Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1TdoV/4/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Štefana

Harabina a sudcov JUDr. Milana Lipovského, JUDr. Emila Bdţocha, JUDr. Pavla Tomana

a JUDr. Štefana Michalíka na neverejnom zasadnutí konanom 12. mája 2011 v Bratislave,

v trestnej veci obvineného R. Š. a spol., vedenej na Špeciálnom súde v Pezinku pod sp. zn.

PK- , prejednal dovolanie, ktoré podali obvinení R. Š., zastúpený obhajkyňou

JUDr. K. D., advokátkou v K. a J. K., zastúpený JUDr. J. K., advokátom v B. B., proti

uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. decembra 2006, sp. zn.

, a takto

rozhodol:

Podľa sa dovolanie obvinených R. Š. a J. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku z 3. mája 2006, sp. zn.

PK-2 Tš 9/2005, boli obvinení R. Š. a J. K. uznaní za vinných v bode I. zo spáchania

trestného činu vraţdy podľa , Tr. v znení platnom

do 31. júla 2001 (ďalej len Tr. zák.) formou spolupáchateľstva podľa § 9

ods. 2 Tr. zák. a v bode II. z trestného činu vraţdy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. c/

a písm. h/ Tr. zák. formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Tr. zák., na tom skutkovom

základe, ţe

v bode I. obvinení R. Š., J. K. a P. L.

- po vzájomnej dohode a vo vzájomnej súčinnosti po vylákaní Ing. M. N., nar. X.,

trvale bytom P., T. č. X., nezistenou osobou do chatky hotela P. L. v M., za účelom

pokračovania v presne nešpecifikovanej podnikateľskej činnosti, v presne nezistený deň,

2

v novembri 2000 po 20. novembri 2000, v poobedňajších hodinách, tohto s úmyslom ho

usmrtiť, odviezli presne nestotoţneným motorovým vozidlom do objektu senníka so skladom

a dielňou v areáli bývalého JRD M. - K., ktorý mal prostredníctvom firmy D., s.r.o. fakticky

prenajatý P. L. tak, ţe P. L. zabezpečil vstup cez vrátnicu areálu a do objektu a v období, keď

sa P. L. na príkaz J. K. vrátil do svojho domu pre pištoľ, ho na tomto mieste R. Š. a J. K.

s úmyslom usmrtiť, a tak zakryť činnosť, o ktorej mali dôvod predpokladať, ţe je trestným

činom, obmedzili v osobnej slobode a presne nestotoţnená osoba z dvojice J. K. a R. Š. ho

poudierala kladivom presne nezistených tvarov do hlavy, takto ho usmrtili a telo Ing. M. N.

spoločne vloţili do dopredu na tento účel pripravenej plastovej nádoby a poliali ho presne

nezisteným mnoţstvom koncentrovanej kyseliny sírovej, ktorú predtým dal zakúpiť P. L. vo

firme N.-S., s.r.o., B., pričom došlo k rozpusteniu tela a túto hmotu v nasledujúce hodiny P. L.

a M. S., nar. X., vyliali do jednej z ţúmp v objekte bývalého JRD M.-K. a poškodenú nádobu,

v ktorej telo rozpustili, spálili v objekte bývalého JRD M.-K.

v bode II. obvinení R. Š., J. K. a P. L.

- po vzájomnej dohode a vo vzájomnej súčinnosti, v presne nezistený deň, v decembri

po 17. decembri 2000, R. Š. a J. K. za fingovaným účelom obhliadky keramických výrobkov

na predaj s úmyslom usmrtiť, vylákali a presne nestotoţneným motorovým vozidlom odviezli

M. C., nar. X., bytom L., ul P. K. X., do M., do objektu senníka so skladom a dielňou v areáli

bývalého JRD M.- K., ktorý mal prostredníctvom firmy D., s.r.o. fakticky prenajatý P. L.,

a ktorý im zabezpečil vstup do objektu, kde R. Š. a J. K. s úmyslom usmrtiť, a tak zakryť

činnosť, o ktorej mali dôvod predpokladať, ţe je trestným činom, M. C. spoločne obmedzili

osobnú slobodu a zatiaľ, čo obţalovaný L. stál pred objektom, presne nestotoţnená osoba

z dvojice J. K. a R. Š. vystrelila najmenej dva výstrely z presne nestotoţnenej krátkej strelnej

zbrane na telo M. C., takto ho usmrtili a jeho telo vloţili do pripravenej umelohmotnej

nádoby, poliali ho nezisteným mnoţstvom koncetrovanej kyseliny sírovej, ktorú dal zakúpiť

P. L. vo firme N.-S., s.r.o., Bratislava, pričom došlo k rozpusteniu tela na neupresnenú hmotu,

ktorú potom v nasledujúce hodiny P. L. a M. S., nar. X., vyliali do ţumpy v objekte bývalého

JRD M.-K.

Bývalý Špeciálny súd v Pezinku za tieto trestné činy uloţil obvinenému R. Š. podľa

§ 219 ods. 1 Tr. zák., s pouţitím § § 35 ods. 1, 29 ods. 2 Tr. zák. výnimočný úhrnný trest

3

odňatia slobody v trvaní 25 (dvadsaťpäť) rokov a podľa § 39a ods. 2 písm. c/ Tr. zák. bol

zaradený na výkon trestu do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny.

Obvinenému J. K. bol za uvedené trestné činy uloţený podľa § 219 ods. 2 Tr. zák.,

s pouţitím § 35 ods. 1, § 29 ods. 3 Tr. zák. výnimočný úhrnný trest odňatia slobody na

doţivotie. Podľa § 39a ods. 2 písm. c/ Tr. zák. bol obvinený zaradený na výkon trestu do III.

(tretej) nápravnovýchovnej skupiny.

Ďalej podľa , Tr. v znení neskorších

predpisov kaţdému obvinenému uloţil ochranný dohľad v trvaní 3 (tri) roky.

Prvostupňový súd uţ skôr citovaným rozsudkom rozhodol aj o uplatnených nárokoch

na náhradu škody tak, ţe podľa č. účinného do 1. janu-

ára 2006 poškodených:

H. Š., nar. X. v S. N. V., trvale bytom T. X., P.,

I. S., nar. X. v N., trvale bytom B.S. T. X., Ţ.,

V. C., nar. X. v L., trvale bytom J. ulica X., N. - K.,

odkázal s ich nárokmi na náhradu škody na konanie vo veciach občianskoprávnych.

Tento rozsudok podľa , alinea cc/ účinného do 1. janu-

ára 2006, nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 7. decembra 2006 v spojitosti

s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , ktorým podľa

v znení účinnom do 1. januára 2006, zamietol odvolania obvinených R. Š., J.

K., D. P., P. T. a P. L..

Odpisy uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky boli obom obvineným a ich

obhajcom doručené 21. júna 2007, resp. 22. júna 2007.

Špecializovaný trestný súd v Pezinku predloţil 4. februára 2010 Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky dovolania, ktoré podali obvinení J. K. 5. novembra 2009 a R. Š.

9. decembra 2009, prostredníctvom obhajcov na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku

proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. decembra 2006, sp. zn.

4

. Domáhali sa nimi, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil porušenie

zákona v ich neprospech z dôvodu uvedeného v ustanovení ,

ktorý spočíva v tom, ţe vo veci rozhodol nepríslušný súd. Obvinený J. K. ďalej uplatnil

dovolací dôvod podľa , ktorého podstatou je, ţe zásadným

spôsobom bolo porušené právo na obhajobu a obvinený R. Š. poukázal aj na naplnenie

dovolacieho dôvodu podľa , lebo rozhodnutie je zaloţené na

dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Svoje odvolania odôvodnili

nasledovne :

Obaja obvinení vo svojom dovolaní poukazujú na skutočnosť, že súd prvého stupňa,

bývalý Špeciálny súd v Pezinku, ktorý vo veci rozhodoval, je nepríslušným, čo je podľa nich

potvrdené nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 20. mája 2009, sp. zn.

PL ÚS-17/08, v zmysle ktorého zriadenie Špeciálneho súdu v Pezinku nebolo v súlade

s . Už v odvolacom konaní namietali nelegitímnosť celého

konania, ako aj vyneseného rozsudku Špeciálneho súdu v Pezinku, ktorý podľa ich názoru

nie je nestranný a nezávislý. Ústavný súd Slovenskej republiky v citovanom náleze nevylúčil

ani nespochybnil podanie dovolania podľa ustanovení . Ďalej v dovolaní

konštatujú, že pre Špeciálny súd je charakteristické, že tu existuje špecifický právny režim pre

výber sudcov a výkon ich funkcie na tomto súde podmienený dohľadom bezpečnostného

orgánu výkonnej moci a s tým spojené nedostatočné právne garancie pred zasahovaním

do výkonu ich právomoci. Takto vytvorený charakter Špeciálneho súdu a jeho nejednoznačné

zaradenie do systému súdov Slovenskej republiky nie je v súlade s článkom 1 ods. 1

Slovenskej republiky, lebo porušuje princíp právnej istoty implikovaný v koncepcii

materiálneho právneho štátu, keď právne postavenie sudcov na Špeciálnom súde spochybňuje

možnosťou Národného bezpečnostného úradu kedykoľvek zrušiť sudcovi osvedčenie

o bezpečnostnej previerke, a tým spôsobiť zánik jeho pôsobenia na Špeciálnom súde v konaní

bez jednoznačných a vopred predvídateľných pravidiel, a jednak kreuje Špeciálny súd

spôsobom, ktorý narúša deľbu moci medzi mocou súdnou a výkonnou v prospech moci

výkonnej, čím porušuje aj zásady demokratického štátu, osobitne garancie sudcovskej

nezávislosti.

Obvinený J. K. uvádza osobitne vo svojom dovolaní, že porušenie jeho práva na

obhajobu vidí v tom, že súd jeho výpoveď vyhodnotil ako nevierohodnú, bez dostatočného

5

preskúmania mnohé z jeho návrhov zamietol, bolo mu znemožnené použiť ďalšie dôkazy, ako

aj skutočnosť, že súd prvého stupňa neopodstatnene odmietol vykonať výsluch svedkyne I. M..

Obvinený ďalej poukázal na závažné porušenie ustanovenia § 116 ods. 1

, v zmysle ktorého, ak je potrebné vyšetriť duševný stav obvineného, sa priberú vždy

dvaja znalci z odboru psychiatrie. Porušenie tohto ustanovenia spočíva podľa neho v tom, že

na hlavnom pojednávaní bol vypočutý len jeden znalec - psychiater, pričom nešlo len

o potvrdenie znaleckého posudku, prípadne o stručné vysvetlenie niektorých pojmov, ale tento

znalec bol predvolaný a vypočutý na hlavnom pojednávaní trikrát a jeho výpoveď je napísaná

na 19-tich stranách. Obdobne porušenie svojich práv vidí aj v tom, že znalec z odboru

psychológie, Mgr. D., odpovedala na hlavnom pojednávaní bez akejkoľvek prípravy a bez

možnosti premyslieť si odpovede na rôzne sugestívne otázky. Upozorňuje tiež

na argumentáciu uvedenú už v odvolaní, podľa ktorej súd nezisťoval, ktoré z činov svedka L.

boli vykonané z jeho vlastnej iniciatívy, a ktoré pod nátlakom. Za veľký nedostatok považuje

obvinený to, že súd bližšie neskúmal nákup väčšieho počtu veľkých plastových nádob.

Rovnaká situácia podľa neho nastala aj vo vzťahu k tej skutočnosti, že obvinený P. L. bol

obžalovaný aj pod bodom VI. obžaloby zo skutku kvalifikovaného ako pokus trestného činu

vraždy a ten nebol predmetom tohto konania. Mal sa ho dopustiť 29. júla 2000 na

poškodenom M. Z., pričom z časového hľadiska ide o prvý závažný násilný trestný čin.

Prvostupňový súd tento skutok rovnako ako ekonomickú trestnú činnosť na hlavnom

pojednávaní neprejednával, ale na rozdiel od pokusu trestného činu vraždy svedkom L., ktorý

v rozsudku neuvádza, ekonomickú trestnú činnosť považuje za motív vražedného konania.

Odvolací súd sa nepridržiaval zásady, podľa ktorej môže spoločne posúdiť tú časť odvolania

viacerých obvinených, ktorá je rovnaká alebo má rovnakú podstatu, ale musí osobitne

posudzovať tie časti odvolaní každého jednotlivého obvineného, v ktorých sú ich odvolacie

argumentácie odlišné, a to vo vzťahu k motívu konania obvinených. Obvinení J. K. v tejto

súvislosti tvrdí, že Špeciálny súd ani odvolací súd nepreukázali, prečo by mal úmysel zakrývať

činnosť, „o ktorej mal dôvod predpokladať, že je trestným činom“, ak sa žiadnej takejto

činnosti nedopustil. K porušeniu práva na obhajobu podľa názoru obvineného malo dôjsť aj

tým, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v napadnutom rozhodnutí súhlasil s postupom súdu

prvého stupňa, ktorý rozdelil obžalobu na štyri časti, čím rozdelil aj dôkazy a zároveň tak

došlo aj k premiestneniu dôkazov.

6

Obvinený R. Š. vo svojom dovolaní navyše uvádza, že záver o jeho vine nebol

jednoznačne preukázaný dôkazmi. Namietal zistenia súdu, ktoré sú podľa neho v rozpore

s výpoveďou P. L. a zároveň poukazuje na to, že jeho výpoveď je jediným, a to nepriamym

dôkazom. Podľa jeho názoru je nepreskúmateľný záver o motíve trestnej činnosti, pričom

v tomto smere nebolo vykonané žiadne dokazovanie. Poukazuje na rozpory vo výpovediach

P. L. a znalca Prof. MUDr. F. N.. Obvinený tvrdí, že P. L. sa priznal P. nátlakom zo strany

vyšetrovateľa, pričom mu bola sľúbená výhoda v trestnoprávnom konaní a o niektorých

skutočnostiach sa dozvedel až z vyšetrovacieho spisu, z čoho vyplýva, že bol ovplyvnený

a získal tým osobný prospech, čím sa jeho výpoveď stala nevieryhodnou.

Z týchto dôvodov obaja obvinení vo svojom dovolaní navrhli, aby Najvyšší súd

Slovenskej republiky po vyslovení porušenia zákona z vyššie uvedených dôvodov

v ustanovení a , účinného do 1. januára 2006

a v ustanoveniach , , a , účinného

do 1. januára 2006, zrušil uznesenie v napadnutých výrokoch podľa

a podľa , pričom obvinený J. K. navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky prikázal Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku, aby vec v potrebnom rozsahu

znovu prerokoval a rozhodol. Obvinený R. Š. z vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol vo veci.

V zmysle sa k obsahu uvedeného dovolania vyjadril obvinený P. L.

a poškodení V. C. a H. Š..

Obvinený P. L. v písomnom vyjadrení, doručenom Špecializovanému trestnému súdu

23. decembra 2009, argumentoval nasledovne:

15. decembra 2009 mi boli doručené dva rovnopisy dovolania obvineného R. Š.

a J. K.. Obaja zhodne namietajú moje priznanie z pomoci vrážd a odôvodňujú ho tým, že na

mňa zo strany vyšetrovateľa a súdu bol vyvíjaný nátlak a hrozby, s čím nesúhlasím.

V. C., ako poškodený, sa vyjadril k obsahom uvedených dovolaní 23. decembra 2009,

takto :

7

Osobne som sa zúčastňoval všetkých pojednávaní na bývalom Špeciálnom súde

v Pezinku a Najvyššom súde Slovenskej republiky v Bratislave a som presvedčený,

že obvinený R. Š. a spol., mali dosť priestoru na obhajobu a boli spravodlivo odsúdení.

Poškodená H. Š., k podaným dovolaniam, vo svojom vyjadrení z 25. januára 2010,

uviedla:

Aj keď ako poškodená nemám možnosť sa vyjadrovať k vine, Špecializovaný trestný

súd v tomto konaní rozhodol v súlade so zákonom a ja sama som absolútne presvedčená

o zodpovednosti oboch páchateľov za smrť môjho syna Ing. M. N.. Ich podanie považujem len

za snahu zbaviť sa zodpovednosti. Súd konal spravodlivo a aj rozhodol v tejto veci

spravodlivo a v zmysle zákona.

Poškodená, H. Š., navrhla, aby dovolací súd podľa dovolania

obvinených odmietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) zistil,

ţe dovolania sú prípustné ( ), boli podané oprávnenými osobami (

ods. 2 písm. b/ ), v zákonnej lehote a na mieste, kde moţno tento mimoriadny opravný

prostriedok podať ( ), ale súčasne po preskúmaní veci zistil aj to,

ţe podané dovolania je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, ţe nie sú

splnené dôvody dovolania podľa ( ).

Na vysvetlenie tohto záveru treba predovšetkým uviesť, ţe obsah konkrétne

uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov o ktoré sa v dovolaní opiera existencia

určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne, t. j. vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu

dovolacieho dôvodu uvedeného v Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie

len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom

ale v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide

o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa

Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam

súdov je určený na nápravu výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb, ako to

8

vyplýva z konštrukcie jednotlivých dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a/

aţ písm. l/ , resp. aj podľa

Dovolanie je moţné podať (aj vtedy) podľa , ak vo veci

rozhodol nepríslušný súd, pričom obaja obvinení poukazujú na naplnenie práve tohto

dovolacieho dôvodu, v zmysle ktorého povaţujú bývalý Špeciálny súd v Pezinku

za nepríslušný, poukazujúc na rozpor vzniku a existencie tejto inštitúcie s Slovenskej

republiky. Argumentujú výlučne nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky nevylúčil, ani nespochybnil

podanie dovolania podľa ustanovení

Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti,

ktorý je dôleţitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto moţnosti

podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, musia byť nutne obmedzené, aby sa širokým

uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná

inštancia. Dôvody dovolania sú podstatne uţšie v porovnaní s dôvodmi zakotvenými pre

zrušenie rozsudku v odvolacom konaní.

Na podklade vyjadreného, je dovolací dôvod v zmysle

naplnený vtedy, ak neboli dodrţané ustanovenia upravujúce príslušnosť súdov,

t. j. vo veci rozhodol súd, ktorý nebol vecne, miestne alebo funkčne príslušný.

Vychádzajúc z hmotnoprávnych a procesnoprávnych predpisov upravujúcich

príslušnosť súdov, bol bývalý Špeciálny súd v Pezinku vecne, miestne a funkčne príslušným

súdom a zároveň mu bola daná právomoc na konanie a rozhodovanie v trestnej veci

obvineného R. Š. a spol.

Vecná príslušnosť tohto súdu je upravená v ustanovení účinného

do 1. januára 2006, v zmysle ktorého Špeciálny súd vykonáva konanie o trestných činoch

patriacich do jeho právomoci v prvom stupni (právomoc Špeciálneho súdu -

účinného do 1. januára 2006). Podľa o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov účinného do 16. júla 2009, Špeciálny súd koná a rozhoduje

9

v trestnoprávnych veciach a v iných veciach, o ktorých to ustanovuje predpis o konaní pred

súdmi.

Vzhľadom na námietky oboch obvinených o „neústavnosti tejto inštitúcie a tým

vyplývajúcej nepríslušnosti Špeciálneho súdu,“ je nutné vysvetliť, ako sa s otázkou

právoplatnosti a vykonateľnosti doteraz vydaných rozhodnutí vysporiadal Ústavný súd

v náleze z 20. mája 2009, sp. zn. (ďalej len „ nález ústavného súdu“), v ktorom

sa konštatuje, ţe právoplatné, ale nevykonané rozsudky Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej

prokuratúry nie sú na základe tohto rozhodnutia dotknuté dôvodom na obnovu konania podľa

ustanovení v zmysle Z.

z o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov.

Podľa o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, ak súd

v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa

, rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti

takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia, je dôvodom obnovy

konania podľa ustanovení

Ústavný súd v náleze pripomína, ţe predmetné ustanovenie je aplikovateľné iba

na prípady, keď bol právoplatný, ale ešte nevykonaný rozsudok v trestnom konaní, vydaný

na základe bezprostrednej aplikácie právneho predpisu vytvárajúceho priamy hmotnoprávny

základ súdneho rozhodnutia, ktorý stratil účinnosť podľa . V niektorých

prípadoch nemoţno vylúčiť ani dopad neústavnosti procesných ustanovení právnych

predpisov na aplikovateľnosť § 41b ods. 1 vo vzťahu k takýmto rozsudkom. V takýchto

prípadoch je však nevyhnutnou podmienkou existencia priamej príčinnej súvislosti medzi

neústavnosťou aplikovanej procesnej normy a zásahom do základných práv.

V odôvodnení citovaného nálezu Ústavný súd Slovenskej republiky ďalej konštatoval,

ţe zásadné dôvody rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o nesúlade

napadnutých právnych predpisov s a s označenými medzinárodnými zmluvami sa

týkajú kolízie inštitucionálneho vymedzenia a postavenia Špeciálneho súdu v systéme súdov

10

Slovenskej republiky a úpravy postavenia jeho sudcov s ústavnými princípmi, ţe nie je daná

priama príčinná súvislosť medzi povahou zisteného nesúladu právnych predpisov

v rámci abstraktnej ochrany ústavnosti a obsahom rozhodnutí vydaných Špeciálnym

súdom v individuálnych prípadoch. Právne predpisy, ktorých nesúlad Ústavný súd

Slovenskej republiky vyslovil v bode 1. citovaného nálezu, nepredstavujú hmotnoprávny

základ rozsudkov Špeciálneho súdu v jednotlivých trestných veciach v zmysle § 41b ods. 1

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred

ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, v dôsledku čoho v bode 3.

citovaného nálezu vylúčil moţnosť obnovy konania z dôvodu straty účinnosti zákona

č. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu Špeciálnej prokuratúry a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Nálezom Ústavný súd zdôrazňuje, ţe jeho rozhodnutia vo vzťahu k preskúmavaným

právnym predpisom majú účinky ex nunc (do budúcna) a zároveň, ţe týmto rozhodnutím nie

sú dotknuté vydané rozhodnutia Špeciálneho súdu v trestnom konaní.

Nadväzujúc na uvedené, je potrebné upozorniť, ţe Ústavný súd síce nevylúčil podanie

dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, z taxatívne uvedených dôvodov

v ustanovení aţ písm. l/ a , ale zároveň je potrebné dodať,

ţe citovaný nález ústavného súdu, nie je dôvodom dovolania v zmysle ustanovenia § 371

ods. 1 písm. a/

Z obsahu dovolania obvineného J. K. vyplýva, ţe ako osobitný dovolací dôvod,

uplatňuje aj skutočnosť, ţe mu bolo upreté právo na obhajobu v otázke hodnotenia

a odmietnutia vykonania navrhnutých dôkazov, - ako aj ich „premiestnenia“ vzhľadom

k rozdeleniu obţaloby na štyri časti.

Právo na obhajobu je jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu

zabezpečujúcim „rovnosť zbraní“ medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom ako

ţalobcom v trestnom konaní na strane druhej. Táto základná zásada trestného konania

je v upravená v ustanovení , je zakotvená v

Slovenskej republiky a je garantovaná v ďalších významných právnych dokumentoch, akými

sú Listina základných práv a slobôd a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

11

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý

čas a moţnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

Porušenie práva na obhajobu je závaţnou, resp. podstatnou chybou konania. Dovolací

dôvod podľa je však koncipovaný oveľa uţšie, nie je ním

akékoľvek (resp. kaţdé) porušenie práva na obhajobu, ale len porušenie tohto práva

„zásadným spôsobom“.

Pri posudzovaní, či v tom - ktorom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo

obvineného na obhajobu, sú dôleţité konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné

vyhodnotiť individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach. Podstatou práva na obhajobu

je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli okrem iného objasnené aj

všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného a aby sa na ne v konaní a pri

rozhodovaní prihliadalo.

Vychádzajúc z uvedeného, právo na obhajobu zahŕňa viacero komponentov a dovolací

dôvod v tomto zmysle bude spravidla naplnený pri nerešpektovaní ustanovení

o povinnej obhajobe, pri vykonávaní procesných úkonov smerujúcich k rozhodnutiu vo veci

bez prítomnosti obhajcu a pod., čo sa v posudzovanom prípade nezistilo. Naopak, obvinený

vyuţíval v celom rozsahu moţnosť aktívnej osobnej obhajoby i obhajoby prostredníctvom

obhajcu.

Z obsahu zväzkov spisového materiálu vyplýva, ţe obvinený mal moţnosť

od začiatku konania sa vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kládli za vinu,

k dôkazom o nich, robiť návrhy, podávať ţiadosti a opravné prostriedky, zúčastňovať sa na

procesných úkonoch osobne i prostredníctvom obhajcu, vypočúvať svedkov, ktorých sám

alebo prostredníctvom obhajcu navrhol a klásť im otázky.

Neobstojí ani tvrdenie obvineného, ţe jeho právo na obhajobu bolo zásadným

spôsobom porušené práve tým, ţe súdy nezabezpečili do spisu aj dôkazy svedčiace

v prospech obvineného. Povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu je zaoberať

sa kaţdým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď

12

vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, ţe sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú.

Nemoţno však úspešne podať dovolanie z dôvodu podľa

na podklade toho, ţe sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo.

Právo na obhajobu obvinených nemôţe byť porušené ani tým, ţe súd, vychádzajúc

zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, hodnotí dôkazy ináč neţ je predstava obvineného

alebo inej strany v konaní.

Najvyšší súd aj v tejto súvislosti preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie,

ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe námietku obvineného, ţe v konaní bolo

zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu, nie je moţné akceptovať.

Rovnako neprípustným v dovolacom konaní je aj namietanie nesprávneho,

či neúplného zistenia motívu páchateľa v dôsledku nevykonaného dokazovania alebo

nesprávneho vyhodnotenia vykonaného dokazovania, keďţe tento argument predstavuje

namietanie skutkových zistení.

Obvinený R. Š. poukázal na naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1

písm. g/ tým, ţe rozhodnutie je zaloţené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané

zákonným spôsobom. V tejto súvislosti upozorňuje na neúplne vykonané dokazovanie,

nepreukazujúce mu jednoznačne vinu, konkrétne výpoveď obvineného P. L. povaţuje za

nevieryhodnú, získanú pod nátlakom a hrozbou a zároveň plnú rozporov v porovnaní

s výpoveďou znalca Prof. MUDr. F. N.

Podľa účinného do 1. januára 2006, za dôkaz môţe poslúţiť

všetko, čo môţe prispieť na náleţité objasnenie veci a čo bolo získané zákonným spôsobom

z dôkazných prostriedkov.

Za zákonný spôsob získania dôkazu z dôkazných prostriedkov v zmysle § 89 ods. 3

účinného do 1. januára 2006, treba povaţovať jednak splnenie formálnych,

t.j. procesných podmienok vyţadovaných alebo iným osobitným zákonom na

vykonanie konkrétneho dôkazu a jednak splnenie obsahových (materiálnych) podmienok,

13

t.j. aby úkon, pouţitý dôkazný prostriedok na vykonanie resp. získanie dôkazu, bol zameraný

na zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a pouţitý môţe byť.

Z obsahu podaného dovolania je zrejmé, ţe existencia uplatneného dovolacieho

dôvodu, je zaloţená výlučne na skutkových výhradách obvineného. Podstatou dovolania

je teda snaha dosiahnuť, aby dovolací súd prehodnotil vykonané dôkazy a na základe

ich iného hodnotenia dospel k odlišným skutkovým záverom, neţ aké urobili prvostupňový

a odvolací súd.

Uvedené tvrdenia uvádzal obvinený R. Š. uţ v riadnych opravných prostriedkoch

v predchádzajúcich štádiách konania. Výpoveďou P. L., ako aj podstatnou časťou týchto

námietok, sa odvolací súd zaoberal a stotoţnil sa so skutkovými a právnymi závermi

prvostupňového súdu.

Dôkazy, z ktorých pri rozhodovaní súdy oboch stupňov vychádzali, boli získané

zákonným spôsobom, a preto najvyšší súd v posudzovanom prípade nezistil, ţe by bol daný

dovolací dôvod v zmysle

Na základe vyjadreného rozboru vyplýva, ţe dovolanie obsahuje argumenty

a subjektívne názory stojace mimo uplatnených dovolacích dôvodov, lebo dovolací súd po

preskúmaní veci ţiaden z týchto dovolacích dôvodov nezistil.

So zreteľom na to, ţe v posudzovanom prípade neboli splnené podmienky dovolania

podľa , dovolací súd musel dovolania obvinených, J. K. a R. Š.,

podľa odmietnuť.

Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 12. mája 2011

14

JUDr. Štefan H a r a b i n , v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Kristína Cíchová