Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 38/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. S. K., L., zastúpenej advokátom Mgr. T. S., V., vo

veci namietaného porušenia základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 postupom a právoplatnými uzneseniami Krajského súdu

v Košiciach č. k. -207 zo 4. novembra 2010, č. k. -248 z 30.

marca 2011 a č. k. -252 z 30. marca 2011 a v odvolacom konaní postupom

a právoplatnými uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo

153/2010 z 11. augusta 2010, sp. zn. , z 27. januára 2011 a sp.

zn. , z 25. augusta 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. S. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. decembra 2011 doručená sťažnosť JUDr. S. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a „prístup k súdu“ podľa

postupom a právoplatnými uzneseniami Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -207 zo 4. novembra 2010, č. k. -248 z 30. marca 2011

a č. k. -252 z 30. marca 2011 a v odvolacom konaní postupom a právoplatnými

uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 11. augusta 2010, sp. zn. , z 27. januára 2011 a

sp. zn. , z 25. augusta 2011.

2. Zo sťažnosti a z pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom

podaným krajskému súdu 26. augusta 2008 dožadovala preskúmania uznesenia

predsedníctva S. (ďalej len „odporkyňa“) č. 2702/08 zo 4. júla 2008, ktorým jej bol

pozastavený výkon advokácie (keďže bola rozsudkom Okresného súdu Poprad č. k. 5 T

74/2006-3802 z 8. apríla 2008 uznaná vinnou za úmyselný trestný čin) do právoplatnosti

rozsudku. Odporkyňa uznesením č. 2702/2009 z 1. júla 2009 zrušila svoje rozhodnutie zo 4.

júla 2008 „vzhľadom na skutočnosť, že rozsudok Okresného súdu v Poprade spis. zn. 5 T

74/06 z 8. apríla 2008..., bol uznesením Krajského súdu v Prešove z 31. marca 2009 zrušený

v celom rozsahu, neexistuje v súčasnosti dôvod pre obligatórne pozastavenie výkonu

advokácie JUDr. S. K.“. Krajský súd uznesením č. k. -135 zo 4. marca 2010

konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne zo 4. júla 2008 zastavil. Na

odvolanie sťažovateľky najvyšší súd uznesením sp. zn. z 11. augusta 2010

zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľka

podaním z 23. septembra 2010 (predtým podaním z 26. júla 2009) žiadala zmeniť (pripustiť

zmenu) jej „pôvodného žalobného návrhu“ (a to zrušiť napadnuté uznesenie „v období od

30. 7. 2008 do 09. 07. 2009...“, pozn.). Krajský súd uznesením č. k. -207 zo 4.

novembra 2010 nepripustil zmenu návrhu „v znení ako to uviedla navrhovateľka v podaní...

zo dňa 26. 7. 2009 ani návrhu... zo dňa 23. 9. 2010“. O odvolaní (a aj o námietke zaujatosti

proti sudcom vo veci konajúceho senátu krajského súdu) rozhodol najvyšší súd uznesením

sp. zn. , z 27. januára 2011 tak, že ho zamietol a nevylúčil

namietaných sudcov z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na krajskom súde pod

sp. zn. . Sťažovateľka podaním z 8. marca 2011 adresovaným krajskému súdu

a označeným ako „Námietka – k č. k. (pred NS SR pod č. k. ,

)“ opätovne žiadala, aby bola pripustená ňou už navrhovaná zmena žalobného

návrhu. Tomuto jej opätovnému návrhu krajský súd uznesením č. k. -248

z 30. marca 2011 nevyhovel a nepripustil požadovanú zmenu. Predmetné uznesenie napadla

sťažovateľka podaním z 8. apríla 2011 označeným ako „Námietka – ...“. Krajský súd

uznesením č. k. -252 z 30. marca 2011 konanie vo veci zastavil. O odvolaní

sťažovateľky z 20. apríla 2011 (doplnenom podaním z 30. mája 2011) rozhodol najvyšší súd

uznesením sp. zn. , z 25. augusta 2011 tak, že potvrdil

uznesenie krajského súdu č. k. -252 z 30. marca 2011 a jej odvolanie proti

uzneseniu č. k. -248 z 30. marca 2011 odmietol.

3. Podstatou sťažovateľkinho tvrdenia o porušení v bodoch 2 a 4 uvedených

základných práv tam označenými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu je jej

nesúhlas so spôsobom vybavenia ňou požadovaného odloženia vykonateľnosti rozhodnutia

odporkyne zo 4. júla 2008 o pozastavení výkonu advokácie (t. j. len oznámením krajského

súdu z 9. januára 2009 o nevyhovení jej žiadosti odporkyňou), a to „nezákonným

a arbitrárnym použitím ust. posledná veta ...“, obsah tohto oznámenia je

podľa názoru sťažovateľky „jednoznačne zmätočný, právne a skutkovo nepreskúmateľný

t. j. je nespôsobilý vyvolať žiadne právne účinky“. Ďalej uviedla, že „ani krajský súd v KE...

a ani NS SR... sa s otázkou vykonateľnosti nevysporiadali správne, resp. mysle aplikovali

nesprávne zákonné ustanovenia na jej prípad“. Taktiež nesúhlasila s nenariadením

„termínu ústneho pojednávania vo veci za jej osobnej účasti“, ako aj so skutočnosťou, že vo

veci mal na krajskom súde konať samosudca, a nie senát. K uzneseniu najvyššieho súdu

z 25. augusta 2011 sťažovateľka uviedla, že podľa jej názoru „je možné... konštatovať, že

žiadny jej dôvodný a skutkovo odôvodnený argument vyplývajúci z podaného odvolanie, NS

SR nevyvrátil, resp. nezdôvodnil, prečo ho neprijal. Je teda nesporné, že aj NS SR svojím

nepresvedčivým odôvodnením porušil ústavné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne

konanie. Námietky, ktoré sťažovateľka vzniesla boli pre vec podstatné a principiálne, avšak

nedostala na ne odpoveď.“. Na podopretie svojich právnych názorov a z nich vyplývajúcich

(majúcich vyplývať) záverov vo veci konajúcich súdov sťažovateľka pomerne obsažne

citovala (resp. poukazovala na) judikatúru všeobecných súdov, ústavného súdu a právne

názory vyplývajúce „z dostupných publikácií renomovaných právnikov k uvedenej

problematike“.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Ústavný súd SR vyhovuje v celom rozsahu podanej sťažnosti a vyslovuje, že

postupom a právoplatnými uzneseniami Krajského súdu v Košiciach č. -207

z 04. 11. 2010, č. -248 z 30. 03. 2011, č. -252 z 30. 03.2011

v konaní vedenom pod č. , v odvolacom konaní postupom a právoplatnými

uzneseniami Najvyššieho súdu SR č. z 11. 08. 2010 - v časti týkajúcej sa

vykonateľnosti napadnutého uznesenia P. č. 2702/08 z 04. 07. 2008, č. , 5 Ndz

1/2011 z 27. 01. 2011, č. , z 25. 08. 2011, boli porušené

základné ústavné práva sťažovateľky JUDr. S. K. a to právo na spravodlivé súdne konanie,

právo na súdnu ochranu - podľa SR, právo na prístup k súdu v zmysle

ods. 2 SR a preto Ústavný súd SR zrušuje v celom rozsahu uznesenia Krajského

súdu v Košiciach č. -207 z 04. 11. 2010, -248 z 30. 03. 2011, č. 6

S 112/2008-252 z 30. 03. 2011 a uznesenia Najvyššieho súdu SR č. z 11. 08.

2010 v časti týkajúcej sa vykonateľnosti napadnutého uznesenia P. č. 2702/08 z 04. 07.

2008, č. , z 27. 01. 2011, č. , z 25.

08. 2011a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.“

Súčasne navrhla priznať jej finančné zadosťučinenie „v celkovej výške 20.000 Eur“

a trovy konania a právneho zastúpenia.

II.

5. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh

na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

6. Sťažovateľka sa domáhala toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej

základných práv podľa a označenými rozhodnutiami

krajského súdu a najvyššieho súdu (pozri bod 4).

7. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , ).

II.A

9. Sťažovateľka namieta porušenie ňou označených práv uzneseniami najvyššieho

súdu sp. zn. z 11. augusta 2010 a sp. zn. ,

z 27. januára 2011, ako aj uznesením krajského súdu č. k. -207 zo 4. novembra

2010.

10. Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom ustanoveným

dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

11. Sťažnosťou napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu a krajského súdu uvedené

v bode 9 nadobudli právoplatnosť jednoznačne už pred začatím plynutia lehoty ustanovenej

. (Vzhľadom na priebeh konania súdov chronologicky

uvedený v bode 2 ústavný súd nepovažoval za potrebné jednotlivo zisťovať dátum

nadobudnutia právoplatnosti týchto rozhodnutí, pozn.) Sťažnosť sťažovateľky bola

doručená ústavnému súdu 12. decembra 2011, teda po uplynutí uvedenej dvojmesačnej

zákonom ustanovenej lehoty. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosť

v tejto jej časti podľa odmietol ako oneskorene podanú.

II.B

12. Sťažovateľka ďalej namieta porušenie ňou označených práv uzneseniami

krajského súdu č. k. -248 a č. k. -252 vydanými 30. marca 2011.

O odvolaní sťažovateľky proti týmto rozhodnutiam rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

, z 25. augusta 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť

17. októbra 2011 (k bodom 9 až 12 pozri bod 2, pozn.).

13. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie týchto uznesení krajského súdu preto,

lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci najvyššieho súdu. Ústavný súd

preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv

sťažovateľky predmetnými uzneseniami krajského súdu (bod 12). Z uvedeného dôvodu

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

II.C

14. Sťažovateľka namieta tiež porušenie ňou označených práv uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. , z 25. augusta 2011 ako súdu

odvolacieho, ktorým potvrdil uznesenie krajského súdu č. k. -252 z 30. marca

2011 a odmietol odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu č. k. 6 S 112/2008-

248 z 30. marca 2011 (pozri body 1, 2, 4 a 12).

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa každý má právo

na to, aby sa jeho vec... prerokovala... v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku

všetkým vykonávaným dôkazom.

16. Článkom 46 ods. 1 sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým

práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (resp. práva podľa dohovoru) by došlo vtedy, ak by komukoľvek

bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,

predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

fyzickej osoby alebo právnickej osoby () vrátane návrhu o námietke zaujatosti,

alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo

zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti

s napadnutým súdnym rozhodnutím (, ).

17. V prípade sťažovateľky však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za

následok porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa

subjektívnych názorov sťažovateľky. Nespokojnosť sťažovateľky s obsahom rozhodnutia

najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

18. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve ().

19. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým

konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci

ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho

súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím sú zlúčiteľné s označeným článkom a

dohovoru.

20. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu dospel

k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Najvyšší súd po oboznámení

relevantných častí prvostupňového rozhodnutia a odvolacích dôvodov sťažovateľky

v podstatnom uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnuté uznesenie Krajského súdu v Košiciach a konanie, ktoré mu predchádzalo bez

nariadenia pojednávania ( veta prvá ) a zistil že odvolaniu navrhovateľky

nie je možné priznať úspech, pretože neboli splnené zákonné podmienky pre meritórne

rozhodnutie vo veci.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, ktorými sa

zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb,

ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo

dotknuté , .

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb,

o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa

každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená,

dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už

nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami,

ako ten, o koho práva v konaní ide.

V predmetnom konaní bolo správnemu súdu predložené rozhodnutie odporkyne

napadnuté opravným prostriedkom podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku. Pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie

druhej hlavy s výnimkou ( ).

Podľa zákona o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) komora pozastaví výkon advokácie tomu:

a) komu po zapísaní do zoznamu advokátov nezanikol alebo vznikol pracovný pomer

alebo obdobný pracovný vzťah s výnimkou pedagogickej, publicistickej, literárnej, vedeckej

alebo umeleckej činnosti a vykonáva činnosť, ktorá je nezlučiteľná s povahou a etickými

princípmi advokátskeho povolania,

b) kto nastúpil výkon trestu odňatia slobody, bol vzatý do väzby alebo komu bolo

uložené disciplinárne opatrenie pozastavenie výkonu advokácie,

c) komu bola v rozsudku súdu prvého stupňa vyslovená vina za úmyselný trestný čin

do právoplatnosti rozsudku,

d) kto podal písomnú žiadosť na pozastavenie výkonu advokácie a preukáže, že si

ustanovil za seba zástupcu.

Z dikcie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva odporkyni povinnosť vydať

rozhodnutie o pozastavení výkonu advokácie advokáta, ktorý bol súdom prvého stupňa

v trestnom konaní uznaný vinným zo spáchania úmyselného trestného činu. V tomto prípade

zákonodarca nedal odporkyni možnosť vziať do úvahy okolnosti trestného konania, či iné

okolnosti, tzn. pozastavenie výkonu advokácie podľa § 8 ods. 1 zákona o advokácii

neformuloval ako oprávnenie, ale ako výslovnú povinnosť.

Zákon o advokácii tiež rozlišuje následky, že advokát bol za takýto trestný čin

odsúdený právoplatne a vtedy S. rozhodne o vyčiarknutí advokáta zo zoznamu advokátov (§

7 ods. 1 písm. d/ zákona o advokácii). Táto skutočnosť má za následok znemožnenie

ďalšieho výkonu advokácie pre budúcnosť.

Navrhovateľka sama nikdy nepoprela skutočnosť, že bola rozsudkom Okresného

súdu Poprad z 08. apríla 2008, č. k. -3802 uznaná vinnou zo spáchania

trestného činu zneužitia právomocí verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/, ods. 2

písm. a/ účinného do 31. decembra 2005 a trestného činu prijímania

úplatku podľa platného do 31. augusta 1999, t. j. boli

naplnené zákonné predpoklady podľa § 8 ods. 1 písm. c/ zákona o advokácii pre

pozastavenie výkonu advokácie.

Skutočnosť, že predmetný rozsudok Okresného súdu Poprad z 08. apríla 2008, č. k.

-3802 bol na odvolanie zrušený, bola reflektovaná aj zo strany odporkyne,

ktorá následne svoje rozhodnutie (preskúmavané) rozhodnutie podľa § 10 zákona o

advokácii zrušila, pretože odpadli dôvody jeho vydania.

Pokiaľ odpadnú dôvody pozastavenia výkonu advokácie podľa § 8 zákona

o advokácii, komora pozastavenie výkonu advokácie advokátovi bezodkladne zruší

a záznam o pozastavení výkonu advokácie vymaže zo zoznamu advokátov (§ 10 veta druhá

zákona o advokácii).

Navrhovateľka podala opravný prostriedok proti preskúmavanému rozhodnutiu

odporkyne o pozastavení výkonu advokácie podľa § 8 ods. 1 písm. c/ zákona o advokácii

v čase pred jeho zrušením podľa § 10 zákona o advokácii, pričom k jeho zrušeniu došlo až

za konania pred krajským súdom. Na túto skutočnosť navrhovateľka reagovala podaním

návrhu na zmenu návrhu, ktorý bol zamietnutý. Žiadala, aby súd pripustil zmenu návrhu

tak, že v predmetnom konaní rozhodne o tom, že zrušuje v celom rozsahu uznesenie P. č.

2702/08 zo 04. júla 2008 v období od 30. júla 2008 do 09. júla 2009 a vec vracia odporkyni

na ďalšie konanie.

Podľa správny súd konanie o žalobe zastaví ak správny orgán, ktorého

rozhodnutie súd preskúmava, vydá nové rozhodnutie, ktorým návrhu celkom vyhovie.

Odporkyňa preskúmavané rozhodnutie zrušila rozhodnutím z 01. júla 2009 c. 2702/2009,

t. j. došlo k vydaniu nového rozhodnutia, ktorým odporkyňa návrhu navrhovateľky na

zrušenie preskúmavaného rozhodnutia celkom vyhovela, a preto krajský súd správne

a v súlade s rozhodol o zastavení konania. Krajský súd mal túto skutočnosť za

riadne preukázanú predloženou zápisnicou zo zasadnutia P. z 25. júna 2009 (č. l. 197), ako

aj predloženým rozhodnutím odporkyne č. 2702/2009 z 01. júla 2009 (č. 1. 200), a preto mu

nemožno vytýkať vadu podľa , a postupoval v súlade so zákonom,

na vec správne aplikoval riadne zistené právne normy. Z tohto dôvodu ani námietku

navrhovateľky, že uznesenie krajského súdu trpí tiež vadou podľa

nemožno vyhodnotiť ako relevantnú.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že Občiansky súdny

poriadok obsahuje osobitnú úpravu opravných prostriedkov pre konanie v správnom

súdnictve. Podľa veta druhá a tretia opravný prostriedok je prípustný,

len ak je to ustanovené v tejto časti a proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky opravný prostriedok nie je prípustný. Podľa veta prvá sa pre

riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, použijú primerane ustanovenia

prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Právna úprava zmeny návrhu na začatie konania je obsiahnutá v tretej časti

(), pričom v štvrtej časti Občianskeho súdneho

poriadku je vylúčená možnosť podania odvolania voči uzneseniu súdu, ktorým sa pripustila

alebo nepripustila zmena návrhu (§ 202 ods. 3 písm. f/). Osobitná úprava piatej časti

opravné prostriedky voči rozhodnutiu súdu o pripustení

alebo nepripustení zmeny návrhu nerieši, preto je vo vzťahu k odvolaniu pre súd záväzné

ustanovenie s tým, že v prípade vydania takéhoto rozhodnutia

v konaní podľa piatej časti , nie sú prípustné ani žiadne iné

opravné prostriedky.

Navrhovateľka sa v odvolaní podanom voči uzneseniu Krajského súdu v Košiciach

z 30. marca 2011, č. k. -252 domáha tiež preskúmania zákonnosti uznesenia

tohto súdu z 30. marca 2011, č. k. -248, ktorým súd rozhodol o nepripustení

zmeny návrhu v zmysle vyššie citovaného návrhu navrhovateľky a voči ktorému nie je

prípustný opravný prostriedok a voči ktorému sa vyhradila podaním „námietok“.

Argumentovala tým, že nepripustením zmeny návrhu bolo porušené jej právo na spravodlivé

konania, pretože samosudkyňa prvostupňového súdu právne a skutkovo žiadnym spôsobom

nevyhodnotila okolnosti týkajúce sa navrhovanej zmeny žalobného návrhu, ktoré boli

podrobne a zákonne zdôvodnené v námietke navrhovateľky z 08. apríla 2011 a majú podľa

jej právneho názoru zásadný význam pre rozhodovanie súdu o veci.

V čase podania návrhu na zmenu návrhu bolo už preskúmavané rozhodnutie

odporkyne zrušené, a teda zanikol predmet konania pred krajským súdom a navrhovateľke

bolo celkom vyhovené, a preto bol namieste postup súdu podľa . Rozhodnutie

krajského súdu o návrhu navrhovateľky podľa nemohlo nijakým spôsobom

ovplyvniť výsledok konania. Navyše navrhovateľka opomína, že dôkazy nachádzajúce sa

v súdnom spise zahŕňajú aj uznesenie P z 01. júla 2009 č. 2707/2009, ktoré jednoznačne

preukazovalo zrušenie preskúmavaného rozhodnutia. Táto skutočnosť ako výsledok

doterajšieho konania je v priamom rozpore s požiadavkou navrhovateľky na zmenu návrhu,

a teda je splnená požiadavka pre nepripustenie zmeny návrhu, pretože

výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu.

Následne ani zamietnutie zmeny návrhu navrhovateľky podľa nemohlo mať vplyv na

zákonnosť uznesenia krajského súdu o zastavení konania, ktoré je predmetom tohto

odvolacieho konania. Z tohto dôvodu nemožno priznať váhu tvrdeniu navrhovateľky

o arbitrárnej rýchlosti rozhodnutia o zastavení konania (-252) ešte pred

riadnym doručením uznesenia o nepripustení zmeny návrhu (-248).

Námietku navrhovateľky voči zloženiu súdu pri rozhodovaní o procesných návrhoch,

kedy miesto samosudkyne v rozpore s rozhodoval senát, najvyšší súd

vyhodnotil ako neopodstatnenú, pretože táto skutočnosť nemala a ani nemohla mať vplyv na

zákonnosť napadnutého uznesenia o zastavení konania, o ktorom rozhodol súd v zložení v

súlade s , t. j. rozhodoval samosudca.

S poukazom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel

k záveru, že je namieste potvrdiť uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 30. marca 2011

č. k. -252, pretože je vecne i právne správne (§ 250ods. 3 veta druhá a § 219

ods. 1, 2 ).

Navrhovateľka podaním doručeným súdu 12. apríla 2011 s označením „Námietka,

č. k. -248, 8008200927“ (č. 1. 257) obsahujúcemu námietku voči uzneseniu

krajského súdu z 30. marca 2011 č. k. -248, okrem iného žiadala, aby sa

„najvyšší súd zákonným a ústavne konformným spôsobom vyporiadal so skutočnosťami,

ktoré sú uvedené nielen v tomto podaní, ale aj v predchádzajúcich podaniach

navrhovateľky. („Námietka, návrh na zmenu žalobného petitu - č. k. “

z 27. novembra 2010 a „K Vášmu listu zo dňa 07. decembra 2010 - č. k “ z

01. januára 2011) a následne, aby bola pripustená navrhovateľkou dôvodne a zákonne

navrhovaná zmena žalobného petitu takto:

1 Súd zrušuje v celom rozsahu uznesenie P. č. 2702/08 zo dňa 04. júla 2008 v období

od 30. júla 2008 do 09. júla 2009 a vec vracia odporcovi na ďalšie konanie,

2 Súd priznáva navrhovateľke trovy konania prvostupňového a odvolacieho konania,

ktoré budú z jej strany vyčíslené v súdom stanovenej lehote.“

„Námietka“ navrhovateľky smeruje proti rozhodnutí u krajského súdu z 30. marca

2011, č. k. -248, ktorým tento súd nepripustil zmenu návrhu vo vyššie

uvedenom zmysle. Z obsahu tohto podania je zrejmé, že jeho cieľom je dosiahnutie zmeny

rozhodnutia prvostupňového súdu tým, že súd druhej inštancie (t. j. odvolací súd)

„namietané“ uznesenie zmení v zmysle návrhu obsiahnutého „v námietke“.

V súlade s je zmena vydaného rozhodnutia možná

len za podmienok a spôsobom ustanoveným týmto zákonom. Autoritatívna zmena

rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorú navrhovateľka „v námietke“ požaduje, je možná

jedine cestou opravného prostriedku. Pojem „námietka“ v zmysle riadneho prostriedku

nepozná, označuje sa ním procesná obrana účastníka voči iným

skutočnostiam v konaní (napr. námietka príslušnosti súdu, námietka zaujatosti, a pod.).

S ohľadom na v spojení s veta prvá Najvyšší súd

Slovenskej republiky posúdil toto podanie navrhovateľky ako odvolanie voči uzneseniu

Krajského súdu v Bratislave z 30. marca 2011, č. k. -248.

V zmysle veta prvá v spojení s veta prvá

rozhodnutie súdu prvého stupňa môže účastník, pokiaľ to zákon nevylučuje, napadnúť

odvolaním.

Odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa pripustila alebo nepripustila

zmena návrhu ( v spojení s veta prvá ).

Poukazujúc na a v spojení s veta

prvá najvyšší súd konštatuje, že odvolanie navrhovateľky označené ako „námietka“

smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné. Z uvedeného dôvodu

Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa v spojení s

veta prvá odvolanie odmietol, pretože smeruje voči rozhodnutiu, voči ktorému nie je

odvolanie prípustné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky tiež považuje za potrebné opätovne upozorniť na

skutočnosti, ktoré uviedol už vo svojom uznesení z 27. januára 2011 sp. zn. 5 Sžo/l/2011,

5 , ktorým rozhodol o odvolaní navrhovateľky proti uzneseniu krajského súdu zo

04. novembra 2010, č. k. -207 o nepripustení zmeny návrhu.

Súdy v správnom súdnictve preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov

verejnej správy, avšak v zmysle príslušných ustanovení

( v prípade rozhodovania o žalobách a pri rozhodovaní

o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov) môže žalobu zamietnuť,

preskúmavané rozhodnutie zrušiť, alebo ho za podmienok podľa zmeniť,

v prípade konania o opravnom prostriedku súd preskúmané rozhodnutie buď potvrdí, alebo

ho zruší a vráti na ďalšie konanie, pričom ustanovenie platí obdobne.

Súdy v správnom súdnictve nerozhodujú o neplatnosti právneho úkonu tak, ako to

bolo požadované navrhovateľkou v návrhu na zmenu návrhu, o takomto petite nemôže súd v

žiadnom konaní podľa piatej časti rozhodovať.

Z uvedeného vyplýva, že súdy v správnom súdnictve nemôžu vydať rozhodnutie

s určujúcim výrokom, aký navrhuje navrhovateľka. nepripúšťa,

aby súdy v správnom súdnictve iba vyslovili porušenie práv navrhovateľa a tiež, aby zrušili

preskúmavané rozhodnutie len pre určitý časový úsek. Postupujúc inak, dopustil by sa súd

porušenia , ktorá v ukladá štátnym orgánom

povinnosť konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že spôsob, akým sa krajský súd

vyporiadal s návrhom navrhovateľky na zmenu návrhu, je v súlade s Slovenskej

republiky a Občianskym právnym poriadkom a žiadnym spôsobom nezasahuje do jej práv

a právom chránených záujmov navrhovateľky.»

21. Predmetné rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok

skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II.

ÚS 4/94, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a

námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

22. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu

vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje

znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových

postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia

nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je

a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

23. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom

prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľkou označeným právom podľa ,

a preto sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa v tejto

jej časti ako zjavne neopodstatnenú.

II.D

24. Sťažovateľka súčasne namietala (bod 4) porušenie svojho základného práva „na

prístup k súdu v zmysle SR“ („Každý má právo, aby sa jeho vec...

prerokovala... v jeho prítomnosti...“, pozn.). Zo sťažovateľkou produkovanej argumentácie

možno vyvodiť, že porušenia tohto práva sa mal dopustiť najmä krajský súd, ktorý

nenariadil termín pojednávania napriek jej písomnej žiadosti z 11. novembra 2008.

„Následne opätovne... podaním zo dňa 03. 03. 2010... žiadala priamo sudkyňu... o vytýčenie

termínu ústneho pojednávania vo veci za jej osobnej účasti.“ Žiadny iný konkrétny

argument v súvislosti s porušením označeného práva sťažovateľka neuviedla, pričom

z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že toto právo chápala sťažovateľka ako súčasť

označeného práva na spravodlivé prejednanie veci, ktoré „zahŕňa v sebe princíp rovnosti

zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na

odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu“, ktorý

(spravodlivý proces, resp. spravodlivé súdne konanie, pozn.) je predovšetkým garantovaný

čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri body 16 a 17) a ktorého porušenie sťažovateľka výslovne

nenamietala.

25. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd považoval namietanie porušenia tohto

práva za súčasť argumentácie spojenej s namietaním porušenia „práva na spravodlivé

súdne konanie, práva súdnu ochranu – podľa SR“ (bod 4) a z toho dôvodu

(pozri aj odôvodnenie odmietnutia časti sťažnosti uvedené v bode II.C) sťažnosť v tejto jej

časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú, lebo nezistil žiadnu spojitosť (príčinnú súvislosť)

medzi posudzovaným uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označeného

základného práva.

26. Navyše, vo vzťahu k rozhodnutiam najvyššieho súdu a krajského súdu

označeným v bodoch 9 a 12 ústavný súd poukazuje na ich odmietnutie, ako aj odôvodnenie

tohto odmietnutia uvedené v bodoch 11 a 13.

27. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

28. Nad rámec uvedeného (body 24 – 26) ústavný súd poznamenáva, že vo svojej

konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že postup a rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (napr. , ).

Za daných okolností považoval ústavný súd postup najvyššieho súdu, v rámci ktorého

rozhodol vo veci sťažovateľky bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 prvá veta

), za ústavne akceptovateľný a udržateľný, a na tomto

základe dospel k záveru, že nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označených

základných a iných práv, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto jej časti

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

29. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nemal dôvod zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2012