Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 27/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť štátneho podniku L., B., zastúpeného JUDr. E. M., Z.,

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 11. decembra 2008 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 18. augusta 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť štátneho podniku L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra

2010 faxom a 7. decembra 2010 poštou doručená sťažnosť štátneho podniku L. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove

(ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. z 11. decembra 2008 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 18. augusta 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Poprad (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom

č. k. -185 z 5. mája 2008 zamietol žalobu, ktorou sa Gréckokatolícka cirkev,

farnosť V. (ďalej len „farnosť V.“), za ktorú konalo najskôr Gréckokatolícke biskupstvo P.

(ďalej aj „žalobkyňa“), neskôr Gréckokatolícke arcibiskupstvo P. (ďalej len „arcibiskupstvo

P.“) domáhala od sťažovateľa vydania nehnuteľností uvedených v pozemnoknižnej vložke

č. 811, k. ú. V. parc. mpč. 1116, totožnej s parc. E-KN č. 1116/2 – lesné pozemky o výmere

2

63718 m, parc. mpč. 1117, totožnej s parc. E-KN č. 1117/3 – lesné pozemky o výmere

2

49737 m, parc. mpč. 1118, totožnej s parc. E-KN č. 118/2 – lesné pozemky o výmere

2

30007 m, zapísaných v LV č... , k. ú. V. Okresný súd žalobu posúdil ako nedôvodnú

vysloviac záver, že farnosť V. ako oprávnená osoba podľa

Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam

a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam výzvu povinnej osobe doručila síce

v lehote do 30. apríla 2006, nepreukázala však v tejto lehote konkrétne skutočnosti uvedené

v § 3 predmetného zákona. Okresný súd okrem iného uviedol, že farnosť V. nepreukázala

niektorý z dôvodov prinavrátenia vlastníctva k nehnuteľnostiam podľa § 3 ods. 1 zákona

č. , že sa domáhala aj vydania takých nehnuteľností, na ktoré sa uvedený

zákon nevzťahuje, a že žaloba je nedôvodná aj z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie

na strane žalovaného, keďže žaloba mala smerovať proti Slovenskej republike, lebo

sťažovateľ je iba subjektom spravujúcim majetok štátu.

Po odvolaní žalobkyne krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu

zmenil tak, že uložil sťažovateľovi povinnosť vydať farnosti V. nehnuteľnosti vedené

v katastri nehnuteľností v LV č... pre k. ú. V. ako parcela E-KN č. 1116/2 – lesné pozemky

2

vo výmere 63718 mvytvorenej z časti pôvodnej mpč. 1116 vedenej v pzkn. vl. č. 811 pre

2

k. ú. V., parcela E-KN č. 1117/3 – lesné pozemky vo výmere 49738 mvytvorenej z časti

pôvodnej mpč. 1117 vedenej v pzkn. vl. č. 811 pre k. ú. V. a parcela E-KN č. 1118/2 – lesné

2

pozemky vo výmere 30007 mvytvorenej z časti pôvodnej mpč. 1118 vedenej v pzkn. vl.

č. 811 pre k. ú. V. Krajský súd považoval za preukázané, že štát vykupoval podľa § 1

o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave vlastníctva k pôde)

v znení (ďalej len „“) pozemkové vlastníctvo

farnosti V. vrátane nehnuteľností, ktoré sú predmetom konania.

Krajský súd považoval ďalej za nespochybniteľné, že farnosť V. výzvou z 20. apríla

2006 adresovanou sťažovateľovi žiadala vydanie dostatočne určitým spôsobom

vymedzených nehnuteľností a priložila aj potvrdenie o právnej subjektivite. Z výzvy a jej

príloh je podľa odvolacieho súdu nepochybné aj to, aký titul pre navrátenie vlastníctva

k nehnuteľnostiam si farnosť V. uplatnila. K spochybňovaniu právneho nástupníctva

farnosti V. po subjektoch, ktoré sú uvedené v pozemkovej knihe, zo strany sťažovateľa

odvolací súd uviedol, že ako subjekt, od ktorého sa tieto nehnuteľnosti vykupujú, je

v rozhodnutí príslušného správneho orgánu označená Gréckokatolícka cirkev vo V.

Poukázal aj na normu kanonického práva, konkrétne na kanón 930 Kódex kánonov

východných cirkví (Codex Canonum Ecclesiarum Orientalium) z r. 1990 promulgovaný

pápežom Jánom Pavlom II., platný od 1. októbra 1991 (ďalej len „CCEO“), ktorý upravuje

spôsob prechodu majetku pri zániku právnickej osoby na bezprostredne vyššiu právnickú

osobu, a na skutočnosť, že 28. apríla 1950 bola na celom území Československej republiky

štátnym zásahom zrušená Gréckokatolícka cirkev. Výmer o výkupe nehnuteľností

z 30. marca 1950 mal za následok to, že sa v pozemkovej knihe zaznamenala poznámka

o výkupe nehnuteľnosti. Ak Gréckokatolícka cirkev od 28. apríla 1950 prakticky až do roku

1968 de iure na území Československa neexistovala, potom neprichádza do úvahy ani to, že

by za vykupované nehnuteľnosti pri novej pozemkovej reforme podľa

Zb. bola tejto cirkvi vyplatená náhrada. Krajský súd vyhodnotil, že farnosť V. je preto

oprávnenou osobou na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto

konania. Sťažovateľ spravuje majetok štátu a je povinnou osobou v zmysle § 4 ods. 1

, a preto je v tomto spore pasívne legitimovaný.

Krajský súd k námietke sťažovateľa o zastúpení farnosti V. arcibiskupstvom P.

poukázal na Základnú zmluvu medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou (publikovanú

v Zbierke ako oznámenie Ministerstva

zahraničných vecí Slovenskej republiky č. ), z ktorej okrem iného vyplýva, že

Slovenská republika uznala právo cirkvi na vykonávanie jej kompetencií podľa príslušných

ustanovení kanonického práva a na spravovanie jej vnútorných vecí.

Ďalej krajský súd upozornil na normu kanonického práva, konkrétne na kanón 1032

CCEO o obmedzení pre správcu cirkevného majetku (duchovného) začínať spor menom

právnickej osoby. Keďže správca farnosti či farár nie je oprávnený v zmysle tohto kanónu

podávať návrh všeobecnému súdu, jeho nadriadenou právnickou osobou, ktorá môže v jeho

mene dávať takéto návrhy, je arcibiskupstvo. V danom prípade teda ide o zastupovanie,

ktoré vyplýva z noriem kanonického práva, ktoré uznáva v zmysle Základnej zmluvy medzi

Slovenskou republikou a Svätou stolicou aj Slovenská republika. Pokiaľ v konaní

vystupoval pracovník arcibiskupstva, ide len o poverenie tohto pracovníka realizovať úkony

v súdnom konaní za príslušný útvar a nejde o splnomocnenie podľa § 24 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Ak zastúpenie právnickou osobou vyplynulo z noriem

cirkvi, ktoré podľa Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou treba

rešpektovať, odvolací súd takéto zastúpenie nekvalifikoval ako procesné pochybenie

brániace v konaní a rozhodovaní o podanej žalobe. Osobitne krajský súd upozornil

aj na účel a zmysel reštitučných s tým, že

vyhovenie žalobe, vychádzajúc z obsahu dôkazov a ustanovení tohto zákona, spĺňa takéto

poslanie.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom

okrem iného namietal, že konanie vykazuje neodstrániteľnú prekážku, a to že žalobca je

zastúpený v rozpore s . Za neodstrániteľnú prekážku konania podľa

považoval to, že za farnosť V. koná v rozpore s arcibiskupstvo P. Navrhol

rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, resp. zmeniť napadnuté

rozhodnutie tak, že sa potvrdí rozhodnutie súdu prvého stupňa, alebo alternatívne, aby sa

konanie podľa zastavilo.

Najvyšší súd ako súd dovolací zamietol dovolanie ako nedôvodné. Podľa najvyššieho

súdu tým, že za útvar cirkvi s právnou subjektivitou (za farnosť V.) konal pred súdom iný

útvar tejto cirkvi s právnou subjektivitou (arcibiskupstvo P.), nedošlo k žiadnej procesnej

vade, nieto ešte k tzv. inej vade konania. Hoci takýto postup vyplýva z vnútorných

predpisov cirkvi predstavujúcich autonómnu úpravu, ktorú sa Základnou zmluvou medzi

Slovenskou republikou a Svätou stolicou Slovenská republika zaviazala rešpektovať,

právnemu poriadku Slovenskej republiky neodporuje. Najvyšší súd považoval za správny

aj záver krajského súdu o právnom nástupníctve farnosti V., po subjektoch, ktoré sú ako

vlastníci uvedení v pozemkovej knihe. Vo vzťahu k posúdeniu úkonov farnosti V. najvyšší

súd zdôraznil, že právne úkony reštituentov je potrebné posudzovať s vyššou mierou

tolerancie, než je v občianskoprávnych vzťahoch obvyklé. Aj podľa názoru dovolacieho

súdu bola výzva farnosti V. na vydanie nehnuteľností podaná včas, je dostatočne určitá

a zrozumiteľná. Okrem iného zároveň potvrdil, že sťažovateľ ako osoba spravujúca

nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto reštitučného konania, je v danom spore pasívne

vecne legitimovaný.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu a napadnutému rozsudku najvyššieho

súdu podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť, ktorou sa domáha, aby ju ústavný súd

prijal na ďalšie konanie, vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny, ako aj práva podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Sťažovateľ zároveň navrhol, aby ústavný súd napadnutý rozsudok najvyššieho súdu

a napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa

ustanovenia až vrátane okolností, ktoré by mohli byť

dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a listiny a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského

súdu sp. zn. z 11. decembra 2008

Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich

v sťažnosti označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, ústavný súd

vychádzal z princípu subsidiarity podľa . Toto ustanovenie

limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich

v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má

právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto

ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne

preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,

ktorými sa konanie právoplatne skončilo ().

Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127

ods. 1 , nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie krajského súdu, pretože

jeho rozhodnutie preskúmal najvyšší súd v dôsledku dovolania sťažovateľa. Najvyšší súd

ako súd dovolací pritom vecne posudzoval všetky námietky, ktoré sťažovateľ uplatnil

v sťažnosti. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v časti týkajúcej sa rozsudku krajského

súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a podľa listiny a práva podľa dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 18. augusta 2010

Ústavný súd ďalej skúmal tú časť sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému

rozsudku najvyššieho súdu, so zreteľom na to, či existujú dôvody brániace jej prijatiu

na ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd odmietnuť aj návrh,

ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , , ,

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

m. m. , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia

všeobecných súdov z hľadiska svojvoľnosti, arbitrárnosti rozhodnutia, resp. jeho

odôvodnenia. Výklad príslušných ustanovení patrí do výlučnej

právomoci všeobecného súdu. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam ().

Podľa a listiny sa každý môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k ( listiny) a

dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v ústavodarca

v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva

na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru ().

Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

().

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s výkladom a aplikáciou ustanovení

o konaní za právnickú osobu. V konaní pred všeobecnými

súdmi vystupovala v danej veci na strane žalobcu farnosť V. ako právnická osoba, za ktorú

konalo arcibiskupstvo P. V konaní pred všeobecnými súdmi sa farnosť V. domáhala

navrátenia nehnuteľností podľa

Sťažovateľ tvrdí, že zastúpenie farnosti V. arcibiskupstvom P. je v rozpore s § 24

prvou vetou , podľa ktorej sa účastník konania môže v konaní dať zastupovať

zástupcom, ktorého si zvolí, a ak nejde o zastupovanie podľa § 26, môže si účastník zvoliť

za zástupcu len fyzickú osobu.

Podľa sťažovateľa sa „... v predmetnom konaní... nejednalo ani o jednu

zo skutkových podstát na oprávnenie zastupovania právnickou osobou... podľa ,

t. j. zastupovanie účastníka konania inou právnickou osobou, bez toho, aby to zákon

výslovne umožňoval, je v občianskom súdnom konaní priamo zo zákona neprípustné

a vzhľadom na uvedené jedná sa o neodstrániteľnú prekážku konania, čo je zákonným

dôvodom na zastavenie konania... oprávnenie konať v mene právnickej osoby je dané vždy

zákonom, znenie a ani iný právny predpis nedáva možnosť dovolávať sa v tejto

otázke kanonického práva.“.

Podľa sťažovateľa ďalej „slovenské právo rešpektuje právnu subjektivitu tých

útvarov cirkvi, ktorým kanonické právo priznáva právnu subjektivitu a rešpektuje aj určenie

vyplývajúce z kanonického práva, kto je štatutárnym orgánom takéhoto útvaru, vnútorné

obmedzenia sa správania štatutárneho orgánu kanonickým právom, však nie sú pre orgány

Slovenskej republiky záväzné“.

Sťažovateľ ďalej argumentuje tým, že „právna úprava možností dať sa v konaní

zastúpiť právnickou osobou je taxatívne vymenovaná priamo v zákone, iná možnosť je zasa

iba na základe zákona, ktorý takéto zastúpenie pripúšťa (napr. z. č.

o ochrane spotrebiteľa), zastúpenie účastníka konania v konaní riešené podľa vnútorného

predpisu cirkvi a kanonického práva nemá oporu v žiadnom právnom predpise platného

právneho poriadku Slovenskej republiky tvrdenie opaku je porušením zásady zakotvenej

v SR a znamenal by, že Slovenská republika je štátnym útvarom podriadeným

Svätej stolici, na území ktorého neplatí jeho vlastné právo, ale kanonické právo cirkvi“.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku k námietke sťažovateľa uviedol:

«Citované ustanovenie neobsahuje vyčerpávajúci výpočet subjektov

konajúcich za právnickú osobu a v odseku 2 sa počíta aj s konaním iných osôb, čo je

aj daný prípad.

Podľa Listiny základných práv a slobôd (čl. 16 ods. 2), ktorú uvádza ústavný zákon

č. (ďalej „“), cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti,

najmä zriaďujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných a zakladajú rehoľné a iné

cirkevné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov. Skoro doslovné znenie tejto úpravy

obsahuje v o slobode náboženskej viery a postavení cirkví

a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov (ďalej „“)

a v poznámke aj odkazuje na tento ústavný zákon („Cirkvi a náboženské spoločnosti

spravujú svoje záležitosti, najmä ustanovujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných

a zriaďujú rehoľné a iné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov“.). stanovuje, že

výkon týchto práv možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia, ktoré sú v demokratickej

spoločnosti nevyhnutné na ochranu verejnej bezpečnosti a poriadku, zdravia a mravnosti

alebo práv a slobôd iných (čl. 16 ods. 4).

(ďalej len „“) vychádza z rovnakého prístupu,

keď uvádza, že cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti samy, najmä

zriaďujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných, zabezpečujú vyučovanie

náboženstva a zakladajú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov

(čl. 24 ods. 3), že podmienky výkonu práv podľa tohto odseku možno obmedziť iba zákonom,

ak ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku,

zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných (porovnaj čl. 24 ods. 4).

Právo na spravovanie vnútorných vecí znamená (vyjadruje) autonómiu cirkvi

a náboženských spoločností od štátu, resp. štátnych orgánov a spadá do základných práv

cirkví a náboženských spoločností. Registrované cirkvi a náboženské spoločnosti sú

osobitným druhom právnických osôb, ktoré okrem svojho osobitného postavenia (podľa

článku 24 ) požívajú aj ďalšie práva priznané právnickým osobám.

Cirkvou alebo náboženskou spoločnosťou sa podľa rozumie

dobrovoľné združenie osôb rovnakej náboženskej viery v organizácii utvorenej podľa

príslušnosti k náboženskej viere na základe vnútorných predpisov príslušnej cirkvi alebo

náboženskej spoločnosti (§ 4 ods. 1)...

Podľa CCEO farnosť tvorí určité, trvale zriadené spoločenstvo veriacich v eparchii,

o ktorých je pastierska starostlivosť zverená farárovi (kánon 279); právoplatne zriadená

farnosť je samotným právom právnickou osobou (kánon 280 § 3). Vo všetkých právnych

veciach metropolitnej Cirkvi vlastného obradu vystupuje metropolita, ako jej predstaviteľ

(kánon 157 § 3); obdobná úprava je u eparchiálneho biskupa (porovnaj kánon 190)...

Podľa kánonu 1032 správca cirkevného majetku nezačína spor menom právnickej osoby

a nesvedčí pred štátnym súdom bez dovolenia miestneho hierarchu...

V zozname cirkví a náboženských spoločností, ktoré na základe zákona alebo

na základe súhlasu štátu pôsobia na území Slovenskej republiky (ktorý je prílohou zákona

č. ) je uvedená pod bodom 8. Gréckokatolícka cirkev v Slovenskej republike.

Cirkvi a náboženské spoločnosti podľa tohto zákona sú právnické osoby (§ 4 ods. 3 prvá

veta cit. zákona). Gréckokatolícka cirkev v Slovenskej republike sa podľa § 22 ods. 1

v spojení s bodom 8 prílohy zákona považuje za cirkev registrovanú podľa tohto zákona. Je

teda právnickou osobou – má spôsobilosť na práva a povinnosti a v nadväznosti na túto

spôsobilosť má aj spôsobilosť byť účastníkom konania a to priamo zo zákona. Z jej

základného dokumentu zmysle úpravy obsiahnutej v § 13 ods. 1, § 22 ods. 1 zákona je

okrem iného zrejmé aj to, ktoré jej útvary majú právnu subjektivitu a v akom rozsahu a kto

je oprávnený v ich mene konať.

Podľa Základného dokumentu Gréckokatolíckej cirkvi cirkev a jej niektoré zložky sú

právnickými osobami (porovnaj čl. I. ods. 2 prvá veta). V čl. X. sa vymedzujú útvary

s právnou subjektivitou, rozsah a oprávnenie konať v mene útvarov. Z ods. 3 tohto článku je

treba vyvodiť, že za ktorýkoľvek z uvedených útvarov s právnou subjektivitou – so zreteľom

na dané hierarchické postavenie – môže konať Gréckokatolícke arcibiskupstvo v P., ktoré je

ústredím cirkvi (porovnaj čl. IV.), a pre zamestnanca cirkvi (ústredia) príslušné poverenie

(v texte dokumentu označené ako „plná moc“) udelí P. arcibiskup.

Nemožno napokon obísť, že samotná reštitučná úprava –

zakladá výnimku z ustanovenia . Podľa tohto zákona právo

na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je

registrovaná cirkev... vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých

nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945... do 1. januára

1990... Ako oprávnená osoba v takomto prípade teda vystupuje registrovaná cirkev (alebo

náboženská spoločnosť)... ako celok alebo jej útvar, ktorý má právnu subjektivitu. Nie je to

teda len cirkev sama (alebo náboženská spoločnosť) ako celok, ktorá je (výlučným)

nositeľom tohto subjektívneho práva; zákonodarca totiž stanovil, že takéto právo patrí

(prislúcha) aj útvaru tejto cirkvi (alebo náboženskej spoločnosti), ktorý má právnu

subjektivitu. Jednotnou (spoločnou) podmienkou je, že ich nehnuteľná vec prešla

do vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945... do 1. januára 1990 spôsobom

uvedeným v § 3 tohto zákona. Tým, že zákonodarca u registrovanej cirkvi... zvolil takýto

spôsob úpravy realizácie uvedeného subjektívneho práva na navrátenie vlastníctva,

postuloval (poskytol) im touto úpravou možnosť konania za právnickú osobu inou

právnickou osobou (pôsobiacou v rámci danej registrovanej cirkvi alebo náboženskej

spoločnosti), keď (zároveň) je zjavné, že za právnickú osobu – registrovanú cirkev /alebo

náboženskú spoločnosť/ so sídlom na území Slovenskej republiky, t. j. za takýto subjekt ako

celok bude konať útvar tejto registrovanej cirkvi /alebo náboženskej spoločnosti/, ktorý má

tiež právnu subjektivitu (je právnickou osobou). Uvedené závery (výklad) – so zreteľom

na ustanovenie § 5 ods. 3 tohto zákona – platia aj pre nadväzujúce súdne konanie, teda

poskytuje sa tak výnimka z úpravy obsiahnutej v .

Ostáva ešte pripomenúť, že otázka, ktorý útvar cirkvi má v jej mene v konkrétnom

konaní pred súdom konať, nie je otázkou aktívnej legitimácie žalobcu; v prípade, že ide

o nesprávne označenie útvaru s právnou spôsobilosťou, ktorý má v danej veci za cirkev

konať, neprichádza do úvahy postup podľa prvej vety , ale je potrebné,

aby žalobca po výzve súdu takéto formálne pochybenie odstránil (porovnaj R 52/2005).

V dovolaní žalovaného vytýkaným postupom Gréckokatolíckej cirkvi, t. j. že za jej

útvar s právnou subjektivitou /za žalobcu/ konal pred súdom iný útvar tejto cirkvi s právnou

subjektivitou, ktorý je evidovaný podľa ,

Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky v evidencii cirkevných právnických osôb

(Gréckokatolícke arcibiskupstvo P.), nedošlo k žiadnej procesnej vade, nieto ešte k tzv. inej

vade konania. Takýto postup (účasť na konaní pred nižšími súdmi), hoci vychádza

z vnútorných predpisov tejto cirkvi (predstavujúcich autonómnu úpravu, ktorú sa citovanou

medzinárodnou zmluvou Slovenská republika zaviazala rešpektovať), právnemu poriadku

Slovenskej republiky – ako z podaného výkladu dostatočne vyplynulo – neodporuje...»

Z citovaného vyplýva, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku nestotožnil

so sťažovateľom, keď možnosť konania arcibiskupstva P. za farnosť V. neposúdil ako

otázku procesného zastúpenia podľa a , ale ako otázku konania právnickej

osoby podľa .

Podľa za právnickú osobu koná

a) štatutárny orgán; ak štatutárny orgán tvorí viacero fyzických osôb, koná

za právnickú osobu jeho predseda, prípadne jeho člen, ktorý tým bol poverený,

b) zamestnanec, ktorý tým bol poverený štatutárnym orgánom,

c) vedúci odštepného závodu alebo vedúci organizačnej zložky, o ktorých zákon

ustanovuje, že sa zapisujú do obchodného registra, ak ide o veci týkajúce sa tohto závodu

alebo zložky, alebo

d) prokurista, ak podľa udelenej prokúry môže samostatne konať.

Podľa sa ustanovenie odseku 1 nepoužije, ak tento zákon alebo

osobitný zákon ustanovuje, že za právnickú osobu konajú iné osoby.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku posúdil otázku oprávnenia konať v mene

cirkevnej právnickej osoby (farnosti V.) inou cirkevnou právnickou osobou (arcibiskupstvo

P.) ako otázku správy vnútorných vecí cirkvi, resp. ako otázku vnútornej organizácie cirkvi.

Z vyplýva, že cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje

záležitosti samy, najmä zriaďujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných nezávisle

od štátnych orgánov. Rovnakú úpravu obsahuje aj

o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). Z tohto právneho predpisu

vyplýva oprávnenie cirkvi zakladať útvary s právnou subjektivitou, ako aj rozhodovať

o tom, kto je oprávnený v mene týchto útvarov konať (m. m. ).

Krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že iným predpisom, ktorý v zmysle

určí osoby oprávnené konať za právnickú osobu v občianskom súdnom

konaní, môže byť, a to na základe , ako aj alebo

zákonného odkazu (, ako aj ) aj vnútorný

predpis registrovanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti. Za takýto predpis považoval

najvyšší súd čl. X ods. 3 Základného dokumentu Gréckokatolíckej cirkvi a kánon 1032

CCEO, podľa ktorého správca cirkevných majetkov (v tomto prípade farnosti) nemá v mene

právnickej osoby začínať spor na občianskom súde, ak na to nedostal povolenie vlastného

nadriadeného – hierarchu. Za farnosť V. preto môže v súdnom konaní vystupovať

arcibiskupstvo P.

Na posúdenie sťažnosti ústavným súdom nie je rozhodujúce, či výklad a aplikácia

predpisov kanonického práva, najmä kánonu 1032 CCEO, ku ktorým sa priklonil najvyšší

súd, sú jedinými možnými. Je pochopiteľné, že vnútorné predpisy registrovaných cirkví

a náboženských spoločností vykazujú štylistické, terminologické, gramatické alebo iné

formulačné odlišnosti od zákonov a iných vnútroštátnych predpisov. Od predpisov

kanonického práva nemožno požadovať, aby úplne zodpovedali terminológii vnútroštátneho

práva. Nie je preto nevyhnutné, aby predpis kanonického práva výslovne predpokladal

právnu konštrukciu konania v mene právnickej osoby v podobe, ako je ustanovená v § 21

ods. 1 alebo ods. 2 . Výklad, ku ktorému sa priklonil najvyšší súd, vrátane posúdenia

skutkového stavu podľa , a nie podľa nie je svojvoľný, nepopiera zmysel

a účel právnych predpisov upravujúcich vystupovanie cirkevných útvarov na súde ako

otázku vnútornej organizácie cirkvi, zodpovedá medzinárodným záväzkom a

garantovej autonómii cirkvi v otázke vnútornej organizácie a v neposlednom rade

napadnutý rozsudok nie je ani zjavne neodôvodnený.

Ústavný súd sa nestotožňuje ani s názorom sťažovateľa o tom, že najvyšší súd

aplikovaním normy kanonického práva porušil , čo podľa neho vedie k záveru,

že „Slovenská republika je štátnym útvarom podriadeným Svätej stolici, na území ktorého

neplatí jeho vlastné právo, ale kanonické právo cirkvi“. S uvedenou námietkou súvisí

aj námietka sťažovateľa, podľa ktorej z právneho poriadku Slovenskej republiky nemožno

vyvodiť, že by sa „činnosť samostatných cirkevných osôb riadila výlučne normami

kanonického práva, a teda vnútorné obmedzenia správania sa a obmedzenia štatutárneho

orgánu samostatnej cirkevnej právnickej osoby je pre konania, ktoré sú upravené

všeobecnými právnymi predpismi, právne irelevantné... nakoľko (takéto obmedzenie, pozn.)

zaväzuje výlučne správcu farnosti voči jeho vyššej cirkevnej autorite“.

Ústavný súd sa v rámci konania o sťažnosti nevyjadruje k uvedeným námietkam

sťažovateľa, vychádzajúc z prezumpcie ústavnosti Základnej zmluvy medzi Slovenskou

republikou a Svätou stolicou, ktorej súlad s alebo ústavnými zákonmi Slovenskej

republiky by mohol byť predmetom skúmania iba v konaní podľa a .

Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu v napadnutom rozsudku prihliadol

na vnútorné predpisy cirkvi vrátane otázky oprávnenia vystupovať za útvar cirkvi v súdnom

konaní v rozsahu a v oblasti predpokladaných vnútroštátnym právom (ústava, zákon

č. ), resp. medzinárodným právom, ktorým je Slovenská republika viazaná,

pričom napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nedošlo k takej aplikácii kanonického

práva, ktorá by odporovala vnútroštátnemu právu a ktorá by indikovala možnosť porušenia

v sťažnosti označených práv.

Sťažovateľ taktiež uvádza, že „úvaha dovolacieho súdu o tom, že ktorákoľvek

uvádzaná cirkevná právnická osoba, spĺňajúca uvádzané podmienky si mohla uplatniť

právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam v mene inej cirkevnej právnickej

osoby a konať za ňu nemá oporu v uvádzanom ( ,

poznámka) ustanovení“.

Časť odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, proti ktorej sťažovateľ

vzniesol uvedenú námietku, znie:

„Ako oprávnená osoba... vystupuje registrovaná cirkev... ako celok alebo jej útvar,

ktorý má právnu subjektivitu. Nie je to teda len cirkev sama... ako celok, ktorá je (výlučným)

nositeľom tohto subjektívneho práva; zákonodarca totiž stanovil, že takéto právo patrí

(prislúcha) aj útvaru tejto cirkvi (alebo náboženskej spoločnosti), ktorý má právnu

subjektivitu. Jednotnou (spoločnou) podmienkou je, že ich nehnuteľná vec prešla

do vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945... do 1. januára 1990 spôsobom

uvedeným v § 3 tohto zákona. Tým, že zákonodarca u registrovanej cirkvi a náboženskej

spoločnosti zvolil takýto spôsob úpravy realizácie uvedeného subjektívneho práva

na navrátenie vlastníctva, postuloval (poskytol) im touto úpravou možnosť konania

za právnickú osobu inou právnickou osobou (pôsobiacou v rámci danej registrovanej cirkvi

alebo náboženskej spoločnosti), keď (zároveň) je zjavné, že za právnickú osobu –

registrovanú cirkev /alebo náboženskú spoločnosť/ so sídlom na území Slovenskej

republiky, t. j. za takýto subjekt ako celok bude konať útvar tejto registrovanej cirkvi /alebo

náboženskej spoločnosti/, ktorý má tiež právnu subjektivitu (je právnickou osobou).“

Ústavný súd z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a ani z vyžiadaného

súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu nezistil sťažovateľom vyvodenú úvahu.

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení spája hmotnoprávnu otázku (určenie osoby, ktorej

prislúcha nárok na navrátenie vlastníctva) a procesnoprávnu otázku (procesné zastúpenie

aktívne legitimovanej osoby, resp. vymedzenie osôb, ktoré môžu robiť procesné úkony

v mene právnickej osoby). Z uvedenej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu vyplýva, že podľa najvyššieho súdu právo na navrátenie vlastníctva (ako

hmotnoprávne oprávnenie) prislúcha nielen určitej (registrovanej) cirkvi ako celku, ale

aj každému jej útvaru s právnou subjektivitou v závislosti od toho, komu patrila

nehnuteľnosť, ktorá prešla vo vymedzenom (rozhodnom) období na štát. Najvyšší súd

rozlišoval medzi aktívnou legitimáciou žalobkyne (farnosť V.) ako subjektu (útvar cirkvi),

ktorý si uplatnil nárok na navrátenie vlastníckeho práva, a otázkou konania za právnickú

osobu (za útvar cirkvi). Zo sťažnosti, ako aj z vyžiadaného spisu je zjavné, že žalobkyňou

bola farnosť V., a nie arcibiskupstvo P. Pre posúdenie veci preto nie je rozhodujúce, že

arcibiskupstvo P. vo vlastnom mene žalobu nepodalo. Ani sťažovateľom tvrdená

(hypotetická) možnosť, že arcibiskupstvo P. by s nárokom neuspelo, ak by sa ho rozhodlo

vo vlastnom mene uplatniť, nebola predmetom konania pred všeobecným súdom a ústavný

súd ju posúdil ako podporný argument sťažovateľa, ktorý ale nemôže viesť k zmene už

vyjadreného záveru ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd nepovažuje odôvodnenie napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

za neospravedlniteľné, resp. neudržateľné do tej miery, aby mohlo mať za následok

porušenie označených základných práv sťažovateľa. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ

s rozhodnutím najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu, resp. rozhodnutia (, resp.

).

Ústavný súd je preto toho názoru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa a

ods. 1 a práva podľa dohovoru.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie

svojho základného práva podľa a , ako aj práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2012