Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 477/2018
PDF · 196.69 KB
No categories available
IV. ÚS 477/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. augusta 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša
(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19
ods. 1, čl. 36 písm. b), čl. 39 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17 CoPr 4/2018-44 z 13. júna 2018, uznesením
Okresného súdu Zvolen č. k. 19 Cpr 12/2018-14 zo 14. mája 2018 a vyjadrením
Rímskokatolíckej cirkvi Biskupstva Banská Bystrica č. k. 475-2/2018 z 13. júna 2018
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2018
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 36 písm. b), čl. 39 ods. 2 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 CoPr 4/2018-44 z 13. júna 2018 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“), uznesením Okresného súdu Zvolen (ďalej
len „okresný súd“) č. k. 19 Cpr 12/2018-14 zo 14. mája 2018 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie okresného súdu“) a vyjadrením Rímskokatolíckej cirkvi Biskupstva Banská
Bystrica (ďalej len „biskupstvo“) č. k. 475-2/2018 z 13. júna 2018.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol kňazom
Banskobystrickej diecézy a v roku 2012 s ním biskupstvo ukončilo pracovný pomer.
Sťažovateľ so svojím prepustením z kňazského stavu nesúhlasil a snažil sa ho zvrátiť
v rámci konania pred príslušnými cirkevnými inštitúciami. V tomto konaní je zatiaľ
neúspešný, preto podal okresnému súdu návrh na vydanie neodkladného opatrenia, aby mu
biskupstvo od 1. apríla 2018 vyplácalo časť pracovnej odmeny vo výške 400 € mesačne,
a to až do právoplatného skončenia súdneho sporu o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru, a náhradu ušlej mzdy. Následne sa žalobou proti biskupstvu domáhal
aj určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru.
3. Okresný súd uznesením č. k. 16 Cpr 5/2018-18 z 28. marca 2018 zastavil konanie
o nariadenie neodkladného opatrenia z dôvodu, že civilný súd nemá právomoc zasahovať
do vnútorných záležitostí cirkvi, akou je odvolanie kňaza z pastoračnej služby. Krajský súd
uznesením č. k. 17 CoPr 4/2018-44 z 13. júna 2018 uvedené prvostupňové rozhodnutie
potvrdil. Okresný súd uznesením č. k. 19 Cpr 12/2018-14 zo 14. mája 2018 zastavil tiež
konanie o žalobe sťažovateľa o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru z dôvodu,
že spor nepatrí do právomoci súdov Slovenskej republiky.
4. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti, ktorú označil ako „Žiadosť o nariadenie
pojednávania voči nespravodlivo vzneseným uzneseniam“, tiež uviedol, že „Polícia SR,
Okresná, Krajská a Generálna prokuratúra vec uzavrela tak, že vec je občiansko - právnym
sporom, a má ju doriešiť civilný súd. A tak som dal podnet na Neodkladné opatrenie
Okresnému súdu do Zvolena a odvolanie Krajskému súdu do Banskej Bystrice,
kde sa uzniesli, že vraj cirkev nie je orgán SR, a že preto moju žiadosť zamietajú...“,
čím malo dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy.
5. Sťažovateľ ďalej uviedol: „Keďže tí, ktorí hrubým spôsobom porušili dobré
mravy, ale aj elementárne povinnosti zamestnávateľa, a prepustili zo zamestnania
bez platnej Dohody o ukončení pracovného pomeru žalobcu, klamali mu do očí, že nemôžu
ho zamestnať, čo mali za povinnosť, nechali ho vyše roka žobrať, tri a pol roka bývať
s bezdomovcami, donútili ho vyše roka nelegálne pracovať, uvalili na neho vykonštruovaný
proces a nekánonické nemilosrdné tresty... Neposkytli mu ani právne poradenstvo
a primeranú sociálnu ochranu. Násilnou segregáciou mu tak spôsobili vážnu škodu na cti,
sociálnom statuse i psychickom zdraví. Nevyšetrovaním, ignorovaním a nedôstojnou
svojvoľnou manipuláciou svoju vinu tak iba potvrdzujú. Nekonečným nevyšetrovaním iba
znásobujú škody.“ Podľa sťažovateľa preto dochádza k porušovaniu čl. 19 ods. 1, čl. 36
písm. b) a čl. 39 ods. 2 ústavy.
6. Sťažovateľ preto žiada, aby mu ústavný súd priznal náhradu škody vo výške
500 000 € za neľudské a ponižujúce zaobchádzanie, za dlhodobo aplikovaný nekolegiálny
cynizmus, za poškodzovanie povesti cirkvi, pápeža a kňazského stavu, za výsmech z ústavy,
zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov aj cirkevného práva.
7. Sťažovateľ tiež žiada, aby mu ústavný súd ustanovil právneho zástupcu
na zastupovanie v konaní o jeho sťažnosti pred ústavným súdom.
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
10. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že napáda uznesenie okresného súdu, ktorým
bolo zastavené konanie o sťažovateľovej žalobe o určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru, ďalej uznesenie krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu
o zastavení konania vo veci návrhu na vydanie neodkladného opatrenia, a napokon
vyjadrenie biskupstva ako strany konania k odvolaniu sťažovateľa v konaní o návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia. Z textu sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že porušenie
čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy namietal vo vzťahu k postupu a uzneseniam okresného súdu
a krajského súdu a porušenie čl. 19 ods. 1, čl. 36 písm. b) a čl. 39 ods. 2 ústavy namietal
vo vzťahu k postupu biskupstva. Sťažovateľ žiada nariadenie pojednávania a náhradu škody
vo výške 500 000 €.
12. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú
súvislosť medzi namietaným postupom, rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú
neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03,
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07, III. ÚS 214/2010).
13. Sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie čl. 19 ods. 1, čl. 36
písm. b) a čl. 39 ods. 2 ústavy nesmerovala proti postupu, rozhodnutiu alebo inému zásahu
orgánu moci, ale proti vyjadreniu a predchádzajúcemu postupu biskupstva pri ukončení
pracovného pomeru so sťažovateľom. Vzhľadom na už uvedené a s poukazom
na skutočnosť, že biskupstvo nie je orgánom štátu, musel ústavný súd posúdiť túto časť
sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú. Obdobne to platí vo vzťahu k časti sťažnosti, ktorou
sťažovateľ napádal vyjadrenie biskupstva ako strany konania k odvolaniu sťažovateľa
v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Vyjadrenie strany v konaní
nemožno považovať za postup, rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah orgánu štátu, ktorý
by bol spôsobilý porušiť akékoľvek základné práva zaručené ústavou. Podľa názoru
ústavného súdu v posudzovanom prípade je už na prvý pohľad zrejmé, že postupom
biskupstva nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených práv, a preto sťažnosť
sťažovateľa v týchto častiach odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
14. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
15. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07, I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
16. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
17. Napadnuté uznesenie okresného súdu mohlo byť predmetom prieskumu
odvolacím súdom na základe v zákonnej lehote podaného odvolania podaného
sťažovateľom. Zo sťažnosti ani z jej príloh nie je zrejmé, či sťažovateľ túto možnosť využil
alebo nie. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti namietaného porušenia označených práv
napadnutým uznesením okresného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý
poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy. To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum
sťažnosťou prezentovaného porušenia označených práv zaručených ústavou. Ústavný súd
taktiež nedisponuje právomocou, aby všeobecným súdom v neskončených konaniach
prikazoval nariaďovať pojednávania. Na prerokovanie tejto časti sťažnosti nemá ústavný
súd danú právomoc, preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
18. Neodkladné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného
procesu, ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať
nepriaznivé následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať.
Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú
a definitívnu úpravu vzťahov medzi subjektmi. Nariadením neodkladného opatrenia
nezískava jeden z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním
len dočasne upravuje určitý okruh vzťahov.
19. Neodkladné opatrenia s ohľadom na svoj dočasný charakter nemôžu spravidla
zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich
nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predpokladom na záver
o porušení základných práv a slobôd neodkladným opatrením je len také ich porušenie,
ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím konania alebo
v konaní o veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami v konaní
pred všeobecným súdom. Pri zamietnutí návrhu na vydanie neodkladného opatrenia alebo
pri zastavení konania o návrhu na vydanie neodkladného opatrenia môže dôjsť k porušeniu
základných práv a slobôd sťažovateľa iba v prípade, ak by takéto rozhodnutie súdu bolo
svojvoľné, teda ak by vôbec neobsahovalo dôvody rozhodnutia alebo ak by tieto dôvody
boli v extrémnom nesúlade so skutkovým a právnym stavom.
20. V napadnutom uznesení krajský súd vysvetlil nedostatok právomoci súdov
Slovenskej republiky takto:
«Z ust. článku 24 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj § 5 ods. 2 zákona
č. 308/1991 Zb. jednoznačne vyplýva, že vec ustanovovania duchovných a rozširujúcim
výkladom aj vec odvolania duchovných je vecou danej cirkvi, do ktorej nie sú orgány
verejnej moci vrátane civilného súdu oprávnené zasahovať. Aj v zmysle § 3 ods. 3 zákona
č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v platnom znení (ďalej aj „Zákonník práce“)
pracovnoprávne vzťahy zamestnancov cirkví a náboženských spoločností, ktorí vykonávajú
duchovenskú činnosť, sa spravujú Zákonníkom práce len ak tento zákon, osobitný predpis,
medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, zmluva uzatvorená
medzi Slovenskou republikou a cirkvami a náboženskými spoločnosťami alebo vnútorné
predpisy cirkví a náboženských spoločností neustanovujú inak. V prípade ustanovovania
a odvolávania duchovného v katolíckej cirkvi je takýmto osobitným predpisom vylučujúcim
aplikáciu Zákonníka práce Codex iuris canonici (Kódex kánonického práva) 1983 (ďalej
aj „CIC 1983“) - Štvrtá kniha, VI. Titul - Posvätný rád, Šiesta kniha - Sankcie v cirkvi
a Siedma kniha - Procesy, kde sa napr. v Kán. 1401 uvádza: „Cirkev vlastným a výlučným
právom rozsudzuje kauzy, ktoré sa vzťahujú na veci duchovné a s duchovnými súvisiace;
porušovanie cirkevných zákonov a všetko, čo má povahu hriechu, keď ide o určenie viny
a uloženie cirkevných trestov.“ CIC 1983 má teda vlastnú úpravu ustanovovania
duchovného a prepúšťania z pomeru duchovného v Katolíckej cirkvi. Nález Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. III. ÚS 3591/16 zo dňa 30. 08. 2017, ktorého závery sú vzhľadom
na obdobnosť právnej úpravy aplikovateľné aj v podmienkach právneho poriadku
Slovenskej republiky, v odôvodnení okrem iného uvádza, že v zmysle uznesenia Najvyššieho
súdu Českej republiky sp. zn. 20 Cdo 1487/2003 je vylúčenie (civilného) súdneho prieskumu
ukončenia služobného pomeru duchovného ospravedlnené práve konkrétne tým, že
so založením tohto pomeru dotyčný duchovný dáva súhlas, a teda sa i dobrovoľne a vopred
vzdáva svojich práv, ktoré by mu inak patrili, ak by uzavrel pracovnoprávny pomer.»
21. Uvedený právny názor je v súlade s judikatúrou ústavného súdu
(m. m. IV. ÚS 230/2018, IV. ÚS 27/2012, III. ÚS 96/05), podľa ktorej základné právo
podľa čl. 24 ods. 3 ústavy, podľa ktorého cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje
záležitosti samy, najmä zriaďujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných, zabezpečujú
vyučovanie náboženstva a zakladajú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie nezávisle od štátnych
orgánov, vylučuje ingerenciu štátnej moci do vnútorných záležitostí cirkvi, pod ktoré spadá
aj ustanovovanie a odvolávanie duchovných. Spory týkajúce sa uvedených skutočností musí
príslušná cirkev alebo náboženská spoločnosť vyriešiť sama nezávisle od štátnych orgánov
Slovenskej republiky.
22. Obdobné závery vyplývajú aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva,
ktorý uviedol, že to, či konkrétna otázka spadá pod civilné alebo cirkevné právo, vychádza
z vnútroštátnej legislatívy, ktorú v prvom rade vykladajú vnútroštátne súdy. Ak vnútroštátne
súdy relevantným spôsobom zdôvodnia, že vec nepatrí do ich právomoci, Európsky súd
pre ľudské práva zastáva názor, že nemôžu porušiť právo sťažovateľa na spravodlivý proces
(napr. rozsudok Veľkej komory vo veci Károly Nagy proti Maďarsku č. 56665/09
zo 14. 9 2017).
23. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Potreba náležite
odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk,
že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu
je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).
24. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecnými súdmi a nemožno ho
účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02,
25. Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd
v napadnutom uznesení ústavne akceptovateľným spôsobom, jasne, zrozumiteľne a v súlade
s judikatúrou ústavného súdu odôvodnil zastavenie konania vo veci sťažovateľom podaného
návrhu na vydanie neodkladného opatrenia, a preto ústavný súd dospel k záveru, že medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2
a 3 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd
preto sťažnosť sťažovateľa odmietol aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
26. Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami obsiahnutými v petite jeho sťažnosti.
27. Nad rámec odmietnutia sťažnosti ústavný súd v súvislosti so žiadosťou
sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu poznamenáva, že vzhľadom na konkrétne
okolnosti posudzovanej veci by ani prípadné ustanovenie kvalifikovaného zástupcu
nemohlo prispieť k inému rozhodnutiu ústavného súdu, pretože ani v prípade právneho
zastúpenia by sťažnosť nebola spôsobilá na jej prijatie na ďalšie konanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. augusta 2018