoklady na rozhodovanie vo veci stanovené

, . Najmä je to osoba, ktorá poskytuje garancie nezávislosti súdnictva.

V prípade, ak sudca dané parametre nespĺňa, nie je možné ho považovať za zákonného

sudcu a je daný základ pre vylúčenie sudcu z rozhodovania vo veci.

V danom prípade sudcovia okresného súdu nespĺňajú predpoklady nezaujatosti

sudcov z objektívneho hľadiska. Pochybnosť o ich nezaujatosti vznikla v dôsledku konania

žalobcu.»

3. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie a po ,,vykonaní dokazovania“ (ktoré ústavný súd v zásade nevykonáva,

pozn.) nálezom rozhodol tak, že jeho označené práva uznesením krajského súdu porušené

boli, aby toto zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a aby mu priznal náhradu

trov konania.

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením krajského súdu došlo

k porušeniu jeho základných práv podľa a .

Ústavný súd aplikujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je zásadne oprávnený a povinný

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu vyvodil

(). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takéhoto výkladu a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný

súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, , ).

7. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na súdnu

ochranu a v jeho rámci právo na prejednávanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa

je v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom inštitútu

vylúčenia sudcu z jeho ďalšieho rozhodovania pre zaujatosť v zmysle ustanovení § 14 až

(ďalej len „OSP“). Obsahom základného práva na

prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu

oprávnených osôb a vylúčiť nimi namietaného sudcu, resp. sudcov z ďalšieho prerokúvania

a rozhodovania pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie nestranným

súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu

z ďalšieho prerokúvania a rozhodnúť o ňom (). Je samozrejmé, že rozhodnutie

súdu o ne/vylúčení sudcu/ov vecne a miestne príslušného súdu musí byť odôvodnené tak,

aby poskytovalo odpoveď na tie podstatné otázky, ktoré majú vplyv na naplnenie hypotézy

uvedenej v .

8. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplynuli

tieto dôvody, pre ktoré sudca JUD. V. K. nebol vylúčený z prejednávania a rozhodovania

veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. :

„Zákonný sudca JUDr. V. K. k vznesenej námietke zaujatosti uviedol, že sa vo veci

necíti byť zaujatý, nemá vzťah k prejednávanej veci, ani k účastníkom konania. S

navrhovateľom síce študoval v jednom ročníku na vysokej škole, ale od ukončenia štúdia sa

s ním osobne, alebo ako s právnym zástupcom na pojednávaniach, nestretol. Vo vzťahu k

právam odporcu, ktoré boli konštatované v nálezoch Ústavného súdu SR a rozhodnutiach

Európskeho súdu pre ľudské práva, ponecháva rozhodnutie o posúdení objektívnych hľadísk

nezaujatostí jeho osoby na rozhodnutí nadriadeného súdu. Ostatní sudcovia okresného súdu

vo svojich vyjadreniach zhodne uviedli, že sa necítia byť vo veci zaujatí, okrem sudcu JUDr.

Š. T., ktorý uviedol, že sa vo veci cíti byť zaujatý z dôvodu, že navrhovateľ bol jeho bývalý

kolega z prokuratúry.

Krajský súd posudzoval vyjadrenia sudcov okresného súdu pokiaľ ide o ich zaujatosť

z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania

veci. Vychádzal pritom z ustanovenia , v zmysle ktorého sudcovia sú

vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k

účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Zmyslom

citovaného ustanovenia je upevniť dôveru účastníkov konania i verejnosti v nestrannosť

postupu civilného súdnictva. Preto zákon vylučuje sudcov z judikačnej činnosti v konkrétnej

veci z dôvodov, ktoré sú spravidla subjektívnej povahy, ktoré však vždy predstavujú faktory

potencionálne ohrozujúce nestrannosť sudcu. Týmto procesným postupom je zabezpečené

ústavné právo každého domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva, na

nezávislom a nestrannom súde tak, ako je toto právo obsiahnuté v článku 46 ods. 1

SR.

Formulujú sa tu dva všeobecnejšie dôvody vylúčenia. Pomer k veci, ako okolnosť

potencionálne spochybňujúca nezaujatosť sudcu, a teda dôvod jeho vylúčenia bude

aktuálny napr. vtedy, keď bude sudca právne zainteresovaný na výsledku konania; no aj

vtedy, keď by mohol, či mal mať v danom konaní úlohu svedka, či inej zúčastnenej osoby. O

pomere k účastníkovi, ako okolnosti rovnakého významu možno uvažovať, ak sa bude

zakladať na príbuzenstve, či iných určitým spôsobom kvalifikovaných vzťahoch (kladných i

záporných, osobnostných vzťahoch, vzťahoch hospodárskej najmä majetkovej povahy a

pod.).

Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia, ako aj z vyššie uvedených

skutočností, krajský súd nezistil existenciu takých okolností, z ktorých by bolo možné

vyvodiť pochybnosti o zaujatosti sudcov okresného súdu. V predmetnej veci nie je preto

dôvod pochybovať o nezaujatosti prejednávajúceho sudcu, keďže samotný zákonný sudca,

ktorý má vo veci rozhodovať nemá žiadny pomer k veci, k účastníkom alebo k ich

zástupcom. Sudca z titulu svojho povolania je povinný vec objektívne prejednať a rozhodnúť

s prihliadnutím na profesionálny prístup k práci. U sudcu sa nezaujatosť predpokladá,

pokiaľ nie je predložený opak. Takýto záver vyplýva aj z a príslušných zákonov

upravujúcich status sudcu. Osobnosť a postavenie sudcu musia byť zárukou, že nepripustia,

aby vonkajšie vplyvy pôsobili na ich nestrannosť pri rozhodovaní. Opačný záver by bolo

možné prijať len vtedy, keby sudca v rámci svojho subjektívneho vyjadrenia tvrdil také

skutkové okolnosti, ktoré by objektívne nasvedčovali tomu, že má k veci či účastníkom,

alebo k ich zástupcom taký vzťah, ktorý by vzbudzoval dôvodné pochybnosti o jeho

nezaujatosti. Nakoľko nedošlo k vylúčeniu zákonného sudcu, nebolo potrebné rozhodovať o

vylúčení, resp. nevylúčení ďalších sudcov okresného súdu.“

9. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že sa zaoberal namietanými

dôvodmi sťažovateľa, jeho rozhodnutie nie je arbitrárne ani svojvoľné a dáva odpoveď

na jeho podstatné námietky. Ústavnému súdu pre nedostatok právomoci neprislúcha

rozvíjať či dopĺňať dôvody rozhodnutia krajského súdu, a to ani v prípade, že by s nimi

nesúhlasil. Ak súd v konaní o námietke účastníka o zaujatosti sudcu, resp. sudcov neuzná

ním uvádzané dôvody vylúčenia sudcu, resp. sudcov, nemá to samo osebe za následok

porušenie jeho základných práv podľa a . Súčasťou týchto

základných práv nie je ani povinnosť súdu uznať dôvody zaujatosti uvádzané účastníkom

konania, resp. vyhovieť jeho námietke zaujatosti (, ), ako to bolo

v konkrétnom prípade vo veci sťažovateľa. Krajský súd najskôr všeobecne formuloval

dôvody, ktoré potenciálne vedú k vylúčeniu sudcu z rozhodovacej činnosti, a následne

konkrétne vo vzťahu k zákonnému sudcovi konštatoval ich absenciu. Aj napriek tomu, že

odôvodnenie konajúceho krajského súdu je in concreto pomerne stručné, ešte stále ho

možno považovať za ústavne súladné a akceptovateľné.

10. Zákonným sudcom v zmysle je sudca vecne a miestne

príslušného súdu určený v súlade s rozvrhom práce, ako aj sudca, ktorému bola vec

pridelená na rozhodnutie z dôvodu vylúčenia iného sudcu (m. m. ,

). Bez toho, aby to malo vplyv na už uvedené závery, považuje ústavný súd

za potrebné uviesť nasledujúce: Odhliadnuc od toho, že sťažnosť je vnútorne zmätočná

[nevyplýva z nej vzťah konania, kde zákonným sudcom je sťažovateľom namietaný JUDr.

V. K. (sp. zn. ), ku trom konaniam, ktoré sa začali podaním troch totožných

žalôb o ochranu osobnosti (sp. zn. , a sp. zn. ),

a ani skutočnosť, prečo sťažovateľ odôvodňuje pochybnosť o nezaujatosti sudcu K.

správaním žalobcu v troch iných konaniach, ktorých súvis s vecou sudcu K. nie je

preukázaný], ani samotná sťažnosť a jej odôvodnenie neindikujú možnú zaujatosť

konajúceho sudcu. Ak je sťažovateľ názoru, že žalobca, ktorý je advokátom, konal pri

podaní troch totožných žalôb o ochranu osobnosti tak, že si tým chcel vybrať sudcu,

u ktorého predpokladal úspech v spore, je na ňom, aby sa obrátil s podnetom (sťažnosťou)

na príslušné orgány Slovenskej advokátskej komory [ a nasl.

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov], do ktorých právomoci patrí rozhodnúť

o tom, či takéto konanie nemôže napĺňať znaky disciplinárneho previnenia. Avšak

z takéhoto správania žalobcu (protistrany) spravidla nemožno vyvodzovať zaujatosť

konajúceho sudcu bez toho, aby pochybnosť o jeho nezaujatosti nevyplynula z akejkoľvek

inej okolnosti subjektívnej či objektívnej povahy.

11. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú, keďže pri jej

predbežnom prerokovaní nezistil možnosť porušenia označených základných práv,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( alebo

). Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími

návrhmi sťažovateľa (návrh na zrušenie uznesenia krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie

konanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti

vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2011