Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 65/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť F. Š., K., zastúpeného JUDr. T. V., K., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 4

-115 z 30. augusta 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. Š. o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra

2011 doručená sťažnosť F. Š., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. T. V., K., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4

-115 z 30. augusta 2011.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že žalobou podanou 13. decembra 2007

Okresnému súdu Košice I si proti žalovanému uplatnil nárok na zaplatenie časti podielov

na zisku za roky 2005 a 2006 spolu s príslušenstvom, ktorým boli úroky z omeškania

vo výške 8 % od 19. októbra 2007 do zaplatenia.

Vo svojej sťažnosti ďalej uvádza:

„V priebehu tohto súdneho konania žalovaný mi vyplatil požadované podiely

na zisku spoločnosti dňa 6. 3. 2008 zaslaním na môj osobný účet v banke bez toho, aby mi

vyplatenie podielov na zisku nejakým spôsobom zdôvodnil a preukázal. Na zaplatenie

podielov na zisku som reagoval tak, že som písomným podaním dňa 14. 3. 2008 vzal žalobu

sčasti späť, zotrval som na časti žaloby o zaplatenie úrokov z omeškania od 19. 10. 2007

do 5. 3. 2008 vo výške 8 % a uplatnil som si aj náhradu trov konania vo výške 51 096,- Sk

podľa druhá veta . Použitie tohto zákonného ustanovenia som dôvodil tým,

že žalovaný po podaní žaloby žalovanú istinu zaplatil.

Uznesením z 9. 6. 2008 č. k. Okresný súd Košice I. (ďalej len

prvostupňový súd) konanie o uplatnenom nároku na zaplatenie istiny 2 092 580,50 Sk

zastavil, môj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vylúčil na samostatné konanie,

v ktorom rozhodne o trovách celého konania.

Rozsudkom č. k. -103 z 12. 8. 2010 súd žalobu o zaplatenie úrokov

z omeškania za dobu od 19. 10. 2007 do 5. 3. 2008 vo sume 111 403,50 Sk, vyčíslenej

v priebehu tohto súdneho konania, zamietol z dôvodu, že som mal vedomosť o tom, že

spoločníci žalovaného (vrátane mňa ako spoločníka) v čase schvaľovania podielu na zisku

si boli vedomí, že k úhrade schválených podielov dôjde v čase, keď sa budú finančné

prostriedky reálne nachádzať na účte žalovaného. V tomto súdnom konaní som navrhol

dôkaz, predložiť denný stav na podnikateľských účtoch od valného zhromaždenia do času

vyplatenia podielov na zisku, na zistenie, či boli peňažné prostriedky k dispozícii

konateľovi, (uznesenie z pojednávania dňa 15. 1. 2009 č. 1. 16 spisu). Prvostupňový súd

tento dôkaz nevykonal, vyčkal za právoplatným skončením konania vo veci , v

ktorom ďalší spoločník spoločnosti I. Š., na základe rovnakého zdôvodnenia žaloby, žiadala

priznať úroky z omeškania za nevyplatenie podielov na zisku. Keďže prvostupňový súd zistil,

že tento spoločník bol v konaní neúspešný a konanie je právoplatne skončené, rozhodol

rozsudkom z 12. 8. 2010 tak, že žalobu na zaplatenie úrokov z omeškania zamietol

z rovnakého dôvodu. Prvostupňový súd rozhodoval v tomto konaní nielen o vylúčenom

nároku, ale aj o celkovej náhrade trov konania sp. zn.

a sp. zn. .

Napriek rozdielnym spisovým značkám, ktoré súd prideľoval konaniam, mal som

za to, že súdne konanie je jeden celok a v tomto súdnom konaní je predmetom konania

nárok tak, ako som ho uplatnil žalobou zo dňa 13. 12. 2007 t. j. zaplatenia istiny

2 092 580,50 Sk s príslušenstvom t. j. úrokom z omeškania ročne vo výške 8 % z istiny od

19. 10. 2007 do zaplatenia a trov konania.“

Podľa názoru sťažovateľa „prvostupňový súd správne postupoval ak, vzal v úvahu,

že žalobu o zaplatenie istiny som vzal späť z dôvodu, že v priebehu konania dňa 6. 3. 2008

mi žalovaný istinu zaplatil, a teda z dôvodu správania žalovaného som žalobu o zaplatenie

istiny 2 092 580,50 Sk vzal späť. Žalovaný neuviedol a ani nepreukázal mne ani súdu,

dôvod, prečo sa rozhodol v priebehu konania mi istinu zaplatiť. Ak súd zamietol môj nárok

na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 111 403,50 Sk, môj neúspech v tomto súdnom

konaní je v percentuálnom vyjadrení 3% a úspech 97 %. Súd mi priznal náhradu trov

konania pomerne s prihliadnutím na úspech v prevažnej miere vo výške 1062,- €. ...

Proti prvostupňovému rozsudku sa odvolal žalovaný, čo do výroku o náhrade trov

konania, ktoré mi vznikli v tomto konaní zaplatením odmeny za právnu pomoc.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len porušovateľ) uznesením zmenil prvostupňový

rozsudok v časti výroku o náhrade trov konania tak, že mňa žalobcu zaviazal na zaplatenie

trov konania žalovanému prvostupňového konania 887,22 € a druhostupňového konania

32,94 €. Zmeňujúce rozhodnutie zdôvodnil tak, že v zmysle ustanovenia § 146 ods. 2 veta

prvá som zavinil zastavenie konania o zaplatenie istiny vo výške 2 092 580,50 Sk a nie

žalovaný. Porušovateľ poukázal na zásadu, že z procesného hľadiska platí, že zastavenie

konania zavinil žalobca, ak žalobca nepreukáže opak. Žalobca nepreukázal opak, pretože

v priebehu konania o zaplatenie úrokov z omeškania z tejto istiny, nebol v konaní úspešný

a súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalobu o úrokoch z omeškania

zamietol v celom rozsahu. To znamená, že v konaní o úrokoch z omeškania bol úspešný

žalovaný, nie žalobca, keďže žaloba o úrokoch z omeškania bola zamietnutá. Porušovateľ

poukázal na to, že som žalobu proti žalovanému o zaplatenie istiny 2 092 580,50 Sk podal

predčasne, pred jej splatnosťou, a svojím konaním som zavinil zastavenie konania.“.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru argumentujúc tým, že „výklad procesnoprávneho

predpisu uskutočnený všeobecným súdom vykazuje značný stupeň arbitrárnosti,

predmetným rozhodnutím bol ústavne nekonformným spôsobom interpretovaný spôsob

náhrady trov konania podľa v rozpore so zaužívanou súdnou praxou, čím

bola porušená zásada predvídateľnosti práva“. Je tiež toho názoru, že krajský súd

nepostupoval ani v súlade s prvou vetou (ďalej

len „OSP“).

Podľa názoru sťažovateľa „Žalovaný žiadnym dokladom nepreukázal súdu, že

žalobu som podal predčasne, žalovaný nepreukázal súdu, že nemal dostatok finančných

prostriedkov na účte, alebo v pokladni odo dňa, keď som podal žalobu t. j. dňa 13. 12. 2007

do dňa 6. 3. 2008, kedy mi zaplatil žalobou uplatňovaný nárok na zaplatenie istiny. Za rok

2007 dosiahol žalovaný zisk spoločnosti po zdanení sumu 5 454 466,73 Sk. Tvrdím, že

žalovaný mal dostatok peňažných prostriedkov, či už na účte alebo v pokladni, do podania

žaloby, mi vyplatiť podiel na zisku spoločnosti. Svedčí o tom skutočnosť, že žalovanú istinu

mi zaplatil. Žalobu som podal dôvodne, opak nebol preukázaný.

Záver súdu, že som podal žalobu o zaplatenie istiny, t. j. podielu na zisku za roky

2005, 2006 predčasne s tým, že rozsudok o zamietnutí žaloby o úrokoch z omeškania je

právoplatný, nenapadol som ho odvolaním, je posudzovaním nároku na náhradu trov

konania podľa už z jeho hmotnoprávneho hľadiska a nie z procesného. ...

Vylúčením nároku na zaplatenie úrokov z omeškania prvostupňovým súdom,

porušovateľ rozdelil môj nárok na zaplatenie istiny s príslušenstvom do dvoch samostatných

nárokov a postupoval pri rozhodovaní o náhrade trov konania pri každom nároku

samostatne. Nepreskúmateľné je napadnuté rozhodnutie v časti zdôvodnenia náhrady trov

konania tak ust. druhá veta tým, že ak som bol v nároku na príslušenstvo

t. j. zaplatenie úroku z omeškania neúspešný, znamená táto neúspešnosť, že som nárok

na zaplatenie istiny podal predčasne, teda pred splatnosťou, ako aj ust. § 146 ods. 1 prvá

veta , že späť vzatím žaloby som zavinil zastavenie konania, s ďalším záverom, že ja

žalobca som povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania podľa .“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Napadnutým uznesením porušovateľa Krajského súdu v Košiciach z 30. 08. 2011

sp. zn. -115 základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na súdnu

ochranu podľa . SR porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 30. 08. 2011 sp. zn. -115

sa v plnom rozsahu zrušuje a vracia na nové konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu

právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej

normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne

protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody

zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov. Podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli

k rozhodnutiu (obdobne napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov (). Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa

však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne

závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach (právo na spravodlivé

súdne konanie).

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podľa ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu

trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo

zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,

ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Základné právo na súdnu ochranu, ako aj na spravodlivé prejednanie záležitosti

nezávislým a nestranným súdom zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených

vykonávacími zákonmi (napr. ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a právo na spravodlivé prejednanie záležitosti nezávislým a nestranným súdom

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom

a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v takomto spore

(, ).

Podstatou argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského

súdu.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Je nesporné, že o návrhu žalobcu na zaplatenie istiny 2 092 580,50 Sk bolo

rozhodnuté uznesením súdu prvého stupňa č. k. -41 zo dňa 9. 6. 2008 tak, že

súd konanie v časti istiny 2 092 580,50 Sk zastavil a konanie o uplatnenom úroku

z omeškania 8 % z tejto istiny od 19. 10. 2007 do 5. 3. 2008 vylúčil na samostatné konanie

a rozhodol, že o trovách konania bude rozhodnuté v konečnom rozhodnutí o úrokoch

z omeškania. Predmetom konania po tomto zastavení konania o istine zostali úroky

z omeškania, o ktorých súd prvého stupňa rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že žalobu

o zaplatenie úrokov z omeškania zamietol, pretože dospel k záveru, že žalovaný nebol

v omeškaní so zaplatením istiny predmetu sporu 2 092 580,50 Sk titulom podielu žalobcu

na zisku žalovaného, pretože medzi účastníkmi konania bola zavedená taká prax, že podiel

na zisku sa bude vyplácať spoločníkom až keď žalovaný bude mať na svojom účte dostatok

peňažných prostriedkov a takto žalovaný vyplácal podiel na zisku aj ostatným svojím

spoločníkom, aj žalobcovi. Súd prvého stupňa preto zamietol žalobu o úroku z omeškania

8 % zo sumy 2 092 580,50 Sk od 19. 10. 2007 do 5. 3. 2008, pretože žalobca podal

predmetnú žalobu voči žalovanému dňa 13. 12. 2007 nedôvodné, lebo žalovaný nebol v čase

podania žaloby ešte povinný žalobcovi vyplatiť podiel na zisku.

Odvolací súd preto dospel k záveru, že podľa citovaného ustanovenia § 146 ods. 2

veta prvá zastavenie konania o zaplatenie istiny

2 092 580,50 Sk zavinil žalobca, nie žalovaný, pretože z procesného hľadiska platí, že

zastavenie konania zavinil žalobca, ak žalobca nepreukáže opak. Žalobca nepreukázal

opak, pretože v priebehu ďalšieho konania o zaplatenie úrokov z omeškania z tejto istiny,

nebol v konaní úspešný a súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalobu

o úrokoch z omeškania v celom rozsahu zamietol. Tento rozsudok o zamietnutí žaloby

o úrokoch z omeškania je právoplatný, pretože ho nenapadol odvolaním žalobca ani

žalovaný. To znamená, že v konaní o úrokoch z omeškania bol úspešný žalovaný, nie

žalobca, keďže žaloba o úrokoch z omeškania bola zamietnutá. Žalobca je preto podľa

, ako neúspešný účastník konania povinný

uhradiť trovy konania úspešnému žalovanému v rozsahu zamietnutých úrokov z omeškania.

Súd prvého stupňa preto o trovách konania nerozhodol správne, ak zaviazal žalovaného

nahradiť trovy konania žalobcovi.

Odvolací súd preto podľa zmenil napadnutý

rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy

konania žalovaného, pretože žalobca podal žalobu o istine aj o úrokoch z omeškania dňa

13. 12. 2007 nedôvodné. ...

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa

a tak, že priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania 32,

eur, pretože bol v odvolacom konaní o trovách konania úspešný. ... Na náhradu týchto trov

odvolacieho konania 32,94 eur odvolací súd zaviazal neúspešného žalobcu.“

Vychádzajúc z už uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie krajského súdu, zohľadnil

predmet konania (rozhodovanie o zaplatení úrokov z omeškania), pričom nezistil, že by

interpretácia a aplikácia príslušných právnych noriem krajským súdom mohla zakladať

dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami

ustanovenými v . Naopak, krajský súd svoje právne závery podľa

názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, t. j. tak, ako to

vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci krajského súdu by mohla byť

opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti namietaného uznesenia s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý

právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,

resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. V danom

prípade sťažovateľa však nejde o takú vec.

Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd ako odvolací súd svoje uznesenie ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnil a pritom postupoval v súlade s platnou a účinnou

právnou úpravou, ústavný súd dospel k záveru, že ho nemožno považovať za zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska za neospravedlniteľné, resp.

neudržateľné. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ s rozhodnutím krajského súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho

postupu, resp. rozhodnutia (, resp. ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že medzi namietaným uznesením

krajského súdu a základným právom podľa a právom podľa

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že by po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohla viesť k záveru o vyslovení porušenia práv

označených sťažovateľom. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

odmietol sťažnosť podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2012