Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 529/2011
PDF · 151 KB
No categories available
III. ÚS 529/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. Š., Ž., obchodnej spoločnosti S., s. r. o., N.,
obchodnej spoločnosti P., spol. s r. o., T., obchodnej spoločnosti P., spol. s r. o., B., a
obchodnej spoločnosti S., spol. s r. o., T., zastúpených advokátkou JUDr. M. K., T., ktorou
namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Topoľčany
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cb/64/2010 a jeho rozhodnutím z 15. júna 2010 a postupom
Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cob 202/2010 a jeho rozhodnutím
z 23. februára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. Š., obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti P., spol.
s r. o., obchodnej spoločnosti P., spol. s r. o., a obchodnej spoločnosti S., spol. s r. o.,
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2011
doručená sťažnosť Ing. J. Š., obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti P.,
spol. s r. o., obchodnej spoločnosti P., spol. s r. o., a obchodnej spoločnosti S., spol. s r. o.
(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu a
inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cb/64/2010 a jeho rozhodnutím z 15. júna
2010 a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 15 Cob 202/2010 a jeho rozhodnutím z 23. februára 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom č. k. 8 Cb/64/2010-
156 z 15. júna 2010 zamietol návrh sťažovateľov na určenie neúčinnosti právneho úkonu –
zmluvy o dielo č. 5701606 uzatvorenej 30. októbra 2008 medzi obchodnými spoločnosťami
Z., s. r. o., K., a E., a. s., a uložil im zaplatiť náhradu trov konania. Krajský súd rozsudkom
č. k. 15 Cob/202/2010-206 z 23. februára 2011 rozsudok okresného súdu v merite veci
potvrdil.
Sťažovatelia vidia porušenie svojich základných práv v tom, že „ani jeden zo súdov
vo veci nevykonal ani jeden z dôkazov navrhovaných žalobcami. Dokonca nevykonal ani
žiadny iný. V rozsudku sa žiadnym spôsobom nevyjadril k zásadným právnym námietkam
žalobcov, ktoré namietali v odvolaní voči rozsudku prvostupňového súdu. V dôsledku
uvedených skutočností dospel k zásadne nesprávnym právnym záverom...
Sťažovatelia sú toho názoru, že odôvodnenie rozsudku je nelogické so zreteľom na
preukázané skutkové a právne skutočnosti. Vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, v
rozpore s už vyslovenými právnymi názormi Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR.“
Sťažovatelia vidia porušenie základných práv najmä v tom, že:
«1. Odvolací súd sa v rozsudku obmedzil iba na stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými
v prvostupňovom rozhodnutí a neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by potvrdili
alebo vyvrátili relevantné tvrdenia sťažovateľov uvedené v ich odvolaní. Žiadnym spôsobom
sa nevyjadril k právnym námietkam sťažovateľov uvedeným v odvolaní, hoci išlo z právneho
hľadiska o zásadné námietky. Podľa názoru sťažovateľov ide o rozhodnutie nezlučiteľné s
požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé
súdne konanie. (Nález Ústavného súdu SR sp. Zn. ÚS 149/09 z 29. októbra 2009).
2. Ide o arbitrárne rozhodnutie, ktorého odôvodnenie je úplne odchylné od veci
samej, je extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti. (IV.
ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, I. ÚS 335/06, ÚS 243/07,).
3. Postupom Krajského súdu v Nitre bol porušený aj princíp „rovnosti zbraní“ a to
tým, že žalobcom nebolo poskytnuté vyjadrenie sa žalovaného zo dňa 09. 08. 2010 k
odvolaniu žalobcov voči rozsudku Okresného súdu v Topoľčanoch, pričom Krajský súd v
Nitre sa vo svojom rozsudku na toto vyjadrenie odvoláva. Keďže rozsudok bol vyhlásený
bez pojednávania žalobcovia už nemali možnosť k tvrdeniam obsiahnutým vo vyjadrení
zaujať stanovisko (III. ÚS 402/2008 zo 17. marca 2009).»
Podľa sťažovateľov je právne posúdenie všeobecnými súdmi v rozpore s platným
právom, a to konkrétne s § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka. Z tohto ustanovenia je
zrejmá potreba „preukázať úmysel oboch účastníkov odporovanej zmluvy vo vzťahu k
zmenšeniu majetkovej podstaty dlžníka... Takéto preukázanie priameho či nepriameho
úmyslu je však možné iba po predchádzajúcom odbornom vyčíslení výšky skutočného
plnenia a jeho porovnaním s realizovaným plnením ako neprimeraným podľa uzatvorenej
zmluvy. Nepriamy úmysel je možné preukázať po posúdení konštrukčnej a materiálovej
zhody a vybavenosti stavby vybudovanej v rámci I. etapy a priamo úmerným násobkom
stavby vybudovanej na podklade zmluvy o dielo, ktorej odporovateľnosť je namietaná.
Takéto dokazovanie navrhovanými znalcami však ani jeden súd nevykonal, čím dospel k
právnym záverom ktoré sú naprosto nezlučiteľné s príslušnými zákonnými ustanoveniami.“.
Sťažovatelia namietajú porušenie rovnosti zbraní, ako aj to, že postupom označených
súdov bolo odňaté procesné právo vyjadrovať sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
a podaniam, ktoré boli urobené v konaní druhou procesnou stranou.
Na základe uvedeného sa sťažovatelia od ústavného súdu domáhajú, aby vydal
vo veci takéto rozhodnutie:
„1. Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.
15 Cob/202/2010 a postupom Okresného súdu v Topoľčanoch vedenom pod sp. zn.
8 Cb/64/2010 porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 Cob/202/2010-206 z 23. februára
2011, ktorým bol o. i. potvrdený rozsudok Okresného súdu v Topoľčanoch č. k.
8 Cb/64/2010-156 zo dňa 15. júna 2010 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Nitre na
ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť náhradu trov právneho zastúpenia
sťažovateľov v sume 632,32 Eur na účet právneho zástupcu č... do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,
ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany
svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu
zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd
teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na
konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných
slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).
1. Pokiaľ ide o namietané porušenie označených základných práv sťažovateľov
konaním okresného súdu, ústavný súd uvádza, že toto konanie na tomto súde skončilo
vyhlásením rozsudku, ktorý podliehal (vrátane konania, ktoré mu predchádzalo) revíznej
právomoci krajského súdu v konaní o podanom odvolaní. Preskúmanie napadnutého
rozsudku okresného súdu by bolo v rozpore s princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127
ods. 1 ústavy, lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania patrí do právomoci
krajského súdu. V súvislosti s namietaným porušením označeného základného práva je z
ústavného hľadiska podstatné a určujúce preto len preskúmanie postupu a konečné
rozhodnutie krajského súdu (obdobne III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Na
základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu okresného
súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. Z oznámenia Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna
prokuratúra“) z 21. novembra 2011 vyplýva, že 18. novembra 2011 bolo podané
na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) generálnym
prokurátorom Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie na základe podnetu na podanie
tohto mimoriadneho opravného prostriedku.
Podľa názoru ústavného súdu má právomoc poskytnúť ochranu označeným právam
sťažovateľov najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací (k podobným záverom
už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. III. ÚS 26/09, III. ÚS 109/2010,
III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010, III. ÚS 462/2011).
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovatelia svoje námietky uplatnili v sťažnosti
podanej ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie
konanie ešte skončené, bolo dôvodné odmietnuť sťažnosť proti rozhodnutiu krajského súdu
pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovatelia
namietajú, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie mimoriadneho
dovolania a tiež sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp
subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia
najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal
opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010),
že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (mimoriadneho dovolania)
a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po
rozhodnutí o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.
Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude
mať pre sťažovateľov prípadné posúdenie mimoriadneho dovolania najvyšším súdom ako
dovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného
práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, konštatuje, že v prípade
procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľom lehota na podanie
sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozsudku krajského súdu č. k. 15 Cob 202/2010-206 z 23. februára 2011
(porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci
Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1
v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2011