Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 38/2012
PDF · 309.62 KB
No categories available
I. ÚS 38/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. S. K., L., zastúpenej advokátom Mgr. T. S., V., vo
veci namietaného porušenia základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a právoplatnými uzneseniami Krajského súdu
v Košiciach č. k. 6 S 112/2008-207 zo 4. novembra 2010, č. k. 6 S 112/2008-248 z 30.
marca 2011 a č. k. 6 S 112/2008-252 z 30. marca 2011 a v odvolacom konaní postupom
a právoplatnými uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo
153/2010 z 11. augusta 2010, sp. zn. 5 Sžo 1/2011, 5 Ndz 1/2011 z 27. januára 2011 a sp.
zn. 5 Sžo 21/2011, 5 Sžo 36/2011 z 25. augusta 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. S. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. decembra 2011 doručená sťažnosť JUDr. S. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a „prístup k súdu“ podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom a právoplatnými uzneseniami Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 6 S 112/2008-207 zo 4. novembra 2010, č. k. 6 S 112/2008-248 z 30. marca 2011
a č. k. 6 S 112/2008-252 z 30. marca 2011 a v odvolacom konaní postupom a právoplatnými
uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
5 Sžo 153/2010 z 11. augusta 2010, sp. zn. 5 Sžo 1/2011, 5 Ndz 1/2011 z 27. januára 2011 a
sp. zn. 5 Sžo 21/2011, 5 Sžo 36/2011 z 25. augusta 2011.
2. Zo sťažnosti a z pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom
podaným krajskému súdu 26. augusta 2008 dožadovala preskúmania uznesenia
predsedníctva S. (ďalej len „odporkyňa“) č. 2702/08 zo 4. júla 2008, ktorým jej bol
pozastavený výkon advokácie (keďže bola rozsudkom Okresného súdu Poprad č. k. 5 T
74/2006-3802 z 8. apríla 2008 uznaná vinnou za úmyselný trestný čin) do právoplatnosti
rozsudku. Odporkyňa uznesením č. 2702/2009 z 1. júla 2009 zrušila svoje rozhodnutie zo 4.
júla 2008 „vzhľadom na skutočnosť, že rozsudok Okresného súdu v Poprade spis. zn. 5 T
74/06 z 8. apríla 2008..., bol uznesením Krajského súdu v Prešove z 31. marca 2009 zrušený
v celom rozsahu, neexistuje v súčasnosti dôvod pre obligatórne pozastavenie výkonu
advokácie JUDr. S. K.“. Krajský súd uznesením č. k. 6 S 112/2008-135 zo 4. marca 2010
konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne zo 4. júla 2008 zastavil. Na
odvolanie sťažovateľky najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Sžo 153/2010 z 11. augusta 2010
zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľka
podaním z 23. septembra 2010 (predtým podaním z 26. júla 2009) žiadala zmeniť (pripustiť
zmenu) jej „pôvodného žalobného návrhu“ (a to zrušiť napadnuté uznesenie „v období od
30. 7. 2008 do 09. 07. 2009...“, pozn.). Krajský súd uznesením č. k. 6 S 112/2008-207 zo 4.
novembra 2010 nepripustil zmenu návrhu „v znení ako to uviedla navrhovateľka v podaní...
zo dňa 26. 7. 2009 ani návrhu... zo dňa 23. 9. 2010“. O odvolaní (a aj o námietke zaujatosti
proti sudcom vo veci konajúceho senátu krajského súdu) rozhodol najvyšší súd uznesením
sp. zn. 5 Sžo 1/2011, 5 Ndz 1/2011 z 27. januára 2011 tak, že ho zamietol a nevylúčil
namietaných sudcov z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na krajskom súde pod
sp. zn. 6 S 112/2008. Sťažovateľka podaním z 8. marca 2011 adresovaným krajskému súdu
a označeným ako „Námietka – k č. k. 6 S 112 (pred NS SR pod č. k. 5 Sžo 1/2011,
5 Ndz 1/2011)“ opätovne žiadala, aby bola pripustená ňou už navrhovaná zmena žalobného
návrhu. Tomuto jej opätovnému návrhu krajský súd uznesením č. k. 6 S 112/2008-248
z 30. marca 2011 nevyhovel a nepripustil požadovanú zmenu. Predmetné uznesenie napadla
sťažovateľka podaním z 8. apríla 2011 označeným ako „Námietka – ...“. Krajský súd
uznesením č. k. 6 S 112/2008-252 z 30. marca 2011 konanie vo veci zastavil. O odvolaní
sťažovateľky z 20. apríla 2011 (doplnenom podaním z 30. mája 2011) rozhodol najvyšší súd
uznesením sp. zn. 5 Sžo 21/2011, 5 Sžo 36/2011 z 25. augusta 2011 tak, že potvrdil
uznesenie krajského súdu č. k. 6 S 112/2008-252 z 30. marca 2011 a jej odvolanie proti
uzneseniu č. k. 6 S 112/2008-248 z 30. marca 2011 odmietol.
3. Podstatou sťažovateľkinho tvrdenia o porušení v bodoch 2 a 4 uvedených
základných práv tam označenými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu je jej
nesúhlas so spôsobom vybavenia ňou požadovaného odloženia vykonateľnosti rozhodnutia
odporkyne zo 4. júla 2008 o pozastavení výkonu advokácie (t. j. len oznámením krajského
súdu z 9. januára 2009 o nevyhovení jej žiadosti odporkyňou), a to „nezákonným
a arbitrárnym použitím ust. § 250c ods. 1 posledná veta OSP...“, obsah tohto oznámenia je
podľa názoru sťažovateľky „jednoznačne zmätočný, právne a skutkovo nepreskúmateľný
t. j. je nespôsobilý vyvolať žiadne právne účinky“. Ďalej uviedla, že „ani krajský súd v KE...
a ani NS SR... sa s otázkou vykonateľnosti nevysporiadali správne, resp. mysle aplikovali
nesprávne zákonné ustanovenia na jej prípad“. Taktiež nesúhlasila s nenariadením
„termínu ústneho pojednávania vo veci za jej osobnej účasti“, ako aj so skutočnosťou, že vo
veci mal na krajskom súde konať samosudca, a nie senát. K uzneseniu najvyššieho súdu
z 25. augusta 2011 sťažovateľka uviedla, že podľa jej názoru „je možné... konštatovať, že
žiadny jej dôvodný a skutkovo odôvodnený argument vyplývajúci z podaného odvolanie, NS
SR nevyvrátil, resp. nezdôvodnil, prečo ho neprijal. Je teda nesporné, že aj NS SR svojím
nepresvedčivým odôvodnením porušil ústavné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne
konanie. Námietky, ktoré sťažovateľka vzniesla boli pre vec podstatné a principiálne, avšak
nedostala na ne odpoveď.“. Na podopretie svojich právnych názorov a z nich vyplývajúcich
(majúcich vyplývať) záverov vo veci konajúcich súdov sťažovateľka pomerne obsažne
citovala (resp. poukazovala na) judikatúru všeobecných súdov, ústavného súdu a právne
názory vyplývajúce „z dostupných publikácií renomovaných právnikov k uvedenej
problematike“.
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Ústavný súd SR vyhovuje v celom rozsahu podanej sťažnosti a vyslovuje, že
postupom a právoplatnými uzneseniami Krajského súdu v Košiciach č. 6 S 112/2008-207
z 04. 11. 2010, č. 6 S 112/2008-248 z 30. 03. 2011, č. 6 S 112/2008-252 z 30. 03.2011
v konaní vedenom pod č. 6 S 112/2008, v odvolacom konaní postupom a právoplatnými
uzneseniami Najvyššieho súdu SR č. 5 Sžo 153/2010 z 11. 08. 2010 - v časti týkajúcej sa
vykonateľnosti napadnutého uznesenia P. č. 2702/08 z 04. 07. 2008, č. 5 Sžo 1/2011, 5 Ndz
1/2011 z 27. 01. 2011, č. 5 Sžo 21/2011, 5 Sžo 36/2011 z 25. 08. 2011, boli porušené
základné ústavné práva sťažovateľky JUDr. S. K. a to právo na spravodlivé súdne konanie,
právo na súdnu ochranu - podľa čl. 46 Ústavy SR, právo na prístup k súdu v zmysle čl. 48
ods. 2 Ústavy SR a preto Ústavný súd SR zrušuje v celom rozsahu uznesenia Krajského
súdu v Košiciach č. 6 S 112/2008-207 z 04. 11. 2010, 6 S 112/2008-248 z 30. 03. 2011, č. 6
S 112/2008-252 z 30. 03. 2011 a uznesenia Najvyššieho súdu SR č. 5 Sžo 153/2010 z 11. 08.
2010 v časti týkajúcej sa vykonateľnosti napadnutého uznesenia P. č. 2702/08 z 04. 07.
2008, č. 5 Sžo 1/2011, 5 Ndz 1/2011 z 27. 01. 2011, č. 5 Sžo 21/2011, 5 Sžo 36/2011 z 25.
08. 2011a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.“
Súčasne navrhla priznať jej finančné zadosťučinenie „v celkovej výške 20.000 Eur“
a trovy konania a právneho zastúpenia.
II.
5. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh
na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
6. Sťažovateľka sa domáhala toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy označenými rozhodnutiami
krajského súdu a najvyššieho súdu (pozri bod 4).
7. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak
namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).
II.A
9. Sťažovateľka namieta porušenie ňou označených práv uzneseniami najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Sžo 153/2010 z 11. augusta 2010 a sp. zn. 5 Sžo 1/2011, 5 Ndz 1/2011
z 27. januára 2011, ako aj uznesením krajského súdu č. k. 6 S 112/08-207 zo 4. novembra
2010.
10. Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom ustanoveným
dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
11. Sťažnosťou napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu a krajského súdu uvedené
v bode 9 nadobudli právoplatnosť jednoznačne už pred začatím plynutia lehoty ustanovenej
§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. (Vzhľadom na priebeh konania súdov chronologicky
uvedený v bode 2 ústavný súd nepovažoval za potrebné jednotlivo zisťovať dátum
nadobudnutia právoplatnosti týchto rozhodnutí, pozn.) Sťažnosť sťažovateľky bola
doručená ústavnému súdu 12. decembra 2011, teda po uplynutí uvedenej dvojmesačnej
zákonom ustanovenej lehoty. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosť
v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako oneskorene podanú.
II.B
12. Sťažovateľka ďalej namieta porušenie ňou označených práv uzneseniami
krajského súdu č. k. 6 S 112/08-248 a č. k. 6 S 112//08-252 vydanými 30. marca 2011.
O odvolaní sťažovateľky proti týmto rozhodnutiam rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.
5 Sžo 21/2011, 5 Sžo 36/2011 z 25. augusta 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť
17. októbra 2011 (k bodom 9 až 12 pozri bod 2, pozn.).
13. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie týchto uznesení krajského súdu preto,
lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci najvyššieho súdu. Ústavný súd
preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv
sťažovateľky predmetnými uzneseniami krajského súdu (bod 12). Z uvedeného dôvodu
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.
II.C
14. Sťažovateľka namieta tiež porušenie ňou označených práv uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo 21/2011, 5 Sžo 36/2011 z 25. augusta 2011 ako súdu
odvolacieho, ktorým potvrdil uznesenie krajského súdu č. k. 6 S 112/2008-252 z 30. marca
2011 a odmietol odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu č. k. 6 S 112/2008-
248 z 30. marca 2011 (pozri body 1, 2, 4 a 12).
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo
na to, aby sa jeho vec... prerokovala... v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku
všetkým vykonávaným dôkazom.
16. Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým
práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) by došlo vtedy, ak by komukoľvek
bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,
predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu
fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) vrátane návrhu o námietke zaujatosti,
alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo
zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti
s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).
17. V prípade sťažovateľky však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za
následok porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu
a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa
subjektívnych názorov sťažovateľky. Nespokojnosť sťažovateľky s obsahom rozhodnutia
najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.
18. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1
ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03).
19. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým
konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci
ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho
súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím sú zlúčiteľné s označeným článkom ústavy a
dohovoru.
20. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu dospel
k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Najvyšší súd po oboznámení
relevantných častí prvostupňového rozhodnutia a odvolacích dôvodov sťažovateľky
v podstatnom uviedol:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnuté uznesenie Krajského súdu v Košiciach a konanie, ktoré mu predchádzalo bez
nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a zistil že odvolaniu navrhovateľky
nie je možné priznať úspech, pretože neboli splnené zákonné podmienky pre meritórne
rozhodnutie vo veci.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, ktorými sa
zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb,
ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo
dotknuté § 244 ods. 1, 2 OSP.
Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb,
o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa
každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená,
dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už
nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami,
ako ten, o koho práva v konaní ide.
V predmetnom konaní bolo správnemu súdu predložené rozhodnutie odporkyne
napadnuté opravným prostriedkom podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku. Pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie
druhej hlavy s výnimkou § 250a (§ 2501 ods. 2 OSP).
Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. zákona o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) komora pozastaví výkon advokácie tomu:
a) komu po zapísaní do zoznamu advokátov nezanikol alebo vznikol pracovný pomer
alebo obdobný pracovný vzťah s výnimkou pedagogickej, publicistickej, literárnej, vedeckej
alebo umeleckej činnosti a vykonáva činnosť, ktorá je nezlučiteľná s povahou a etickými
princípmi advokátskeho povolania,
b) kto nastúpil výkon trestu odňatia slobody, bol vzatý do väzby alebo komu bolo
uložené disciplinárne opatrenie pozastavenie výkonu advokácie,
c) komu bola v rozsudku súdu prvého stupňa vyslovená vina za úmyselný trestný čin
do právoplatnosti rozsudku,
d) kto podal písomnú žiadosť na pozastavenie výkonu advokácie a preukáže, že si
ustanovil za seba zástupcu.
Z dikcie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva odporkyni povinnosť vydať
rozhodnutie o pozastavení výkonu advokácie advokáta, ktorý bol súdom prvého stupňa
v trestnom konaní uznaný vinným zo spáchania úmyselného trestného činu. V tomto prípade
zákonodarca nedal odporkyni možnosť vziať do úvahy okolnosti trestného konania, či iné
okolnosti, tzn. pozastavenie výkonu advokácie podľa § 8 ods. 1 zákona o advokácii
neformuloval ako oprávnenie, ale ako výslovnú povinnosť.
Zákon o advokácii tiež rozlišuje následky, že advokát bol za takýto trestný čin
odsúdený právoplatne a vtedy S. rozhodne o vyčiarknutí advokáta zo zoznamu advokátov (§
7 ods. 1 písm. d/ zákona o advokácii). Táto skutočnosť má za následok znemožnenie
ďalšieho výkonu advokácie pre budúcnosť.
Navrhovateľka sama nikdy nepoprela skutočnosť, že bola rozsudkom Okresného
súdu Poprad z 08. apríla 2008, č. k. 5 T/74/2006-3802 uznaná vinnou zo spáchania
trestného činu zneužitia právomocí verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/, ods. 2
písm. a/ Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a trestného činu prijímania
úplatku podľa § 160 ods. 3 Trestného zákona platného do 31. augusta 1999, t. j. boli
naplnené zákonné predpoklady podľa § 8 ods. 1 písm. c/ zákona o advokácii pre
pozastavenie výkonu advokácie.
Skutočnosť, že predmetný rozsudok Okresného súdu Poprad z 08. apríla 2008, č. k.
5 T/74/2006-3802 bol na odvolanie zrušený, bola reflektovaná aj zo strany odporkyne,
ktorá následne svoje rozhodnutie (preskúmavané) rozhodnutie podľa § 10 zákona o
advokácii zrušila, pretože odpadli dôvody jeho vydania.
Pokiaľ odpadnú dôvody pozastavenia výkonu advokácie podľa § 8 zákona
o advokácii, komora pozastavenie výkonu advokácie advokátovi bezodkladne zruší
a záznam o pozastavení výkonu advokácie vymaže zo zoznamu advokátov (§ 10 veta druhá
zákona o advokácii).
Navrhovateľka podala opravný prostriedok proti preskúmavanému rozhodnutiu
odporkyne o pozastavení výkonu advokácie podľa § 8 ods. 1 písm. c/ zákona o advokácii
v čase pred jeho zrušením podľa § 10 zákona o advokácii, pričom k jeho zrušeniu došlo až
za konania pred krajským súdom. Na túto skutočnosť navrhovateľka reagovala podaním
návrhu na zmenu návrhu, ktorý bol zamietnutý. Žiadala, aby súd pripustil zmenu návrhu
tak, že v predmetnom konaní rozhodne o tom, že zrušuje v celom rozsahu uznesenie P. č.
2702/08 zo 04. júla 2008 v období od 30. júla 2008 do 09. júla 2009 a vec vracia odporkyni
na ďalšie konanie.
Podľa § 250o OSP správny súd konanie o žalobe zastaví ak správny orgán, ktorého
rozhodnutie súd preskúmava, vydá nové rozhodnutie, ktorým návrhu celkom vyhovie.
Odporkyňa preskúmavané rozhodnutie zrušila rozhodnutím z 01. júla 2009 c. 2702/2009,
t. j. došlo k vydaniu nového rozhodnutia, ktorým odporkyňa návrhu navrhovateľky na
zrušenie preskúmavaného rozhodnutia celkom vyhovela, a preto krajský súd správne
a v súlade s § 250o OSP rozhodol o zastavení konania. Krajský súd mal túto skutočnosť za
riadne preukázanú predloženou zápisnicou zo zasadnutia P. z 25. júna 2009 (č. l. 197), ako
aj predloženým rozhodnutím odporkyne č. 2702/2009 z 01. júla 2009 (č. 1. 200), a preto mu
nemožno vytýkať vadu podľa § 205 ods. 2 písm. c/ OSP, a postupoval v súlade so zákonom,
na vec správne aplikoval riadne zistené právne normy. Z tohto dôvodu ani námietku
navrhovateľky, že uznesenie krajského súdu trpí tiež vadou podľa § 205 ods. 2 písm. f/ OSP
nemožno vyhodnotiť ako relevantnú.
Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že Občiansky súdny
poriadok obsahuje osobitnú úpravu opravných prostriedkov pre konanie v správnom
súdnictve. Podľa § 246c ods. 1 veta druhá a tretia OSP opravný prostriedok je prípustný,
len ak je to ustanovené v tejto časti a proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky opravný prostriedok nie je prípustný. Podľa § 246c ods. 1 veta prvá OSP sa pre
riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, použijú primerane ustanovenia
prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
Právna úprava zmeny návrhu na začatie konania je obsiahnutá v tretej časti
Občianskeho súdneho poriadku (§ 95), pričom v štvrtej časti Občianskeho súdneho
poriadku je vylúčená možnosť podania odvolania voči uzneseniu súdu, ktorým sa pripustila
alebo nepripustila zmena návrhu (§ 202 ods. 3 písm. f/). Osobitná úprava piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku opravné prostriedky voči rozhodnutiu súdu o pripustení
alebo nepripustení zmeny návrhu nerieši, preto je vo vzťahu k odvolaniu pre súd záväzné
ustanovenie § 202 ods. 3 písm. f/ OSP s tým, že v prípade vydania takéhoto rozhodnutia
v konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, nie sú prípustné ani žiadne iné
opravné prostriedky.
Navrhovateľka sa v odvolaní podanom voči uzneseniu Krajského súdu v Košiciach
z 30. marca 2011, č. k. 6 S/112/2008-252 domáha tiež preskúmania zákonnosti uznesenia
tohto súdu z 30. marca 2011, č. k. 6 S/211/2008-248, ktorým súd rozhodol o nepripustení
zmeny návrhu v zmysle vyššie citovaného návrhu navrhovateľky a voči ktorému nie je
prípustný opravný prostriedok a voči ktorému sa vyhradila podaním „námietok“.
Argumentovala tým, že nepripustením zmeny návrhu bolo porušené jej právo na spravodlivé
konania, pretože samosudkyňa prvostupňového súdu právne a skutkovo žiadnym spôsobom
nevyhodnotila okolnosti týkajúce sa navrhovanej zmeny žalobného návrhu, ktoré boli
podrobne a zákonne zdôvodnené v námietke navrhovateľky z 08. apríla 2011 a majú podľa
jej právneho názoru zásadný význam pre rozhodovanie súdu o veci.
V čase podania návrhu na zmenu návrhu bolo už preskúmavané rozhodnutie
odporkyne zrušené, a teda zanikol predmet konania pred krajským súdom a navrhovateľke
bolo celkom vyhovené, a preto bol namieste postup súdu podľa § 250o OSP. Rozhodnutie
krajského súdu o návrhu navrhovateľky podľa § 95 OSP nemohlo nijakým spôsobom
ovplyvniť výsledok konania. Navyše navrhovateľka opomína, že dôkazy nachádzajúce sa
v súdnom spise zahŕňajú aj uznesenie P z 01. júla 2009 č. 2707/2009, ktoré jednoznačne
preukazovalo zrušenie preskúmavaného rozhodnutia. Táto skutočnosť ako výsledok
doterajšieho konania je v priamom rozpore s požiadavkou navrhovateľky na zmenu návrhu,
a teda je splnená požiadavka § 95 ods. 2 OSP pre nepripustenie zmeny návrhu, pretože
výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu.
Následne ani zamietnutie zmeny návrhu navrhovateľky podľa nemohlo mať vplyv na
zákonnosť uznesenia krajského súdu o zastavení konania, ktoré je predmetom tohto
odvolacieho konania. Z tohto dôvodu nemožno priznať váhu tvrdeniu navrhovateľky
o arbitrárnej rýchlosti rozhodnutia o zastavení konania (6 S/112/2008-252) ešte pred
riadnym doručením uznesenia o nepripustení zmeny návrhu (6 S/112/2008-248).
Námietku navrhovateľky voči zloženiu súdu pri rozhodovaní o procesných návrhoch,
kedy miesto samosudkyne v rozpore s § 246b OSP rozhodoval senát, najvyšší súd
vyhodnotil ako neopodstatnenú, pretože táto skutočnosť nemala a ani nemohla mať vplyv na
zákonnosť napadnutého uznesenia o zastavení konania, o ktorom rozhodol súd v zložení v
súlade s § 246b ods. 2 OSP, t. j. rozhodoval samosudca.
S poukazom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel
k záveru, že je namieste potvrdiť uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 30. marca 2011
č. k. 5 SŽ/21/2011-252, pretože je vecne i právne správne (§ 250ods. 3 veta druhá a § 219
ods. 1, 2 OSP).
Navrhovateľka podaním doručeným súdu 12. apríla 2011 s označením „Námietka,
č. k. 6S/112/2008-248, 8008200927“ (č. 1. 257) obsahujúcemu námietku voči uzneseniu
krajského súdu z 30. marca 2011 č. k. 6 S/112/208-248, okrem iného žiadala, aby sa
„najvyšší súd zákonným a ústavne konformným spôsobom vyporiadal so skutočnosťami,
ktoré sú uvedené nielen v tomto podaní, ale aj v predchádzajúcich podaniach
navrhovateľky. („Námietka, návrh na zmenu žalobného petitu - č. k. 6 S/112/2008“
z 27. novembra 2010 a „K Vášmu listu zo dňa 07. decembra 2010 - č. k 6S/112/2008“ z
01. januára 2011) a následne, aby bola pripustená navrhovateľkou dôvodne a zákonne
navrhovaná zmena žalobného petitu takto:
1 Súd zrušuje v celom rozsahu uznesenie P. č. 2702/08 zo dňa 04. júla 2008 v období
od 30. júla 2008 do 09. júla 2009 a vec vracia odporcovi na ďalšie konanie,
2 Súd priznáva navrhovateľke trovy konania prvostupňového a odvolacieho konania,
ktoré budú z jej strany vyčíslené v súdom stanovenej lehote.“
„Námietka“ navrhovateľky smeruje proti rozhodnutí u krajského súdu z 30. marca
2011, č. k. 6 S/112/2008-248, ktorým tento súd nepripustil zmenu návrhu vo vyššie
uvedenom zmysle. Z obsahu tohto podania je zrejmé, že jeho cieľom je dosiahnutie zmeny
rozhodnutia prvostupňového súdu tým, že súd druhej inštancie (t. j. odvolací súd)
„namietané“ uznesenie zmení v zmysle návrhu obsiahnutého „v námietke“.
V súlade s Občianskym súdnym poriadkom je zmena vydaného rozhodnutia možná
len za podmienok a spôsobom ustanoveným týmto zákonom. Autoritatívna zmena
rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorú navrhovateľka „v námietke“ požaduje, je možná
jedine cestou opravného prostriedku. Pojem „námietka“ v zmysle riadneho prostriedku
Občiansky súdny poriadok nepozná, označuje sa ním procesná obrana účastníka voči iným
skutočnostiam v konaní (napr. námietka príslušnosti súdu, námietka zaujatosti, a pod.).
S ohľadom na § 41 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP Najvyšší súd
Slovenskej republiky posúdil toto podanie navrhovateľky ako odvolanie voči uzneseniu
Krajského súdu v Bratislave z 30. marca 2011, č. k. 6 S/112/2008-248.
V zmysle § 201 ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP
rozhodnutie súdu prvého stupňa môže účastník, pokiaľ to zákon nevylučuje, napadnúť
odvolaním.
Odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa pripustila alebo nepripustila
zmena návrhu (§ 202 ods. 3 písm. f/ OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP).
Poukazujúc na § 201 ods. 1 a § 202 ods. 3 písm. f/ OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá OSP najvyšší súd konštatuje, že odvolanie navrhovateľky označené ako „námietka“
smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné. Z uvedeného dôvodu
Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 218 ods. 1 písm. c/ OSP v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá OSP odvolanie odmietol, pretože smeruje voči rozhodnutiu, voči ktorému nie je
odvolanie prípustné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky tiež považuje za potrebné opätovne upozorniť na
skutočnosti, ktoré uviedol už vo svojom uznesení z 27. januára 2011 sp. zn. 5 Sžo/l/2011,
5 Ndz/1/2011, ktorým rozhodol o odvolaní navrhovateľky proti uzneseniu krajského súdu zo
04. novembra 2010, č. k. 6 S/112/2008-207 o nepripustení zmeny návrhu.
Súdy v správnom súdnictve preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov
verejnej správy, avšak v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
(§ 250j OSP v prípade rozhodovania o žalobách a § 250q ods. 2 OSP pri rozhodovaní
o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov) môže žalobu zamietnuť,
preskúmavané rozhodnutie zrušiť, alebo ho za podmienok podľa § 250j ods. 5 OSP zmeniť,
v prípade konania o opravnom prostriedku súd preskúmané rozhodnutie buď potvrdí, alebo
ho zruší a vráti na ďalšie konanie, pričom ustanovenie § 250j ods. 5 OSP platí obdobne.
Súdy v správnom súdnictve nerozhodujú o neplatnosti právneho úkonu tak, ako to
bolo požadované navrhovateľkou v návrhu na zmenu návrhu, o takomto petite nemôže súd v
žiadnom konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku rozhodovať.
Z uvedeného vyplýva, že súdy v správnom súdnictve nemôžu vydať rozhodnutie
s určujúcim výrokom, aký navrhuje navrhovateľka. Občiansky súdny poriadok nepripúšťa,
aby súdy v správnom súdnictve iba vyslovili porušenie práv navrhovateľa a tiež, aby zrušili
preskúmavané rozhodnutie len pre určitý časový úsek. Postupujúc inak, dopustil by sa súd
porušenia Ústavy Slovenskej republiky, ktorá v čl. 2 ods. 2 ukladá štátnym orgánom
povinnosť konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že spôsob, akým sa krajský súd
vyporiadal s návrhom navrhovateľky na zmenu návrhu, je v súlade s Ústavou Slovenskej
republiky a Občianskym právnym poriadkom a žiadnym spôsobom nezasahuje do jej práv
a právom chránených záujmov navrhovateľky.»
21. Predmetné rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok
skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery
boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II.
ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a
námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
22. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že najvyšší súd sa
námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že
sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.
V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu
vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje
znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových
postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia
nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť
do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je
a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
23. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom
prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľkou označeným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
a preto sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto
jej časti ako zjavne neopodstatnenú.
II.D
24. Sťažovateľka súčasne namietala (bod 4) porušenie svojho základného práva „na
prístup k súdu v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR“ („Každý má právo, aby sa jeho vec...
prerokovala... v jeho prítomnosti...“, pozn.). Zo sťažovateľkou produkovanej argumentácie
možno vyvodiť, že porušenia tohto práva sa mal dopustiť najmä krajský súd, ktorý
nenariadil termín pojednávania napriek jej písomnej žiadosti z 11. novembra 2008.
„Následne opätovne... podaním zo dňa 03. 03. 2010... žiadala priamo sudkyňu... o vytýčenie
termínu ústneho pojednávania vo veci za jej osobnej účasti.“ Žiadny iný konkrétny
argument v súvislosti s porušením označeného práva sťažovateľka neuviedla, pričom
z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že toto právo chápala sťažovateľka ako súčasť
označeného práva na spravodlivé prejednanie veci, ktoré „zahŕňa v sebe princíp rovnosti
zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu“, ktorý
(spravodlivý proces, resp. spravodlivé súdne konanie, pozn.) je predovšetkým garantovaný
čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri body 16 a 17) a ktorého porušenie sťažovateľka výslovne
nenamietala.
25. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd považoval namietanie porušenia tohto
práva za súčasť argumentácie spojenej s namietaním porušenia „práva na spravodlivé
súdne konanie, práva súdnu ochranu – podľa čl. 46 Ústavy SR“ (bod 4) a z toho dôvodu
(pozri aj odôvodnenie odmietnutia časti sťažnosti uvedené v bode II.C) sťažnosť v tejto jej
časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú, lebo nezistil žiadnu spojitosť (príčinnú súvislosť)
medzi posudzovaným uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označeného
základného práva.
26. Navyše, vo vzťahu k rozhodnutiam najvyššieho súdu a krajského súdu
označeným v bodoch 9 a 12 ústavný súd poukazuje na ich odmietnutie, ako aj odôvodnenie
tohto odmietnutia uvedené v bodoch 11 a 13.
27. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
28. Nad rámec uvedeného (body 24 – 26) ústavný súd poznamenáva, že vo svojej
konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že postup a rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno
hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).
Za daných okolností považoval ústavný súd postup najvyššieho súdu, v rámci ktorého
rozhodol vo veci sťažovateľky bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 prvá veta
Občianskeho súdneho poriadku), za ústavne akceptovateľný a udržateľný, a na tomto
základe dospel k záveru, že nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označených
základných a iných práv, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto jej časti
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
29. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nemal dôvod zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. januára 2012