Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 512/2011
PDF · 192.84 KB
No categories available
III. ÚS 512/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. januára 2012 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
o prijatej sťažnosti spoločnosti L., investičné družstvo, B., zastúpenej advokátom
Mgr. V. Š., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cb 54/2009 takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti L., investičné družstvo, na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní
vedenom pod sp. zn. 34 Cb 54/2009 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.
34 Cb 54/2009 konať bez zbytočných prieťahov.
3. Spoločnosti L., investičné družstvo, p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume
1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť jej
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti L., investičné
družstvo, trovy právneho zastúpenia v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť
centov) na účet advokáta Mgr. V. Š., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k
III. ÚS 512/2011-10 z 22. novembra 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti L., investičné družstvo, B. (ďalej
len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
Následne ústavný súd listom z 1. decembra 2011 vyzval predsedníčku okresného
súdu na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti, zaslanie relevantného súdneho
spisu a oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 28. decembra 2011.
Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení poskytla podrobnú chronológiu úkonov
okresného súdu i účastníkov v napadnutom konaní, z ktorej vyplývajú tieto podstatné
skutočnosti:
„Dňa 23.02.2009 bol na tunajší súd doručený návrh na začatie konania v právnej
veci navrhovateľa L. investičné družstvo, ktorým sa navrhovateľ domáha od súdu určenia
neplatnosti valného zhromaždenia (ďalej len „návrh vo veci samej“). Predmetný návrh
vo veci samej bol zapísaný ako vec vedená pod sp. zn. 34Cb/54/2009.
Dňa 04.02.2011 vyzval vyšší súdny úradník navrhovateľa na odstránenie vád návrhu
vo veci samej uznesením č. k. 34Cb/54/2009-21, ktoré bolo zo súdu expedované dňa
08.02.2011 a navrhovateľovi doručené dňa 17.03.2011.
Dňa 28.03. 2011 bol tunajšiemu súdu doručený doplnený návrh vo veci samej zo dňa
01.03.2011 v zmysle uznesenia zo dňa 04.02.2011.
Dňa 13.04.2011 vyzval súd navrhovateľa v lehote 10 dní odo dňa doručenia výzvy
na doloženie rovnopisu návrhu vo veci samej, ako aj na doloženie dôkazov odôvodňujúcich
jeho návrh vo veci samej. Navrhovateľ bol zároveň poučený, že ak rovnopis návrhu vo veci
samej nedoloží, bude vyhotovený súdom na jeho trovy. Predmetná výzva bola
navrhovateľovi doručená dňa 29.04.2011. Navrhovateľ na predmetnú výzvu súdu
nereagoval.
Dňa 02.08.2011 vyzval súd odporcu na vyjadrenie sa k návrhu vo veci samej v lehote
do 15 dní odo dňa doručenia výzvy. Predmetná výzva bola odporcovi doručená podľa § 48
odsek 2 Občianskeho súdneho poriadku, nakoľko odporca neprevzal zásielku obsahujúcu
predmetnú výzvu v odbernej lehote na pošte.
Dňa 02.08.2011 vyzval súd navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh
vo veci samej. Predmetná výzva bola navrhovateľovi doručená dňa 12.08.2011.
Dňa 18.08.2011 bol na účet súdu zložený súdny poplatok za návrh vo veci samej.
Dňa 24.10.2011 súd vo veci vytýčil termín pojednávania na deň 13.12.2011 o 12:30
hod.
Dňa 13.12.2011 sa uskutočnilo pojednávanie súdu vo veci, ktoré bolo odročené
na nový termín dňa 17.01.2012 o 15:00 hod. za účelom vykonania prípadných procesných
zmien navrhovateľom a oboznámenia sa so zápisnicou valného zhromaždenia zo dňa
05.12.2008 a predloženia dokladov. Súd vyzval navrhovateľa na správne označenie
navrhovateľa a doloženie dokladu o tom, že je akcionárom odporcu. Súd zároveň vyzval
odporcu, aby sa vyjadril k návrhu vo veci samej v lehote 30 dní.
Dňa 17.1.2012 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené za účelom
vyhlásenia rozsudku 7. 2. 2012.“
Rovnaké skutočnosti zistil aj ústavný súd zo súdneho spisu predloženého 24. januára
2012, z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností a z vyjadrení účastníkov konania.
Z chronológie úkonov tiež vyplýva, že ku dňu rozhodovania nebola predmetná vec
na okresnom súde právoplatne skončená.
Vo svojom vyjadrení k sťažnosti okresný súd ďalej uviedol: „s poukazom na vyššie
uvedené procesné úkony som dospela k záveru a musím konštatovať, že nakoľko v období
od 23.02.2009 do 04.02.2011 nebol zo strany súdu vykonaný žiaden procesný úkon, je
konanie predmetnej veci v uvedenom období poznačené prieťahmi.
Po vykonanom šetrení, za účelom zistenia príčin a dôvodov vzniku prieťahov
v konaní, som dospela k záveru, že nečinnosť súdu a vzniknuté prieťahy v konaní
v uvedenom období boli spôsobené z objektívnych dôvodov bez subjektívneho zavinenia
zákonnej sudkyne, prípadne vyššieho súdneho úradníka, ako dôsledok vysokého nápadu
vecí v oddelení vyššieho súdneho úradníka a zákonnej sudkyne, ako aj nedostatočným
personálnym obsadením sudcov na obchodnom úseku tunajšieho súdu.“
Okresný súd vo svojom vyjadrení súhlasil s upustením od pojednávania o prijatej
sťažnosti.
Právny zástupca sťažovateľky sa k stanovisku okresného súdu vyjadril podaním
z 9. januára 2012, kde uviedol, že zotrváva na podanej ústavnej sťažnosti a argumentácii
v nej obsiahnutej. Zároveň v podaní vyjadril súhlas s upustením od pojednávania
v prejednávanej veci.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov…
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu
nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01,
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý
znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje,
aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá.
Samosudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.
Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu
právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“ (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza „až
právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru
ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu
účastníka konania považovať také, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom alebo inom právnymi normami upravenom
konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva upraveného
v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97,
I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1) právna
a faktická zložitosť veci, o ktorej súd prípadne iný orgán verejnej moci rozhoduje,
2) správanie účastníka konania a 3) postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa
považuje aj povaha prerokúvanej veci.
Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že v danom
štádiu konania neexistujú dôvody, ktoré by umožňovali hodnotiť namietané konanie ako
právne alebo fakticky zložité.
2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či
v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd
pri preskúmaní súvisiaceho súdneho spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľka
prispela k zbytočným prieťahom v konaní. Sťažovateľka bola aktívna, na výzvy súdu
reagovala včas a podala aj sťažnosť na prieťahy v konaní.
3. Napokon ústavný súd z hľadiska existencie zbytočných prieťahov hodnotil
samotný postup okresného súdu v napadnutom konaní. Pri skúmaní skutočnosti, či
v dôsledku postupu okresného súdu došlo k namietanému porušeniu označených práv,
ústavný súd zistil, že okresný súd uskutočnil ako prvý procesný úkon vo veci uznesenie
zo 4. februára 2011, teda až po dvoch rokoch nečinnosti. Predmetným uznesením navyše
vyzval sťažovateľku na odstránenie nedostatkov návrhu spočívajúcich v nedostatočnom
označení účastníkov konania, pretože v návrhu neboli uvedené identifikačné čísla
navrhovateľa a odporcu. Tento úkon okresného súdu podľa názoru ústavného súdu bol
nadbytočný, pretože pokiaľ sťažovateľka v návrhu dostatočne identifikovala navrhovateľa
a odporcu ich obchodným menom a sídlom, teda nezameniteľným spôsobom, nebol dôvod
vyzývať sťažovateľku na odstránenie takéhoto „nedostatku“. Ďalším relevantným úkonom
okresného súdu smerujúcim k prejednaniu veci a odstráneniu právnej neistoty účastníkov
napadnutého konania bolo zaslanie výzvy na splnenie poplatkovej povinnosti 2. augusta
2011. Okrem uvedených úkonov okresný súd v doterajšom priebehu konania uskutočnil dve
pojednávania vo veci (13. decembra 2011 a 17. januára 2012), t. j. až po doručení sťažnosti
ústavnému súdu sťažovateľom.
Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení dospela k záveru, že „nakoľko
v období od 23.02.2009 do 04.02.2011 nebo zo strany súdu vykonaný žiaden procesný úkon,
je konanie predmetnej veci v uvedenom období poznačené prieťahmi“.
V súvislosti s argumentáciou okresného súdu týkajúcou sa vysokého nápadu vecí
v oddelení vyššieho súdneho úradníka a zákonnej sudkyne, ako aj nedostatočného
personálneho obsadenia sudcov na obchodnom úseku okresného súdu ústavný súd
poukazuje na konštantnú judikatúru (napr. III. ÚS 14/00), podľa ktorej otázky množstva
vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre
posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (mutatis mutandis I. ÚS 55/02,
IV. ÚS 84/02), preto obranu okresného súdu spočívajúcu vo vysokej pracovnej zaťaženosti
zákonného sudcu a vysokým počtom spisov v súvislosti so zriadením nových okresných
súdov neakceptoval.
Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že aj keď judikatúra ústavného súdu
v zhode s rozhodovaním ESĽP považuje za primeranú dobu konania v rozsahu 2 - 3 rokov
na jednom stupni podľa zložitosti veci, v tomto prípade (doterajšie konanie trvá približne
3 roky) akcentuje skutočnosť, že v období prvých dvoch rokov od začatia konania okresný
súd bol absolútne nečinný (nevykonal žiadny, ani ten najjednoduchší procesný úkon), čo je
ústavne netolerovateľný postup spôsobilý vyvolať frustrujúci pocit právnej neistoty
účastníka súdneho konania.
Vychádzajúc z uvedených zistení a zaznamenanej nečinnosti okresného súdu ústavný
súd dospel k názoru, že doterajším postupom okresného súdu v tomto konaní došlo
k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Ústavný súd na základe svojho zistenia, že došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným
súdom, prikázal mu, aby vo veci sp. zn. 34 Cb 54/2009 konal bez zbytočných prieťahov,
pretože predmetná vec v čase rozhodovania ústavného súdu nebola na okresnom súde
právoplatne skončená (bod 2 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume
6 000 €, ktoré odôvodnila utrpenou ujmou na označených právach.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na jeho
nečinnosť, berúc do úvahy predmet konania na okresnom súde a všetky okolnosti daného
prípadu ústavný súd považoval priznanie sumy 1 000 € za primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca
sťažovateľky si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 475,93 €.
Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)
v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.
Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná
mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2010
v sume 741 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)
náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011 (príprava
a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 123,50 €. Za vyjadrenie právneho
zástupcu sťažovateľky z 9. januára 2012 ústavný súd náhradu trov nepriznal, keďže toto
vyjadrenie nevnieslo do procesu posudzovania sťažnosti žiadne nové právne ani skutkové
okolnosti. Ďalej má právny zástupca sťažovateľky nárok aj na náhradu režijného paušálu
7,41 € za jeden úkon podľa vyhlášky. Advokát je zároveň platiteľom dane z pridanej
hodnoty, preto sa odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej
hodnoty. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľke, spolu takto činí
sumu 314,18 €.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP)
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 56 ods. 5 zákona
o ústavnom súde).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. januára 2012