Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 40/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. Š., T., ktorou namietal porušenie svojho práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. mája 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. Š. Š. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. septembra

2011 doručená sťažnosť Ing. Š. Š., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 31. mája 2011.

Zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ uzavrel s advokátom

JUDr. J. K. zmluvu o poskytnutí právnych služieb  „Predmetom právnej pomoci bolo

zastupovanie na súde vo veci výstavby plynovodu v obci C. Za právnu pomoc bola

dohodnutá odmena podielová 20% zo sumy, ktorá bude žalovanému súdom priznaná nad

sumu 380.000,- Sk. Do sumy 380.000,- Sk odmena zmluvná (paušálna) 15.000,- Sk.“.

Pred skončením súdneho konania sťažovateľ 11. februára 2008 odvolal právnemu

zástupcovi splnomocnenie a odstúpil od zmluvy o poskytnutí právnych služieb.

„Žalobca po odvolaní plnomocenstva nerešpektoval zmluvu, ktorá platila do

odvolania plnomocenstva a v rozpore so zmluvou si vyúčtoval faktúrou vystavenou dňa

28. 04. 2008 tarifnú odmenu. Žalobca žalovaného poučením, že na takúto odmenu má

nárok, uviedol do omylu a žalovaný začal plniť. Neskôr k dohode nedošlo, faktúra uhradená

v plnej výške nebola. Žalobca sa v k. č. domáhal úhrady fakturovanej

tarifnej odmeny a žalovaný cestou súdu v k. č. požadoval vrátiť späť to, o čo

sa advokát neoprávnene obohatil. ...

Súd prvého stupňa rozsudkom - 53 zo dňa 11. decembra 2009

priznal žalobcovi nárok na tarifnú odmenu namiesto zmluvne dohodnutej paušálnej a

podielovej odmene. ...

Krajský súd v Trenčíne rozsudkom -93 zo dňa 29. septembra 2010

potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa - žalobcovi priznal tarifnú odmenu.

Odvolací súd pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie na otázku, či v prípade zániku

zmluvného vzťahu zo zmluvy, predmetom ktorej bolo poskytovanie právnych služieb

advokátom, výpoveďou zo strany zastúpeného skôr, než došlo k výsledku v zastupovanej

veci, ak medzi zastúpeným a zástupcom (advokátom) bola dohoda o paušálnej a podielovej

odmene z prisúdenej pohľadávky v sporovej veci, možno s ohľadom na nemožnosť

vyčíslenia takejto odmeny vychádzať pri jej výpočte z ustanovení vyhlášky o odmenách a

náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb o tarifnej odmene a túto určiť z

hodnoty veci podľa počtu úkonov právnej služby.“

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že na účely podania dovolania požiadal

viacerých advokátov o zastupovanie v dovolacom konaní, pričom oslovení advokáti mali

jeho žiadosť odmietnuť. Sťažovateľ požiadal JUDr. A. P., aby mu ponúkol vhodného

advokáta, ktorý na jeho žiadosť „nereagoval, vhodného advokáta... neponúkol“. Poukázal

tiež na to, že ani konajúci súd mu inú možnosť neponúkol, „a preto v snahe domôcť sa

spravodlivosti som prijal do zamestnania Mgr. M. P., ktorého som poveril konaním na súde

dovolacom. ...

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 31. mája 2011 zn.

-158 rozhodol, že konanie o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského

súdu v Trenčíne č. k. -93 zo dňa 29. septembra 2010 zastavuje. Svoje

rozhodnutie odôvodňuje tým, že ako fyzická osoba na rozdiel od právnickej osoby dovolateľ

nemôže poveriť svojho zamestnanca, aby za ňu na súde konal, môže len udeliť

plnomocenstvo advokátovi.

Podľa názoru dovolacieho súdu za fyzickú osobu môže iná fyzická osoba pred súdom

konať len ako zástupca. Môže ísť o zákonného zástupcu procesne nespôsobilej fyzickej

osoby (pre nedostatok veku alebo pre pozbavenie alebo obmedzenie na právne úkony),

zástupcu na základe rozhodnutia súdu (opatrovník) alebo zástupcu na základe

plnomocenstva (napr. advokát), ktorého si zvolila sama zastúpená fyzická osoba, alebo

ktorého jej vybral jej zástupca (zákonný alebo ustanovený súdom). Fyzická osoba však

na rozdiel od právnickej osoby nemôže poveriť svojho zamestnanca, aby za ňu na súde

konal. ...

Naviac poukazujem na to, že Okresný súd Trenčín, výzvou zo dňa 09. 03. 2011

č. požaduje od dovolateľa predložiť pracovnú zmluvu zamestnanca Mgr. M.

P., doklad o tom, že zamestnanec Mgr. M. P. má právnické vzdelanie a jeho presnú adresu

bydliska. Ako z listu súdu vyplýva uvedené žiada splniť - preukázať za účelom splnenia

procesných podmienok. Dňa 24. 03. 2011 som súdu prvého stupňa doručil to, čo súd

požadoval, čím boli splnené procesné podmienky dovolacieho konania. Po tomto podaní

som nebol súdom poučený o tom, že by podmienka zastúpenia nebola splnená. Súd prvého

stupňa zasiela dovolanie súdu dovolaciemu.

Ako som dokázal, súd prvého stupňa po podaní dovolateľa dňa 24. 03. 2011 nevidel

nedostatok podmienky konania (zastúpenie advokátom) tak, ako ju vidí súd dovolací

a chcem zdôrazniť, že súd dovolací sa ani nepokúsil nedostatok podmienky konania ako ju

sám vidí odstrániť a v rozpore s konanie zastavil.“.

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd postupom v namietanom konaní a svojím

uznesením z 31. mája 2011 porušil jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

„Taktiež bola porušená zásada rovnosti zbraní. Žalobca - advokát mal odlišné

postavenie ako žalovaný. Žalovanému advokáti a aj advokátska komora odmietli právnu

pomoc, čím sa snažili žalovanému znemožniť dovolať sa spravodlivosti na súde dovolacom.

Taktiež považujem za nespravodlivé - diskriminačné Najvyšším súdom Slovenskej

republiky zvýhodňovať podnikateľov - právnické osoby voči podnikateľom osobám fyzickým

v dovolacom konaní tým, že umožňuje zastúpenie zamestnancom jedine právnickým

osobám.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd, po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a uznesením zo dňa 31. mája 2011,

sp. zn. -158, ktorým dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu

v Trenčíne č. k. -93 zo dňa 29. septembra 2010 zastavil, porušil právo

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práv.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. mája 2011 sp. zn.

-158 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur (slovom: päťsto

eur), ktoré je Najvyšší súd povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy konania v súlade

so všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi platenie a náhradu trov

konania.“

II.

Ústavný súd podľa (ďalej len „“)

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

V sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 31. mája 2011.

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia č. k. -158

z 31. mája 2011, ktorým zastavil konanie o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku Krajského

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -93 z 29. septembra 2010,

v prvom rade poukázal na procesnú aktivitu Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný

súd“), ktorá smerovala k odstráneniu nedostatku právneho zastúpenia sťažovateľa. V tejto

súvislosti najvyšší súd uviedol:

„V prejednávanom prípade súd prvého stupňa uznesením č. k. -116

zo dňa 8. 12. 2010 uložil žalovanému, aby do 10 dní od doručenia tohto uznesenia opravil

a doplnil svoje podanie označené ako dovolanie o. i. aj doplnením plnomocenstva na

zastupovanie žalovaného v konaní o dovolaní, nakoľko s poukazom na § 241 ods. 1

posledná veta , musí byť dovolateľ povinne právne zastúpený v prípade, ak nemá sám

právnické vzdelanie. Na výzvu súdu žalovaný odpovedal podaním zo dňa 20. 12. 2010,

ktorého prílohou bol list žalovaného datovaný rovnako 20. 12. 2010 a plnomocenstvo s tým

istým dátumom udelené JUDr. A. P., na zastupovanie žalovaného v konaní na Najvyššom

súde Slovenskej republiky vo veci dovolania proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k.

-93 zo dňa 29. 9. 2010. V liste adresovanom JUDr. A. P. žalovaný uviedol, že

doposiaľ od neho nedostal odpoveď na svoj predchádzajúci list zo dňa 27. 10. 2010, ktorým

ho žiadal o ponúknutie vhodného advokáta na zastupovanie v predmetnej veci. Preto sa na

neho obracia s prosbou o prijatie plnomocenstva, ktoré mu zasiela v troch rovnopisoch a

žiada o jeho potvrdenie a zaslanie na svoju adresu. Výzvou zo dňa 3. 2. 2011 súd prvého

stupňa vyzval JUDr. A. P. na oznámenie, či je právnym zástupcom žalovaného v konaní pod

sp. zn. a v kladnom prípade, aby súdu predložil plnomocenstvo podpísané

splnomocniteľom aj splnomocnencom. Z jeho odpovede zo dňa 16. 2. 2011 vyplýva, že

žiadne plnomocenstvo od Ing. Š. Š. nedostal a ani neprijal, o čom žalovaného tiež

informoval. Vzhľadom k tomu, že má pozastavený výkon advokácie z dôvodu pracovného

pomeru so Slovenskou advokátskou komorou, by ho ani nemohol zastupovať. Žalovaného

tiež informoval o tom, že v zmysle platného zákona o advokácii Slovenská advokátska

komora nemá oprávnenie ustanoviť mu advokáta, také oprávnenie má iba súd podľa § 30

alebo Centrum právnej pomoci podľa Dňa 14. 2. 2011

žalovaný doručil na Najvyšší súd SR poverenie zo dňa 11. 2. 2011 udelené zamestnancovi

Mgr. M. P. na zastupovanie vo veci dovolania proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.

k. -93 zo dňa 29. 9. 2010. Svoj postup odôvodnil tým, že Slovenská

advokátska komora mu neponúkla vhodného advokáta na zastupovanie pred NS SR, a preto

prijal do zamestnania zamestnanca s právnickým vzdelaním. Na výzvu prvostupňového súdu

žalovaný následne predložil fotokópiu Dohody o vykonaní práce zo dňa 10. 2. 2011

uzavretej, so zamestnancom Mgr. M. P. a fotokópiu diplomu menovaného ako dokladu o

získaní vysokoškolského vzdelania absolvovaním štúdia v magisterskom študijnom

programe právo s tým, že originály týchto dokumentov súdu zaslal k sp. zn. .

Pre úplnosť treba uviesť, že uznesením č. k. -114 zo dňa 8. 12. 2010 Okresný

súd Trenčín nepriznal žalovanému oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Žalovaný sa

proti tomuto rozhodnutiu odvolal, ešte pred rozhodnutím odvolacieho súdu však svoje

odvolanie zobral späť a súdny poplatok za dovolanie (vyrubený výzvou zo dňa 8. 11. 2010)

zaplatil.

Z uvedeného je zrejmé, že súd prvého stupňa urobil opatrenia (ktoré vzhľadom na

okolnosti daného prípadu prichádzali do úvahy), aby dovolateľovi pomohol odstrániť

nedostatok podmienky dovolacieho konania, spočívajúci v chýbajúcom zastúpení dovolateľa

advokátom. Dovolateľ napriek výzve súdu nepredložil platnú plnú moc udelenú advokátovi

na zastupovanie v dovolacom konaní. Ustanovenie zástupcu z radov advokátov

neprichádzalo do úvahy, nakoľko dovolateľ nespĺňal predpoklady pre oslobodenie od

platenia súdnych poplatkov. Z vyjadrení dovolateľa zároveň vyplýva, že nemá právnické

vzdelanie.“

V ďalšej časti odôvodnenia svojho uznesenia najvyšší súd uviedol svoj právny názor

týkajúci sa podmienky právneho zastúpenia účastníka v dovolacom konaní, pričom v tejto

súvislosti uviedol:

„Zastúpenie zamestnancom s právnickým vzdelaním, s ktorým dovolateľ uzavrel

dohodu o vykonaní práce, dovolací súd nemohol akceptovať, pretože táto výnimka zo

zásady povinného zastúpenia dovolateľa advokátom sa vzťahuje výlučne na prípady, keď je

dovolateľom právnická osoba. Ustanovenie treba totiž vykladať v spojení

so všeobecnými ustanoveniami o konaní fyzických

a právnických osôb pred súdom a o zastúpení (§ - 31a ), ktoré nadväzujú na

hmotnoprávnu úpravu fyzických a právnických osôb ako účastníkov občianskoprávnych

vzťahov (§ - 21 , ďalej len ). Podľa tejto úpravy fyzická osoba

koná pred súdom sama alebo za ňu koná jej zástupca. Právnická osoba môže konať iba

prostredníctvom fyzických osôb. Fyzické osoby oprávnené konať pred súdom za právnickú

osobu vymenúva pod písmenami a/ až d/. Právnická osoba koná priamo

prostredníctvom týchto fyzických osôb, ich úkony sú priamo úkonmi právnickej osoby.

Nejde teda o zastúpenie v zmysle § až 28 . V prvom rade sú to štatutárne orgány

právnickej osoby ( ), ktorých všeobecnú definíciu obsahuje

ods. 1 . Sú oprávnené konať za právnickú osobu vo všetkých veciach a toto ich

oprávnenie môže vyplývať zo zmluvy o zriadení právnickej osoby, zo zakladacej listiny

alebo priamo zo zákona. Ďalšiu skupinu fyzických osôb s oprávnením konať pred súdom za

právnickú osobu predstavujú poverení zamestnanci právnickej osoby (§ 21 ods. 1 písm. b/

). Podľa , za právnickú osobu môžu robiť právne úkony aj iní jej

pracovníci alebo členovia, pokiaľ je to určené vo vnútorných predpisoch právnickej osoby

alebo je to vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklé. Tieto osoby preukazujú svoje

oprávnenie konať pred súdom za právnickú osobu predložením poverenia udeleného

štatutárnym orgánom príslušnej právnickej osoby. Toto poverenie treba odlíšiť od

plnomocenstva, ktoré udeľuje účastník konania zástupcovi ( ). Aj právnická osoba

sa pochopiteľne môže dať v konaní pred súdom zastúpiť zástupcom, ktorému udelí písomnú

plnú moc. Za fyzickú osobu môže iná fyzická osoba pred súdom konať len ako jej zástupca.

Môže ísť o zákonného zástupcu procesné nespôsobilej fyzickej osoby (pre nedostatok veku

alebo pre pozbavenie alebo obmedzenie spôsobilosti na právne úkony), zástupcu na základe

rozhodnutia súdu (opatrovník) alebo zástupcu na základe plnomocenstva (napr. advokát),

ktorého si zvolila sama zastúpená fyzická osoba, alebo ktorého jej vybral jej zástupca

(zákonný alebo ustanovený súdom). Fyzická osoba však na rozdiel od právnickej osoby

nemôže poveriť svojho zamestnanca, aby za ňu na súde konal. Môže mu len udeliť

plnomocenstvo na zastupovanie v konaní pred súdom (ide o situáciu predpokladanú

ustanovením ). Takéto zastúpenie ale neprichádza do úvahy v prípade

dovolateľa, t. j. účastníka konania, ktorý podal dovolanie. Zákon v ustanovení § 241 ods. 1

vyžaduje zastúpenie dovolateľa nie akýmkoľvek zástupcom s právnickým vzdelaním ale

len advokátom, teda osobou, ktorá je v zmysle o advokácii

a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský

zákon) v znení neskorších predpisov, zapísaná do zoznamu advokátov, ktorý vedie

Slovenská advokátska komora, alebo je euroadvokátom alebo zahraničným advokátom. Z

tejto zásady platia už spomínané výnimky, ktoré (keďže ide o výnimky) treba vykladať

reštriktívne. V prípade týchto výnimiek už nejde o zastúpenie na základe plnomocenstva ale

o priame konanie dovolateľa. Prvou takou výnimkou je situácia, keď má dovolateľ sám

právnické vzdelanie, táto výnimka sa pochopiteľne uplatní len za predpokladu, že

dovolateľom je fyzická osoba. Ak je dovolateľ právnická osoba, musí mať právnické

vzdelanie jeho zamestnanec alebo člen s oprávnením konať za právnickú osobu v zmysle §

20 ods. 2 . Povinné zastúpenie dovolateľa advokátom nie je len akousi formalitou, ako sa

zrejme (a treba dodať, že mylne) domnieva dovolateľ. Zmyslom tohto inštitútu je v prvom

rade zaistenie ochrany práv a právom chránených záujmov účastníka konania.

Preskúmavanie zákonnosti a správnosti rozhodnutia v dovolacom konaní spočíva najmä v

zisťovaní, či v predchádzajúcom konaní na odvolacom súde, ale aj na súde prvého stupňa,

nedošlo k takým procesným vadám, ktoré mohli mať vplyv na správnosť dovolaním

napadnutého rozhodnutia. Keďže konanie o dovolaní sa riadi prísnymi procesnými

pravidlami a dovolací súd je s výnimkou vád podľa viazaný rozsahom a dôvodmi

dovolania, pričom rozhoduje spravidla bez nariadenia pojednávania, je dôležité, aby toto

podanie vypracovala osoba znalá práva, a to vrátane predpisov upravujúcich konanie pred

súdom. V konečnom dôsledku sa tým prispieva aj k rýchlejšiemu a hospodárnejšiemu

rozhodovaniu dovolacieho súdu. Postup, ktorý zvolil dovolateľ v danej veci je s týmto

účelom v priamom rozpore.“

Na základe citovaných skutočností najvyšší súd konanie o odvolaní sťažovateľa

podľa (ďalej aj „OSP“) v spojení s

zastavil bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku krajského

súdu.

Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktorý zastavil dovolacie konanie, pretože dospel

k záveru, že sťažovateľ ako fyzická osoba na rozdiel od právnickej osoby nemôže poveriť

svojho zamestnanca, aby za neho na súde konal. Sťažovateľ tiež namieta, že najvyšší súd

konanie zastavil bez toho, aby sa pokúsil odstrániť namietaný nedostatok (podmienky)

konania.

Podľa ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno

odstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní,

ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok

podmienky konania odstrániť, konanie zastaví.

Podľa súd prvého stupňa vyzve toho, kto podal dovolanie, aby

nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné dovolanie alebo dovolanie, ktoré neobsahuje

náležitosti podľa odseku 1, v určenej lehote doplnil alebo opravil. Ak sa aj napriek výzve

súdu v lehote desiatich dní dovolanie neopraví alebo nedoplní, predloží súd prvého stupňa

dovolanie na rozhodnutie dovolaciemu súdu.

Podľa v dovolaní sa musí popri všeobecných náležitostiach (

ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu a z akých dôvodov sa

toto rozhodnutie napadá, prípadne ktoré dôkazy by sa mali vykonať na preukázanie

dôvodov dovolania a čoho sa dovolateľ domáha. Dovolateľ musí byť zastúpený advokátom,

pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho

koná.

K námietke sťažovateľa, že dovolací súd zastavil konanie o dovolaní bez toho, aby sa

pokúsil odstrániť nedostatok podmienky právneho zastúpenia sťažovateľa, ústavný súd

uvádza, že táto námietka je neopodstatnená. Z ustanovení

vyplýva, že účastník podáva dovolanie na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni (§ 240

ods. 1 ), s tým, že tento súd vyzve účastníka, aby doplnil alebo opravil nesprávne,

neúplné alebo nezrozumiteľné dovolanie alebo dovolanie, ktoré neobsahuje náležitosti

podľa vrátane podmienky právneho zastúpenia ( ).

Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu z 31. mája 2011 vyplýva, že

okresný súd ako súd prvého stupňa svojou procesnou aktivitou v súlade s § 104 ods. 2

v spojení s sa pokúsil odstrániť nedostatok podmienky kvalifikovaného

zastúpenia sťažovateľa. Uznesením z 8. decembra 2010 č. k. -116

sťažovateľa vyzval, aby doplnil a opravil svoje podanie označené ako dovolanie o. i. aj

predložením plnej moci na zastupovanie. Výzvou z 3. februára 2011 adresovanou

Slovenskej advokátskej komore zisťoval pravdivosť splnomocnenia, ktoré predložil

sťažovateľ. Ďalšou výzvou vyzval sťažovateľa, aby predložil dohodu o vykonaní práce

uzavretú s Mgr. M. P. a tiež doklad o dosiahnutom vzdelaní tohto zástupcu. Z uvedených

skutočností je zrejmé, že okresný súd sa pokúsil odstrániť nedostatok podmienky právneho

zastúpenia sťažovateľa primeranou a dostatočnou aktivitou. Pokiaľ ide o výzvu okresného

súdu vo vzťahu k zástupcovi Mgr. M. P., uvedený postup nijako neprejudikoval záver o

tom, že podmienka právneho zastúpenia je u sťažovateľa splnená jeho zastúpením Mgr. M.

P. Z vyplýva, že okresný súd ako súd prvého stupňa nerozhoduje o tom, či

podanie má všetky náležitosti dovolania, prípadne o tom, či je splnená podmienka právneho

zastúpenia účastníka. O týchto skutočnostiach stále rozhoduje dovolací súd, úlohou súdu

prvého stupňa je primeranou procesnou aktivitou sa pokúsiť odstrániť nedostatky dovolania,

prípadne zaobstarať dostatočné podklady na rozhodnutie dovolacieho súdu aj

o podmienkach konania.

Pokiaľ ide o nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu o tom, že

fyzická osoba na rozdiel od právnickej osoby nemôže poveriť svojho zamestnanca, aby za

ňu na súde konal, ústavný súd konštatuje, že ani táto námietka sťažovateľa nie je dôvodná.

V tejto súvislosti je potrebné vychádzať z toho, že z povahy veci vyplýva, že pred súdom

môže konať osobne len účastník konania, ktorý je fyzickou osobou. Právnické osoby môžu

v konaní pred súdom vykonávať svoje procesné práva a povinnosti len prostredníctvom

fyzických osôb. V sú uvedené fyzické osoby, ktoré sú oprávnené konať za

právnickú osobu ako účastníka konania. Osobou oprávnenou konať za právnickú osobu je aj

zamestnanec, poverený jej štatutárnym orgánom. Konanie fyzických osôb uvedených v § 21

predstavuje úkony samotnej právnickej osoby, nejde preto o konanie zástupcu

právnickej osoby podľa a nasl. . Možnosť, aby za účastníka konania – fyzickú

osobu mohol pred súdom konať jeho zamestnanec v rovnakej podobe a s rovnakými

dôsledkami, ako uvádza v prípade konania zamestnanca (člena) za účastníka

právnickú osobu, a ani iný všeobecne záväzný právny predpis

nepripúšťa (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z 28. marca 2001

sp. zn. ). Z týchto dôvodov je právny názor najvyššieho súdu, na základe

ktorého konanie o dovolaní sťažovateľa zastavil z dôvodu, že sťažovateľ ako fyzická osoba

na rozdiel od právnickej osoby nemôže poveriť svojho zamestnanca, aby za neho na súde

konal, legitímny a ústavne udržateľný a rozhodne nie arbitrárny. Najvyšší súd svoje

rozhodnutie dostatočne a zrozumiteľne odôvodnil, preto jeho rozhodnutie nemožno

považovať ani za zjavne neodôvodnené.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že postup najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu v namietanom konaní a jeho uznesenie z 31. mája 2011, ktorým zastavil

konanie o dovolaní sťažovateľa, nemá znaky arbitrárnosti, t. j. svojvôle, je v súlade

s procesnoprávnymi predpismi (napr. , , ) s tým,

že najvyšší súd ako dovolací súd svoje závery primerane odôvodnil. V tejto súvislosti

ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu,

ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania

v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (, ). Ústavný súd nezistil žiadne také

skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia práva sťažovateľa na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v namietanom

konaní a jeho uznesením z 31. mája 2011. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad

a najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Z uvedených dôvodov je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená pre nedostatok

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní

a jeho uznesením z 31. mája 2011 a namietaným porušením práva sťažovateľa podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

V súvislosti s tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ poukazuje na diskriminačný

(a teda protiústavný) charakter rozdielnej právnej úpravy pre fyzické osoby a právnické

osoby pri ich právnom zastupovaní v dovolacom konaní, ústavný súd považoval za potrebné

nad rámec tohto rozhodnutia poukázať na svoju ustálenú judikatúru v obdobných veciach

(aj keď sťažovateľ v sťažnosti preukazuje, že ju pozná).

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre predovšetkým zdôrazňuje, že „každé

konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov,

a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na

základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným

súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť

uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným

súdom.“ (, tiež , , ). Z citovaného

okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa nemôže ústavný

súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa

. Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú

relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle čl. 131 ods. 2

do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť právomoc, ktorú zveruje

do pôsobnosti pléna ( ), čo je aj prípad sťažovateľa. Aj ústavný súd je

totiž viazaný , a preto si senát ústavného súdu nemôže v rozpore

s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to

v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd (porovnaj

).

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež opakovane uvádza, že sťažnosťou podľa čl. 127

ods. 1 sa možno brániť len proti porušeniam základných práv individuálnymi, a nie

normatívnymi právnymi aktmi. Preto nemožno v konaní o takejto sťažnosti vysloviť, že

k porušeniu garantovaného práva došlo priamo ustanovením normatívneho

právneho aktu, ale iba jeho konkrétnou aplikáciou (, m. m. ).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že je v konaní o sťažnosti podľa

viazaný prezumpciou správnosti normatívnych právnych aktov. Na posúdenie ich ústavnosti

slúži iný typ konania (konanie o súlade právnych predpisov). Z tohto dôvodu takéto

sťažnosti odmieta ako zjavne neopodstatnené, keďže ich zjavná neopodstatnenosť spočíva

v rozpore medzi typom konania pred ústavným súdom, ktorý sťažovatelia zvolili,

a obsahom sťažnosti (m. m. , tiež , ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2012