Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 67/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. V., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. E., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu

Bratislava III č. k. -507 z 18. novembra 2010 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č. k. -581 z 27. septembra 2011 a postupmi, ktoré

predchádzali ich vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra

2011 doručená sťažnosť M. V., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.

P. E., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný

súd“) č. k. -507 z 18. novembra 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -581 z 27. septembra 2011

a postupmi, ktoré predchádzali ich vydaniu.

Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že „všeobecný súd v konaní o zvýšení výživného

nedostatočne vyhodnotil odôvodnené potreby dieťaťa v spojení s mojimi majetkovými

možnosťami“.

Za pochybenia všeobecných súdov považuje sťažovateľ skutočnosť, že

- „všeobecný súd bol pri rozhodovaní o výške výživného, povinný vziať do úvahy

a skúmať životnú úroveň oboch rodičov, nie sa striktne a jednostranne zamerať na

skúmanie“ sťažovateľových „príjmov a majetku...,

- súd vôbec nebral do úvahy dôkazy, ktoré“ sťažovateľom „boli predkladané a ktoré

preukazovali objektívnu nemožnosť a neschopnosť hradiť výživné vo výške požadovanej

matkou“ jeho „dcéry v návrhu. Počas celého konania“ sťažovateľ „predkladal dôkazy

preukazujúce, že“ jeho „príjem je diametrálne odlišný od toho, ktorý uvádza navrhovateľka

a do podnikania nepatrí majetok v ňou uvádzanom rozsahu...,

- výpovede matky (p. Petrovičovej) vykazovali zjavné vady a rozpory, rovnako aj

listinné dôkazy, ktoré ňou boli predkladané...,

- samotný okresný súd aj v rozsudku konštatoval, že“ sťažovateľ „dcére daroval

trojpodlažný dom v B. Dôsledky tohto daru, najmä zabezpečenie/vyriešenie bytovej otázky,

však už súd vo svojom rozsudku do úvahy nevzal. V danej nehnuteľnosti... mal“ sťažovateľ

„zriadené vecné bremeno doživotného užívania, dcérou a jej matkou... však bol“ sťažovateľ

„nútený bývať v suteréne. Napriek tomu“ sťažovateľ „náklady na chod domácnosti

uhrádzal.“.

Sťažovateľ tvrdí, že „Vydaním rozsudku a nadobudnutím jeho právoplatnosti

(21. októbra 2011, pozn.) a vykonateľnosti (3. januára 2012 v časti „plnenia“ výživného,

pozn.) je ohrozená moja existencia, uspokojovanie mojich základných životných potrieb,

zabezpečovanie obživy a možnosť viesť riadny život, a to z dôvodov špecifikovaných vyššie.,

čím všeobecný súd zásadným spôsobom porušil moje právo na zachovanie ľudskej

dôstojnosti a práva na dôstojný život ( SR).“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa, M. V., na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na zachovanie ľudskej dôstojností a

práva na dôstojný život podľa bolo rozhodnutím

Okresného súdu Bratislava III. v konaní vedenom pod sp. zn. v spojení s

rozsudkom Krajského súdu Bratislava sp. zn. porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Okresného súdu Bratislava III., sp. zn.

a rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. zrušuje a vec

vracia Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Ústavný súd spoločnosti M. V., priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo

výške 306,34 € (2 úkony za 120,23 € + 2x režij. paušál 7,41 € + 20% DPH), ktoré je

Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa

vedeného v S., a. s., pobočka B., č. účtu... v lehote dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti

rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavnú neopodstatnenosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. ,

, , , , ).

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 19 a čl. 46

ods. 1 a listiny rozsudkom okresného súdu č. k. -507

z 18. novembra 2010

Ústavný súd pripomína, že podľa je systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne

nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych

predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd uzavrel, že vo veci sťažovateľa je tu ešte iný súd

( ), ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať o tom, či došlo alebo

nedošlo k porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa čl. 19 a čl. 46 ods. 1

a práva podľa listiny tak, ako to tvrdí v sťažnosti.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že matka maloletej  dcéry sťažovateľa podala proti

v sťažnosti namietanému rozsudku okresného súdu č. k. -507 z 18. novembra

2010 riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd (po dovŕšení

plnoletosti sa k odvolaniu pripojila aj dcéra sťažovateľa). Ústavný súd nezistil žiadny

ústavný dôvod na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci,

ktorý je ustanovený v , a preto aplikujúc tento článok a

ods. 2 sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej

právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a listiny rozsudkom krajského súdu č. k. -581

z 27. septembra 2011

Ústavný súd preskúmal sťažnosť aj vo vzťahu k tej časti, ktorou sťažovateľ namieta

porušenie práv označeným rozsudkom krajského súdu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). Z týchto

hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa namietajúceho porušenie základného

práva podľa a práva podľa listiny.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Článok 46 ods. 1 a aj listiny je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

().

Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním napadnutého rozsudku krajského súdu

poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Napadnutým rozsudkom okresného súdu zvýšil okresný súd vyživovaciu povinnosť

sťažovateľa na jeho dcéru zo sumy 800 Sk mesačne na sumu 332 € mesačne počnúc

1. júlom 2007, ktorú je otec povinný zasielať k rukám matky maloletej (v čase rozhodovania

okresného súdu bola dcéra sťažovateľa ešte maloletá  nar. 3. mája 1993); týmto rozsudkom

sa zmenil rozsudok okresného súdu sp. zn. z 5. novembra 1996 v časti určenia

výživného na dcéru sťažovateľa. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«S prihliadnutím na obsah spisu, doterajší priebeh konania a vykonané dokazovanie,

súd mal za preukázané, že návrh matky na zvýšenie vyživovacej povinnosti otca na maloletú

L. je čiastočne dôvodný. Matka žiadala zvýšenie vyživovacej povinnosti otca na sumu 730,-

eur mesačne, a to v členení 564,- eur mesačne bežné výživné a 166,- eur mesačne na tvorbu

úspor, počnúc dňom 01. 11. 2006. V rámci dokazovania, s poukazom na odôvodnenie

uznesenia odvolacieho súdu, matka vydokladovala a zdôvodnila odôvodnené potreby

maloletej L., a teda i potrebu uvedeného zvýšenia vyživovacej povinnosti otca, a to i

vzhľadom na čas, ktorý uplynul od poslednej úpravy vyživovacej povinnosti otca na

maloletú L. Naposledy bola vyživovacia povinnosť na maloletú L. upravovaná v roku 1996,

od ktorej doby po podanie návrhu matky uplynulo časové obdobie jedenástich rokov, za

ktoré z pochopiteľných dôvodov prišlo k markantnej zmene pomerov na strane maloletej L.,

ako i na strane jej rodičov. Doterajšia výška výživného zo strany otca v sume cca 26,50 €

mesačne nepokrýva ani len čiastočné náklady na najzákladnejšie potreby maloletej L., ako

je napríklad strava.

Rovnako i zabezpečenie vzdelávacieho procesu u maloletej L. je, tak ako u každého

mladistvého, spojené s nevyhnutnými nákladmi, ktoré sú rodičia povinní uhrádzať a

spolupodieľať sa na nich, pričom sa jedná o rôzne vzdelávacie pobyty a exkurzie tak, ako je

tomu i u maloletej L. Náklady, vynaložené na vzdelanie maloletého dieťaťa sú nákladmi,

ktoré predstavujú spôsob zabezpečenia maloletého dieťaťa v budúcnosti a jeho začlenenie

sa do riadnej spoločnosti a prispievanie k jej rozvoju. Je potrebné si uvedomiť, že vzdelanie

dieťaťa priamo určuje jeho životné smerovanie a prostredníctvom svojho pracovného

zaradenia sa bude identifikovať so spoločnosťou, v ktorej žije ako jej plnohodnotný člen.

Jedná sa preto o náklady, ktoré je možné obmedziť len vo veľmi ojedinelých prípadoch, a to

ak by sa rodičia maloletého dieťaťa skutočne nachádzali v tak ťažkej životnej a finančnej

situácii, že okrem najzákladnejších životných potrieb by neboli schopní iné potreby svojho

maloletého dieťaťa uspokojovať. Avšak aj tu je potrebné uviesť, že v prípade maloletého

dieťaťa sa vzdelanie radí medzi jeho základné životné potreby, z ktorého dôvodu náklady,

spojené so vzdelávacím procesom nie je možné neuhrádzať, resp. ich obmedzovať.

Nemožno opomenúť ani ostatné náklady spojené s fyzickým a psychickým vývinom

maloletej L., ktorý od poslednej úpravy vyživovacej povinnosti prirodzene postúpil

a potreby maloletej L. sa, vzhľadom k jej veku, dajú svojim finančným zabezpečením

a štruktúrou prirovnať k potrebám dospelej ženy, na čo je pri určovaní výšky vyživovacej

povinnosti nevyhnutné prihliadať. Otec maloletej L. prispieva na jej výživu od roku 2008

sumou 332,- eur mesačne (10 000,- Sk mesačne), ktorú sumu súd považuje za dostatočnú,

vzhľadom k matkou preukázaným a odôvodneným potrebám maloletej L. a preukázateľným

príjmom otca.

Príjmy otca, na ktoré matka počas celého pojednávania poukazovala, sa počas tohto

konania nepreukázali v takej miere, v akej ich uvádzala matka maloletej L. Otec je

preukázateľne zamestnancom firmy I., s. r. o., ktorej je súčasne jediným majiteľom a ktorej

príjmy riadne doložil a ktoré sa nepohybujú v intenciách uvádzaných matkou maloletej.

Rovnako tiež nehnuteľnosť v B., ktorá je vo vlastníctve predmetnej firmy a ktorú táto firma

dlhodobo prenajímala, v súčasnosti nie je v prenájme a firme I., s. r. o. z nej neplynú žiadne

príjmy.

Darovacia zmluva, ktorou otec daroval svojej maloletej dcére L. nehnuteľnosť v B.,

pozostávajúcu z rodinného domu a priľahlého pozemku je potrebné považovať za plnenie si

vyživovacej povinnosti, nakoľko otec týmto krokom vyriešil do budúcna bytovú otázku

maloletej L. a teda veľmi výrazným spôsobom odbremenil maloletú L. a v konečnom

dôsledku i jej matku od zabezpečovania budúcej bytovej situácie maloletej L. Na tomto

mieste považuje súd za potrebné pristaviť sa pri údajnom „devastovaní“ nehnuteľnosti zo

strany oboch rodičov maloletej L., z ktorého sa obaja rodičia počas prejednávania tejto

veci vzájomne obviňovali. Poukazuje na to, že rodičia sú okrem iného v zmysle zákona

povinní zastupovať maloleté dieťa a spravovať jeho majetok, starať sa oň a zveľaďovať ho

tak, aby maloletému dieťaťu po dovŕšení primeraného veku a nadobudnutí schopnosti starať

sa o seba, ako i o predmetný majetok, tento mu odovzdali v riadnom, prípadne zveľadenom

stave. Je preto neprípustné, aby rodičia dieťaťa devastovali takýto majetok patriaci

maloletému dieťaťu, hoci sa im môže zdať, že na uvedené majú právo. Najmä ak tak konajú

z titulu akejsi „pomsty“ a demonštrovania vlastného postavenia. Taktiež je neprípustné

neuhrádzať náklady a poplatky spojené s užívaním predmetného majetku a starostlivosťou

oň tak, aby tento majetok nechátral, nebol úmyselne či neúmyselne poškodzovaní, a tak

nedochádzalo k znižovaniu jeho hodnoty. Túto povinnosť majú obaja rodičia bez ohľadu na

to, z koho finančných prostriedkov bol predmetný majetok pre maloleté dieťa

nadobudnutý.»

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 18. novembra 2010 sa

odvolala matka maloletej dcéry sťažovateľa („ktorá navrhla rozsudok súdu prvého stupňa

zmeniť, výživné na maloletú zvýšiť zo sumy 800,- Sk na sumu 730 € mesačne od 01. 10.

2006, z čoho na bežné výživné k rukám matky bude zasielaná suma 564 € a suma 166 €

bude zaslaná na tvorbu úspor na účet maloletej. V prípade, ak by sa odvolací súd

nestotožnil s uvedeným návrhom a bude mať za to, že sú dané dôvody na zrušenie

rozhodnutia, navrhla rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie.“). Krajský súd v rámci odvolacieho konania zmenil napadnutý rozsudok

okresného súdu tak, že zvýšil vyživovaciu povinnosť otca k teraz už jeho plnoletej dcére

zo sumy 800 Sk na sumu 332 € počnúc 1. novembrom 2006, ktorú je otec povinný zasielať

k rukám svojej dcéry vždy do 15. dňa mesiaca vopred, a určil mu povinnosť zaplatiť svojej

dcére do 30 dní od právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu zročné výživné za

obdobie od 1. novembra 2006 do 31. októbra 2008 v sume 4 150 €. Týmto rozsudkom

zmenil krajský súd rozsudok okresného súdu č. k. -15 z 5. novembra 1996

vo výroku o výživnom. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého podľa § 212 ods. 2

písm. a/ , vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ods.

2 s verejným vyhlásením rozsudku podľa , a dospel k záveru, že

odvolanie matky a t. č. aj plnoletej L., ktorá po dovŕšení plnoletosti už ako účastník konania

sa pripojila k odvolaniu matky je dôvodné len v časti ustálenia počiatku zmeny pomerov a

výšky zročného výživného.

Pokiaľ ide o výšku výživného určenú súdom prvého stupňa, táto zodpovedá kritériám

rozhodujúcim pre určovanie výživného, t. j. je primeraná ako odôvodneným potrebám v tom

čase maloletej, t. č. pl. L., tak aj zisteným zárobkovým a majetkovým pomerom oboch

rodičov. Súd prvého stupňa na zistenie uvedených rozhodujúcich skutočností vykonal

náležité dokazovanie, doplnil svoje dokazovanie v intenciách zrušujúceho uznesenia

Krajského súdu v Bratislave, pričom s právnym záverom ku ktorému po vykonanom

dokazovaní dospel pokiaľ ide o výšku výživného sa plne stotožnil aj odvolací súd. V tomto

smere preto v zmysle plne poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu

prvého stupňa. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa sa nestotožnil s určením

počiatku zmeny pomerov, keď túto súd prvého stupňa ustálil podaním návrhu. Vychádzal

pritom z ust. § 78 os. 1 Zák. o rodine, podľa ktorého dohody a súdne rozhodnutia možno

zmeniť, ak sa zmenia pomery. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že dôvodom

na zmenu rozhodnutia o výživnom nie je rozhodujúca doba podania návrhu, ale zmena

pomerov. Pokiaľ súd prvého stupňa za zmenu pomerov odôvodňujúcu zvýšenie výživného

považoval podanie návrhu matky na zvýšenie výživného, svoje rozhodnutie v tomto smere

bližšie neodôvodnil. Keďže podľa obsahu spisu a vykonaného dokazovania podaním návrhu

nebola preukázaná taká podstatná zmena pomerov, odvolací súd túto v zmysle § 78 ods. 1

Zák. o rodine ustálil od 01. 11. 2006, a to z dôvodu, že do 01. 11. 2006 rodičia s maloletou

žili v spoločnej domácnosti spoločne uhrádzali, resp. vo väčšej miere vo finančnom

vyjadrení potreby maloletej zabezpečoval otec zo svojho príjmu. V priebehu mesiacov

október 2006 sa otec postupne odsťahoval z rodinného domu v ktorom spoločne žili, a od

01. 11. 2006 preukázateľne začal matke na výživu maloletej posielať sumu 5.000,- Sk. Že

išlo iba o sumu 5.000,- Sk mesačne, t. j. bez ďalšieho plnenia je zrejmé aj z vyjadrenia otca,

ktorý v priebehu konania na pojednávaní dňa 26. 06. 2008 uviedol, že za posledné 2 roky

mu matka zamedzuje styk s maloletou, takže sa jej nemôže spýtať čo potrebuje a táto

situácia pretrváva. Pokiaľ ide o potreby maloletej a s ňou spojenú zmenu pomerov, je

nesporné, že v období od 01. 09. 2006 maloletá začala chodiť do siedmej triedy základnej

školy, t. j. druhý stupeň základnej školy, jej náklady sa zvýšili jednak štúdiom, potreby

štúdia ktorého matka v konaní dokladovala, jednak vykonávaním záujmových aktivít,

ktorým sa venovala - základná umelecká škola, odbor kreslenie, ktoré matka takisto

zdokladovala. Odsťahovaním sa otca, prerušením spolužitia rodičov došlo k zmene pomerov

aj na strane matky, keď táto 17 rokov pracovala v spoločnosti otca (I.), po prerušení

spolužitia si hľadala zamestnanie, jej zamestnanie bolo prerušované práceneschopnosťami.

Uvedené skutočnosti ako na strane maloletej (zvýšenie jej potrieb v súvislosti

s fyzickým vekom, štúdium na druhom stupni základnej školy od 01. 09. 2006, záujmovými

aktivitami, právom maloletej podieľať sa na životnej úrovni rodičov), tak aj na strane

rodičov (prerušenie spolužitia v októbri 2006, zistenie ich príjmov od októbra 2006)

odvolací súd vyhodnotil ako zmenu pomerov, majúcu za následok zmenu rozhodnutia

o výživnom od 01. 11. 2006, preto v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220

zmenil. Tým, že otec na výživu maloletej začal posielať sumu 332 € mesačne určenú

ako bežné výživné až od 01. 11. 2008, vznikol mu dlh na zročnom výživnom za obdobie od

01. 11. 2006 do 31. 10. 2008, keď otec za 24 mesiacov mal zaplatiť sumu 7.968 €, zaplatil

za 23 mesiacov x 5.000,- Sk = 115.000,- Sk (3.817 €), čo predstavuje 7.968 € - 3.817 €

zročné výživné vo výške 4.150 €. Vzhľadom na charakter konania, potreby t. č. pl. L., dĺžku

konania, odvolací súd uložil otcovi povinnosť zaplatiť vyčíslené zročné výživné do 30 dní od

právoplatnosti rozsudku.“

Ako už bolo uvedené, skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody. O zjavnú neodôvodnenosť alebo

arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu

a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej

právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú

zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto

dôvody zjavne jednostranné a sú v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti

(, , ).

Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd sa dostatočne vyrovnal s posúdením

skutočností relevantných na rozhodnutie o návrhu na zvýšenie výživného. Odôvodnenie

rozsudku okresného súdu v spojení s odôvodnením krajského súdu „dáva odpovede“

na námietky sťažovateľa uvedené v jeho sťažnosti (s. 2). Podľa názoru ústavného súdu preto

nemožno dospieť k názoru, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bolo potrebné

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Rovnako nemožno dospieť ani

k záveru, že by bol výklad krajského súdu z ústavného hľadiska neudržateľný v takej miere,

aby v dôsledku toho mohlo dôjsť k porušeniu niektorého zo sťažovateľom označených práv.

V závere treba opätovne zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto

sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané (napr. , ), preto mu zásadne neprislúcha

posudzovať vecnú správnosť právnych záverov, ku ktorým všeobecný súd pri interpretácii

a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať v danom prípade stanovisko

k tomu, či rozhodnutie o odvolaní spĺňalo požiadavku ústavnosti (odôvodnenie majúce

požadovanú kvalitu v zmysle a listiny), rešpektujúc pritom

svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého postup všeobecného súdu v súlade s platným

a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania v predmetnej veci)

nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (napr. , ,

).

Pretože ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu

č. k. -581 z 27. septembra 2011 a namietaným porušením základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a listiny, ktorá by

signalizovala možnosť vysloviť porušenie sťažovateľom označených práv po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie, odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa rozsudkom

krajského súdu č. k. -581 z 27. septembra 2011 a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu

Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných

princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie

základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj základné

právo garantujúce ochranu majetku (m. m. ). Ústavný súd v súlade so svojou

skoršou judikatúrou (napr. ) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak

toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až , prípadne Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči

všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové

a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal

dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Keďže ústavný súd rozsudok krajského súdu č. k. -581 z 27. septembra

2011 a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, nepovažoval za arbitrárny alebo zjavne

neodôvodnený, nemohlo postupom krajského súdu dôjsť ani k porušeniu základného práva

podľa .

Aplikujúc uvedený právny názor na sťažnosť sťažovateľa ústavný súd dospel

k záveru, že aj túto časť sťažnosti je potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako celok, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto uznesenia, rozhodovanie o ďalších nárokoch sťažovateľa

uplatnených v jeho sťažnosti už stratilo opodstatnenie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2011