Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 455/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2011

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Ing. R. D., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. B., B.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie svojej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. R. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. R. D. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 333,33 € (slovom

tristotridsaťtri eur a tridsaťtri centov), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť Ing. R. D. trovy konania

v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. J. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 20. októbra 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. R. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) a práva na prejednanie

svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej

aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté

konanie“).

Zo sťažnosti okrem iného vyplýva, že sťažovateľ ako povinný v rámci exekučného

konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. podal 22. februára 2010

návrh na odklad exekúcie a 2. marca 2011 návrh na zastavenie exekúcie, o ktorých nebolo

dosiaľ rozhodnuté.

Okrem toho, že sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa

vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň požadoval prikázať

okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadal,

aby mu bolo priznané aj finančné zadosťučinenie v sume 333,33 € a úhrada trov konania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. Spr 3587/2011 doručeným ústavnému súdu 14. septembra 2011, v ktorom sa okrem

iného uvádza:

„S poukazom na jednotlivé úkony vykonané v predmetnom konaní musím

konštatovať, že v období od 15. 12. 2005 do 30. 10. 2006, od 06. 03. 2007 do 30. 10. 2007,

od 20. 08. 2009 do 03. 06. 2010, sa predmetný spis nachádzal na Krajskom súde

v Bratislave z dôvodu podaných opravných prostriedkov.

Dňa 22. 02. 2010 bol na tunajší súd podaný návrh na odklad exekúcie, o ktorom súd

do dnešného dňa nerozhodol. Predmetné konanie na tunajšom súde je poznačené prieťahmi,

čo možno považovať v danej veci za objektívny prieťah. Nakoľko zaťaženosť súdneho

oddelenia, resp. jednotlivých civilných sudcov nemôže byť dôvodom na porušenie práva

účastníka konania garantovaného v SR, mám za to, že predmetné

konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi, avšak objektívneho charakteru.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. ústavný

súd zistil tento priebeh a stav konania:

Okresnému súdu bola 4. decembra 2003 doručená žiadosť exekútora JUDr. Š. Š.

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Po doplnení náležitostí žiadosti vydal okresný

súd 28. januára 2004 poverenie na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ v procesnom postavení

povinného návrhom doručeným 6. júla 2005 požiadal okresný súd o zastavenie exekúcie.

Proti uzneseniu okresného súdu z 25. októbra 2005, ktorým bol návrh na zastavenie

exekúcie zamietnutý, podal sťažovateľ 7. decembra 2005 odvolanie a súdny spis spolu

s odvolaním bol 15. decembra 2005 predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) na rozhodnutie.

Uznesenie krajského súdu sp. zn. z 27. októbra 2006, ktorým bolo

napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené, bolo 30. októbra 2006 doručené

okresnému súdu spolu so súdnym spisom a následne 2. novembra 2006 expedované

účastníkom konania.

Okresný súd po doručení návrhu sťažovateľa na odklad exekúcie (28. december

2006) uznesením zo 17. januára 2007 pripustil zmenu účastníka oprávneného.

Po podaní odvolania sťažovateľa proti tomuto uzneseniu krajský súd po predložení

veci (6. marec 2007) uznesením č. k. -88 z 26. septembra 2007 odvolanie

sťažovateľa odmietol.

Na základe výzvy okresného súdu sa oprávnený podaním doručeným okresnému súdu

23. novembra 2007 vyjadril k návrhom sťažovateľa na odklad exekúcie a na čiastočné

zastavenie exekúcie.

Okresný súd uznesením zo 7. mája 2008 povolil odklad exekúcie v časti vymáhania

zmluvnej pokuty 50 000 Sk a nepovolil odklad exekúcie v časti vymáhania istiny v sume

150 000 Sk a jej príslušenstva.

Po doručení návrhu oprávneného na zmenu exekútora (12. február 2009) okresný

súd uznesením z 29. mája 2009 žiadosti o zmenu exekútora vyhovel.

Po doručení odvolania sťažovateľa zo 17. júla 2009 a po predložení súdneho spisu

(20. august 2009) krajský súd uznesením zo 4. mája 2010 napadnuté uznesenie okresného

súdu potvrdil a zmenil v časti určenej odmeny pôvodnému exekútorovi.

Sťažovateľ návrhom doručeným okresnému súdu 22. februára 2010 požiadal

o odklad exekúcie v súvislosti s konaním vedeným Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn.

.

V období od 25. júna 2010 do 5. januára 2011 okresný súd opakovane vyzýval

súdneho exekútora JUDr. Š. na vrátenie poverenia na vykonanie nariadenej exekúcie.

Podaním doručeným okresnému súdu 24. januára 2011 sa sťažovateľ domáhal

rozhodnutia o jeho návrhu na odklad exekúcie z 22. februára 2010.

Podaním doručeným okresnému súdu 16. februára 2011 žiadal súdny exekútor

Mgr. V. C. o oznámenie stavu konania vo veci návrhu sťažovateľa na odklad exekúcie

z 22. februára 2010.

Sťažovateľ návrhom doručeným okresnému súdu 2. marca 2011 požiadal, aby bolo

rozhodnuté o zastavení exekúcie s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 27. januára 1997 vydaný pod sp. zn. a publikovaný v Zbierke

stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997.

V súvislosti s návrhom na odklad exekúcie do právoplatného skončenia konania

vo veci vedenej Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. Okresný súd

Bratislava II v odpovedi zo 16. mája 2011 adresovanej okresnému súdu uviedol, že

predmetné konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý

má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, , , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. , , ).

V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou ústavný súd už vyslovil, že právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon

rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (, ),

keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) je súčasťou základného práva na súdnu ochranu

podľa (, ), pričom v

takéto konania z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa

názoru Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym,

keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo

„neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba

považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 dohovoru (,

).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd uplatňuje

pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru, je potrebné uviesť, že rozhodovanie

o návrhoch na odklad exekúcie a návrhoch na zastavenie exekúcie tvorí štandardnú súčasť

agendy okresných súdov, a preto nemožno napadnuté konanie hodnotiť z právneho hľadiska

ako zložité. V súvislosti s hodnotením faktickej zložitosti veci ústavný súd po preskúmaní

na vec sa vzťahujúcej spisovej dokumentácie, ako aj doterajšieho priebehu namietaného

konania dospel k záveru, že ani z faktického hľadiska nemožno považovať napadnuté

konanie za zložité. Pri tomto konštatovaní ústavný súd zohľadnil aj skutočnosť, že ani

podpredsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti neargumentovala

zložitosťou veci.

2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri

rozhodovaní o tom, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu označených práv. Ústavný súd z uvedeného hľadiska v správaní sťažovateľa

nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by bolo potrebné pripísať na jeho ťarchu.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu sťažovateľom označených práv v napadnutom konaní, bol postup samotného

okresného súdu.

Z predloženého spisu okresného súdu sp. zn. ústavný súd zistil, že

postup okresného súdu v doterajšom priebehu napadnutého konania nebol optimálny.

Zásadným pochybením, v dôsledku ktorého však došlo k bezdôvodnému spomaleniu

exekučného konania, je skutočnosť, že okresný súd dosiaľ nerozhodol o návrhu sťažovateľa

na odklad exekúcie podanom 22. februára 2010, hoci o tomto návrhu bol povinný

rozhodnúť v lehote 30 dní v súlade s § 56 ods. 4 Exekučného poriadku.

Uvedenú skutočnosť potvrdila aj podpredsedníčka okresného súdu vo svojom

vyjadrení k sťažnosti zo 6. septembra 2011. Okrem toho vo vyjadrení tiež ospravedlňovala

prieťahy v konaní „zaťaženosťou súdneho oddelenia, resp. jednotlivých civilných

sudcov...“, čo ústavný súd nemohol akceptovať, keď v súvislosti s uvedeným vo svojej

predchádzajúcej judikatúre (napr. , ) poukázal na to, že nadmerné

množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská

republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo

ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej

neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé

konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Ústavný súd pri celkovom hodnotení zohľadnil, že dĺžku doby, počas ktorej sa súdny

spis opakovane z dôvodu odvolacieho konania nachádzal na krajskom súde a ktorú okresný

súd nemohol ovplyvniť, nebolo možné z objektívnych dôvodov pripočítať na jeho ťarchu.

Na druhej strane v súvislosti s prieťahmi v napadnutom konaní ústavný súd

poukazuje aj na to, že okrem už uvedeného pochybenia týkajúceho sa rozhodovania

o návrhu na odklad exekúcie okresný súd dosiaľ vôbec nereagoval ani na návrh sťažovateľa

na zastavenie exekúcie z 2. marca 2011.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

IV.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva ().

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa

a právo podľa dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou

o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo

priznané finančné zadosťučinenie v sume 333,33 €, poukazujúc na to, že najmä „dĺžka

rozhodnutia o odklade exekúcie je nezdôvodniteľná a neospravedlniteľná“, čo v ňom

vyvoláva pocit „právnej a vnútornej neistoty“ a súčasne aj obavu, „či vykonaním exekúcie

nedôjde k nenapraviteľným škodám, ktoré môžu mať pre neho a príslušníkov jeho rodiny

nepriaznivé následky“.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti

aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné

zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd zohľadňujúc petit sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3

), priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v ním

požadovanej sume, t. j. 333,33 € ( ).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom

advokátom JUDr. J. B. Podľa ústavný súd môže

v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá

bola 741 €.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia

a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“), a to každý úkon po 123,50 €, t. j. spolu 247 €, čo spolu s režijným paušálom

2 x 7,41 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 261,82 €. Keďže advokát je platcom

dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe predloženej fotokópie osvedčenia

o registrácii pre DPH)], uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18

ods. 3 vyhlášky a podľa o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného

paušálu boli priznané v celkovej sume 314,18 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ) v lehote

uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2011