Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 122/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť R. Š..., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a Listiny

základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Špeciálneho súdu Pezinok sp. zn. PK-2/Tš 9/2005

z 3. mája 2006 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 7. decembra 2006 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. Š. o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára

2012 doručená sťažnosť R. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa (ďalej len „“)

a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Špeciálneho súdu Pezinok (ďalej len „bývalý špeciálny súd“) sp. zn.

PK z 3. mája 2006 (ďalej aj „napadnutý rozsudok bývalého špeciálneho súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 7. decembra 2006 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „Rozsudkom bývalého Špeciálneho súdu v

Pezinku z 3. mája 2006 sp. zn. PK-2/TŠ 9/2005... bol uznaný vinným v bode I. a v bode II,

tak, ako je tam uvedené. Voči tomu Rozsudku som podal odvolanie, kde Najvyšší súd SR

Uznesením sp. zn. toto zamietol.

Rovnako som podal dovolanie, kde Najvyšší súd SR Uznesením

zo dňa 12. 5. 2011 moje podanie odmietol.“.

Ďalej sťažovateľ v sťažnosti poukázal na to, že „po celý čas... namietal, že súd

prvého stupňa, bývalý Špeciálny súd v Pezinku, ktorý vo veci rozhodoval, je nepríslušným,

čo potvrdil svojím nálezom Ústavný súd SR z 20. 5. 2009 sp. zn. , keď vyslovil,

že zriadenie Špeciálneho súdu v Pezinku nebolo v súlade s .

Tým pádom mám zato, že tento súd nie je nestranný a nezávislý, a takto vytvorený charakter

Špeciálneho súdu a jeho nejednoznačné zaradenie do systému súdov Slovenskej republiky

nie je v súlade s článkom 1 ods. 1 .“.

Sťažovateľ tiež namietal, že záver o jeho vine „nebol jednoznačne preukázaný

dôkazmi. Namietal som a namietam zistenia súdu, ktoré sú podľa mňa v rozpore

s výpoveďou P. L. a zároveň som poukazoval, že jeho výpoveď je jediným a to nepriamym

dôkazom. Som toho názoru, že je nepreskúmateľný záver o motíve trestnej činnosti, pričom

v tomto smere nebolo vykonané žiadne dokazovanie. Poukázal som tiež na rozpory

vo výpovediach P. L. a znalca... MUDr. N. Tvrdím, že P. L. sa priznal pod nátlakom

zo strany vyšetrovateľa, pričom mu bolo sľúbená výhoda v trestnoprávnom konania osobný

prospech, čím sa jeho výpoveď stala nevieryhodná.“.

Ďalej sťažovateľ poukázal na relevantné články (čl. l ods. 1, ods. l a 2,

čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. l), listiny (čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a čl. 5 ods. 4) a dohovoru

(čl. 6 ods. 1), na ktoré sa vo svojej sťažnosti odvolával.

Na základe uvedeného sťažovateľ v závere sťažnosti navrhol, aby ústavný súd

vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo R. Š. podľa , že nikoho

nemožno odňať zákonnému sudcovi a čl. 38 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd (správne má byť listiny, pozn.) bolo porušené.

2. Základné právo R. Š. podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd na spravodlivé konanie bolo porušené.

3. Rozsudok Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK-2/Tš 9/2005 z 3. 5. 2006 spojený

s Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. sa zrušuje,

a prikazuje sa, aby R. Š. bol prepustený na slobodu.“

Ústavný súd zo spisu sp. zn. zistil, že sťažovateľ sťažnosťou

zo 4. januára 2007 namietal porušenie svojich základných práv podľa

a čl. 38 ods. 1 listiny okrem iného aj touto sťažnosťou napadnutým uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. zo 7. decembra 2006, avšak z iných dôvodov (spôsob kreovania

senátov najvyššieho súdu, rozhodujúcich o odvolaniach podaných proti rozhodnutiam

bývalého špeciálneho súdu) ako v sťažnosti, ktorá je predmetom tohto konania. Sťažnosť

však bola uznesením sp. zn. zo 14. mája 2008 odmietnutá ako zjavne

neopodstatnená.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí relevantnú

súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú

neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis , ).

Z petitu sťažnosti (návrhu na rozhodnutie vo veci samej) vyplýva, že sťažovateľ

namieta porušenie svojich základných práv podľa a listiny,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z tých dôvodov, že je presvedčený, že v jeho

trestnej veci nerozhodovali nezávislé a nestranné súdy, spochybňuje aj objektivitu

vykonaného dokazovania a jeho komplexné vyhodnotenie, a namieta aj to, že dôkazy boli

v jeho prípade nezákonne získané.

Podľa a listiny nikoho nemožno odňať jeho

zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku bývalého

špeciálneho súdu, ústavný súd uvádza, že nie je daná právomoc vo veci konať a rozhodnúť.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,

ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Keďže proti

rozsudku špeciálneho súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok (ktoré

sťažovateľ aj podal a o ktorom bolo rozhodnuté), právomoc poskytnúť ochranu označeným

základným právam sťažovateľa mal najvyšší súd ako súd odvolací. Tým je zároveň

vylúčená v tejto časti právomoc ústavného súdu.

Situácia je odlišná vo vzťahu k namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv

napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich v petite sťažnosti označených práv uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. decembra 2006, ktorým bolo zamietnuté jeho

odvolanie proti odsudzujúcemu rozsudku bývalého špeciálneho súdu.

Podľa judikatúry ústavného súdu pri právoplatnom rozhodnutí podľa Trestného

poriadku, ktoré sa sťažovateľovi v odpise doručuje a ktorým mali byť porušené jeho

základné práva alebo slobody, je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa § 53

ods. 3 rozhodujúce v záujme ochrany sťažovateľa, kedy bol

doručený opis tohto rozhodnutia sťažovateľovi (napr. , ,

, , ).

Podľa zistenia ústavného súdu bolo toto uznesenie najvyššieho súdu doručené

sťažovateľovi 21. júna 2007 a jeho obhajcovi 22. júna 2007. Sťažnosť sťažovateľa bola

podaná do podateľne ústavného súdu 2. februára 2012, teda zjavne po uplynutí

dvojmesačnej lehoty ustanovenej v .

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje

zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie

nedovoľuje (napr. , ,

, ). Nedodržanie lehoty na podanie sťažnosti je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

).

Pretože oneskorené podanie sťažnosti je neodstrániteľným nedostatkom procesnej

podmienky v konaní pred ústavným súdom (), ústavný súd odmietol sťažnosť

podľa v spojení s ako oneskorene podanú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa

aj ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti (napr.

zrušenie napadnutých rozhodnutí). Ústavný súd z toho dôvodu taktiež nepovažoval

za potrebné vyzývať sťažovateľa ani na odstránenie nedostatkov jeho podania, keďže

sťažnosť nespĺňala náležitosti predpísané (najmä k nej nebolo

pripojené splnomocnenie pre advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom

vyžadované podľa ani kópie napadnutých rozhodnutí).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012