Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 101/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného

práva podľa a práv podľa , a č. 14

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v

Prešove sp. zn. z 28. apríla 2011, ako aj postupom Okresného súdu Bardejov

v konaní vedenom pod sp. zn. v spojení s konaním vedeným pod sp. zn. 4 C

194/1992, ktoré mu predchádzalo, a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 22. júna 2011

doručené podanie I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktoré možno podľa obsahu

kvalifikovať ako sťažnosť podľa (ďalej len

„ústava“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa a

práv podľa čl. 6, čl. 13 a č. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp.

zn. z 28. apríla 2011 a postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. v spojení s konaním vedeným

pod sp. zn. , ktoré mu podľa sťažovateľa predchádzalo.

V úvodnej časti sťažnosti sťažovateľ uvádza, že táto smeruje „proti porušovaniu

základných a ľudských práv podľa SR a ods. 1/, Európskeho dohovoru

v spojení s jeho čl. 13 a 14 na riadnu súdnu ochranu a teda aj spravodlivý súdny proces,

včítane účinných opravných prostriedkov a práva nebyť diskriminovaným a obeťou zvôle

vlastného štátu a jeho arogancie“.

V ďalšej časti sťažnosti sa najmä uvádza:

„S právnou mocou a účinnosťou od 2. VIII. 91 som dokončil súdny spor pod

č. k. so svojím štátom o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru zo 14. XI. 88,

danej mi mojím býv. zamestnávateľom a štátnym úradom s účinnosťou od 1. III. 1989.

A keďže v tomto spore som bol úspešný, titulom trvajúceho mi pracovného pomeru priamo

zo zákona (ods. 1/, §-u 61 / vzniklo mi právo na pridelenie práce podľa pracovnej

zmluvy, ktorej som sa bohužiaľ ani v našom tzv. demokratickom a právnom štáte nedočkal

ani po takmer 23- rokoch ... Stalo sa tak preto, že namiesto práce sa mi ušiel ďalší

vyhazovák, a to doslova bez príčiny a kvalifikovaného právneho dôvodu, ktorý platil od 1. I.

1992 po predchádzajúcom ma vykázaní na ulicu, zástupcom štatutára nového úradu, ktorý

sa mi bol povinný o prácu postarať a ktorým bol vtedajší Okresný úrad v Bardejove

a ktorého prednosta prekročiac svoje kompetencie mi údajne v mene štátu /?!/ dal dňa 2.

IX. 91 ďalšiu neslýchanú a právne neprípustnú výpoveď, ktorú som napadol na našich

súdoch aj týmto súdnym sporom pod č. k. , ale nepochodil som. Preto musí

nasledovať ďalšia ústavná sťažnosť a po nej prípadnej aj na ESĽP. ...

1./ Nikdy som nežaloval Obv. úrad Prešov za štát ako sa tvrdí v rozsudku.

2./ V rozsudkoch sú popísané vyložené nepravdy a nezmysly, pretože na nič mi

nebola daná kvalifikovaná odpoveď na dôvody môjho odvolania z 2. 12. 10.

3./ Štát /MV-SR/ písomne určil ten subjekt, ktorý bol povinný uspokojiť aj moje

pracovnoprávne vysúdené nároky a tým bol Okr. úrad Bardejov. Súdy do tejto veci, ktorú

riešil priamo zákon, nemali právo čo hovoriť!

4./ Všeobecné súdy sú povinné vedieť, že zaniknuté štátne organizácie sa nelikvidujú

lebo majú svojich právnych nástupcov priamo zo zákona /§- 249/. Preto ani môj pracovný

pomer nemohol automaticky po dni 31. 7. 91 zaniknúť!

5./ Nakoniec, ja som v čase od 24. XI. 90 do 31. VII. 91 zamestnancom ONV

v Bardejove nebol a bol som teda v právnom postavení bez obliga, čo znamená, že v tomto

čase sa na mňa nevzťahovali žiadne organizačné zmeny v zmysle .

6./ Nie je pravdou, že na nikoho neprešli zamestnávateľské povinnosti z b. ONV, keď

moja pracovná náplň zo zákona pripadla práve na Obv. úrad Prešov a ja som súdny spor

vyhral a nie prehral, čo si naše súdy asi pomýlili, že z vyhratého súdneho sporu o prácu

patrí jeho víťazovi práca a nie nový vyhadzovák, ako nárok štátu namiesto splnenia jeho

povinnosti...“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd

vydal nález, v ktorom takto rozhodne:

„1) Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa SR a ods. 1/,

čl. 6 Dohovoru v spojení s jeho čl. 13 a 14, postupom Krajského súdu v Prešove v súdnom

konaní vedenom Okresným súdom v Bardejove pod č. k. v spojení s č. k. 4 C

194/92, ktoré mu predchádzalo, porušené boli.

2) Zrušuje konečné rozsudky Krajského súdu v Prešove a v Košiciach sp. zn.

-199 z 28. IV. 11 a -223, zo dňa 6. III. 1996 v spojení

s právoplatným rozsudkom Okresného súdu v Bardejove pod č. k. -169, zo dňa

21. X. 10 a , zo dňa 10. I. 1995 a vracia mu tieto právne veci na nové konanie

a spravodlivé, ústavné a zákonné rozhodnutie.

3) Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 33 tis. EUR

/slovom tridsaťtritisíceur/, ktoré je mu povinný Krajský súd v Prešove zaplatiť.

4) Ukladá Krajskému súdu v Prešove uhradiť aj vzniklé trovy tohto súdneho konania,

a to v lehote do 15-tich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ žiada aj o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jeho sťažnosti pred

ústavným súdom poukazujúc na svoju nepriaznivú finančnú a sociálnu situáciu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pre účely preskúmania námietok sťažovateľa si ústavný súd v súvislosti s prípravou

predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal spisy okresného súdu sp. zn.

a sp. zn. , z ktorých zistil tieto relevantné skutočnosti:

Sťažovateľ 21. júna 2005 podal okresnému súdu žalobu proti neoprávnenému

pozastaveniu výkonu pracovnej činnosti a diskriminácii vo vlastnom povolaní a zamestnaní

proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky

(žalovaný v 1. rade), Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky

(žalovaný v 2. rade) a Krajským úradom v Prešove (žalovaný v 3. rade).

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 21. októbra 2010 žalobu sťažovateľa

zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd namietaným rozsudkom sp. zn.

z 28. apríla 2011 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ 30. mája 2011 podal proti namietanému rozsudku krajského súdu

28. apríla 2011 dovolanie, pričom žiadal aj o ustanovenie advokáta v dovolacom konaní

a oslobodenie od súdnych poplatkov.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 8. septembra 2011 neustanovil

sťažovateľovi zástupcu z radov advokátov. Označené uznesenie krajský súd na základe

odvolania sťažovateľa uznesením sp. zn. z 10. augusta 2011 potvrdil.

Následne okresný súd uznesením sp. zn. z 26. januára 2012 vyzval

sťažovateľa, aby doplnil svoje podanie z 30. mája 2011, ktoré označil ako dovolanie proti

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 28. apríla 2011, tak, aby obsahovalo všetky

náležitosti dovolania v súlade s . Označené uznesenie

bolo sťažovateľovi doručené 3. februára 2012.

Dňa 6. februára 2012 bol spis vo veci sťažovateľa vedený pod sp. zn.

na základe dožiadania zaslaný Okresnej prokuratúre Bardejov. V čase predbežného

prerokovania sťažnosti ústavným súdom okresný súd dovolanie sťažovateľa ešte nepredložil

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolaciemu súdu.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa

v tomto konaní domáhal proti Okresnému úradu Bardejov určenia neplatnosti výpovede

z pracovného pomeru z 27. augusta 1991. Rozsudkom okresného súdu z 10. januára 1995

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo 6. marca

1996 bola žaloba sťažovateľa zamietnutá. Uvedené rozsudky nadobudli právoplatnosť

18. apríla 1996.

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný

( ), preskúmal pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

z hľadiska sťažovateľom namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práv podľa , a dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 28. apríla 2011 a postupom okresného súdu v konaní vedenom sp. zn.

v spojení s postupom okresného súdu v konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. .

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa a práv

podľa čl. 6, čl. 13 a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom sp.

zn.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza , vyplýva, že

právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn.

okresný súd rozhodol rozsudkom z 21. októbra 2010, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol.

Proti označenému rozsudku okresného súdu mal sťažovateľ právo podať odvolanie (čo aj

využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského

súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného

súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa a práv

podľa čl. 6, čl. 13 a čl. 14 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 28. apríla 2011

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti namietanému rozsudku krajského súdu

podal sťažovateľ dovolanie (v ňom sa sťažovateľ domáha, „aby Najvyšším súdom SR boli

mnou napadnuté rozsudky dovolaním bezpodmienečne zrušené ako nehorázne justičné

omyly“, pozn.), o ktorom do dňa predbežného prerokovania sťažnosti najvyšší súd ako

dovolací súd ešte nerozhodol.

Aj pri posudzovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal zo subsidiarity svojej

právomoci rozhodovať o sťažnostiach podľa . Zmysel a účel

subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva

v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou

ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v ().

V danom prípade sťažovateľ subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd síce akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie (30. mája

2011) ešte predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa .

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru (m. m.

), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných

predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou,

ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním

dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď

by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako

dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp

právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho

súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno

považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako

predčasné (m. m. ).

Ústavný súd v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. ,

), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto

súvislosti vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. , ,

, , ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti

po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania

dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu,

že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu

dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej

republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení

s .

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa a práv

podľa čl. 6, čl. 13 a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn.

Sťažovateľ v súvislosti s uplatňovanými pracovnoprávnymi nárokmi namietal aj

porušenie svojho základného práva podľa a práv podľa ,

a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn.

bolo právoplatne skončené 18. apríla 1996, pričom sťažovateľ doručil svoju

sťažnosť ústavnému súdu 22. júna 2012, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53

ods. 3 .

Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa

ako oneskorene podanú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012