Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 122/2012
PDF · 176.21 KB
No categories available
IV. ÚS 122/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť R. Š..., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Špeciálneho súdu Pezinok sp. zn. PK-2/Tš 9/2005
z 3. mája 2006 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Toš 33/2006
zo 7. decembra 2006 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. Š. o d m i e t a ako podanú oneskorene.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára
2012 doručená sťažnosť R. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Špeciálneho súdu Pezinok (ďalej len „bývalý špeciálny súd“) sp. zn.
PK 2 Tš 9/2005 z 3. mája 2006 (ďalej aj „napadnutý rozsudok bývalého špeciálneho súdu“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
2 Toš 33/2006 zo 7. decembra 2006 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „Rozsudkom bývalého Špeciálneho súdu v
Pezinku z 3. mája 2006 sp. zn. PK-2/TŠ 9/2005... bol uznaný vinným v bode I. a v bode II,
tak, ako je tam uvedené. Voči tomu Rozsudku som podal odvolanie, kde Najvyšší súd SR
Uznesením sp. zn. 2 Toš 33/2006 toto zamietol.
Rovnako som podal dovolanie, kde Najvyšší súd SR Uznesením 1 TdoV-4/2010
zo dňa 12. 5. 2011 moje podanie odmietol.“.
Ďalej sťažovateľ v sťažnosti poukázal na to, že „po celý čas... namietal, že súd
prvého stupňa, bývalý Špeciálny súd v Pezinku, ktorý vo veci rozhodoval, je nepríslušným,
čo potvrdil svojím nálezom Ústavný súd SR z 20. 5. 2009 sp. zn. PL. ÚS 17/08, keď vyslovil,
že zriadenie Špeciálneho súdu v Pezinku nebolo v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.
Tým pádom mám zato, že tento súd nie je nestranný a nezávislý, a takto vytvorený charakter
Špeciálneho súdu a jeho nejednoznačné zaradenie do systému súdov Slovenskej republiky
nie je v súlade s článkom 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“.
Sťažovateľ tiež namietal, že záver o jeho vine „nebol jednoznačne preukázaný
dôkazmi. Namietal som a namietam zistenia súdu, ktoré sú podľa mňa v rozpore
s výpoveďou P. L. a zároveň som poukazoval, že jeho výpoveď je jediným a to nepriamym
dôkazom. Som toho názoru, že je nepreskúmateľný záver o motíve trestnej činnosti, pričom
v tomto smere nebolo vykonané žiadne dokazovanie. Poukázal som tiež na rozpory
vo výpovediach P. L. a znalca... MUDr. N. Tvrdím, že P. L. sa priznal pod nátlakom
zo strany vyšetrovateľa, pričom mu bolo sľúbená výhoda v trestnoprávnom konania osobný
prospech, čím sa jeho výpoveď stala nevieryhodná.“.
Ďalej sťažovateľ poukázal na relevantné články ústavy (čl. l ods. 1, čl. 17 ods. l a 2,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. l), listiny (čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a čl. 5 ods. 4) a dohovoru
(čl. 6 ods. 1), na ktoré sa vo svojej sťažnosti odvolával.
Na základe uvedeného sťažovateľ v závere sťažnosti navrhol, aby ústavný súd
vo veci rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo R. Š. podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, že nikoho
nemožno odňať zákonnému sudcovi a čl. 38 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd (správne má byť listiny, pozn.) bolo porušené.
2. Základné právo R. Š. podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd na spravodlivé konanie bolo porušené.
3. Rozsudok Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK-2/Tš 9/2005 z 3. 5. 2006 spojený
s Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Toš 33/2006 sa zrušuje,
a prikazuje sa, aby R. Š. bol prepustený na slobodu.“
Ústavný súd zo spisu sp. zn. III. ÚS 153/08 zistil, že sťažovateľ sťažnosťou
zo 4. januára 2007 namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
a čl. 38 ods. 1 listiny okrem iného aj touto sťažnosťou napadnutým uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Toš 33/2006 zo 7. decembra 2006, avšak z iných dôvodov (spôsob kreovania
senátov najvyššieho súdu, rozhodujúcich o odvolaniach podaných proti rozhodnutiam
bývalého špeciálneho súdu) ako v sťažnosti, ktorá je predmetom tohto konania. Sťažnosť
však bola uznesením sp. zn. III. ÚS 153/08 zo 14. mája 2008 odmietnutá ako zjavne
neopodstatnená.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí relevantnú
súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú
neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).
Z petitu sťažnosti (návrhu na rozhodnutie vo veci samej) vyplýva, že sťažovateľ
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny,
ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z tých dôvodov, že je presvedčený, že v jeho
trestnej veci nerozhodovali nezávislé a nestranné súdy, spochybňuje aj objektivitu
vykonaného dokazovania a jeho komplexné vyhodnotenie, a namieta aj to, že dôkazy boli
v jeho prípade nezákonne získané.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho
zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku bývalého
špeciálneho súdu, ústavný súd uvádza, že nie je daná právomoc vo veci konať a rozhodnúť.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,
ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Keďže proti
rozsudku špeciálneho súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok (ktoré
sťažovateľ aj podal a o ktorom bolo rozhodnuté), právomoc poskytnúť ochranu označeným
základným právam sťažovateľa mal najvyšší súd ako súd odvolací. Tým je zároveň
vylúčená v tejto časti právomoc ústavného súdu.
Situácia je odlišná vo vzťahu k namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv
napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich v petite sťažnosti označených práv uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Toš 33/2006 zo 7. decembra 2006, ktorým bolo zamietnuté jeho
odvolanie proti odsudzujúcemu rozsudku bývalého špeciálneho súdu.
Podľa judikatúry ústavného súdu pri právoplatnom rozhodnutí podľa Trestného
poriadku, ktoré sa sťažovateľovi v odpise doručuje a ktorým mali byť porušené jeho
základné práva alebo slobody, je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde rozhodujúce v záujme ochrany sťažovateľa, kedy bol
doručený opis tohto rozhodnutia sťažovateľovi (napr. III. ÚS 90/03, III. ÚS 188/03,
III. ÚS 332/04, II. ÚS 0246/06, II. ÚS 288/06).
Podľa zistenia ústavného súdu bolo toto uznesenie najvyššieho súdu doručené
sťažovateľovi 21. júna 2007 a jeho obhajcovi 22. júna 2007. Sťažnosť sťažovateľa bola
podaná do podateľne ústavného súdu 2. februára 2012, teda zjavne po uplynutí
dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje
zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie
§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde nedovoľuje (napr. I. ÚS 235/03, I. ÚS 156/04,
II. ÚS 267/04, IV. ÚS 35/04). Nedodržanie lehoty na podanie sťažnosti je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
Pretože oneskorené podanie sťažnosti je neodstrániteľným nedostatkom procesnej
podmienky v konaní pred ústavným súdom (IV. ÚS 36/03), ústavný súd odmietol sťažnosť
podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa
aj ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti (napr.
zrušenie napadnutých rozhodnutí). Ústavný súd z toho dôvodu taktiež nepovažoval
za potrebné vyzývať sťažovateľa ani na odstránenie nedostatkov jeho podania, keďže
sťažnosť nespĺňala náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (najmä k nej nebolo
pripojené splnomocnenie pre advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom
vyžadované podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde ani kópie napadnutých rozhodnutí).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. marca 2012