Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 505/2011
PDF · 170.79 KB
No categories available
I. ÚS 505/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. L. K., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. L.,
Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Ružomberok
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 P 37/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. L. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2011
doručená sťažnosť MUDr. L. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 P 37/2009.
2. Zo sťažnosti, ako aj z vyjadrenia predsedu okresného súdu a konajúcej sudkyne,
ktoré si ústavný súd vyžiadal, vyplýva, že sťažovateľka je ako matka účastníčkou konania
vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 3 P 37/2009 vo veci úpravy styku starých rodičov
s maloletou M. K. (ďalej len „napadnuté konanie“). Starí rodičia sa návrhom z 19. mája
2009, ktorý bol okresnému súdu doručený 20. mája 2009, domáhajú úpravy styku s ich
vnučkou. V priebehu napadnutého konania boli okrem iného nariadené štyri predbežné
opatrenia, ktorými sa upravil styk starých rodičov s maloletou v závislosti od úpravy styku
otca maloletej. Sťažovateľka sa v priebehu konania presťahovala aj s maloletou dcérou do
Trnavy, kde bola maloletá prihlásená aj na trvalý pobyt. Z toho dôvodu sťažovateľka
navrhla podaním z 8. decembra 2009 prenesenie príslušnosti na rozhodovanie vo veci na
Okresný súd Trnava. Okresný súd uznesením z 13. januára 2010 zamietol návrh
sťažovateľky na prenesenie príslušnosti súdu, keďže na okresnom súde prebieha aj ďalšie
konanie pod sp. zn. 4 P 255/2008 o zmene úpravy výkonu rodičovských práv k maloletej.
Toto konanie sa nachádza už v štádiu znaleckého dokazovania, a preto nie je v záujme
maloletej, aby došlo k zmene príslušnosti súdu. Sťažovateľka podala proti uzneseniu
okresného súdu z 13. januára 2010 odvolanie o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej
len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 9 CoP 18/2010 z 26. februára 2010 tak, že zrušil
uznesenie okresného súdu z 13. januára 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Medzitým
sa však sťažovateľka z osobných a pracovných dôvodov aj s maloletou presťahovala do
Košíc, a preto podaním z 29. marca 2010 navrhla prenesenie príslušnosti na Okresný súd
Košice II. Aj tento návrh sťažovateľky okresný súd zamietol uznesením z 27. mája 2010.
Sťažovateľka podala aj proti tomuto uzneseniu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 9 CoP 60/2010 z 25. augusta 2010 tak, že uznesenie okresného súdu
potvrdil.
Sťažovateľka vyčíta okresnému súdu, že prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo až
22. októbra 2010, čo je takmer po roku a pol odo dňa začatia napadnutého konania. Toto
pojednávanie bolo odročené na neurčito na účely vykonania znaleckého dokazovania
na posúdenie vzťahov maloletej k starým rodičom. Sťažovateľka podotkla, že okresný súd
síce uznesením z 10. decembra 2010 ustanovil znalca, navrhovateľka však dosiaľ nebola
vyzvaná, aby sa s maloletou dcérou podrobila znaleckému vyšetrovaniu.
Z vyjadrenia predsedu okresného súdu vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn.
4 P 255/2008 o zmenu úpravy výkonu rodičovských práv k maloletej už bol vypravovaný
znalecký posudok Mgr. L. A., ktorým bol posúdený aj stav týkajúci sa stretávania starých
rodičov s maloletou. Po oboznámení sa s týmto znaleckým posudkom a vyjadrením
účastníkov konania sa okresnému súdu ďalšie znalecké dokazovanie javilo ako nadbytočné,
a preto bolo súdom zrušené. Následne, po vypočutí účastníkov konania na pojednávaní
8. septembra 2011 bol vyhlásený vo veci samej rozsudok. Podľa zistení ústavného súdu
proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, a preto bol spis predložený
krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní.
3. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal
nález, ktorým vysloví porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikáže okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov,
prizná sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 320 €, ako aj náhradu trov
konania.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavný
súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné
právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
IV. ÚS 390/08). Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
6. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou tvrdené porušenie jej základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom
konaní okresného súdu.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).
7. Z obsahu spisu vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 3 P 37/2009, ktorý si
ústavný súd vyžiadal, vyplýva, že napadnuté konanie trvá od 20. mája 2009. Vo veci bol
8. septembra 2011, teda po podaní sťažnosti ústavnému súdu, vynesený rozsudok, ktorý
však ešte nenadobudol právoplatnosť pre odvolanie podané sťažovateľkou. Spis
sa od 14. novembra 2011 nachádza na krajskom súde na rozhodnutie o odvolaní
sťažovateľky. Sťažovateľka vyčíta okresnému súdu to, že prvé pojednávanie sa konalo až
22. októbra 2010, teda takmer „... poldruha roka odo dňa začatia konania vo veci samej“.
Zároveň sťažovateľka nesúhlasí s tým, že sa vo veci ešte stále meritórne nerozhodlo. Podľa
sťažovateľky malo konanie prebiehať kratšie a malo už byť skončené.
Po oboznámení sa s priebehom jednotlivých procesných úkonov, ktoré okresný súd
vykonal, dospel ústavný súd k názoru, že okresný súd konal v napadnutom konaní plynule.
Na priebeh, ale aj dĺžku konania malo vplyv rozsiahle využívanie procesných práv
účastníkmi konania – teda sťažovateľky, ako aj starých rodičov maloletej. Okresný súd
preto musel o týchto procesných návrhoch kvalifikovane rozhodovať v záujme
zabezpečenia ochrany základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré
si účastníci konania takto uplatňovali. Zároveň však okresný súd musel starostlivo
prihliadať na ochranu záujmov maloletej. Dĺžku konania ovplyvnila sťažovateľka aj tým, že
v priebehu konania dvakrát zmenila aj s maloletou bydlisko, s čím boli spojené jej návrhy
na zmenu príslušnosti súdu, ktoré okresný súd zamietol a sťažovateľka sa proti týmto
rozhodnutiam následne odvolala. Okresný súd postupne vydal v priebehu konania štyri
predbežné opatrenia, ktorými pohotovo upravoval styk starých rodičov s maloletou
v závislosti od vývoja pomerov medzi účastníkmi konania, ako aj úpravy styku otca
s maloletou. Zároveň okresný súd prihliadal aj na efektívnosť svojich úkonov, zrušil
ustanovenie súdneho znalca v napadnutom konaní, pretože závery znaleckého posudku
vo veci vedenej pod sp. zn. 4 P 255/2008 boli použiteľné aj pre napadnuté konanie. Okresný
súd pritom musel postupovať vždy tak, aby bol chránený záujem maloletej na vytvorení
zdravého vzťahu so svojimi starými rodičmi.
8. Napadnuté konanie je typovo konaním vo veci starostlivosti súdu o maloletých
podľa § 176 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), v ktorom má každé
rozhodnutie v skutočnosti dočasný charakter a jeho účel zaniká dosiahnutím plnoletosti
dieťaťa. Navyše, takéto rozhodnutie nemá nemenný charakter, pretože je možná jeho
zmena, ako dôjde k zmene potrieb či pomerov maloletého dieťaťa alebo osôb, ktorých práva
a povinnosti takéto rozhodnutie upravuje. Z toho dôvodu pokiaľ súd v priebehu tohto
konania koná plynule a priebežne v závislosti od vývoja pomerov účastníkov konania
upravuje práva a povinnosti k maloletému dieťaťu, nedôjde tak k porušeniu základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedené platí aj
v prípade, ak konanie ako celok trvá dlhšie a presahuje tak svojou dĺžkou lehotu ustanovenú
v § 176 ods. 3 prvej vety OSP.
9. Ústavný súd preto nezistil, že by napadnuté konanie, ktoré na okresnom súde síce
trvalo viac ako dva roky, bolo poznačené takými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní
má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01,
I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na
konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).
Vychádzajúc z doterajšej stabilnej judikatúry ústavného súdu treba poukázať na to,
že v prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa
nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
„zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva
zaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel
(napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 41/01,
Ústavný súd preto dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je potrebné odmietnuť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
10. Keďže sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, bolo už bez významu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti
vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. decembra 2011