Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 542/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. februára 2012

v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť M. D., Č., zastúpenej advokátom JUDr. L. Š., Č., vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod

sp. zn. ) v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky č. k. -28 zo 6. septembra 2005 a takto

rozhodol:

1. Základné právo M. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod

sp. zn. ) v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky č. k. -28 zo 6. septembra 2005 p o r u š e n é b o l o .

2. M. D. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (tisícpäťsto eur),

ktoré j e Okresný súd Čadca p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Čadca j e p o v i n n ý uhradiť M. D. trovy konania v sume

306,34 € (slovom tristošesť eur a tridsaťštyri centov) na účet jej advokáta

JUDr. L. Š., Č., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra

2011 doručená sťažnosť M. D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. ).

Ako zo sťažnosti vyplýva, proti sťažovateľke je na okresnom súde vedené súdne

konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré

aj napriek viacerým meritórnym rozhodnutiam okresného súdu vydaným vo veci trvá už

viac ako 23 rokov, a to najmä z dôvodu následného zrušovania prvostupňových rozsudkov

súdmi vyššieho stupňa (predovšetkým najvyšším súdom ako súdom dovolacím), pretože

všeobecnými súdmi nebola sťažovateľke ani raz priznaná primeraná náhrada za stratu jej

spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnostiam.

Sťažovateľka ústavný súd žiadala, aby vyslovil porušenie jej základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume

7 000 € ako náhradu nemajetkovej ujmy a priznal jej aj náhradu trov konania na účet jej

právneho zástupcu.

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie

uznesením č. k. -12 z 13. decembra 2011. Prihliadajúc súčasne na

skutočnosť, že ústavný súd už nálezom č. k. -28 zo 6. septembra 2005

vyslovil porušenie sťažovateľkou označených základných práv a slobôd, okresnému súdu

prikázal vo veci konať a sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk,

predmetom konania pred ústavným súdom môže byť len obdobie po právoplatnosti

uvedeného nálezu ústavného súdu, t. j. obdobie po 24. októbri 2005.

Okresný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie podal k doručenej sťažnosti

stanovisko, v ktorom okrem iného poukázal na opakované nariadenie znaleckého

dokazovania vo veci, ako aj na viaceré meritórne rozhodnutia okresného súdu, ktoré však

boli na základe podaných odvolaní, resp. dovolaní účastníkov konania viackrát zrušené.

K posudzovanému obdobiu sťažovateľkou namietaných zbytočných prieťahov okresný súd

uviedol:

„Dňa 12. 4. 2005 bol spis pridelený na ďalšie konanie Mgr. M. Š., ktorý vo veci

rozhodol dňa 5. 6. 2006 (čl. 624), taktiež bolo podané odvolanie, KS Žilina rozsudok

potvrdil. Bolo podané dovolanie (čl. 676), NS SR rozsudok KS i OS zrušil.

Dňa 2. 8. 2010 bol spis z dôvodu dlhodobej PN Mgr. Š. pridelený na konanie JUDr.

V. Dňa 22. 8. 2011 bol spis z dôvodu dlhodobej PN pridelený na ďalšie konanie Mgr. J.

Konštatujem, že vo veci boli spôsobené prieťahy v konaní, ku ktorým však prispeli i

samotní účastníci podávaním odvolaní proti rozhodnutiam súdu, spis bol viackrát zasielaný

na krajský súd, NS SR. Vo veci bolo viackrát nariaďované znalecké dokazovanie, čo tiež

prispelo k prieťahom v konaní.“

Sťažovateľka sa k stanovisku okresného súdu, ktoré jej bolo zaslané písomne, v čase

rozhodovania ústavného súdu nevyjadrila.

Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, keďže sťažovateľka priamo v sťažnosti

a okresný súd vo svojom vyjadrení z 26. januára 2012 oznámili, že súhlasia s upustením

od ústneho pojednávania, resp. že na jeho vykonaní netrvajú. Ústavný súd po oboznámení

sa s obsahom sťažnosti a nadväzujúcich vyjadrení účastníkov konania, ako aj s obsahom

vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. dospel k názoru, že od ústneho

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. (predtým sp. zn. ),

ktorý bol daný na nahliadnutie ústavnému súdu, boli zistené tieto podstatné úkony

okresného súdu a sťažovateľky vykonané v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu

č. k. -28 zo 6. septembra 2005, t. j. po 24. októbri 2005:

Dňa 9. januára 2006 zákonný sudca určený opatrením predsedníčky okresného súdu

sp. zn. Spr. 501/05 z 8. apríla 2005 určil termín pojednávania na 10. marec 2006, ktoré však

bolo odročené pre neprítomnosť účastníkov konania a žiadosť právneho zástupcu

sťažovateľky o odročenie pojednávania pre jeho práceneschopnosť. Aj nadväzne nariadený

termín pojednávania na 21. apríl 2006 bol odročený z dôvodu žiadosti právneho zástupcu

sťažovateľky o jeho odročenie.

Okresný súd listom z 21. apríla 2006 vyzval ustanoveného znalca na doplnenie

znaleckého posudku, ktoré jej bolo vykonané písomne predloženým doplnením z 1. júna

2006. Okresný súd vykonal vo veci 2. júna 2006 pojednávanie za účasti právnych zástupcov

účastníkov konania, sťažovateľky a ustanoveného znalca. Dňa 5. júna 2006 bol vo veci

vyhlásený okresným súdom rozsudok, ktorého písomné vyhotovenie však bolo zaslané

účastníkom konania až 11. januára 2007. Navrhovatelia podali 30. januára 2007 odvolanie

vo výroku o náhrade trov konania a sťažovateľka podala 9. februára 2007 odvolanie proti

celému rozsudku okresného súdu.

Spis okresného súdu bol spolu s podanými odvolaniami účastníkov konania

predložený Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) 13. marca 2007. Krajský súd

vo veci vykonal úkony spočívajúce v doručení podaných odvolaní na vyjadrenie

protistranám v konaní, ako aj úkony smerujúce k vyrubeniu súdnych poplatkov za podané

odvolania. Následne krajský súd uznesením sp. zn. z 9. júla 2007 rozhodol aj

o žiadosti sťažovateľky o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov tak, že oslobodenie

od súdnych poplatkov jej bolo priznané v rozsahu 50 %. Po pojednávaní vykonanom

29. januára 2008 rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -669 tak, že ho

v celom rozsahu potvrdil. Spis okresného súdu bol vrátený 24. apríla 2008, pričom okresný

súd hneď 30. apríla 2008 vydal pokyn na doručenie rozsudku odvolacieho súdu právnym

zástupcom účastníkov konania a 18. júna 2008 vyzval znalca na doplnenie dokladov

k podanému vyúčtovaniu uplatnenej odmeny a náhrady hotových výdavkov znalca.

Sťažovateľka 13. júna 2008 doručila okresnému súdu dovolanie proti rozsudku

krajského súdu č. k. -669 z 29. januára 2008. Okresný súd 3. júla 2008 vyzval

sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za podané dovolanie v sume 14 050 Sk

a súčasne uznesením č. k. -688 z 3. júla 2008 rozhodol o priznaní znalečného.

Podaním doručeným okresnému súdu 5. augusta 2008 sťažovateľka požiadala o oslobodenie

od súdnych poplatkov za podané dovolanie a súčasne sa odvolala proti uzneseniu okresného

súdu č. k. -688 z 3. júla 2008. Okresný súd výzvou z 9. septembra 2008 vyzval

sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku v sume 11 785 Sk s odôvodnením, že

predchádzajúca výška súdneho poplatku za podané dovolanie nebola určená správne.

Sťažovateľka 26. septembra 2008 opätovne požiadala o priznanie oslobodenia od súdneho

poplatku za ňou podané dovolanie. Okresný súd uznesením č. k. -714

z 22. októbra 2008 priznal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov za dovolanie

vo výške ¾-ín.

Spis bol spolu s podaným dovolaním sťažovateľky okresným súdom predložený

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 1. decembra 2008.

Najvyšší súd o podanom dovolaní rozhodol uznesením č. k. -724

z 28. augusta 2009 tak, že rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Spis bol okresnému súdu vrátený 12. októbra 2009. Po doručení označeného uznesenia

najvyššieho súdu účastníkom konania bol spis predložený krajskému súdu 4. decembra

2009. Krajský súd uznesením z 22. júna 2010 zrušil rozsudok okresného súdu č. k.

-624 z 5. júna 2006 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis bol vrátený

okresnému súdu 2. augusta 2010 a elektronickou podateľňou mu bola pridelená nová sp. zn.

, pričom súčasne bola vec pridelená novej zákonnej sudkyni

(JUDr. J. V.).

Okresný súd uznesením č. k. -755 z 20. augusta 2010 vyzval

sťažovateľku na odstránenie nedostatkov ústneho podania jej právneho zástupcu urobeného

na pojednávaní ešte 2. júna 2006 a súčasne v priebehu augusta 2010 zaslal viacero výziev

účastníkom konania, resp. vybraným štátnym orgánom a iným právnickým osobám pre

účely zabezpečenia dôkazov pre konanie a rozhodnutie súdu vo veci. Okresný súd urgoval

právnych zástupcov účastníkov konania, aby odpovedali na ním zaslané výzvy, a to

písomnými urgenciami z 24. septembra 2010. Dňa 10. novembra 2010 zákonná sudkyňa

úradným záznamom opísala svoje zistenia z pripojených dedičských spisov týkajúcich sa

veci a nadväzne na to 16. novembra 2011 vydala pokyn na vyrubenie súdneho poplatku

za vzájomný návrh urobený sťažovateľkou, pričom súčasne nariadila termín pojednávania

na 7. január 2011.

Pojednávanie nariadené na 7. január 2011 nebolo vykonané s poukazom

na nesplnenie podmienok podľa a

(ďalej aj „OSP“) a bolo odročené na 18. február 2011. Podaním doručeným okresnému súdu

24. januára 2011 vzala sťažovateľka svoj protinávrh späť, preto okresný súd uznesením

č. k. -829 z 2. februára 2011 zastavil konanie o protinávrhu sťažovateľky

a 18. februára 2011 vykonal nariadené pojednávanie. Súčasne boli uložené právnym

zástupcom účastníkov povinnosti na označenie, resp. na predloženie dôkazov k sporným

tvrdeniam.

Zákonná sudkyňa okresného súdu úpravou z 8. apríla 2011 nariadila termín

pojednávania na 17. jún 2011 a súčasne vykonala aj ďalšie výzvy smerujúce k doplneniu

dokazovania. Okresný súd výzvou z 23. mája 2011 požiadal právneho zástupcu

navrhovateľov o informovanie termínu pojednávania navrhovateľov pre chybu v doručení

predvolania. Uznesením č. k. -897 zo 6. júna 2011 okresný súd vylúčil

vzájomný návrh sťažovateľky z 11. marca 2011, ktorým žiadala priznať náhradu za užívanie

rodinného domu za roky 2008 až 2010 na samostatné konanie.

Pojednávanie nariadené okresným súdom na 17. jún 2011 bolo odročené

zastupujúcim sudcom na neurčito pre práceneschopnosť zákonnej sudkyne JUDr. J. V.

Podpredseda okresného súdu z dôvodu dlhodobej pracovnej neschopnosti zákonnej sudkyne

pridelil opatrením z 22. augusta 2011 sťažovateľkinu vec na konanie sudkyni Mgr. A. J.

Úpravou z 22. novembra 2011 nová zákonná sudkyňa určila nový termín pojednávania na

11. január 2012 a pre účely jeho prípravy vykonala niekoľko ďalších procesných úkonov.

Uznesením č. k. -919 z 8. decembra 2011 okresný súd uložil účastníkom

konania zložiť preddavok na trovy dôkazu. Posledným vykonaným úkonom okresného súdu

bolo uskutočnenie ďalšieho pojednávania vo veci 11. januára 2012, na ktorom právny

zástupca sťažovateľky podal opätovne (ústne do zápisnice) vzájomný návrh na vyporiadanie

podielového spoluvlastníctva aj k ďalším veciam, ktoré neboli obsiahnuté v návrhu na

začatie konania.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

je účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu

pre subjekty práva. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom procesno-právnych inštitútov, ktoré sú štátne

orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky

súdny poriadok obsahuje viaceré účinné prostriedky zabezpečujúce plynulosť a optimálnu

dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z , ktorý súdom prikazuje,

aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola

rýchla a účinná, a ďalej z , podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo,

postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. (predtým vedenom pod sp. zn.

) o návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva došlo

v období po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. -28 zo 6. septembra 2005

k opätovnému porušeniu sťažovateľkinho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na prejednanie jej

záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade so

svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadnil tri

základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd prihliada

v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho

význam pre sťažovateľa (napr. , , ).

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci vedenej pred okresným súdom, ústavný súd

poukazuje na svoje predchádzajúce hodnotenie tejto otázky obsiahnuté v náleze ústavného

súdu č. k. -28 zo 6. septembra 2005, podľa ktorého ide o sporové konanie,

ktoré nie je právne zložité, pretože v ňom možno využiť stabilizovanú judikatúru

všeobecných súdov. Sťažovateľkinu vec je však nevyhnutné považovať za skutkovo

zložitejšiu jednak pre nutnosť opakovania znaleckého dokazovania, ako aj pre nevyhnutnosť

preukazovania investícií do spoločnej veci vložených jednotlivými účastníkmi konania

v minulosti.

Podľa názoru ústavného súdu však neexistujú také skutkové okolnosti, ktoré by

odôvodňovali doterajšiu dĺžku konania, ktorú je nevyhnutné posudzovať od podania

prvotného návrhu (viac ako 24 rokov). Ústavný súd zároveň poukazuje na ustálený právny

názor, že ani zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní

zapríčinené nesprávnou organizáciou práce, nečinnosťou bez relevantného právneho

dôvodu alebo inými nedostatkami v činnosti súdu (mutatis mutandis , III. ÚS

173/03).

2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania je druhým kritériom

pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva podľa dohovoru.

Ako vyplýva z ústavným súdom preskúmaného spisu okresného súdu, prvé dva

termíny pojednávania nariadené vo veci okresným súdom v posudzovanom období (t. j. po

24. októbri 2005) boli odročené z dôvodov na strane sťažovateľky, resp. jej právneho

zástupcu. Pojednávanie bolo vykonané až 2. júna 2006, teda takmer tri mesiace od prvého

termínu pojednávania nariadeného sudcom v predmetnej veci. Na predĺženie konania má

podľa ústavného súdu vplyv aj nevyjasnenosť sťažovateľkinho názoru na to, ktoré veci

majú byť predmetom konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva.

Uvedené sa prejavuje najmä v opätovnom podaní vzájomného návrhu na zahrnutie stavby

ovčína a časti vodovodnej prípojky do vyporiadania podielového spoluvlastníctva

urobeného na poslednom pojednávaní 11. januára 2012, hoci konanie o obdobnom návrhu

sťažovateľky uplatnenom ešte na pojednávaní 2. júna 2006 a doplnenom jej písomným

podaním z 21. septembra 2009 bolo uznesením okresného súdu z 2. februára 2011 zastavené

z dôvodu späťvzatia tohto návrhu sťažovateľkou podaním z 24. januára 2011. Napokon

sťažovateľke možno pričítať zodpovednosť za predĺženie konania aj pre nedodržiavanie

sudcovských lehôt určených okresným súdom na doplnenie návrhov (najmä na vykonanie

dôkazov, resp. iných procesných návrhov), čo nadväzne na to viedlo okresný súd

k urgenciám doručovaných výziev a žiadostí.

Opísané správanie sťažovateľky malo podľa ústavného súdu vplyv na vznik

zbytočných prieťahov a na tieto okolnosti bolo nevyhnutné prihliadnuť najmä pri

rozhodovaní o finančnom zadosťučinení. Uvedené skutočnosti na strane sťažovateľky

majúce vplyv na predĺženie doby konania však samy osebe nevylučujú zodpovednosť súdu

za zbytočné prieťahy v konaní spôsobené jeho nesprávnym či neefektívnym postupom,

alebo dokonca nečinnosťou (obdobne napr. , , ).

3. Napokon, pokiaľ ide o tretie kritérium podstatné pre skúmanie existencie

zbytočných prieťahov v konaní, ktorým je samotný procesný postup okresného súdu,

ústavný súd zistil nedodržanie lehoty 30 dní na písomné vyhotovenie a odoslanie rozsudku

podľa , keď rozsudok sp. zn. z 5. júna 2006 bol odoslaný

účastníkom konania až 11. januára 2007. Ústavný súd okrem tejto skutočnosti nezistil

ďalšie obdobia dlhšej nečinnosti (trvajúce viac ako 3 mesiace), avšak vzhľadom na

doterajšiu neúmernú dĺžku konania v sťažovateľkinej veci je potrebné považovať aj kratšie

obdobia nečinnosti súdu za neprípustné.

Zodpovednosť okresného súdu za zbytočné prieťahy je však odôvodnená najmä jeho

nesústredenosťou a neefektívnosťou vedeného procesu, najmä pri zisťovaní skutkového

stavu a ustaľovaní relevantných okolností prípadu dôležitých pre rozhodnutie, čo napokon

viedlo aj k predčasnému vydaniu meritórneho rozhodnutia okresným súdom.

Neakceptovateľné je aj odchýlenie sa okresného súdu od právneho názoru najvyššieho súdu

záväzne vysloveného v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 23. novembra

2004, čo bolo dôvodom opätovného zrušenia už právoplatného rozsudku okresného súdu

sp. zn. z 5. júna 2006 najvyšším súdom v dovolacom konaní uznesením

sp. zn. z 28. augusta 2009. V dôsledku nesprávneho postupu okresného

súdu vo veci došlo teda k predĺženiu súdneho konania najmä o obdobia, v ktorých sa

rozhodovalo o odvolaniach účastníkov konania krajským súdom, resp. o dovolaní

sťažovateľky najvyšším súdom. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na nesprávny

postup krajského súdu, ktorý potvrdil rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní

napriek odchýleniu sa od vo veci záväzného právneho názoru najvyššieho súdu. Napokon

ako neefektívny možno hodnotiť aj postup okresného súdu pri vyrubovaní súdneho poplatku

za podané dovolanie, keď bol okresný súd nútený pre skoršie nesprávne vyrubenie súdneho

poplatku tento vyrubiť opätovne novou výzvou, čo viedlo k tomu, že spis okresného súdu

bol najvyššiemu súdu doručený až 5 a pol mesiaca po doručení dovolania sťažovateľky.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a

neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie

zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho

orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa

sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. ,

, ). Ani systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti

nemožno pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich základného

práva zaručeného v oslabiť poukázaním na obmedzené personálne

kapacity príslušných súdov. v zaväzuje predovšetkým súdy ako

garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a

teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov, aj keď nie všetky nástroje na

vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či

konajúceho sudcu (pozri napr. , ).

Na druhej strane si ústavný súd všimol aj úsilie okresného súdu o vyššiu mieru efektivity

jeho konania, ktoré možno vidieť najmä v početných úkonoch vykonaných po zrušení

rozsudku okresného súdu sp. zn. z 5. júna 2006 uznesením krajského súdu č.

k. -729 a vrátení spisu 2. augusta 2010, a rovnako tak aj v obsahu a spôsobe

pojednávania vykonaného zákonnou sudkyňou 18. februára 2011.

Pre posúdenie porušenia sťažovateľkou označených práv je z ústavného hľadiska

významná napokon aj tá skutočnosť, že do rozhodnutia ústavného súdu o tejto sťažnosti

nebolo konanie okresného súdu právoplatne skončené bez toho, aby nebolo v rámci konania

o mimoriadnych opravných prostriedkoch meritórne rozhodnutie okresného súdu zrušené.

Z potreby vykonania ďalšieho znaleckého dokazovania naznačenej okresným súdom

na pojednávaní 11. januára 2012 v dôvodoch pre odročenie pojednávania na neurčito

nedáva nádej, že súdne konanie bude ukončené v blízkom čase.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. (predtým vedenom pod sp. zn.

) došlo aj v období po 24. októbri 2005 k porušeniu základného práva

sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa ,

ako aj k porušeniu práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru. Pre vyslovenie porušenia označených základných práv považoval ústavný súd za

zásadnú najmä ústavne neakceptovateľnú celkovú dĺžku súdneho konania a tiež

nesústredenosť v postupe okresného súdu spočívajúcu vo vydaní vecne nesprávneho

(následne zrušeného) meritórneho rozhodnutia pri súčasnom odchýlení sa okresného súdu

od právneho názoru vysloveného dovolacím súdom vo veci.

Aj napriek tomuto zisteniu ústavný súd v zhode so svojou judikatúrou

(, ) neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal, pretože

táto povinnosť mu už bola uložená nálezom sp. zn. zo 6. septembra 2005.

IV.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ak ústavný súd

rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie

podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Sťažovateľka od okresného súdu žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume

7 000 € bez toho, aby riadne odôvodnila požadovanú výšku finančného zadosťučinenia tak,

ako to vyžaduje .

Vzhľadom na zistenú nesústredenú a neefektívnu činnosť okresného súdu v danom

prípade podľa názoru ústavného súdu prichádza do úvahy priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia. Keďže sťažovateľka riadne nezdôvodnila návrh na priznanie

finančného zadosťučinenia, pri jeho určení ústavný súd vychádzal z toho, že ani po viac ako

šiestich rokoch od právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. -28 zo 6.

septembra 2005, ktorým bolo okresnému súdu prikázané konať vo veci bez zbytočných

prieťahov, nebol sťažovateľkin prípad právoplatne skončený. Súčasne bolo potrebné

zohľadniť aj celkovú dĺžku konania, ktorá je z ústavného hľadiska neakceptovateľná.

Prihliadajúc na podiel sťažovateľky na vzniknutých prieťahoch ústavný súd považoval za

primerané priznať jej finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (bod 2 výrokovej časti

nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré

sťažovateľke vznikli v konaní pred ústavným súdom. Prostredníctvom svojho právneho

zástupcu si uplatnila úhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 306,34 € vrátane dane

z pridanej hodnoty, a to za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011 (prevzatie

a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti).

Podľa môže ústavný súd v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) výpočtovým základom na účely tejto

vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa § 11 ods. 3 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej

služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným

súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi; v ostatných prípadoch sa základná

sadzba tarifnej odmeny určí podľa § 10.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá

predstavovala sumu 741 €. Úhradu priznal ústavný súd za obidva úkony právnej služby

(prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3,

§ 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 18 ods. 3 vyhlášky. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden

úkon právnej služby potom predstavovala sumu 123,50 € (advokátom bola uplatnená len

suma 120,23 €) a náhrada paušálnych výdavkov za jeden úkon právnej služby predstavovala

sumu 7,41 €.

Z uvedených dôvodov preto ústavný súd zaviazal okresný súd, aby zaplatil ako

úhradu trov konania sumu 306,34 €, ktorá pozostáva z odmeny za 2 vykonané úkony

právnej služby v sume 240,46 €, náhrady hotových výdavkov v sume 14,82 € a dane

z pridanej hodnoty v sume 51,06 €, a to na účet právneho zástupcu sťažovateľky tak, ako to

vyplýva z bodu 3 výrokovej časti nálezu ( v spojení s

).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2012