Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 477/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. augusta 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19

ods. 1, ), a uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -44 z 13. júna 2018, uznesením

Okresného súdu Zvolen č. k. -14 zo 14. mája 2018 a vyjadrením

Rímskokatolíckej cirkvi Biskupstva Banská Bystrica č. k. z 13. júna 2018

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2018

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 36 písm. b), čl. 39 ods. 2 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -44 z 13. júna 2018 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“), uznesením Okresného súdu Zvolen (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -14 zo 14. mája 2018 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie okresného súdu“) a vyjadrením Rímskokatolíckej cirkvi Biskupstva Banská

Bystrica (ďalej len „biskupstvo“) č. k. z 13. júna 2018.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol kňazom

Banskobystrickej diecézy a v roku 2012 s ním biskupstvo ukončilo pracovný pomer.

Sťažovateľ so svojím prepustením z kňazského stavu nesúhlasil a snažil sa ho zvrátiť

v rámci konania pred príslušnými cirkevnými inštitúciami. V tomto konaní je zatiaľ

neúspešný, preto podal okresnému súdu návrh na vydanie neodkladného opatrenia, aby mu

biskupstvo od 1. apríla 2018 vyplácalo časť pracovnej odmeny vo výške 400 € mesačne,

a to až do právoplatného skončenia súdneho sporu o určenie neplatnosti skončenia

pracovného pomeru, a náhradu ušlej mzdy. Následne sa žalobou proti biskupstvu domáhal

aj určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

3. Okresný súd uznesením č. k. -18 z 28. marca 2018 zastavil konanie

o nariadenie neodkladného opatrenia z dôvodu, že civilný súd nemá právomoc zasahovať

do vnútorných záležitostí cirkvi, akou je odvolanie kňaza z pastoračnej služby. Krajský súd

uznesením č. k. -44 z 13. júna 2018 uvedené prvostupňové rozhodnutie

potvrdil. Okresný súd uznesením č. k. -14 zo 14. mája 2018 zastavil tiež

konanie o žalobe sťažovateľa o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru z dôvodu,

že spor nepatrí do právomoci súdov Slovenskej republiky.

4. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti, ktorú označil ako „Žiadosť o nariadenie

pojednávania voči nespravodlivo vzneseným uzneseniam“, tiež uviedol, že „Polícia SR,

Okresná, Krajská a Generálna prokuratúra vec uzavrela tak, že vec je občiansko - právnym

sporom, a má ju doriešiť civilný súd. A tak som dal podnet na Neodkladné opatrenie

Okresnému súdu do Zvolena a odvolanie Krajskému súdu do Banskej Bystrice,

kde sa uzniesli, že vraj cirkev nie je orgán SR, a že preto moju žiadosť zamietajú...“,

čím malo dôjsť k porušeniu , 2 a 3 .

5. Sťažovateľ ďalej uviedol: „Keďže tí, ktorí hrubým spôsobom porušili dobré

mravy, ale aj elementárne povinnosti zamestnávateľa, a prepustili zo zamestnania

bez platnej Dohody o ukončení pracovného pomeru žalobcu, klamali mu do očí, že nemôžu

ho zamestnať, čo mali za povinnosť, nechali ho vyše roka žobrať, tri a pol roka bývať

s bezdomovcami, donútili ho vyše roka nelegálne pracovať, uvalili na neho vykonštruovaný

proces a nekánonické nemilosrdné tresty... Neposkytli mu ani právne poradenstvo

a primeranú sociálnu ochranu. Násilnou segregáciou mu tak spôsobili vážnu škodu na cti,

sociálnom statuse i psychickom zdraví. Nevyšetrovaním, ignorovaním a nedôstojnou

svojvoľnou manipuláciou svoju vinu tak iba potvrdzujú. Nekonečným nevyšetrovaním iba

znásobujú škody.“ Podľa sťažovateľa preto dochádza k porušovaniu čl. 19 ods. 1, čl. 36

písm. b) a .

6. Sťažovateľ preto žiada, aby mu ústavný súd priznal náhradu škody vo výške

500 000 € za neľudské a ponižujúce zaobchádzanie, za dlhodobo aplikovaný nekolegiálny

cynizmus, za poškodzovanie povesti cirkvi, pápeža a kňazského stavu, za výsmech z ,

v znení neskorších predpisov aj cirkevného práva.

7. Sťažovateľ tiež žiada, aby mu ústavný súd ustanovil právneho zástupcu

na zastupovanie v konaní o jeho sťažnosti pred ústavným súdom.

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

10. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že napáda uznesenie okresného súdu, ktorým

bolo zastavené konanie o sťažovateľovej žalobe o určenie neplatnosti skončenia pracovného

pomeru, ďalej uznesenie krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu

o zastavení konania vo veci návrhu na vydanie neodkladného opatrenia, a napokon

vyjadrenie biskupstva ako strany konania k odvolaniu sťažovateľa v konaní o návrhu

na nariadenie neodkladného opatrenia. Z textu sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že porušenie

, 2 a 3 namietal vo vzťahu k postupu a uzneseniam okresného súdu

a krajského súdu a porušenie , ) a namietal

vo vzťahu k postupu biskupstva. Sťažovateľ žiada nariadenie pojednávania a náhradu škody

vo výške 500 000 €.

12. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ). Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú

súvislosť medzi namietaným postupom, rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú

neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (napr. , , ,

, , , ).

13. Sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie čl. 19 ods. 1, čl. 36

písm. b) a nesmerovala proti postupu, rozhodnutiu alebo inému zásahu

orgánu moci, ale proti vyjadreniu a predchádzajúcemu postupu biskupstva pri ukončení

pracovného pomeru so sťažovateľom. Vzhľadom na už uvedené a s poukazom

na skutočnosť, že biskupstvo nie je orgánom štátu, musel ústavný súd posúdiť túto časť

sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú. Obdobne to platí vo vzťahu k časti sťažnosti, ktorou

sťažovateľ napádal vyjadrenie biskupstva ako strany konania k odvolaniu sťažovateľa

v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Vyjadrenie strany v konaní

nemožno považovať za postup, rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah orgánu štátu, ktorý

by bol spôsobilý porušiť akékoľvek základné práva zaručené . Podľa názoru

ústavného súdu v posudzovanom prípade je už na prvý pohľad zrejmé, že postupom

biskupstva nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených práv, a preto sťažnosť

sťažovateľa v týchto častiach odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

14. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

15. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. , , , ,

, ).

16. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

17. Napadnuté uznesenie okresného súdu mohlo byť predmetom prieskumu

odvolacím súdom na základe v zákonnej lehote podaného odvolania podaného

sťažovateľom. Zo sťažnosti ani z jej príloh nie je zrejmé, či sťažovateľ túto možnosť využil

alebo nie. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti namietaného porušenia označených práv

napadnutým uznesením okresného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý

poukazuje . To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum

sťažnosťou prezentovaného porušenia označených práv zaručených . Ústavný súd

taktiež nedisponuje právomocou, aby všeobecným súdom v neskončených konaniach

prikazoval nariaďovať pojednávania. Na prerokovanie tejto časti sťažnosti nemá ústavný

súd danú právomoc, preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu ( ).

18. Neodkladné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného

procesu, ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať

nepriaznivé následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať.

Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú

a definitívnu úpravu vzťahov medzi subjektmi. Nariadením neodkladného opatrenia

nezískava jeden z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním

len dočasne upravuje určitý okruh vzťahov.

19. Neodkladné opatrenia s ohľadom na svoj dočasný charakter nemôžu spravidla

zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich

nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predpokladom na záver

o porušení základných práv a slobôd neodkladným opatrením je len také ich porušenie,

ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím konania alebo

v konaní o veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami v konaní

pred všeobecným súdom. Pri zamietnutí návrhu na vydanie neodkladného opatrenia alebo

pri zastavení konania o návrhu na vydanie neodkladného opatrenia môže dôjsť k porušeniu

základných práv a slobôd sťažovateľa iba v prípade, ak by takéto rozhodnutie súdu bolo

svojvoľné, teda ak by vôbec neobsahovalo dôvody rozhodnutia alebo ak by tieto dôvody

boli v extrémnom nesúlade so skutkovým a právnym stavom.

20. V napadnutom uznesení krajský súd vysvetlil nedostatok právomoci súdov

Slovenskej republiky takto:

«Z ust. článku 24 ods. 3 , ako aj zákona

č. jednoznačne vyplýva, že vec ustanovovania duchovných a rozširujúcim

výkladom aj vec odvolania duchovných je vecou danej cirkvi, do ktorej nie sú orgány

verejnej moci vrátane civilného súdu oprávnené zasahovať. Aj v zmysle § 3 ods. 3 zákona

č. v platnom znení (ďalej aj „“)

pracovnoprávne vzťahy zamestnancov cirkví a náboženských spoločností, ktorí vykonávajú

duchovenskú činnosť, sa spravujú len ak tento zákon, osobitný predpis,

medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, zmluva uzatvorená

medzi Slovenskou republikou a cirkvami a náboženskými spoločnosťami alebo vnútorné

predpisy cirkví a náboženských spoločností neustanovujú inak. V prípade ustanovovania

a odvolávania duchovného v katolíckej cirkvi je takýmto osobitným predpisom vylučujúcim

aplikáciu Codex iuris canonici (Kódex kánonického práva) 1983 (ďalej

aj „CIC 1983“) - Štvrtá kniha, VI. Titul - Posvätný rád, Šiesta kniha - Sankcie v cirkvi

a Siedma kniha - Procesy, kde sa napr. v Kán. 1401 uvádza: „Cirkev vlastným a výlučným

právom rozsudzuje kauzy, ktoré sa vzťahujú na veci duchovné a s duchovnými súvisiace;

porušovanie cirkevných zákonov a všetko, čo má povahu hriechu, keď ide o určenie viny

a uloženie cirkevných trestov.“ CIC 1983 má teda vlastnú úpravu ustanovovania

duchovného a prepúšťania z pomeru duchovného v Katolíckej cirkvi. Nález Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. zo dňa 30. 08. 2017, ktorého závery sú vzhľadom

na obdobnosť právnej úpravy aplikovateľné aj v podmienkach právneho poriadku

Slovenskej republiky, v odôvodnení okrem iného uvádza, že v zmysle uznesenia Najvyššieho

súdu Českej republiky sp. zn. je vylúčenie (civilného) súdneho prieskumu

ukončenia služobného pomeru duchovného ospravedlnené práve konkrétne tým, že

so založením tohto pomeru dotyčný duchovný dáva súhlas, a teda sa i dobrovoľne a vopred

vzdáva svojich práv, ktoré by mu inak patrili, ak by uzavrel pracovnoprávny pomer.»

21. Uvedený právny názor je v súlade s judikatúrou ústavného súdu

(m. m. , , ), podľa ktorej základné právo

podľa , podľa ktorého cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje

záležitosti samy, najmä zriaďujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných, zabezpečujú

vyučovanie náboženstva a zakladajú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie nezávisle od štátnych

orgánov, vylučuje ingerenciu štátnej moci do vnútorných záležitostí cirkvi, pod ktoré spadá

aj ustanovovanie a odvolávanie duchovných. Spory týkajúce sa uvedených skutočností musí

príslušná cirkev alebo náboženská spoločnosť vyriešiť sama nezávisle od štátnych orgánov

Slovenskej republiky.

22. Obdobné závery vyplývajú aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva,

ktorý uviedol, že to, či konkrétna otázka spadá pod civilné alebo cirkevné právo, vychádza

z vnútroštátnej legislatívy, ktorú v prvom rade vykladajú vnútroštátne súdy. Ak vnútroštátne

súdy relevantným spôsobom zdôvodnia, že vec nepatrí do ich právomoci, Európsky súd

pre ľudské práva zastáva názor, že nemôžu porušiť právo sťažovateľa na spravodlivý proces

(napr. rozsudok Veľkej komory vo veci Károly Nagy proti Maďarsku č. 56665/09

zo 14. ).

23. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou základného

práva podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu (napr. , ). Potreba náležite

odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk,

že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu

je kontrolovateľné verejnosťou ().

24. zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecnými súdmi a nemožno ho

účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

).

25. Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd

v napadnutom uznesení ústavne akceptovateľným spôsobom, jasne, zrozumiteľne a v súlade

s judikatúrou ústavného súdu odôvodnil zastavenie konania vo veci sťažovateľom podaného

návrhu na vydanie neodkladného opatrenia, a preto ústavný súd dospel k záveru, že medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2

a 3 neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd

preto sťažnosť sťažovateľa odmietol aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

26. Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami obsiahnutými v petite jeho sťažnosti.

27. Nad rámec odmietnutia sťažnosti ústavný súd v súvislosti so žiadosťou

sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu poznamenáva, že vzhľadom na konkrétne

okolnosti posudzovanej veci by ani prípadné ustanovenie kvalifikovaného zástupcu

nemohlo prispieť k inému rozhodnutiu ústavného súdu, pretože ani v prípade právneho

zastúpenia by sťažnosť nebola spôsobilá na jej prijatie na ďalšie konanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2018