Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 28/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., H., a H. G., P., vo veci namietaného porušenia ich

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Partizánske v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 13. októbra 2010 v spojení s postupom Krajského súdu

v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 23. júna 2011

a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Š. a H. G. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 13. októbra

2011 doručené podanie J. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorým namieta porušenie svojho

práva, ako aj práva H. G. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Partizánske (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 13. októbra 2010 v spojení s postupom Krajského súdu v Trenčíne

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 23. júna 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok“). Vychádzajúc z obsahu podania ústavný

súd dospel k názoru, že úmyslom sťažovateľky bolo podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

(ďalej len „“).

Sťažovateľka uviedla, že namieta aj „porušenie práva H. G.“, avšak menovaná

sťažnosť nepodpísala a zo sťažnosti taktiež nevyplýva, že by nejakým spôsobom prejavila

vôľu sa k nej pripojiť.

Sťažovateľka poukázala na to, že „v zmysle § 20 ods. 1 zákona o ÚS podanie

smeruje: Voči konaniu Krajského súdu v Trenčíne, ktorý rozsudkom zo dňa 23. júna 2011

č. k. -263 doručeného J. Š. dňa 15. 08. 2011 /H. G. do dnešného dňa

nedoručený/ v spojitosti s rozsudkom Okresného súdu Partizánske zo dňa 13. 10. 2010 číslo

-219, ktoré rozhodli vo veci potvrdenia vlastníctva k parcele č... kat. úz. V.,

Správa katastra..., tak že vydržané právo nám nebolo priznané i napriek splneným

podmienkam, ktoré zákon v ukladá splniť k nadobudnutiu vlastníctva

vydržaním.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka podrobne opisuje skutkový stav veci,

od ktorého odvíja namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to osobitne

vo vzťahu k H. G. a osobitne vo vzťahu k sebe, pričom zároveň podrobne analyzuje priebeh

konania pred všeobecnými súdmi.

V nadväznosti na to sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom rozhodol, „že naše právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Partizánske vedenom pod sp. zn. v spojitosti s Krajským súdom Trenčín

vedenom pod sp. zn. -263 bolo porušené.

Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trenčíne a nariaďuje mu konať

v zmysle nálezu Ústavného súdu.“.

Sťažovateľka sa domáha aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 1 000 €, a to

po 500 € pre ňu a rovnako pre H. G., a taktiež požaduje priznanie úhrady trov konania.

Sťažnosť nespĺňala náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred

ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 2 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“).

K sťažnosti predovšetkým neboli pripojené kópie právoplatných rozhodnutí

( ), proti ktorým smeruje, ako ani splnomocnenie

pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom tak, ako to ustanovuje § 20

ods. 2 .

Ústavný súd výzvou z 9. novembra 2011 (doručenou podľa doručenky 14. novembra

2011) upozornil sťažovateľku na náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred

ústavným súdom, ako aj na skutočnosť, že jej sťažnosť tieto zákonom predpísané náležitosti

nespĺňa. Vyzval ju, aby v lehote 10 dní od doručenia výzvy nedostatky svojej sťažnosti

odstránila s poučením, že ak tak v určenej lehote neurobí, môže byť sťažnosť odmietnutá

podľa .

Na výzvu ústavného súdu reagovala sťažovateľka podaním z 15. novembra 2011

(doručeným ústavnému súdu 23. novembra 2011) označeným ako „Zaslanie požadovaného

k výzve 9/11“, ku ktorému síce pripojila kópie meritórnych rozhodnutí vydaných

v predmetnej právnej veci, avšak rozhodnutie krajského súdu č. k. -263

z 23. júna 2011, ktorý vo veci rozhodol v poslednom stupni, mu napriek výslovnej

požiadavke obsiahnutej vo výzve ústavného súdu z 9. novembra 2011 nepredložila, aj keď

vo svojom podaní tvrdí, že tak urobila.

Pokiaľ ide o požadované splnomocnenie na zastupovanie pred ústavným súdom,

sťažovateľka uviedla, že „Splnomocnenie zašle právny zástupca J. V. – osobne

k horeuvedenému číslu Rvp 2723/2011-6.“.

Do dňa predbežného prerokovania sťažnosti však požadované splnomocnenie

ústavnému súdu nebolo zaslané.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred

ústavným súdom ustanovené v a .

Ústavný súd vo výzve z 9. novembra 2011 podrobne poučil sťažovateľku, ako má

odstrániť nedostatok náležitostí kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným

súdom.

Sťažovateľka aj napriek tomuto poučeniu nedoplnila svoju sťažnosť v súlade

s požiadavkami obsiahnutými vo výzve ústavného súdu. Najmä nepredložila splnomocnenie

na svoje zastupovanie advokátom podľa a taktiež

nepredložila ani kópiu namietaného rozsudku.

Ak ústavný súd poučí sťažovateľa o jeho procesných právach a povinnostiach

v konaní o sťažnosti podľa s cieľom poskytnúť mu plnú možnosť

na uplatnenie ústavnej ochrany jeho základných práv a slobôd a poučí ho o tom, ako treba

opravu alebo doplnenie sťažnosti urobiť, je procesnou povinnosťou sťažovateľa a tiež

v jeho záujme výzvu ústavného súdu a pokyny na opravu alebo doplnenie sťažnosti v nej

obsiahnuté v celom rozsahu rešpektovať.

V prípade nerešpektovania uvedenej povinnosti sťažovateľom ústavný súd sťažnosť

pri predbežnom prerokovaní podľa odmietne

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (obdobne napr. ).

Ústavný súd je nútený konštatovať, že sťažovateľka napriek výzve neodstránila

nedostatky svojej sťažnosti a z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2

odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Pokiaľ sťažovateľka označila ako ďalšiu účastníčku konania, v mene ktorej podala

sťažnosť, aj H. G., ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu rozhodovaciu činnosť,

v rámci ktorej vyslovil, že domáhať sa ochrany základných práv na ústavnom súde môže

fyzická osoba alebo právnická osoba jedine v záujme ochrany svojich základných práv

( ). Namietať porušenie práv inej osoby môže iba zákonný zástupca

takej osoby (, , a to za splnenia ďalšej podmienky, že sťažnosť nie

je v rozpore s účelom zastúpenia. ani neumožňujú, aby

fyzická osoba alebo právnická osoba podala sťažnosť ústavnému súdu za inú osobu.

Pretože za H. G. sťažnosť ústavnému súdu podala sťažovateľka, ktorá je zjavne

neoprávnenou osobou na jej podanie, ústavný súd sťažnosť vo vzťahu k menovanej

po predbežnom prerokovaní z toho dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Ústavný súd navyše v súčinnosti s okresným súdom zistil, že vo veci bolo

19. septembra 2011 podané dovolanie, o ktorom nebolo dosiaľ dovolacím súdom

rozhodnuté. Z uvedeného vyplýva, že v okolnostiach daného prípadu v dôsledku súbežne

podaného dovolania a sťažnosti podľa vznikla situácia, keď by o veci

mali súčasne rozhodovať dva orgány súdneho typu [Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd a ústavný súd], čo nie je v podmienkach

právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým

mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na

skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu predchádza uplatneniu právomoci

ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred

rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol

sťažovateľkou využitý, ako predčasné (porovnaj napr. ).

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť

až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu

do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,

neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným

orgánom (, , ).

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky

súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo slobody a nebol s ich uplatnením

úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa pre namietané porušenie

svojho základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ

nemá podľa , a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na

výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využije, ale je povinný

postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú

je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho

vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu

základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.

Ústavný súd už vyslovil názor (podobne napr. , ,

, , , ), že v prípade

podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti

podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. ,

, , , , ), že

lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch

považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra

2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu

o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.

V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať

potenciálnych sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolila v okolnostiach daného

prípadu sťažovateľka, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň

s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom na tieto skutočnosti by sa ústavný súd podanou sťažnosťou aj z toho

dôvodu nemohol meritórne nezaoberať a podľa zásady ratio temporis ju odmietol aj ako

neprípustnú pre jej predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2012