Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 90/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. K., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody L.,

vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2

a čl. 6 ods. 3 písm. b) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Špeciálneho súdu Pezinok sp. zn. PK z 3. mája 2006, uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 7. decembra 2006

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 12. mája 2011

a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára

2012 doručená sťažnosť (doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 6. februára 2012)

J. K., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody L. (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods.

2, čl. 6 ods. 3 písm. b) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Špeciálneho súdu Pezinok (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn.

PK z 3. mája 2006, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 7. decembra 2006 a uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. „1TdoV 25/2010“ z 12. mája 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom špeciálneho

súdu sp. zn. PK z 3. mája 2006 uznaný vinným z trestných činov vraždy podľa

a v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a bol mu uložený výnimočný úhrný trest odňatia

slobody na doživotie. O podanom odvolaní sťažovateľa (a ostatných spoluobvinených)

rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 7. decembra 2006, ktorým toto

odvolanie ako nedôvodné podľa ustanovenia o trestnom

konaní súdnom () v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok účinný do 1. januára 2006“) zamietol.

Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd

v zmysle ustanovenia v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) odmietol, pretože neboli zistené

dôvody dovolania podľa ustanovení § 371 citovaného zákona.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že označenými rozhodnutiami špeciálneho súdu

a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práv zaručených čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1,

čl. 6 ods. 2 a čl. 6 ods. 3 písm. b) a d) dohovoru.

Sťažovateľ svoje námietky opieral o argumentáciu v podstate totožnú s obsahom

odvolacích a dovolacích námietok, ktoré uplatnil v priebehu dotknutého trestného konania

(pozri II. časť uznesenia ústavného súdu, bod 2 a 3).

Na základe uvedených námietok sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol o jeho

sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho práv zaručených čl. 5 ods. 1 písm. a),

čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2 a čl. 6 ods. 3 písm. b) a d) dohovoru označenými rozhodnutiami

špeciálneho súdu a najvyššieho súdu, tieto rozhodnutia zrušil a priznal mu náhradu trov

právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ pôvodné podanie, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 2. februára 2012,

doplnil podaním doručeným 6. februára 2012, v ktorom spresnil a skompletizoval

argumentáciu sťažnosti a jej zodpovedajúci petit rozšírený o námietku ďalších tomu

zodpovedajúcich práv zaručených dohovorom. Ústavný súd preto vychádzal z tejto

komplexnej podoby petitu sťažnosti a zohľadnil ho pri vymedzení predmetu svojho konania,

tak ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie práv zaručených čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6

ods. 1, čl. 6 ods. 2 a čl. 6 ods. 3 písm. b) a d) dohovoru.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: a) zákonné uväznenie po odsúdení

príslušným súdom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva: mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva: vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť

predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov

proti sebe.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2 a čl. 6

ods. 3 písm. b) a d) dohovoru rozsudkom špeciálneho súdu sp. zn. PK

z 3. mája 2006

Podľa zistenia ústavného súdu identické námietky sťažovateľa formulované ako

porušenie práva na spravodlivé súdne konanie rozsudkom špeciálneho súdu

sp. zn. PK z 3. mája 2006 už ústavný súd preskúmal v rámci konania vedeného

pod sp. zn. , v ktorom o nich rozhodol uznesením č. k. -9

z 31. októbra 2007 tak, že túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

Podľa návrh nie je prípustný, ak

a) sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa

rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli

splnené,

b) ústavný súd v tej istej veci koná,

c) navrhovateľ sa ním domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že v tejto časti sa sťažnosť sťažovateľa týka veci, o ktorej

už ústavný súd rozhodol, ústavný súd ju v tejto časti podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom

súde pri jej predbežnom prerokovaní podľa odmietol

ako neprípustnú.

2. K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2 a čl. 6

ods. 3 písm. b) a d) dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 7. decembra 2006

Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdu

reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 53 a 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu

o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty

na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne ).

V zmysle uvedeného preto ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietok

sťažovateľa uplatnených vo vzťahu k označenému rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktoré bolo

napadnuté dovolaním sťažovateľa a dovolacím súdom posúdené ako neprípustné.

Preskúmaním sťažnosti a príslušného spisového materiálu ústavný súd zistil tieto

relevantné skutočnosti, ktoré boli východiskom pre jeho rozhodovanie:

Rozsudkom špeciálneho súdu sp. zn. PK z 3. mája 2006 bol sťažovateľ

(spolu s ostatnými spoluobžalovanými) uznaný vinným z trestných činov vraždy podľa

a a bol mu uložený výnimočný úhrný trest odňatia

slobody na doživotie.

Proti predmetnému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal

porušenie svojho práva na spravodlivý proces. Sťažovateľ v úvode odvolania argumentoval,

že na hlavnom pojednávaní neboli vykonané žiadne dôkazy svedčiace v jeho prospech a že

prvostupňový súd svoje závery oprel o výpoveď spoluobžalovaného P. L. (ďalej len

„spoluobžalovaný P. L.“), ktorý čelí obžalobe zo štyroch trestných činov vraždy a ďalších

závažných trestných činov, pričom práve na jeho výpovedi „stojí, resp. padá celá

obžaloba“, a to napriek tomu, že tento spoluobžalovaný v prípravnom konaní vypovedal

rôzne, a teda hodnota jeho výpovede bola „pochybná“. Vo vzťahu k tejto výpovedi

sťažovateľ dôvodil, že pri vyšetrení duševného stavu tohto spoluobžalovaného bol dotyčný

trestne stíhaný iba pre jeden trestný čin vraždy, a znalci teda nemali k dispozícii poznatky

o ďalšej neskôr vyšetrovanej a do obžaloby zahrnutej trestnej činnosti, v dôsledku čoho

probanta nevnímali aj ako obvineného z účasti na ďalších trestných činoch vraždy.

Sťažovateľ ďalej namietal, že v súvislosti s vykonávaním tohto dôkazu (znaleckého

posudku) došlo k porušeniu ustanovenia účinného

do 1. januára 2006, pretože na hlavnom pojednávaní bol vypočutý iba jeden z dvoch

pribratých znalcov, hoci nešlo o potvrdenie skoršieho znaleckého posudku, ale aj

o zodpovedanie ďalších otázok. Sťažovateľ ďalej argumentoval, že prvostupňový súd sa

nevyrovnal dôsledne so všetkými pre posúdenie veci podstatnými dôkazmi a viaceré

skutočnosti, ktoré sa považovali za preukázané, sú podľa jeho názoru v rozpore

so správnym hodnotením dôkazov alebo vôbec z vykonaných dôkazov nevyplývajú.

V tomto smere sťažovateľ uviedol, že dôkazmi vôbec nebolo preukázané, že sa dopustil

ekonomickej trestnej činnosti, ktorej zastretie malo byť motívom spáchaných trestných

činov vraždy. Sťažovateľ tiež v odvolaní namietal, že prvostupňový súd sa nevyrovnal ani

s rozpormi vo vykonaných dôkazoch.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 7. decembra 2006 odvolanie

sťažovateľa v zmysle účinného do 1. januára 2006 ako nedôvodné

zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že prvostupňový súd postupoval

v predmetnom trestnom konaní v súlade s príslušnými ustanoveniami trestnoprocesného

kódexu, keď procesne predpísaným spôsobom vykonal všetky dostupné dôkazy potrebné

na zistenie skutkového stavu v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie, vykonané dôkazy

vyhodnotil jednotlivo, vo vzájomných súvislostiach, ako aj v celom ich súhrne logickým

a zároveň aj podrobne a presvedčivo odôvodneným spôsobom, ktorému z hľadiska pravidiel

ustanovených na hodnotenie dôkazov (§ 2 ods. 6 citovaného zákona) nemožno nič vytknúť.

Podľa záverov najvyššieho súdu reagoval prvostupňový súd aj na rozpory, ktoré sa medzi

jednotlivými dôkazmi vyskytli, pričom v rámci hodnotenia dôkazov tieto rozpory preklenul

úvahami, s ktorými sa najvyšší súd stotožnil. Najvyšší súd preto poukázal v podrobnostiach

na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia a v ďalšom sa zaoberal už len jednotlivými

odvolacími námietkami obžalovaných.

Vo vzťahu k odvolacím námietkam sťažovateľa argumentoval najvyšší súd takto:

a) Vo vzťahu k odvolacej námietke o nedôveryhodnosti výpovede

spoluobžalovaného P. L. najvyšší súd uviedol:

«Odvolatelia (tak obžalovaný R. Š., ako aj J. K. a D. P.) zhodne predovšetkým

namietali, že obžalovaný P. L. o súdených skutkoch vypovedal rozporne, a to najmä po tom,

ako bol vzatý do väzby, keď svoje usvedčujúce výpovede odvolal a sám poprel akúkoľvek

súčinnosť na ich spáchaní.

Prvostupňový súd uvedenú okolnosť neponechal bez povšimnutia a po vykonanom

dokazovaní správne poukázal na to, že obžalovaný P. L. logicky vysvetlil dôvody zmeny

svojich výpovedi, keď uviedol, že pred vzatím do väzby hovoril pravdu, následne však

(po vzatí do väzby, práve so zreteľom na to, že očakával iné riešenie) sa rozhodol všetko

poprieť. Keď sa dostal do režimu ochrany ako sám uviedol, nedokázal „s tým ďalej žiť“,

rozhodol sa uviesť pravdivo ako došlo k usmrteniu Ing. M. N., M. C. a V. S. Podrobne

pritom popísal nielen konanie spoluobžalovaných R. Š., J. K. a D. P., ale rovnako podrobne

popísal svoj vlastný podiel (účasť) na súdených skutkoch a usvedčil sa tak z účasti na ich

spáchaní.»

Na tomto mieste ďalej najvyšší súd uviedol:

„Z uvedeného pohľadu treba už iba dodať, ako na to súd prvého stupňa v

odôvodnení svojho rozsudku výstižne a vecne správne poukázal, že tvrdenia obžalovaného

P. L. o tých okolnostiach, ktoré pre posúdenie veci boli podstatné, korešpondovali okrem

vecných dôkazov, zabezpečených v rámci ohliadky miesta činu, listinných dôkazov,

domových prehliadok aj ďalším vo veci vykonaným dôkazom, najmä obsahu výpovedí

svedkov K. S., M. S., R. C. a ďalších, na ktoré sa v odôvodnení preskúmavaného rozsudku

podrobne poukazuje. Je iba samozrejmé, že so zreteľom na odstup času, aktuálny stav,

obžalovaného P. L. v čase jednotlivých skutkov (stres a rozrušenie, vplyv alkoholu, ktorého

požívaniu v čase inkriminovaných činov podľa vlastného vyjadrenia pod tlakom okolností

podľahol) a ostatné okolnosti prípadu, sa jeho výpovede v čiastkových detailoch

rozchádzali, ktoré okolnosti však súd prvého stupňa v rámci hodnotenia dôkazov v súlade s

ustanovením preklenul úvahami, ktorým z hľadiska logiky ťažko možno

niečo vytknúť.“

Najvyšší súd v súvislosti s časťou výpovede spoluobžalovaného P. L.

spochybňovanou odvolacími námietkami sťažovateľa (a ďalších spoluobžalovaných)

uviedol:

«V ďalšom bolo pre odvolacie námietky obžalovaných R. Š., J. K. a D. P. spoločné

to, že namietali tvrdenia obžalovaného P. L. o „vylievaní“ pozostatkov tiel poškodených

Ing. M. N., M. C. a V. S. po tom, ako boli ich telá rozpustené v kyseline sírovej, a to

s poukazom na časové súvislosti a znalecký posudok a vyjadrenia znalca Prof. MUDr. F.

N., ako aj so zreteľom na závery vyplývajúce z belgického posudku o možnostiach rozkladu

ľudského tela v kyseline sírovej.» Najvyšší súd na tomto mieste argumentoval, že «Súd

prvého stupňa sa otázkami možnosti rozkladu ľudského tela v kyseline sírovej podrobne

zaoberal nielen na základe písomného znaleckého posudku Prof. MUDr. F. N., jeho

osobného výsluchu na hlavnom pojednávaní, ale vychádzal aj z ostatných pre závery

o týchto otázkach relevantných dôkazov (osobitne aj z už spomínaného belgického

posudku). V uvedenom smere odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu

prvého stupňa na strane 49 a nasledujúce, pričom osobitne upriamuje pozornosť na

odpoveď znalca Prof. MUDr. F. N. na otázku, či bolo možné, aby sa celé ľudské telo

likvidovalo v kyseline sírovej: „Áno. Nič viac.“ Rovnako znalec pripustil, že telo obete,

zaliate kyselinou sírovou bolo možné na druhý deň z nádoby vyliať.»

Najvyšší súd vzhľadom na všetky uvedené čiastkové stanoviská uzavrel, že sa

stotožnil s názorom prvostupňového súdu, ktorý výpoveď spoluobžalovaného P. L.

kvalifikoval ako vierohodnú a pri ustálení skutkového stavu vychádzal z jeho výpovede

prihliadajúc pritom aj na ostatné v odôvodnení napadnutého rozsudku uvedené dôkazy,

ktorými jeho výpoveď verifikoval.

b) Odvolacie námietky o nedostatkoch znaleckého dokazovania – vyšetrenia

duševného stavu spoluobžalovaného P. L. vyvrátil najvyšší súd touto argumentáciou:

„Rovnako treba uviesť, že vyšetrenie duševného stavu obžalovaného P. L., na ktoré

sa v odôvodnení preskúmavaného rozsudku podrobne a výstižne poukazuje, bolo okrem

iného zamerané aj na zistenie, či obžalovaný P. L. bol schopný správne, vnímať prežité

udalosti, zapamätať si ich a neskôr ich správne reprodukovať. Podľa záverov znalcov

z odboru psychiatrie a psychológie obžalovaný P. L. netrpel a ani netrpí duševnou

chorobou ani poruchou, nemá narušenú staropamäť ani novopamäť a bol plne spôsobilý

vnímať okolnosti, ktoré súviseli so súdenými činmi a správne reprodukovať aj s odstupom

času prežité udalosti. Znalci nezistili žiadne sklony k fabulácii a rozhodne nie

ku konfabulácii.

Neobstoja v uvedenom smere námietky obžalovaných R. Š., J. K. a D. P., že

k nariadeniu vyšetrenia duševného stavu spoluobžalovaného P. L. došlo v čase, keď sa

viedlo trestné stíhanie iba pre trestný čin vraždy vo vzťahu k poškodenému M. V uvedených

súvislostiach totiž znalci na hlavnom pojednávaní podrobene uviedli, že rozšírenie trestného

stíhania pre ďalšie skutky nemalo zásadný význam pre ich závery o duševnom stave

obžalovaného P. L.; ich závery totiž vyplývali zo zistení pri osobnom vyšetrení duševného

stavu tohto obžalovaného.“

c) K odvolacím námietkam o absencii dôkazov ekonomickej trestnej činnosti, ktorej

zastretie malo byť motívom súdenej trestnej činnosti, formuloval najvyšší súd toto

odôvodnenie:

„Predovšetkým treba uviesť, že podľa podanej obžaloby motívom konania

obžalovaných R. Š. a J. K. vo vzťahu k poškodeným Ing. N. a C. bol zámer zakryť tak iný

trestný čin podvodu - skutok v bode I. obžaloby, ktorý bol rozhodnutím súdu prvého stupňa

vylúčený na samostatné konanie. Práve uvedený procesný postup súdu prvého stupňa sa tak

celkom zjavne stal základom pre už uvedené námietky odvolateľov vo vzťahu k motívu ich

súdených činov. Treba predovšetkým podotknúť, že naznačený procesný postup súdu prvého

stupňa bol so zreteľom na rozsah všetkých obžalobných skutkov, z ktorých viaceré boli

vylúčené na samostatné konanie tak, ako sa to uvádza v odôvodnení napadnutého rozsudku

a so zreteľom na v ustanovení upravenú povinnosť súdu konať

vo väzobných veciach prednostne a urýchlene (obžalovaní R. Š., J. K. a D. P. boli vo väzbe)

pochopiteľný a zákonu zodpovedajúci.

Napriek uvedenému procesnému postupu súd prvého stupňa vo vzťahu k motívu

konania obžalovaných vykonal potrebné dokazovanie a vyvodil z neho aj správne zistenia,

ktoré sa následne premietli do oproti podanej obžalobe upravených skutkových zistení tak,

ako sú uvedené v bodoch I. až III. napadnutého rozsudku, t.j. že obžalovaní konali v úmysle

zakryť činnosť, o ktorej mali dôvod predpokladať, že je trestným činom.

So zreteľom na podrobné, vecne správne a obsahu vykonaných dôkazov

zodpovedajúce závery súdu prvého o uvedenej otázke (motíve súdených skutkov), ktoré sú

výstižne a v súlade s ustanovením detailne, argumentačne logicky a

presvedčivo odôvodnené na strane 70 a nasledujúcich napadnutého rozsudku, nepovažuje

najvyšší súd za potrebné ich bližšie rozoberať, keďže sa v uvedenom smere celkom stotožnil

so zisteniami prvostupňového súdu, a preto vo vzťahu k uvedenej otázke v podrobnostiach

odkazuje na už uvedené odôvodnenie napadnutého rozsudku.“

Ústavný súd v tomto smere upriamuje pozornosť na spomenuté odôvodnenie

rozsudku špeciálneho súdu týkajúce sa otázky motívu súdenej trestnej činnosti, podrobne

špecifikujúce jednotlivé dôkazné prostriedky objasňujúce a preukazujúce uvedený moment

posudzovanej trestnej veci, kde okresný súd poukázal na výpovede viacerých svedkov, ale

aj na výpoveď spoluobžalovaného P. L. svedčiace o existencii tzv. bielych koňov

nasadených do podnikateľských subjektov využívaných pre trestnú činnosť neoprávnených

odpočtov DPH z obchodov s tzv. fiktívnym tovarom (obchod so softvérom) a o neskoršej

potrebe ich fyzickej likvidácie (v úmysle zakryť túto ekonomickú trestnú činnosť).

Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať skutkové a právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo

zjavnej neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva (obdobne

napr. , , ). V intenciách uvedeného posúdil ústavný

súd konformnosť namietaného uznesenia najvyššieho súdu s limitmi vyplývajúcimi

zo sťažovateľom namietaných porušení jednotlivých článkov dohovoru.

Najvyšší súd ako súd odvolací konštatoval, že proces dokazovania bol

prvostupňovým súdom vykonaný v potrebnom rozsahu v súlade so zásadou náležitého

zistenia skutkového stavu a získané dôkazy vyhodnotené v zmysle zásady voľného

hodnotenia dôkazov. Najvyšší súd prijaté rozhodnutie kvalifikoval ako dostatočne

odôvodnené, a preto sa v podrobnostiach naň odvolal. Napriek takto zvolenému postupu

neopomenul najvyšší súd ústavné limity, ktoré musí dodržiavať pri odôvodňovaní svojich

rozhodnutí každý súd vrátane odvolacieho súdu, a na zdôraznenie správnosti

prvostupňového rozhodnutia doplnil podrobnú argumentáciu reflektujúcu na základné

argumentačné východiská odvolania sťažovateľa (a všetkým obžalovaných vrátane).

Najvyšší súd sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu o vierohodnosti

ťažiskovej výpovede spoluobžalovaného P. L., keď poukázal na prvostupňovým súdom

formulované podrobné a zároveň logické myšlienkové úvahy týkajúce sa vyhodnocovania

tohto dôkazu v intenciách už spomenutej zásady voľného hodnotenia dôkazov, a teda

logické vyhodnotenie predmetnej výpovede jednak samostatne, ale zároveň v kontexte

ostatných obstaraných dôkazov (vecné dôkazy, listinné dôkazy, výpovede svedkov,

znalecký posudok a pod.). V tejto línii osobitne potvrdil najvyšší súd aj správnosť

súvisiaceho a podporného dôkazu – znaleckého posudku týkajúceho sa vyšetrenia

duševného stavu tohto spoluobžalovaného pre účely posúdenia jeho svedeckej spôsobilosti,

a to poukazom na logické vysvetlenie o spôsobe znaleckého vyšetrenia poskytnuté

samotnými znalcami. Najvyšší súd napokon potvrdil komplexnosť procesu dokazovania aj

vo vzťahu k preukazovanému motívu súdenej trestnej činnosti ako obligátorneho znaku,

preukázanie ktorého bolo nevyhnutné na uplatnenie tzv. kvalifikovanej skutkovej podstaty

[§ 219 ods. 2 písm. h) – spáchanie trestného činu vraždy v úmysle zakryť iný trestný čin],

odvolávajúc sa pritom na podrobné odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia v danej

otázke.

Najvyšší súd teda na relevantné odvolacie námietky sťažovateľa reagoval

a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s nimi primeraným spôsobom vysporiadal.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v napadnutom uznesení (aj

prostredníctvom odôvodnenia prvostupňového rozsudku) zrozumiteľne a bez zjavných

logických protirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver, čím ako

súd odvolací poskytol dostatočnú ochranu označeným právam sťažovateľa.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti,

nie je v nesúlade s platnou právnou úpravou ani nepopiera zmysel interpretovaných

a aplikovaných právnych noriem a predovšetkým obsahuje dostatočne náležité

a zrozumiteľné vysvetlenie svojich skutkových a právnych záverov vo vzťahu ku kontextu

odvolacích námietok sťažovateľa. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá žiaden dôvod

a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu.

Samotná skutočnosť, že si krajský súd neosvojil interpretáciu výsledkov dokazovania

a ich právne posúdenie z pohľadu sťažovateľa, nemôže ešte viesť k záveru o porušení práv

sťažovateľa.

Uznesenie najvyššieho súdu tak zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou

judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd

preto konštatuje kvalitu jeho rozhodnutia ako súladnú s obsahom sťažovateľom označených

článkov dohovoru.

Podľa judikatúry ústavného súdu ak preskúmanie namietaného postupu,

resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje

možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo

potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto

sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (, , ).

Vychádzajúc zo svojich záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa v časti námietky porušenia čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2 a čl. 6

ods. 3 písm. b) a d) dohovoru označeným uznesením najvyššieho súdu odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2 a čl. 6

ods. 3 písm. b) a d) dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 12. mája 2011

V danej časti sťažnosti sa ústavný súd v prvom rade vysporiadal so zjavnou

formálnou nesprávnosťou sťažnosti, kde sťažovateľ špecifikoval namietané uznesenie

dovolacieho súdu nesprávnu spisovou značku („1 TdoV 25/2010“). Uvedený nedostatok

vzhľadom na obsah odôvodnenia sťažnosti preklenul ústavný súd bez toho, aby sťažovateľa

vyzýval na opravu jeho podania, a pri vymedzení predmetu konania zohľadnil správnu

spisovú značku posudzovaného uznesenia, a síce sp. zn. .

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a obsahu namietaného uznesenia najvyššieho súdu

zistil, že sťažovateľ podaný mimoriadny opravný prostriedok oprel o dovolacie dôvody

v zmysle ustanovení a , ktorých opodstatnenosť

podporil argumentáciou, v ktorej v prvom bode namietal, že v jeho trestnej veci ako

prvostupňový súd rozhodoval súd nepríslušný (špeciálny súd), poukazujúc pritom na nález

ústavného súdu sp. zn. z 20. mája 2009. Sťažovateľ dôvodil, že predmetný

nález kvalifikoval špeciálny súd ako súd so špecifickým právnym režimom pre výber

sudcov a pre výkon ich funkcie podmienený dohľadom bezpečnostného orgánu výkonnej

moci (Národného bezpečnostného úradu), a s tým spojené nedostatočné garancie

pred zasahovaním do výkonu ich právomoci. K tvrdeniu o porušení jeho práva na obhajobu

sťažovateľ uviedol, že konajúci súd jeho výpoveď vyhodnotil ako nevierohodnú a bez

dostatočného preskúmania zamietol mnohé z ním navrhovaných dôkazov. Ďalej sťažovateľ

namietal porušenie ustanovenia účinného do 1. januára 2006,

ktoré na vyšetrenie duševného stavu obvineného vyžadovalo ustanovenie dvoch znalcov

z odporu psychiatrie a v rozpore s ktorým podľa názoru sťažovateľa bol na hlavnom

pojednávaní vypočutý iba jeden znalec napriek tomu, že v danom prípade nešlo len

o potvrdenie znaleckého posudku alebo stručné vysvetlenie niektorých jeho pojmov, ale

o jeho rozsiahlu výpoveď na hlavnom pojednávaní. Sťažovateľ tiež predostrel tvrdenia

týkajúce sa výpovede spoluobžalovaného P. L., ktorý podľa jeho vyjadrenia bol obžalovaný

v bode VI obžaloby aj zo skutku kvalifikovaného ako pokus trestného činu vraždy, ktorý

nebol predmetom trestného konania, a prvostupňový súd ho rovnako ako ekonomickú

trestnú činnosť (ktorej zastretie malo byť motívom súdenej trestnej činnosti)

neprerokovával. Sťažovateľ dôvodil, že ani jeden z konajúcich súdov nepreukázal, z akého

dôvodu mal zakrývať takúto činnosť (o ktorej mal dôvod predpokladať, že je trestným

činom), ak sa žiadnej takejto činnosti nedopustil. Napokon sťažovateľ porušenie svojho

práva na obhajobu videl aj v skutočnosti, že odvolací súd odobril postup prvostupňového

súdu, ktorý obžalobu rozdelil na štyri časti, čím rozdelil aj dôkazy a v dôsledku čoho došlo

zároveň k ich premiestneniu.

Najvyšší súd vo svojom uznesení o podanom dovolaní rozhodol tak, že ho v zmysle

odmietol pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa

ustanovení .

Najvyšší súd v úvode odôvodnenia uznesenia predovšetkým poukázal na splnenie

podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia

(možnosť podania dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne

skončená), podania dovolania oprávnenou osobou v súlade s ustanovením § 369 ods. 2

písm. b) a podanie dovolania na príslušnom prvostupňovom súde

a v zákonnej lehote podľa ustanovenia .

Najvyšší súd v úvode odôvodnenia svojho rozhodnutia vysvetlil podstatu dovolania

ako mimoriadneho opravného prostriedku a uviedol:

„Na vysvetlenie tohto záveru treba predovšetkým uviesť, že obsah konkrétne

uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov o ktoré sa v dovolaní opiera existencia

určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne, t. j. vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu

dovolacieho dôvodu uvedeného v Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie

len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale

v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide

o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa

Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam

súdov je určený na nápravu výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb, ako to

vyplýva z konštrukcie jednotlivých dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a/ až

písm. 1/ , resp. aj podľa

Dovolanie je možné podať (aj vtedy) podľa , ak vo veci

rozhodol nepríslušný súd, pričom obaja obvinení poukazujú na naplnenie práve tohto

dovolacieho dôvodu, v zmysle ktorého považujú bývalý Špeciálny súd v Pezinku

za nepríslušný, poukazujúc na rozpor vzniku a existencie tejto inštitúcie s

Slovenskej republiky. Argumentujú výlučne nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky,

sp. zn. , v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky nevylúčil, ani

nespochybnil podanie dovolania podľa ustanovení

Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti,

ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto možnosti

podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, musia byť nutne obmedzené, aby sa

širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna

opravná inštancia. Dôvody dovolania sú podstatne užšie v porovnaní s dôvodmi

zakotvenými pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní.“

V ďalšej časti najvyšší súd formuloval konkrétnu argumentáciu vyvracajúcu

tvrdenia sťažovateľa o danosti dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. a)

, a síce že vo veci rozhodol nepríslušný súd. Najvyšší súd dôvodil takto:

«Vychádzajúc z hmotnoprávnych a procesnoprávnych predpisov upravujúcich

príslušnosť súdov, bol bývalý Špeciálny súd v Pezinku vecne, miestne a funkčne príslušným

súdom a zároveň mu bola daná právomoc na konanie a rozhodovanie v trestnej veci

obvineného R. Š. a spol.

Vecná príslušnosť tohto súdu je upravená v ustanovení účinného

do 1. januára 2006, v zmysle ktorého Špeciálny súd vykonáva konanie o trestných činoch

patriacich do jeho právomoci v prvom stupni (právomoc Špeciálneho súdu -

účinného do 1. januára 2006). Podľa o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov účinného do 16. júla 2009, Špeciálny súd koná a rozhoduje

v trestnoprávnych veciach a v iných veciach, o ktorých to ustanovuje predpis o konaní pred

súdmi.

Vzhľadom na námietky oboch obvinených o „neústavnosti tejto inštitúcie a tým

vyplývajúcej nepríslušnosti Špeciálneho súdu, je nutné vysvetliť, ako sa s otázkou

právoplatnosti a vykonateľnosti doteraz vydaných rozhodnutí vysporiadal Ústavný súd

v náleze z 20. mája 2009, sp. zn. (ďalej len „nález ústavného súdu“),

v ktorom sa konštatuje, že právoplatné, ale nevykonané rozsudky Špeciálneho súdu a Úradu

špeciálnej prokuratúry nie sú na základe tohto rozhodnutia dotknuté dôvodom na obnovu

konania podľa ustanovení v zmysle zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. 38/1993 Z. z o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred

ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

Podľa o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, ak

súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť

podľa , rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata

účinnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia, je dôvodom

obnovy konania podľa ustanovení Ústavný súd v náleze pripomína, že predmetné

ustanovenie je aplikovateľné iba na prípady, keď bol právoplatný, ale ešte nevykonaný

rozsudok v trestnom konaní, vydaný na základe bezprostrednej aplikácie právneho predpisu

vytvárajúceho priamy hmotnoprávny základ súdneho rozhodnutia, ktorý stratil účinnosť

podľa . V niektorých prípadoch nemožno vylúčiť ani dopad

neústavnosti procesných ustanovení právnych predpisov na aplikovateľnosť § 41b ods. 1 vo

vzťahu k takýmto rozsudkom. V takýchto prípadoch je však nevyhnutnou podmienkou

existencia priamej príčinnej súvislosti medzi neústavnosťou aplikovanej procesnej normy a

zásahom do základných práv.

V odôvodnení citovaného nálezu Ústavný súd Slovenskej republiky ďalej konštatoval,

že zásadné dôvody rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o nesúlade

napadnutých právnych predpisov s a s označenými medzinárodnými zmluvami sa

týkajú kolízie inštitucionálneho vymedzenia a postavenia Špeciálneho súdu v systéme súdov

Slovenskej republiky a úpravy postavenia jeho sudcov s ústavnými princípmi, že nie je daná

priama príčinná súvislosť medzi povahou zisteného nesúladu právnych predpisov v rámci

abstraktnej ochrany ústavnosti a obsahom rozhodnutí vydaných Špeciálnym súdom

v individuálnych prípadoch. Právne predpisy, ktorých nesúlad Ústavný súd Slovenskej

republiky vyslovil v bode 1. citovaného nálezu, nepredstavujú hmotnoprávny základ

rozsudkov Špeciálneho súdu v jednotlivých trestných veciach v zmysle § 41b ods. 1 zákona

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, v dôsledku čoho v bode 3.

citovaného nálezu vylúčil možnosť obnovy konania z dôvodu straty účinnosti zákona

č. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu Špeciálnej prokuratúry a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Nálezom Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho rozhodnutia vo vzťahu k preskúmavaným

právnym predpisom majú účinky ex nunc (do budúcna) a zároveň, že týmto rozhodnutím nie

sú dotknuté vydané rozhodnutia Špeciálneho súdu v trestnom konaní.

Nadväzujúc na uvedené, je potrebné upozorniť, že Ústavný súd síce nevylúčil

podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, z taxatívne uvedených

dôvodov v ustanovení až písm. 1/ a , ale zároveň je

potrebné dodať, že citovaný nález ústavného súdu, nie je dôvodom dovolania v zmysle

ustanovenia »

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa subsumovanej pod dovolací dôvod

obsiahnutý v ustanovení (porušenie práva

na obhajobu zásadným spôsobom) najvyšší súd uviedol:

«Z obsahu dovolania obvineného J. K. vyplýva, že ako osobitný dovolací dôvod,

uplatňuje aj skutočnosť, že mu bolo upreté právo na obhajobu v otázke hodnotenia

a odmietnutia vykonania navrhnutých dôkazov, - ako aj ich „premiestnenia“ vzhľadom

k rozdeleniu obžaloby na štyri časti.

Právo na obhajobu je jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu

zabezpečujúcim „rovnosť zbraní“ medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom ako

žalobcom v trestnom konaní na strane druhej. Táto základná zásada trestného konania je

v upravená v ustanovení , je zakotvená v

Slovenskej republiky a je garantovaná v ďalších významných právnych dokumentoch, akými

sú Listina základných práv a slobôd a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. Podľa obvinený má právo, aby mu bol

poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo

prostredníctvom obhajcu.

Porušenie práva na obhajobu je závažnou, resp. podstatnou chybou konania.

Dovolací dôvod podľa je však koncipovaný oveľa užšie, nie je

ním akékoľvek (resp. každé) porušenie práva na obhajobu, ale len porušenie tohto práva

„zásadným spôsobom“.

Pri posudzovaní, či v tom - ktorom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo

obvineného na obhajobu, sú dôležité konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné

vyhodnotiť individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach. Podstatou práva na obhajobu

je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli okrem iného objasnené

aj všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného a aby sa na ne v konaní

a pri rozhodovaní prihliadalo.

Vychádzajúc z uvedeného, právo na obhajobu zahŕňa viacero komponentov

a dovolací dôvod v tomto zmysle bude spravidla naplnený pri nerešpektovaní ustanovení

o povinnej obhajobe, pri vykonávaní procesných úkonov smerujúcich k rozhodnutiu

vo veci bez prítomnosti obhajcu a pod., čo sa v posudzovanom prípade nezistilo. Naopak,

obvinený využíval v celom rozsahu možnosť aktívnej osobnej obhajoby i obhajoby

prostredníctvom obhajcu.

Z obsahu zväzkov spisového materiálu vyplýva, že obvinený mal možnosť od začiatku

konania sa vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kládli za vinu, k dôkazom o nich,

robiť návrhy, podávať žiadosti a opravné prostriedky, zúčastňovať sa na procesných

úkonoch osobne i prostredníctvom obhajcu, vypočúvať svedkov, ktorých sám alebo

prostredníctvom obhajcu navrhol a klásť im otázky.

Neobstojí ani tvrdenie obvineného, že jeho právo na obhajobu bolo zásadným

spôsobom porušené práve tým, že súdy nezabezpečili do spisu aj dôkazy svedčiace

v prospech obvineného. Povinnosťou orgánov činných v trestnom konám a súdu je zaoberať

sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu

buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú.

Nemožno však úspešne podať dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr.

por. na podklade toho, že sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo.

Právo na obhajobu obvinených nemôže byť porušené ani tým, že súd, vychádzajúc

zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, hodnotí dôkazy ináč než je predstava obvineného

alebo inej strany v konaní.

Najvyšší súd aj v tejto súvislosti preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie,

ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že námietku obvineného, že v konaní bolo

zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu, nie je možné akceptovať.

Rovnako neprípustným v dovolacom konaní je aj namietanie nesprávneho, či

neúplného zistenia motívu páchateľa v dôsledku nevykonaného dokazovania alebo

nesprávneho vyhodnotenia vykonaného dokazovania, keďže tento argument predstavuje

namietanie skutkových zistení.»

Vzhľadom na uvedené závery najvyšší súd dovolanie sťažovateľa pre nesplnenie

dovolacích dôvodov v zmysle ustanovenia odmietol.

Ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia najvyššieho súdu dospel k týmto

relevantným čiastkovým záverom:

Najvyšší súd v úvode svojho odôvodnenia formuloval podrobnú všeobecnú

interpretáciu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku smerujúceho k náprave

výlučne právnych chýb právoplatných rozhodnutí alebo konania, ktoré im predchádzalo,

ako aj kvalitu dovolacích námietok spôsobilých naplniť niektorý, resp. niektoré

z dovolacích dôvodov podľa ustanovenia .

V ďalšom bode odôvodnenia vo vzťahu k argumentácii dovolania o naplnení

dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia najvyšší

súd skonštatoval neopodstatnenosť týchto tvrdení, a to poukazom na relevantnú právnu

úpravu zakladajúcu príslušnosť špeciálneho súdu v trestnej veci sťažovateľa, ako aj

na závery nálezu ústavného súdu, o ktorý sťažovateľ prezentovaný dovolací dôvod opieral.

Najvyšší súd na tomto mieste uzavrel, že ťažiskové body predmetného nálezu ústavného

súdu stoja zjavne mimo sťažovateľom uplatnený dovolací dôvod formulovaný ustanovením

.

Napokon v záverečnej línii odôvodnenia najvyšší súd podrobne vysvetlil konkrétny,

sťažovateľom vymedzený dovolací dôvod poskytovaný ustanovením § 371 ods. 1 písm. c)

(porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom), a teda podmienky

jeho aplikovateľnosti. Najvyšší súd potvrdil rešpektovanie procesných práv sťažovateľa

súvisiacich s jeho právom na obhajobu v posudzovanom trestnom konaní. Na základe

interpretácie dotknutého ustanovenia súčasne vylúčil možnosť subsumovania argumentácie

sťažovateľa týkajúcej sa námietok o nevykonaní niektorých sťažovateľom navrhovaných

dôkazov, o neúplnosti vykonaného dokazovania a o jeho nesprávnom vyhodnotení

pod citovaný dovolací dôvod.

Najvyšší súd vychádzajúc z označených čiastkových záverov skonštatoval

nedostatok sťažovateľom formulovaných dovolacích dôvodov a dovolanie ako neprípustné

odmietol.

V prijatom uznesení najvyšší súd podrobne interpretoval dotknutú právnu úpravu

týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania [§ 371 ods. 1 písm. a) a c)

] a vo vzťahu k nej posúdil relevantnosť jednotlivých argumentačných

námietok sťažovateľa. Najvyšší súd vyčerpávajúco odpovedal na ťažiskové argumenty

sťažovateľa týkajúce sa jeho tvrdení o nepríslušnosti špeciálneho súdu a o porušení jeho

práva na obhajobu zásadným spôsobom. Na základe náležitého odôvodnenia vylúčil

najvyšší súd danosť dovolacích dôvodov podľa citovaných ustanovení

a rozhodol o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť.

Konštatovanie o neprípustnosti dovolania sťažovateľa bolo založené na racionálnom,

podrobnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý

nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie

dovolania.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný

základ pre jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy

a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej

tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenia jeho rozhodnutia

za dostatočné, nevybočujúce z limitov sťažovateľom označených článkov dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v časti

namietaného porušenia označených článkov dohovoru predmetným uznesením najvyššieho

súdu v zmysle posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2013