Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 585/2011
PDF · 208.69 KB
No categories available
II. ÚS 585/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. decembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď., Z., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom
JUDr. D. Ch., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
postupom a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 0 Tp 146/2011 z 10. júna
2011 a postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 4 Tpo 3/2011
z 22. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Ď. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2011
doručená sťažnosť J. Ď., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a uznesením Okresného súdu Banská
Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 146/2011 z 10. júna 2011 a postupom a
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tpo
3/2011 z 22. júna 2011.
V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol:
„Uznesením vyšetrovateľa zo dňa 25.05.2011, doručeného obvinenému dňa
06.06.2011, bol sťažovateľ J. Ď. obvinený zo zločinu krádeže v štádiu pokusu podľa § 14
ods. 1 k § 212 ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. b) Tr. zák. a prečinu poškodzovania cudzej veci
podľa § 245 ods. 1 Tr. zák.. Ako vyplýva z uznesenia vyšetrovateľa, skutku sa mal dopustiť
spolu s ďalšími spolu obvinenými tak, že dňa 23.08.2010 sa pokúsili vypáčiť bankomat
nachádzajúci sa v pohostinstve v obci P., pričom k dokonaniu skutku nedošlo pre spustenie
poplašnej signalizácie.
Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal obvinený sťažnosť zo dňa 09.06.2011,
ktorá bola ako nedôvodná zamietnutá.
Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 0Tp/146/2011 zo dňa 10.06.2011
bol sťažovateľ vzatý do väzby.
Proti uzneseniu o vzatí do väzby podal sťažovateľ sťažnosť zo dňa 13.06.2011, ktorú
Krajský súd v Banskej Bystrici zamietol ako nedôvodnú uznesením sp. zn. 4Tpo/3/2011
zo dňa 22.06.2011...
V tejto súvislosti uvádzam, že neboli splnené materiálne podmienky na vznesenie
obvinenia obv. J. Ď. podľa § 206 ods. 1 Tr. por.. Podľa citovaného ustanovenia, vzniesť
obvinenie možno len ak je dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala konkrétna
osoba, pričom podľa § 206 ods. 3 Tr. por. v uznesení o vznesení obvinenia musia byť
uvedené skutočnosti, ktoré odôvodňujú takéto obvinenie.
Čo sa týka skutku pod bodom 5 - pokus krádeže bankomatu v P. -vyšetrovateľ v
uznesení z 25.05.2011 odôvodňuje vznesenie obvinenia... Tu sa uvádza popis skutku,
ohliadka miesta činu, odborné vyjadrenia, výsluchy svedkov – poškodených, zabezpečené
listinné dôkazy, správy a vyčíslenia škôd. Z takéhoto odôvodnenia vonkoncom nevyplýva
dostatočne odôvodnený záver, že skutok spáchal obvinený J. Ď., pričom ani v celom
uznesení vyšetrovateľa nie je uvedená žiadna skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné
vzniesť obvinenie J. Ď.
Táto neexistencia materiálnej stránky pre vznesenie obvinenia vyšetrovateľom bola
dodatočne nahradená protizákonným postupom tak, že dňa 26.05.2011 boli po vznesení
obvinenia vypočutí obvinení R. Ď. a M. K., podľa výpovede ktorých sa J. Ď. mal zúčastniť
na skutku pokusu krádeže bankomatu v obci P. podľa bodu 5 uznesenia vyšetrovateľa. O
výsluchy týchto obvinených sa opieral aj návrh prokurátora na vzatie obvineného J. Ď. do
väzby...
Podľa § 206 ods. 1 Tr. por., je vyšetrovateľ povinný vydané uznesenie ihneď oznámiť
obvinenému. Uznesenie o vznesení obvinenia z 25.05.2011 bolo doručené J. Ď. dňa
06.06.2011 po uplynutí 11 dní od jeho vydania, pričom následne dňa 07.06.2011 bol
zadržaný. Naproti tomu obvineným Ď. a K. bolo uznesenie o vznesení obvinenia oznámené
ihneď a obaja dňa 26.05.2011 vypovedali pred vyšetrovateľom. Keďže obaja obvinení sú
stíhaní na slobode je zrejmé, že ich účasť na vyšetrovacom úkone dňa 26.05.2011
zabezpečil vyšetrovateľ cielene, aby ich výpovede boli použité pri rozhodovaní o väzbe
ostatných obvinených.
Takýmto postupom vyšetrovateľa, keďže nešlo o neodkladné úkony, bolo porušené
právo obv. J. Ď. na obhajobu, nakoľko jemu bolo oznámené vznesenie obvinenia až dňa
06.06.2011 a teda nemohol uplatňovať práva, ktoré dáva Tr. por. obvinenému od vznesenia
obvinenia t. j. od 25.05.2011. Poukazujem pritom na to, že uvedené výpovede
spoluobvinených Ď. a K. sú jedinými dôkazmi, ktoré majú svedčiť o účasti na skutku obv. J.
Ď. Tieto výsluchy obv. Ď. a K. boli uskutočnené 26.05.2011, teda nasledujúci deň po
vznesení obvinenia. Obv. J. Ď. o týchto vyšetrovacích úkonoch nemal vedomosť, nebol o
ich konaní riadne upovedomený, teda nemohol sa zúčastniť sám alebo prostredníctvom
svojho obhajcu týchto úkonov a účinne sa brániť proti týmto výpovediam, čím bolo závažne
porušené jeho právo na obhajobu. Je potrebné tiež poukázať na to, že spoluobvinení Ď. a K.
sú v postavení obvinených a teda môžu kedykoľvek využiť svoje právo a v predmetnej
trestnej veci odmietnuť vypovedať, čím by ich výpovede z 26.05.2011 boli voči obv. J. Ď.
nepoužiteľné...
Jednou zo základných zásad trestného konania je aj zásada práva na obhajobu
vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 9 Tr. por. Právo na obhajobu je zakotvené v čl. 50 ods. 3
Ústavy SR a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Právo na obhajobu upravuje aj
čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo na
obhajobu sa vzťahuje na celé trestné konanie a orgány činné v trestnom konaní majú
zákonnú povinnosť umožniť osobe, proti ktorej sa konanie vedie, uplatnenie jej práv už
v prípravnom konaní. Právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého
procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane
a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť úplnú ochranu zákonných
záujmov a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože aj bezchybné rešpektovanie
práva na obhajobu je dôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého
rozhodnutia...
Podľa článku 50 ods. 3 Ústavy SR obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas
a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu...
V predmetnej veci boli orgánmi činnými v trestnom konané vykonané výsluchy
spoluobvinených Ď. a K.:
- predtým, ako bolo obvinenému oznámené obvinenie
- predtým, ako bol obvinený poučený o svojich právach
- predtým, ako mu bolo umožnené uplatnenie jeho práv a
- bez toho, aby obvinený bol riadne upovedomený o vykonaní týchto výsluchov.
Takýmto spôsobom orgány činné v trestnom konaní vykonali bez akejkoľvek
vedomosti obv. J. Ď. najdôležitejšie procesné úkony, čím znemožnili obvinenému uplatnenie
jeho práva na obhajobu a do budúcna tak zmarili postup súdu podľa § 258 ods. 4 §263
ods. 3 písm. a) Tr. por. vo vzťahu k obv. J. Ď.
Vykonanie výsluchov v čase predtým, ako bola obvinenému poskytnutá reálna
možnosť sa obhajovať, považujem za podstatnú chybu konania, v dôsledku porušenia práva
obvineného na obhajobu (čl. 6 ods. 1, 3 písm. b), c), d) Európskeho dohovoru, čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, § 2 ods. 9 a § 213 ods. 1, 2, 3 Tr. por.). Za takejto dôkaznej
situácie nemožno výsluchy spolu obvinených Ď. a K. vo vzťahu k obv. J. Ď. považovať za
dôkazy získané zákonným spôsobom, a preto považujem tieto dôkazy za nulitné...
Pri prejednávaní návrhu na väzbu a výsluchu obvineného J. Ď. na Okresnom súde B.
Bystrica dňa 10.06.2011 so začiatkom o 14.00 hod., po výsluchu obvineného, vyjadrení
obhajcu a prokurátorky GP, sudca pre prípravné konanie požiadal prítomných, aby opustili
pojednávaciu miestnosť s tým, že budú zavolaní na vyhlásenie rozhodnutia o väzbe.
Následne, s odstupom kratšieho času zapisovateľka zavolala do pojednávacej miestnosti
výlučne prokurátorku. Po uplynutí približne 10-15 minút od vstupu prokurátorky do
pojednávacej miestnosti boli zavolaní zapisovateľkou do pojednávacej miestnosti aj
obvinený a obhajca k vyhláseniu rozhodnutia o návrhu na väzbu.
Po vyhlásení rozhodnutia obhajca obvineného žiadal uviesť do zápisnice, že pred
vyhlásením rozhodnutia bola do pojednávacej miestnosti zavolaná prokurátorka, ktorá tam
zotrvala bez prítomnosti obhajcu až do vyhlásenia rozhodnutia s tým, že ide o závažné
porušenie Tr. por.. Sudca pre prípravné konanie odmietol zaznamenať túto námietku do
zápisnice s odôvodnením, že táto okolnosť nesúvisí s rozhodovaním o väzbe. Obhajca
opätovne trval na zápise jeho námietky do zápisnice, načo sudca pre prípravné konanie
uložil obhajcovi poriadkovú pokutu vo výške 200 Eur z dôvodu, že sa urážlivo správa voči
súdu. Po uložení poriadkovej pokuty obhajca žiadal, aby sudca pre prípravné konanie
uviedol do zápisnice konkrétne v čom spočívalo urážlivé správanie obhajcu, čo sudca
neakceptoval. Zápis o tom, že sudca odôvodnil toto rozhodnutie je nepravdivý. Vzhľadom
k týmto skutočnostiam obhajca odmietol podpísať zápisnicu z 10. 06. 2011 nakoľko
neobsahovala pravdivý a úplný priebeh úkonu. Navyše zápisnica je zmätočná
a nezrozumiteľná. V tejto súvislosti poukazujem na str. 2 zápisnice, prvé dve vety...
Aj napriek všetkým týmto okolnostiam trestného stíhania sťažovateľa Krajský súd
v Banskej Bystrici v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. 4Tpo/3/2011 z 22.06.2011 uviedol,
že v príslušnom štádiu trestného konania bude okresný súd skúmať či nedošlo k porušeniu
zásad prípravného konania, predovšetkým práva na obhajobu obvineného.
Som názoru, že tak závažné porušenie práv sťažovateľa garantovaných ústavou ako
aj medzinárodnými dohovormi nie je možné dodatočne napraviť a na základe takto
vedeného trestného stíhania naďalej obmedzovať osobnú slobodu sťažovateľa je
neprípustné.“
Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:
„1. Základné právo J. Ď. podľa podľa čl. 17 ods. 2, ods. 5, čl. 47 ods. 3, čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom
pod sp. zn. 0Tp/146/2011 a Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.
4Tpo/3/2011 porušené bolo.
2. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 0Tp/146/2011 z 10.06.2011
a Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 4Tpo/3/2011 z 22.06.2011 zrušuje.
3. Prikazuje Okresnému súdu Banská Bystrica, aby obvineného J. Ď. prepustil
z väzby na slobodu.
4. Okresný súd Banská Bystrica je povinný nahradiť J. Ď. trovy konania vo výške
261,82 Eur, na účet jeho právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene,
ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní
odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu
na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého
rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha, čím zároveň vymedzí predmet konania pred
ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na
uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.
V zmysle uvedeného ústavný súd ako predmet konania o sťažnosti sťažovateľa
vymedzil tak, že je ním namietané porušenie označených práv uznesením okresného súdu
sp. zn. 0 Tp 146/2011 z 10. júna 2011, ktorým sudca pre prípravné konanie zobral
sťažovateľa do väzby, a uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 3/2011 z 22. júna 2011,
ktorým krajský súd zamietol sťažovateľovu sťažnosť proti rozhodnutiu okresného súdu
o vzatí do väzby.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľa v texte sťažnosti, podľa ktorej :
1. „... neboli splnené materiálne podmienky pre vznesenie obvinenia“ a v tejto
súvislosti malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva zaručeného čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy,
2. v súvislosti s postupom orgánov činných v trestnom konaní po vznesení obvinenia
mu bolo porušené jeho právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy,
3. v súvislosti s tým, že „po vyhlásení rozhodnutia (návrh na vzatie do väzby) bola
do pojednávacej miestnosti zavolaná prokurátorka, ktorá tam zotrvala bez prítomnosti
obhajcu až do vyhlásenia rozhodnutia“ , čím malo dôjsť k porušeniu sťažovateľovho práva
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy,
ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej opakovane zdôraznil, že trestné
konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci
vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu
zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé
pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia
znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli
odstránené v jeho priebehu (napr. Zívala III. ÚS 3/02, Ölveczky III. ÚS 18/04, Mamonov
III. ÚS 75/05, Karlin IV. ÚS 76/05).
Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu 9. júna 2011 aj podal
sťažnosť proti uzneseniu Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej
kriminalite Banská Bystrica sp. zn. ČVS: PPZ-78/BOK-S-2011 z 25. mája 2011 o vznesení
obvinenia. Sťažovateľ však touto ústavnou sťažnosťou nenapáda rozhodovanie o tejto jeho
sťažnosti, ale ako je zrejmé z petitu sťažnosti, porušovanie jeho základných práv namieta
rozhodnutím okresného súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o jeho vzatí do väzby.
1. Vo vzťahu k sťažovateľovej námietke porušovania jeho základných práv
okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 146/2011 ústavný súd konštatuje, že
na rozhodnutie o tejto časti sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. V danom prípade proti
uzneseniu okresného súdu bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, a preto
právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal krajský súd v opravnom
konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba dodať, že sťažovateľ
využil právo podať riadny opravný prostriedok proti uzneseniu okresného súdu.
2. Vo vzťahu ku konaniu vedenému na krajskom súde pod sp. zn. 4 Tpo 3/2011
ústavný súd preskúmal v súvislosti so sťažovateľom tvrdeným porušovaním jeho
základných práv rozhodnutie krajského súdu, pričom dospel k záveru, že sťažnosť treba
považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Krajský súd v odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozhodnutia sp. zn. 4 Tpo 3/2011
z 22. júna 2011, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu
sp. zn. 0 Tp 46/2011 z 10. júna 2011, uviedol:
„Napadnutým uznesením sp. zn. 0Tp/46/2011 z 10.06.2011 sudca pre prípravné
konanie, podľa § 72 ods. 1 písm. a) Tr. por. z dôvodu § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. vzal do
väzby obvineného J. Ď. s tým, že väzba začala 07.06.2011 o 16.55 hod. a bude vykonávaná
v Ústave na výkon väzby v Banskej Bystrici.
V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd uviedol, že obvinený je dôvodne
podozrivý zo zločinu krádeže v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 212 ods. 2 písm. a), ods.
3 písm. a), ods. 4 písm. b) Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť dňa 23.08.2010 spôsobom
bližšie uvedeným v napadnutom uznesení.
Proti uzneseniu o vzatí do väzby podal obvinený priamo do zápisnice o výsluchu
zo dňa 10.06.2011 sťažnosť, ktorú písomne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu.
V sťažnosti uviedol, že oneskoreným doručením uznesenia o vznesení obvinenia
a následným vykonaním výsluchov bolo porušené právo obvineného na obhajobu. Pokiaľ
ide o materiálne podmienky väzby, tie nie sú v danom prípade naplnené, pretože z
uznesenia o vznesení obvinenia nevyplýva žiadna taká skutočnosť, na základe ktorej by bolo
možné vzniesť obvinenie J. Ď. Navyše výsluchy na ktorých je obvinenie založené boli
vykonané bez vedomia obvineného. Nakoniec obhajca poukázal na nesprávny postup sudcu
pre prípravné konanie, ktorý pred rozhodovaním o väzbe zavolal do pojednávacej
miestnosti len prokurátorku a až neskôr obvineného a jeho obhajcu. Na základe uvedeného
navrhol aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a prepustil J. Ď. z väzby na slobodu.
Na základe podanej sťažnosti preskúmal krajský súd napadnuté uznesenie ako aj
konanie mu predchádzajúce v zmysle § 192 ods. 1 Tr. por. a keďže zistil, že podaná
sťažnosť nie je dôvodná, zamietol ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por.
Krajský súd sa stotožňuje s názorom sudcu pre prípravné konanie, že trestné stíhanie
obvineného je v súčasnosti dôvodné, pretože zo zhromaždených dôkazov (najmä výpovede
obvinených Ď. a K.) vyplýva, že obvinený sa mohol dopustiť skutku, ktorý mu je kladený za
vinu a ktorý napĺňa znaky zločinu krádeže v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 212 ods. 2
písm. a), ods. 3 písm. a), ods. 4 písm. b) Tr. zák., pričom otázka bližšieho objasnenia
podozrenia obvineného ako aj zákonnosť výsluchov vykonaných po vznesení obvinenia bude
predmetom ďalšieho trestného konania. V príslušnom štádiu trestného konania bude
okresný súd skúmať či nedošlo k porušeniu zásad prípravného konania, predovšetkým práva
na obhajobu obvineného.
Pri existencii dôvodného podozrenia a s prihliadnutím na to, že obvinený bol
v minulosti viackrát súdne trestaný, existuje skutočne dôvodná obava, že v prípade
ponechania na slobode by mohol obvinený pokračovať v trestnej činnosti a tým je daný
väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. Táto obava je podčiarknutá aj
skutočnosťou, že trestnej činnosti sa mal dopustiť počas plynutia skúšobnej doby
podmienečného prepustenia z rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 29T/32/06, ktorá mu
plynie od 03.12.2009 do 03.12.2011.
V súvislosti so splnením formálnych dôvodov väzby krajský súd konštatuje, že
formálne podmienky rozhodovania o vzatí do väzby boli v danom prípade splnené. J. Ď. bol
riadne procesným spôsobom obvinený, včas bol podaný návrh prokurátora na jeho vzatie
do väzby spolu s príslušným spisovým materiálom, v zákonom stanovenej lehote bol
obvinený predvedený pred sudcu pre prípravné konanie, ktorým bol i v zákonnej lehote
vypočutý.
Krajský súd teda považoval rozhodnutie okresného súdu o vzatí obvineného do väzby
podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. za vecne správne a zákonné, a preto sťažnosť obvineného
proti tomuto uzneseniu zamietol ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por.“
Krajský súd sa stotožnil aj s dôvodmi kolúznej väzby sťažovateľa prezentovanými
okresným súdom v podobe obavy z marenia dokazovania ovplyvňovaním svedkov, pričom
ich opodstatnenosť argumentačne doplnil interpretáciou dotknutého ustanovenia Trestného
poriadku, v ktorej vysvetlil splnenie hmotnoprávnych predpokladov kolúznej väzby.
Ústavný súd nevidí dôvod argumentáciu krajského súdu, ktorý rozhodoval
o sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu o vzatí do väzby, spochybňovať.
Na základe všetkých uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že účinky
uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho krajského súdu sú zlučiteľné s obsahom
sťažovateľom označeného čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, preto sťažnosť v časti námietok
smerujúcich proti označenému rozhodnutiu krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Tento záver súčasne vylučuje možnosť
sťažovateľom namietaného sekundárneho zásahu do základného práva na obhajobu
garantovaného čl. 50 ods. 3 ústavy, garantujúceho vo všeobecnosti právo na právnu pomoc
v konaní pred súdmi a ostatnými orgánmi verejnej moci.
Vo vzťahu k namietanému čl. 47 ods. 3 ústavy, podľa ktorého všetci účastníci sú si
v konaní podľa odseku 2 rovní, ústavný súd pripomína, že podľa jeho doterajšej
rozhodovacej činnosti sa táto zásada prejavuje vytváraním rovnakých procesných
podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach
a povinnostiach rozhoduje súd (pozri aj PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02). Rovnosť medzi
obvineným a prokurátorom v trestnom konaní je relatívna vzhľadom na rozdiel v ich
procesnom a najmä faktickom postavení, ktorý vyplýva z ich rozdielnych funkcií
a možností (napr. za prokurátorom stojí štátny aparát a donucovacia štátna moc). Ich
rovnosť je potom priliehavejšie vyjadriteľná ako zásada rovnosti zbraní tvoriaca prvok
spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, charakterizovaná v judikatúre
k dohovoru. Ide o právo, aby každá strana súdneho konania mala možnosť hájiť si svoju vec
pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane
[napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci De Haes a Gijsels v. Belgicko
z 24. februára 1997, § 53 (mutatis mutandis III. ÚS 186/02)]. Ústavný súd v namietanom
konaní (rozhodovaní o vzatí do väzby) nevzhliadol žiadnu možnosť vyslovenia porušenia
zásady rovnosti na úkor sťažovateľa.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2011