Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
ac2/364055.e392d0.pdf
PDF · 254.13 KB
No categories available
1TdoV/4/2010
Najvyšší súd 1 TdoV - 4/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Štefana
Harabina a sudcov JUDr. Milana Lipovského, JUDr. Emila Bdţocha, JUDr. Pavla Tomana
a JUDr. Štefana Michalíka na neverejnom zasadnutí konanom 12. mája 2011 v Bratislave,
v trestnej veci obvineného R. Š. a spol., vedenej na Špeciálnom súde v Pezinku pod sp. zn.
PK- 2 Tš 9/2005, prejednal dovolanie, ktoré podali obvinení R. Š., zastúpený obhajkyňou
JUDr. K. D., advokátkou v K. a J. K., zastúpený JUDr. J. K., advokátom v B. B., proti
uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. decembra 2006, sp. zn.
2 Toš 33/2006, a takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. sa dovolanie obvinených R. Š. a J. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku z 3. mája 2006, sp. zn.
PK-2 Tš 9/2005, boli obvinení R. Š. a J. K. uznaní za vinných v bode I. zo spáchania
trestného činu vraţdy podľa § 219 ods. 1, 2 písm. h/ Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení platnom
do 31. júla 2001 (ďalej len Tr. zák.) formou spolupáchateľstva podľa § 9
ods. 2 Tr. zák. a v bode II. z trestného činu vraţdy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. c/
a písm. h/ Tr. zák. formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Tr. zák., na tom skutkovom
základe, ţe
v bode I. obvinení R. Š., J. K. a P. L.
- po vzájomnej dohode a vo vzájomnej súčinnosti po vylákaní Ing. M. N., nar. X.,
trvale bytom P., T. č. X., nezistenou osobou do chatky hotela P. L. v M., za účelom
pokračovania v presne nešpecifikovanej podnikateľskej činnosti, v presne nezistený deň,
v novembri 2000 po 20. novembri 2000, v poobedňajších hodinách, tohto s úmyslom ho
usmrtiť, odviezli presne nestotoţneným motorovým vozidlom do objektu senníka so skladom
a dielňou v areáli bývalého JRD M. - K., ktorý mal prostredníctvom firmy D., s.r.o. fakticky
prenajatý P. L. tak, ţe P. L. zabezpečil vstup cez vrátnicu areálu a do objektu a v období, keď
sa P. L. na príkaz J. K. vrátil do svojho domu pre pištoľ, ho na tomto mieste R. Š. a J. K.
s úmyslom usmrtiť, a tak zakryť činnosť, o ktorej mali dôvod predpokladať, ţe je trestným
činom, obmedzili v osobnej slobode a presne nestotoţnená osoba z dvojice J. K. a R. Š. ho
poudierala kladivom presne nezistených tvarov do hlavy, takto ho usmrtili a telo Ing. M. N.
spoločne vloţili do dopredu na tento účel pripravenej plastovej nádoby a poliali ho presne
nezisteným mnoţstvom koncentrovanej kyseliny sírovej, ktorú predtým dal zakúpiť P. L. vo
firme N.-S., s.r.o., B., pričom došlo k rozpusteniu tela a túto hmotu v nasledujúce hodiny P. L.
a M. S., nar. X., vyliali do jednej z ţúmp v objekte bývalého JRD M.-K. a poškodenú nádobu,
v ktorej telo rozpustili, spálili v objekte bývalého JRD M.-K.
v bode II. obvinení R. Š., J. K. a P. L.
- po vzájomnej dohode a vo vzájomnej súčinnosti, v presne nezistený deň, v decembri
po 17. decembri 2000, R. Š. a J. K. za fingovaným účelom obhliadky keramických výrobkov
na predaj s úmyslom usmrtiť, vylákali a presne nestotoţneným motorovým vozidlom odviezli
M. C., nar. X., bytom L., ul P. K. X., do M., do objektu senníka so skladom a dielňou v areáli
bývalého JRD M.- K., ktorý mal prostredníctvom firmy D., s.r.o. fakticky prenajatý P. L.,
a ktorý im zabezpečil vstup do objektu, kde R. Š. a J. K. s úmyslom usmrtiť, a tak zakryť
činnosť, o ktorej mali dôvod predpokladať, ţe je trestným činom, M. C. spoločne obmedzili
osobnú slobodu a zatiaľ, čo obţalovaný L. stál pred objektom, presne nestotoţnená osoba
z dvojice J. K. a R. Š. vystrelila najmenej dva výstrely z presne nestotoţnenej krátkej strelnej
zbrane na telo M. C., takto ho usmrtili a jeho telo vloţili do pripravenej umelohmotnej
nádoby, poliali ho nezisteným mnoţstvom koncetrovanej kyseliny sírovej, ktorú dal zakúpiť
P. L. vo firme N.-S., s.r.o., Bratislava, pričom došlo k rozpusteniu tela na neupresnenú hmotu,
ktorú potom v nasledujúce hodiny P. L. a M. S., nar. X., vyliali do ţumpy v objekte bývalého
JRD M.-K.
Bývalý Špeciálny súd v Pezinku za tieto trestné činy uloţil obvinenému R. Š. podľa
§ 219 ods. 1 Tr. zák., s pouţitím § § 35 ods. 1, 29 ods. 2 Tr. zák. výnimočný úhrnný trest
odňatia slobody v trvaní 25 (dvadsaťpäť) rokov a podľa § 39a ods. 2 písm. c/ Tr. zák. bol
zaradený na výkon trestu do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny.
Obvinenému J. K. bol za uvedené trestné činy uloţený podľa § 219 ods. 2 Tr. zák.,
s pouţitím § 35 ods. 1, § 29 ods. 3 Tr. zák. výnimočný úhrnný trest odňatia slobody na
doţivotie. Podľa § 39a ods. 2 písm. c/ Tr. zák. bol obvinený zaradený na výkon trestu do III.
(tretej) nápravnovýchovnej skupiny.
Ďalej podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Tr. zák. č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších
predpisov kaţdému obvinenému uloţil ochranný dohľad v trvaní 3 (tri) roky.
Prvostupňový súd uţ skôr citovaným rozsudkom rozhodol aj o uplatnených nárokoch
na náhradu škody tak, ţe podľa § 229 ods. 1 Tr. por. č. 141/1961 Zb. účinného do 1. janu-
ára 2006 poškodených:
H. Š., nar. X. v S. N. V., trvale bytom T. X., P.,
I. S., nar. X. v N., trvale bytom B.S. T. X., Ţ.,
V. C., nar. X. v L., trvale bytom J. ulica X., N. - K.,
odkázal s ich nárokmi na náhradu škody na konanie vo veciach občianskoprávnych.
Tento rozsudok podľa § 139 ods. 1 písm. b/, alinea cc/ Tr. por. účinného do 1. janu-
ára 2006, nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 7. decembra 2006 v spojitosti
s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Toš 33/2006, ktorým podľa
§ 256 Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006, zamietol odvolania obvinených R. Š., J.
K., D. P., P. T. a P. L..
Odpisy uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky boli obom obvineným a ich
obhajcom doručené 21. júna 2007, resp. 22. júna 2007.
Špecializovaný trestný súd v Pezinku predloţil 4. februára 2010 Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky dovolania, ktoré podali obvinení J. K. 5. novembra 2009 a R. Š.
9. decembra 2009, prostredníctvom obhajcov na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku
proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. decembra 2006, sp. zn.
2 Toš 33/2006. Domáhali sa nimi, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil porušenie
zákona v ich neprospech z dôvodu uvedeného v ustanovení § 371 ods. 1 písm. a/ Tr. por.,
ktorý spočíva v tom, ţe vo veci rozhodol nepríslušný súd. Obvinený J. K. ďalej uplatnil
dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., ktorého podstatou je, ţe zásadným
spôsobom bolo porušené právo na obhajobu a obvinený R. Š. poukázal aj na naplnenie
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., lebo rozhodnutie je zaloţené na
dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Svoje odvolania odôvodnili
nasledovne :
Obaja obvinení vo svojom dovolaní poukazujú na skutočnosť, že súd prvého stupňa,
bývalý Špeciálny súd v Pezinku, ktorý vo veci rozhodoval, je nepríslušným, čo je podľa nich
potvrdené nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 20. mája 2009, sp. zn.
PL ÚS-17/08, v zmysle ktorého zriadenie Špeciálneho súdu v Pezinku nebolo v súlade
s Ústavou Slovenskej republiky. Už v odvolacom konaní namietali nelegitímnosť celého
konania, ako aj vyneseného rozsudku Špeciálneho súdu v Pezinku, ktorý podľa ich názoru
nie je nestranný a nezávislý. Ústavný súd Slovenskej republiky v citovanom náleze nevylúčil
ani nespochybnil podanie dovolania podľa ustanovení Trestného poriadku. Ďalej v dovolaní
konštatujú, že pre Špeciálny súd je charakteristické, že tu existuje špecifický právny režim pre
výber sudcov a výkon ich funkcie na tomto súde podmienený dohľadom bezpečnostného
orgánu výkonnej moci a s tým spojené nedostatočné právne garancie pred zasahovaním
do výkonu ich právomoci. Takto vytvorený charakter Špeciálneho súdu a jeho nejednoznačné
zaradenie do systému súdov Slovenskej republiky nie je v súlade s článkom 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, lebo porušuje princíp právnej istoty implikovaný v koncepcii
materiálneho právneho štátu, keď právne postavenie sudcov na Špeciálnom súde spochybňuje
možnosťou Národného bezpečnostného úradu kedykoľvek zrušiť sudcovi osvedčenie
o bezpečnostnej previerke, a tým spôsobiť zánik jeho pôsobenia na Špeciálnom súde v konaní
bez jednoznačných a vopred predvídateľných pravidiel, a jednak kreuje Špeciálny súd
spôsobom, ktorý narúša deľbu moci medzi mocou súdnou a výkonnou v prospech moci
výkonnej, čím porušuje aj zásady demokratického štátu, osobitne garancie sudcovskej
nezávislosti.
Obvinený J. K. uvádza osobitne vo svojom dovolaní, že porušenie jeho práva na
obhajobu vidí v tom, že súd jeho výpoveď vyhodnotil ako nevierohodnú, bez dostatočného
preskúmania mnohé z jeho návrhov zamietol, bolo mu znemožnené použiť ďalšie dôkazy, ako
aj skutočnosť, že súd prvého stupňa neopodstatnene odmietol vykonať výsluch svedkyne I. M..
Obvinený ďalej poukázal na závažné porušenie ustanovenia § 116 ods. 1
Tr. por., v zmysle ktorého, ak je potrebné vyšetriť duševný stav obvineného, sa priberú vždy
dvaja znalci z odboru psychiatrie. Porušenie tohto ustanovenia spočíva podľa neho v tom, že
na hlavnom pojednávaní bol vypočutý len jeden znalec - psychiater, pričom nešlo len
o potvrdenie znaleckého posudku, prípadne o stručné vysvetlenie niektorých pojmov, ale tento
znalec bol predvolaný a vypočutý na hlavnom pojednávaní trikrát a jeho výpoveď je napísaná
na 19-tich stranách. Obdobne porušenie svojich práv vidí aj v tom, že znalec z odboru
psychológie, Mgr. D., odpovedala na hlavnom pojednávaní bez akejkoľvek prípravy a bez
možnosti premyslieť si odpovede na rôzne sugestívne otázky. Upozorňuje tiež
na argumentáciu uvedenú už v odvolaní, podľa ktorej súd nezisťoval, ktoré z činov svedka L.
boli vykonané z jeho vlastnej iniciatívy, a ktoré pod nátlakom. Za veľký nedostatok považuje
obvinený to, že súd bližšie neskúmal nákup väčšieho počtu veľkých plastových nádob.
Rovnaká situácia podľa neho nastala aj vo vzťahu k tej skutočnosti, že obvinený P. L. bol
obžalovaný aj pod bodom VI. obžaloby zo skutku kvalifikovaného ako pokus trestného činu
vraždy a ten nebol predmetom tohto konania. Mal sa ho dopustiť 29. júla 2000 na
poškodenom M. Z., pričom z časového hľadiska ide o prvý závažný násilný trestný čin.
Prvostupňový súd tento skutok rovnako ako ekonomickú trestnú činnosť na hlavnom
pojednávaní neprejednával, ale na rozdiel od pokusu trestného činu vraždy svedkom L., ktorý
v rozsudku neuvádza, ekonomickú trestnú činnosť považuje za motív vražedného konania.
Odvolací súd sa nepridržiaval zásady, podľa ktorej môže spoločne posúdiť tú časť odvolania
viacerých obvinených, ktorá je rovnaká alebo má rovnakú podstatu, ale musí osobitne
posudzovať tie časti odvolaní každého jednotlivého obvineného, v ktorých sú ich odvolacie
argumentácie odlišné, a to vo vzťahu k motívu konania obvinených. Obvinení J. K. v tejto
súvislosti tvrdí, že Špeciálny súd ani odvolací súd nepreukázali, prečo by mal úmysel zakrývať
činnosť, „o ktorej mal dôvod predpokladať, že je trestným činom“, ak sa žiadnej takejto
činnosti nedopustil. K porušeniu práva na obhajobu podľa názoru obvineného malo dôjsť aj
tým, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v napadnutom rozhodnutí súhlasil s postupom súdu
prvého stupňa, ktorý rozdelil obžalobu na štyri časti, čím rozdelil aj dôkazy a zároveň tak
došlo aj k premiestneniu dôkazov.
Obvinený R. Š. vo svojom dovolaní navyše uvádza, že záver o jeho vine nebol
jednoznačne preukázaný dôkazmi. Namietal zistenia súdu, ktoré sú podľa neho v rozpore
s výpoveďou P. L. a zároveň poukazuje na to, že jeho výpoveď je jediným, a to nepriamym
dôkazom. Podľa jeho názoru je nepreskúmateľný záver o motíve trestnej činnosti, pričom
v tomto smere nebolo vykonané žiadne dokazovanie. Poukazuje na rozpory vo výpovediach
P. L. a znalca Prof. MUDr. F. N.. Obvinený tvrdí, že P. L. sa priznal P. nátlakom zo strany
vyšetrovateľa, pričom mu bola sľúbená výhoda v trestnoprávnom konaní a o niektorých
skutočnostiach sa dozvedel až z vyšetrovacieho spisu, z čoho vyplýva, že bol ovplyvnený
a získal tým osobný prospech, čím sa jeho výpoveď stala nevieryhodnou.
Z týchto dôvodov obaja obvinení vo svojom dovolaní navrhli, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky po vyslovení porušenia zákona z vyššie uvedených dôvodov
v ustanovení § 15a ods. 2 a § 17 ods. 1, 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006
a v ustanoveniach § 2 ods. 4, ods. 5, ods. 13 a § 33 ods. 1, ods. 3 Tr. por. účinného
do 1. januára 2006, zrušil uznesenie v napadnutých výrokoch podľa § 386 ods. 2 Tr. por.
a podľa § 388 ods. 1 Tr. por., pričom obvinený J. K. navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky prikázal Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku, aby vec v potrebnom rozsahu
znovu prerokoval a rozhodol. Obvinený R. Š. z vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol vo veci.
V zmysle § 376 Tr. por. sa k obsahu uvedeného dovolania vyjadril obvinený P. L.
a poškodení V. C. a H. Š..
Obvinený P. L. v písomnom vyjadrení, doručenom Špecializovanému trestnému súdu
23. decembra 2009, argumentoval nasledovne:
15. decembra 2009 mi boli doručené dva rovnopisy dovolania obvineného R. Š.
a J. K.. Obaja zhodne namietajú moje priznanie z pomoci vrážd a odôvodňujú ho tým, že na
mňa zo strany vyšetrovateľa a súdu bol vyvíjaný nátlak a hrozby, s čím nesúhlasím.
V. C., ako poškodený, sa vyjadril k obsahom uvedených dovolaní 23. decembra 2009,
takto :
Osobne som sa zúčastňoval všetkých pojednávaní na bývalom Špeciálnom súde
v Pezinku a Najvyššom súde Slovenskej republiky v Bratislave a som presvedčený,
že obvinený R. Š. a spol., mali dosť priestoru na obhajobu a boli spravodlivo odsúdení.
Poškodená H. Š., k podaným dovolaniam, vo svojom vyjadrení z 25. januára 2010,
uviedla:
Aj keď ako poškodená nemám možnosť sa vyjadrovať k vine, Špecializovaný trestný
súd v tomto konaní rozhodol v súlade so zákonom a ja sama som absolútne presvedčená
o zodpovednosti oboch páchateľov za smrť môjho syna Ing. M. N.. Ich podanie považujem len
za snahu zbaviť sa zodpovednosti. Súd konal spravodlivo a aj rozhodol v tejto veci
spravodlivo a v zmysle zákona.
Poškodená, H. Š., navrhla, aby dovolací súd podľa § 392 ods. 1 Tr. por. dovolania
obvinených odmietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil,
ţe dovolania sú prípustné (§ 368 ods. 1 Tr. por.), boli podané oprávnenými osobami (§ 369
ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonnej lehote a na mieste, kde moţno tento mimoriadny opravný
prostriedok podať (§ 370 ods. 1 Tr. por.), ale súčasne po preskúmaní veci zistil aj to,
ţe podané dovolania je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, ţe nie sú
splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. ( § 382 písm. c/ Tr. por.).
Na vysvetlenie tohto záveru treba predovšetkým uviesť, ţe obsah konkrétne
uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov o ktoré sa v dovolaní opiera existencia
určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne, t. j. vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu
dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie
len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom
ale v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide
o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c/ Tr. por.
Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam
súdov je určený na nápravu výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb, ako to
vyplýva z konštrukcie jednotlivých dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a/
aţ písm. l/ Tr. por., resp. aj podľa § 374 ods. 3 Tr. por.
Dovolanie je moţné podať (aj vtedy) podľa § 371 ods. 1 písm. a/ Tr. por. , ak vo veci
rozhodol nepríslušný súd, pričom obaja obvinení poukazujú na naplnenie práve tohto
dovolacieho dôvodu, v zmysle ktorého povaţujú bývalý Špeciálny súd v Pezinku
za nepríslušný, poukazujúc na rozpor vzniku a existencie tejto inštitúcie s Ústavou Slovenskej
republiky. Argumentujú výlučne nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
PL. ÚS 17/08, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky nevylúčil, ani nespochybnil
podanie dovolania podľa ustanovení Tr. por.
Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti,
ktorý je dôleţitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto moţnosti
podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, musia byť nutne obmedzené, aby sa širokým
uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná
inštancia. Dôvody dovolania sú podstatne uţšie v porovnaní s dôvodmi zakotvenými pre
zrušenie rozsudku v odvolacom konaní.
Na podklade vyjadreného, je dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. a/ Tr. por.
naplnený vtedy, ak neboli dodrţané ustanovenia Tr. por. upravujúce príslušnosť súdov,
t. j. vo veci rozhodol súd, ktorý nebol vecne, miestne alebo funkčne príslušný.
Vychádzajúc z hmotnoprávnych a procesnoprávnych predpisov upravujúcich
príslušnosť súdov, bol bývalý Špeciálny súd v Pezinku vecne, miestne a funkčne príslušným
súdom a zároveň mu bola daná právomoc na konanie a rozhodovanie v trestnej veci
obvineného R. Š. a spol.
Vecná príslušnosť tohto súdu je upravená v ustanovení § 17 ods. 2 Tr. por. účinného
do 1. januára 2006, v zmysle ktorého Špeciálny súd vykonáva konanie o trestných činoch
patriacich do jeho právomoci v prvom stupni (právomoc Špeciálneho súdu - § 15a Tr. por.
účinného do 1. januára 2006). Podľa § 9 ods. 1 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov účinného do 16. júla 2009, Špeciálny súd koná a rozhoduje
v trestnoprávnych veciach a v iných veciach, o ktorých to ustanovuje predpis o konaní pred
súdmi.
Vzhľadom na námietky oboch obvinených o „neústavnosti tejto inštitúcie a tým
vyplývajúcej nepríslušnosti Špeciálneho súdu,“ je nutné vysvetliť, ako sa s otázkou
právoplatnosti a vykonateľnosti doteraz vydaných rozhodnutí vysporiadal Ústavný súd
v náleze z 20. mája 2009, sp. zn. PL. ÚS 17/08 (ďalej len „ nález ústavného súdu“), v ktorom
sa konštatuje, ţe právoplatné, ale nevykonané rozsudky Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej
prokuratúry nie sú na základe tohto rozhodnutia dotknuté dôvodom na obnovu konania podľa
ustanovení Tr. por. v zmysle § 41b zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.
z o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov.
Podľa § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, ak súd
v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa
čl. 125 ústavy, rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti
takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia, je dôvodom obnovy
konania podľa ustanovení Tr. por.
Ústavný súd v náleze pripomína, ţe predmetné ustanovenie je aplikovateľné iba
na prípady, keď bol právoplatný, ale ešte nevykonaný rozsudok v trestnom konaní, vydaný
na základe bezprostrednej aplikácie právneho predpisu vytvárajúceho priamy hmotnoprávny
základ súdneho rozhodnutia, ktorý stratil účinnosť podľa čl. 125 ods. 3 ústavy. V niektorých
prípadoch nemoţno vylúčiť ani dopad neústavnosti procesných ustanovení právnych
predpisov na aplikovateľnosť § 41b ods. 1 vo vzťahu k takýmto rozsudkom. V takýchto
prípadoch je však nevyhnutnou podmienkou existencia priamej príčinnej súvislosti medzi
neústavnosťou aplikovanej procesnej normy a zásahom do základných práv.
V odôvodnení citovaného nálezu Ústavný súd Slovenskej republiky ďalej konštatoval,
ţe zásadné dôvody rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o nesúlade
napadnutých právnych predpisov s ústavou a s označenými medzinárodnými zmluvami sa
týkajú kolízie inštitucionálneho vymedzenia a postavenia Špeciálneho súdu v systéme súdov
Slovenskej republiky a úpravy postavenia jeho sudcov s ústavnými princípmi, ţe nie je daná
priama príčinná súvislosť medzi povahou zisteného nesúladu právnych predpisov
v rámci abstraktnej ochrany ústavnosti a obsahom rozhodnutí vydaných Špeciálnym
súdom v individuálnych prípadoch. Právne predpisy, ktorých nesúlad Ústavný súd
Slovenskej republiky vyslovil v bode 1. citovaného nálezu, nepredstavujú hmotnoprávny
základ rozsudkov Špeciálneho súdu v jednotlivých trestných veciach v zmysle § 41b ods. 1
zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, v dôsledku čoho v bode 3.
citovaného nálezu vylúčil moţnosť obnovy konania z dôvodu straty účinnosti zákona
č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu Špeciálnej prokuratúry a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Nálezom Ústavný súd zdôrazňuje, ţe jeho rozhodnutia vo vzťahu k preskúmavaným
právnym predpisom majú účinky ex nunc (do budúcna) a zároveň, ţe týmto rozhodnutím nie
sú dotknuté vydané rozhodnutia Špeciálneho súdu v trestnom konaní.
Nadväzujúc na uvedené, je potrebné upozorniť, ţe Ústavný súd síce nevylúčil podanie
dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, z taxatívne uvedených dôvodov
v ustanovení § 371 ods. 1 písm. a/ aţ písm. l/ a ods. 2 Tr. por., ale zároveň je potrebné dodať,
ţe citovaný nález ústavného súdu, nie je dôvodom dovolania v zmysle ustanovenia § 371
ods. 1 písm. a/ Tr. por.
Z obsahu dovolania obvineného J. K. vyplýva, ţe ako osobitný dovolací dôvod,
uplatňuje aj skutočnosť, ţe mu bolo upreté právo na obhajobu v otázke hodnotenia
a odmietnutia vykonania navrhnutých dôkazov, - ako aj ich „premiestnenia“ vzhľadom
k rozdeleniu obţaloby na štyri časti.
Právo na obhajobu je jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu
zabezpečujúcim „rovnosť zbraní“ medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom ako
ţalobcom v trestnom konaní na strane druhej. Táto základná zásada trestného konania
je v Tr. por. upravená v ustanovení § 2 ods. 9 Tr. por., je zakotvená v čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a je garantovaná v ďalších významných právnych dokumentoch, akými
sú Listina základných práv a slobôd a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý
čas a moţnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu.
Porušenie práva na obhajobu je závaţnou, resp. podstatnou chybou konania. Dovolací
dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. je však koncipovaný oveľa uţšie, nie je ním
akékoľvek (resp. kaţdé) porušenie práva na obhajobu, ale len porušenie tohto práva
„zásadným spôsobom“.
Pri posudzovaní, či v tom - ktorom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo
obvineného na obhajobu, sú dôleţité konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné
vyhodnotiť individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach. Podstatou práva na obhajobu
je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli okrem iného objasnené aj
všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného a aby sa na ne v konaní a pri
rozhodovaní prihliadalo.
Vychádzajúc z uvedeného, právo na obhajobu zahŕňa viacero komponentov a dovolací
dôvod v tomto zmysle bude spravidla naplnený pri nerešpektovaní ustanovení Tr. por.
o povinnej obhajobe, pri vykonávaní procesných úkonov smerujúcich k rozhodnutiu vo veci
bez prítomnosti obhajcu a pod., čo sa v posudzovanom prípade nezistilo. Naopak, obvinený
vyuţíval v celom rozsahu moţnosť aktívnej osobnej obhajoby i obhajoby prostredníctvom
obhajcu.
Z obsahu zväzkov spisového materiálu vyplýva, ţe obvinený mal moţnosť
od začiatku konania sa vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kládli za vinu,
k dôkazom o nich, robiť návrhy, podávať ţiadosti a opravné prostriedky, zúčastňovať sa na
procesných úkonoch osobne i prostredníctvom obhajcu, vypočúvať svedkov, ktorých sám
alebo prostredníctvom obhajcu navrhol a klásť im otázky.
Neobstojí ani tvrdenie obvineného, ţe jeho právo na obhajobu bolo zásadným
spôsobom porušené práve tým, ţe súdy nezabezpečili do spisu aj dôkazy svedčiace
v prospech obvineného. Povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu je zaoberať
sa kaţdým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď
vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, ţe sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú.
Nemoţno však úspešne podať dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
na podklade toho, ţe sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo.
Právo na obhajobu obvinených nemôţe byť porušené ani tým, ţe súd, vychádzajúc
zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, hodnotí dôkazy ináč neţ je predstava obvineného
alebo inej strany v konaní.
Najvyšší súd aj v tejto súvislosti preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe námietku obvineného, ţe v konaní bolo
zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu, nie je moţné akceptovať.
Rovnako neprípustným v dovolacom konaní je aj namietanie nesprávneho,
či neúplného zistenia motívu páchateľa v dôsledku nevykonaného dokazovania alebo
nesprávneho vyhodnotenia vykonaného dokazovania, keďţe tento argument predstavuje
namietanie skutkových zistení.
Obvinený R. Š. poukázal na naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1
písm. g/ Tr. por. tým, ţe rozhodnutie je zaloţené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané
zákonným spôsobom. V tejto súvislosti upozorňuje na neúplne vykonané dokazovanie,
nepreukazujúce mu jednoznačne vinu, konkrétne výpoveď obvineného P. L. povaţuje za
nevieryhodnú, získanú pod nátlakom a hrozbou a zároveň plnú rozporov v porovnaní
s výpoveďou znalca Prof. MUDr. F. N.
Podľa § 89 ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006, za dôkaz môţe poslúţiť
všetko, čo môţe prispieť na náleţité objasnenie veci a čo bolo získané zákonným spôsobom
z dôkazných prostriedkov.
Za zákonný spôsob získania dôkazu z dôkazných prostriedkov v zmysle § 89 ods. 3
Tr. por. účinného do 1. januára 2006, treba povaţovať jednak splnenie formálnych,
t.j. procesných podmienok vyţadovaných Tr. por. alebo iným osobitným zákonom na
vykonanie konkrétneho dôkazu a jednak splnenie obsahových (materiálnych) podmienok,
t.j. aby úkon, pouţitý dôkazný prostriedok na vykonanie resp. získanie dôkazu, bol zameraný
na zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a pouţitý môţe byť.
Z obsahu podaného dovolania je zrejmé, ţe existencia uplatneného dovolacieho
dôvodu, je zaloţená výlučne na skutkových výhradách obvineného. Podstatou dovolania
je teda snaha dosiahnuť, aby dovolací súd prehodnotil vykonané dôkazy a na základe
ich iného hodnotenia dospel k odlišným skutkovým záverom, neţ aké urobili prvostupňový
a odvolací súd.
Uvedené tvrdenia uvádzal obvinený R. Š. uţ v riadnych opravných prostriedkoch
v predchádzajúcich štádiách konania. Výpoveďou P. L., ako aj podstatnou časťou týchto
námietok, sa odvolací súd zaoberal a stotoţnil sa so skutkovými a právnymi závermi
prvostupňového súdu.
Dôkazy, z ktorých pri rozhodovaní súdy oboch stupňov vychádzali, boli získané
zákonným spôsobom, a preto najvyšší súd v posudzovanom prípade nezistil, ţe by bol daný
dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.
Na základe vyjadreného rozboru vyplýva, ţe dovolanie obsahuje argumenty
a subjektívne názory stojace mimo uplatnených dovolacích dôvodov, lebo dovolací súd po
preskúmaní veci ţiaden z týchto dovolacích dôvodov nezistil.
So zreteľom na to, ţe v posudzovanom prípade neboli splnené podmienky dovolania
podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., dovolací súd musel dovolania obvinených, J. K. a R. Š.,
podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietnuť.
Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 12. mája 2011
JUDr. Štefan H a r a b i n , v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Kristína Cíchová