Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 125/2012
PDF · 320.75 KB
No categories available
IV. ÚS 125/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. O. M., V., ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 1
a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 3,
čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co/110/2011 a jeho
rozsudkom zo 4. októbra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. O. M. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. februára
2012 doručená sťažnosť JUDr. O. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
čl. 12 ods. 1 a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co/110/2011 a jeho rozsudkom
zo 4. októbra 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa na Okresnom súde Brezno
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C/71/2008 domáhal ochrany pred
diskrimináciou v pracovnoprávnom vzťahu podľa zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„antidiskriminačný zákon“). Okresný súd jeho žalobnému návrhu vyhovel a rozsudkom
sp. zn. 3 C/71/2008 z 10. novembra 2010 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu
z 10. novembra 2010“) rozhodol, že sťažovateľ bol „diskriminovaný v priamej
diskriminácii, a to viacnásobne, a súčasne mi súd ako nemajetkovú ujmu priznal náhradu
v sume 1.000,- eur. Pri určovaní výšky nemajetkovej náhrady v peniazoch súd zaujal
stanovisko, že spoločenské postavenie upratovačky/ča, o ktoré som sa uchádzal
a skutočnosť, že som od roku 2003 bol nezamestnaný a aj po mojej diskriminácii som
nezamestnaný, nedávajú dôvod na vyššiu sumu satisfakcie ako je suma 1.000,- eur. Súd
poukázal na to, že nedošlo k významnému zníženiu môjho postavenia v spoločnosti a nebolo
znížené moje uplatnenie sa v spoločnosti.“.
Proti tomuto rozsudku vo vzťahu k výroku o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch
podal sťažovateľ odvolanie, ktoré zdôvodnil takto: „moje zneváženie v spoločnosti
a znemožnenie môjho pracovného uplatnenia ako osoby absolútne hluchej je v situácii, keď
iné pracovné miesto roky pre mňa ÚPSVaR nie je schopný nájsť, podstatne závažnejšie ako
je poníženie a diskriminácia sudcov všeobecných súdov v porovnaní so sudcami ŠS-ŠTS
v Pezinku.
Poukázal som aj na iné prípady, kde súdy v EÚ priznali za diskrimináciu občanom
viac ako 50.000,- eur. Okrem toho som uviedol, že v dôsledku postupu odporcu a mojej
mnohoročnej nezamestnanosti zrejme od júna 2012 nedostanem vôbec starobný dôchodok,
prípadne môj dôchodok bude potom nižší ako je dnešný čiastočný invalidný dôchodok. To je
podľa mňa tak významný zásah do môjho spoločenského uplatnenia, že suma priznaná mi
OS Brezno je absolútne neprimeraná a stavia ma do postavenia menejcenného k iným
občanom či sudcom všeobecných súdov v SR.“
O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd, ktorý namietaným rozsudkom
odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Pri posudzovaní sťažovateľom
namietaného zneváženia v spoločnosti a zníženia jeho možnosti uplatniť sa vo vzťahu
k právu na nemajetkovú ujmu v peniazoch si krajský súd v celom rozsahu osvojil dôvody
prvostupňového rozsudku. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „porušovateľ práva doplnil
dôvody v tomto smere tvrdením, že nie je možné, aby som sa porovnával so sudcami v SR
a požadoval za diskrimináciu v pracovnom vzťahu toľko ako žiadajú sudcovia a koľko im už
právoplatne v SR súdy priznali. Doslova z jeho rozsudku vyplýva, že v SR sú dve skupiny
obyvateľov – bežní občania a sudcovia či verejní činitelia.“.
Z opísaných skutočností podľa sťažovateľa vyplýva, že krajský súd «považuje postup
odporcu v konaní, kde ma pre uplatnenie mojich práv znevažoval a hovoril o mne, že som
psychicky postihnutý a iba sa hluchým robím, a snažím sa bezpracne získať obohatenie,
za zlučiteľný s účelom súdneho konania, tak ako je upravený v O. s. p. Podľa KS Banská
Bystrica konanie odporcu nijako nezvyšovalo moje zneváženie v spoločnosti. Tým sa
fakticky odvolací súd stotožnil s názorom odporcu na moju osobu, a vedome zasiahol
porušovateľ práva moje základné práva a slobody. Konal v rozpore s čl. 3 Dohovoru,
pretože jeho dôvody uvedené v rozsudku sú neľudské a ponižujúce!
Naviac porušovateľ práva jasne určil, že v Slovenskej republike sú občania
a nadobčania – sudcovia! Jasne potvrdil nerovnosť bývalého sudcu Krajského súdu
v Bratislave, prokurátora MP v Bratislave a advokáta v jednej osobe – dnes úplne hluchého
nezamestnaného a na druhej strane dnešných sudcov všeobecných súdov. Tým porušil čl. 12
ods. a čl. 46 ods. Ústavy SR, ale aj čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Nie je v demokratickej spoločnosti prípustné, aby súdy vytvárali triednu spoločnosť
a rovnako ako bola v dobe socializmu v ústave stanovená vedúca úloha komunistickej
strany, stanovovali dnes elitu v podobe sudcov všeobecných súdov SR či politikov, a ostatní
občania nie verejne činní by boli iba „podľudia“!».
Sťažovateľ v závere sťažnosti konštatuje, že „postup Krajského súdu v Banskej
Bystrici je voči mojej osobe mimoriadne znevažujúci, nespravodlivý, svojvoľný, neústavný
a svedčí o absolútnej ignorácii princípov demokratického súdnictva. To, že pre hluchotu
od roku 2003 nemôžem vykonávať advokáciu a už vôbec nie sudcovskú funkciu neznamená,
že som v porovnaní so sudcom menejcenný. Žiaden občan v SR pre svoje postihnutie alebo
pracovné postavenie či nezamestnanosť, nesmie byť znevažovaný súdom. Naviac v situácii
keď som sa domohol, že som bol viacnásobne diskriminovaný v prijímacom konaní, a to
aj pre hluchotu! Ak sú sumy priznané sudcom SR za diskrimináciu porovnateľné s tým, ako
odškodňujú súdy v iných štátoch diskriminované osoby, je postup voči mne jasne
diskriminačný.“.
Vo vzťahu k odôvodneniu priznania finančného zadosťučinenia sťažovateľ poukázal
„aj na Rozsudok ESĽP v Štrasburgu zo dňa 8. 11. 2011 vo veci občianky SR, ktorú v roku
2000 bez jej písomného a informovaného súhlasu na východnom Slovensku sterilizovali.
ESĽP rozhodol, že boli porušené jej práva podľa čl. 3 a čl. 8 Dohovoru a priznal jej
satisfakciu v sume 31.000,- eur. Toto rozhodnutie je právoplatné! Ak platia v SR mnou
uvedené články ústavy a dohovoru, tak nemôžem žiadať menšiu satisfakciu, ako je suma
40.000,- eur.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1) Základné právo JUDr. O. M. garantované v čl. 12 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v konaní Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co/110/2011
bolo porušené.
2) Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co/110/2011
zo dňa 4. 10. 2011 a prikazuje tomuto súdu vo veci opätovne konať a rozhodnúť.
3) JUDr. O. M. priznáva finančné zadosťučinernie v sume 40.000,- eur...
4) Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho
zastupovania JUDr. O. M...
5) Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť trovy právneho zastupovania...“
Okrem uvedeného sťažovateľ žiada, aby mu ústavný súd ustanovil právneho
zástupcu na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno za zjavne neopodstatnenú
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa
len v rozsahu namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 12
ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru, pričom sa sústredil
na posúdenie otázky, či možno považovať namietaný rozsudok krajského súdu, ako
aj postup jemu predchádzajúci z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Podstatou sťažnosti sťažovateľa je jeho tvrdenie, že namietaným rozsudkom
krajského súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu došlo k porušeniu okrem iného
aj jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým,
že keďže krajský súd potvrdil prvostupňový rozsudok, stotožniac sa tým s názorom odporcu
na jeho osobu („že som psychicky postihnutý a iba sa hluchým robím, a snažím sa
bezpracne získať obohatenie“), ako aj tým, že mal postupovať voči osobe sťažovateľa
„mimoriadne znevažujúco, nespravodlivo, svojvoľne, neústavne“.
Ústavný súd ani vo veci sťažovateľa nespochybňuje, že súčasťou základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).
Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v súlade so svojou konštantnou
judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
V súvislosti s námietkou sťažovateľa o arbitrárnosti a neodôvodnenosti právnych
a skutkových záverov krajského súdu v namietanom rozsudku ústavný súd považuje
za potrebné uviesť, že sťažovateľ ich formuluje vo veľmi abstraktnej a všeobecnej podobe
bez naznačenia ich organickej väzby na namietaný rozsudok krajského súdu. Tieto
skutočnosti by pri prísne formalistickom posúdení sťažnosti mohli zakladať aj dôvod na jej
odmietnutie z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí (nedostatok
odôvodnenia ako obligatórna náležitosť každého návrhu na začatie konania pred ústavným
súdom podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Napriek tomuto nedostatku sa ústavný
súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zameral aj na posúdenie jej vecnej
opodstatnenosti, pretože sťažovateľ, hoci má právnické vzdelanie, pri podaní sťažnosti
nebol zastúpený advokátom a požiadal o jeho ustanovenie.
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že krajský súd ako súd odvolací preskúmal
vec v medziach daných odvolaním podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“) bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP a napadnutý
rozsudok ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil.
Ďalej ústavný súd upriamuje pozornosť na relevantnú časť odôvodnenia namietaného
rozsudku, v ktorom sa uvádza, že krajský súd „sa oboznámil s obsahom spisu a má zato, že
súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého
správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého
stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozsudku má podklad
v zistenom skutkovom stave. Na správnych skutkových zisteniach prvostupňového súdu sa
ani v štádiu odvolacieho konania nič nezmenilo.
Podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti rozhodnutia ďalšie dôvody.“.
S poukazom na citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku odvolací súd
považoval odôvodnenie prvostupňového súdu za vecne správne a v podrobnostiach na tieto
dôvody odkázal ďalej k tomu uvádzajúc:
«Ako je zrejmé z obsahu spisu, odvolaním odporcu nebol dotknutý výrok
prvostupňového súdu, ktorým prvostupňový súd určil, že odporca v súvislosti s výberovým
konaním na miesto upratovač/upratovačka postupoval voči navrhovateľovi v priamej
diskriminácii. Táto časť napadnutého rozsudku je právoplatná, a preto odvolací súd môže
skúmať len správnosť odvolaním dotknutej časti, ktorou prvostupňový súd uložil odporcovi
povinnosť nahradiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu vo výške 1 000,- Eur. Predovšetkým
odvolací súd poukazuje na predmet sporu, ktorým bolo určenie, že sa odporca voči
navrhovateľovi dopustil diskriminácie v súvislosti s výberovým konaním na miesto
upratovač/upratovačka a v súvislosti s tým uplatnený nárok na priznanie nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Konanie pred prvostupňovým súdom sa teda viedlo o takom diskriminačnom
konaní, aké v žalobnom návrhu uviedol navrhovateľ. Keďže prvostupňový súd v tejto časti
návrhu vyhovel a rozhodol tak, že navrhovateľ bol zo strany odporcu v súvislosti
s výberovým konaním diskriminovaný, rozhodoval o výške nemajetkovej ujmy, ktorá mala
navrhovateľovi vzniknúť práve s týmto diskriminačným konaním. Preto dôvody odvolania,
a to v odvolaní uvádzané 3-ročné znevažovanie zo strany odporcu, znevažovanie zo strany
prvostupňového súdu, keď mu priznal ako nemajetkovú ujmu z uplatnenej sumy 100 000,-
Eur len sumu 1 000,- Eur nie sú dôvodmi, s ktorými by sa mal odvolací súd dôvod zaoberať.
Úlohou odvolacieho súdu môže byť len posúdenie otázky, či vzhľadom na záväznosť
prvostupňového právoplatného rozsudku o určení priamej diskriminácie v súvislosti
s výberovým konaním je priznaná nemajetková ujma primeraná a v súlade s ust. § 9 ods. 3
zák. č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred
diskrimináciou o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).
Podľa § 9 ods. 1 Diskriminačného zákona každý má podľa tohto zákona právo
na rovnaké zaobchádzanie a na ochranu pred diskrimináciou.
Podľa ods. 2 každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je
alebo bol dotknutý na svojich právach, právach chránených záujmoch alebo slobodách,
nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto
nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné,
napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie.
Podľa ods. 3, ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä
ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená
dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa
tak domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky
okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.
Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd pri rozhodovaní o tejto časti
uplatneného nároku postupoval v súlade s citovanou právnou úpravou, teda skúmal otázku,
o koľko bola znížená spoločenská vážnosť a spoločenské uplatnenie navrhovateľa ako
poškodenej osoby s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky
okolnosti, za ktorých k jej vzniku došlo. Úspech žaloby na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch závisí aj v zmysle antidiskriminačného zákona od toho, či bola v značnej miere
znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Súd musí prihliadnuť
na závažnosť ujmy a všetky okolnosti, za ktorých k porušeniu práva poškodenej osoby došlo.
Na uvedené možno zodpovedať len na základe dôkazov, ktoré v konaní produkuje
navrhovateľ. Ako je zistené z obsahu spisu, prvostupňový súd v danej veci vykonal skutočne
rozsiahle dokazovanie a pri úvahe pri rozhodnutí o výške primeraného zadosťučinenia
rozhodol v súlade s platnou právnou úpravou, to znamená, že zistil, že u navrhovateľa
nebola znížená jeho dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie v takom
rozsahu, ako si uplatnil navrhovateľ, to je pôvodne 10 000,- Eur a neskôr až 100 000,- Eur.
Pokiaľ v tejto súvislosti poukazuje navrhovateľ na iné konania, kde v prípade
antidiskriminačných žalôb boli zahraničnými súdmi priznávané vyššie sumy, prípadne
porovnáva nároky sudcov v tzv. „antidiskriminačných žalobách“, odvolací súd musí
poukázať na to, že každý prípad súd musí posudzovať jednotlivo a v takomto prípade, akým
je určenie diskriminácie navrhovateľa v súvislosti s výberovým konaním na miesto
upratovača/upratovačky u odporcu uvažovať len v týchto súvislostiach. Preto pokiaľ
prvostupňový súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že by mu konaním odporcu
vznikla nemajetková ujma v takom rozsahu, ako uplatnil (100 000,- Eur) správne rozhodol
prvostupňový súd, že toto navrhovateľ nepreukázal a ani žiadne tvrdenia na túto
skutočnosť, ktoré by prvostupňový súd nezobral do úvahy, neuviedol. Aj podľa názoru
odvolacieho súdu, ktorý už vychádzal z toho, že základ nárokuje daný (keďže prvý výrok
napadnutého rozsudku odvolaním dotknutý nebol) je prvostupňovým súdom priznaná
nemajetková ujma v čiastke 1 000,- Eur dostatočná a zodpovedajúca.»
V nadväznosti na citovaný výňatok z odôvodnenia napadnutého rozsudku ústavný
súd upriamuje pozornosť na § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody, čo urobil
aj krajský súd.
V danom prípade k námietkam sťažovateľa vyjadreným v jeho odvolaní zaujal
podrobné stanovisko v odôvodnení svojho rozhodnutia už okresný súd, pričom z citovanej
časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa
v plnom rozsahu stotožnil s právnymi názormi prvostupňového súdu vyjadrenými v jeho
rozhodnutí, ktoré ešte doplnil na zdôraznenie jeho správnosti, t. j. postupoval v súlade
s § 219 ods. 2 OSP.
Vo svojej doterajšej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný súd
zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09),
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na rozsudok okresného súdu
z 10. novembra 2010, v ktorom sa uvádza:
„Navrhovateľ nežiadal, aby sa napravil protiprávny stav a taktiež nežiadal
primerané zadosťučinenie, ale domáhal sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd
na základe vykonaného dokazovania mal zato, že u navrhovateľa nebola znížená dôstojnosť,
spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie v takom enormnom rozsahu, aký si
uplatnil navrhovateľ pôvodne v sume 300 000 Sk, t. j. 10 000 eur a neskôr rozšíril
nemajetkovú ujmu na sumu 100 000 eur. Túto nemajetkovú ujmu súd stanovil v sume
1 000 eur, túto sumu súd považoval za dostačujúcu, pretože aj keď bol navrhovateľ
odporcom priamo diskriminovaný pri výbere do zamestnania, u navrhovateľa sa pracovné
postavenie nezmenilo, keďže aj pred výberovým konaním bol dlhodobo nezamestnaný
a v tak rozsiahlom aspekte ako žiadal navrhovateľ nebola znížená ani jeho spoločenská
vážnosť a ani jeho spoločenské uplatnenie, keďže sa výberové konanie týkalo funkcie
upratovač/upratovačka. Podľa vyjadrenia samotného navrhovateľa, tento bol od roku 2003
nezamestnaným s výnimkou čiastkového zamestnania.“
Ústavný súd v súlade s uvedeným konštatuje, že krajský súd aj okresný súd konali
v medziach svojej právomoci, keď v odôvodnení svojich rozhodnutí ústavne konformným
spôsobom aplikovali príslušné právne predpisy (predovšetkým antidiskriminačný zákon
a Občiansky súdny poriadok). V danom prípade namietaný rozsudok krajského súdu
a zároveň rozsudok okresného súdu z 10. novembra 2010 podľa názoru ústavného súdu
spĺňajú kritériá kladené na rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré vyplývajú z ústavných
záruk základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých súčasťou je
aj predpoklad, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom
predpokladanej kvalite (m. m. II. ÚS 63/06).
Napadnutý rozsudok krajského súdu je náležite a primeraným spôsobom
odôvodnený, a nemožno ho preto považovať za ústavne neakceptovateľný. Skutočnosť, že
sťažovateľ sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá právomoc
ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými. Úlohou
ústavného súdu nie je do detailov preskúmať vec z hľadiska v okolnostiach prípadu
aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok
so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení
krajského súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu
záverov napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010). Ústavný súd
preto dospel k záveru, že krajský súd (v spojení s okresným súdom) rozsudok odôvodnil tak,
že z tohto odôvodnenia nevyplývajú závery, ktoré by signalizovali, že by ním mohlo dôjsť
k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,
ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno
hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie
základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy
účastníka konania, preto nie je možné považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred
všeobecným súdom za porušenie tohto práva (I. ÚS 3/97).
Za daných okolností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti,
ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorým malo dôjsť namietaným rozsudkom
krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, dospel k záveru, že je zjavne
neopodstatnená, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
2. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 3 a čl. 14
dohovoru
Podľa názoru sťažovateľa došlo napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, aj k porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 3
a čl. 14 dohovoru, a to tým, že keďže krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu
v odvolaním napadnutej časti, jasne určil, že „v Slovenskej republike sú občania
a nadobčania – sudcovia!... potvrdil nerovnosť bývalého sudcu Krajského súdu
v Bratislave, prokurátora MP v Bratislave a advokáta v jednej osobe – dnes úplne hluchého
nezamestnaného a na druhej strane dnešných sudcov všeobecných súdov“.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 3 dohovoru okrem iného nikoho nemožno podrobovať neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť
zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,
farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, rod alebo iné postavenie.
K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že jeho aplikácia
sa v individuálnych sťažnostiach viaže na porušenie individuálne určeného základného
práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 1
ústavy bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode sťažovateľa je zjavne
neopodstatnená (I. ÚS 34/96, II. ÚS 85/01, II. ÚS 167/04).
Pretože ústavný súd nevyslovil porušenie sťažovateľom označených práv podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom všeobecných súdov,
neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 1 ústavy. Navyše čl. 12 ods. 1
ústavy obsahuje iba všeobecný princíp rovnosti (nie princíp rovnosti pred súdom, ktorý je
obsiahnutý v čl. 46 ods. 1 ústavy), a preto v okolnostiach danej veci už aj vzhľadom
na uvedené k porušeniu tohto článku ústavy ani nemohlo dôjsť.
Z čl. 3 dohovoru vyplýva povinnosť štátov zabezpečiť, aby jednotlivci podliehajúci
ich právomoci neboli vystavení zlému zaobchádzaniu alebo trestom vrátane zlého
zaobchádzania zo strany ostatných jednotlivcov. Na to, aby zlé zaobchádzanie spadalo
do pôsobnosti čl. 3 dohovoru, musí dosiahnuť určité minimum závažnosti. Vzhľadom
na uvedené neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi namietaným postupom a rozsudkom
krajského súdu a možným porušením čl. 3 dohovoru.
Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné
hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú
nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené
ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).
Ústavný súd konštatuje, že napadnutý postup a rozhodnutie krajského súdu nemohol
žiadnym spôsobom zasiahnuť ani do práva sťažovateľa vyplývajúceho z čl. 14 dohovoru.
Z argumentácie uvádzanej sťažovateľom nevyplýva, že by sa s ním z dôvodov uvedených
v čl. 14 dohovoru zaobchádzalo v napadnutom konaní rozdielne oproti iným osobám
v rovnakých situáciách a že takto proti nemu v danej veci postupoval krajský súd.
Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľ
domáhal vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 14 dohovoru napadnutým postupom
a rozhodnutím krajského súdu, nezistil medzi týmto článkom dohovoru a namietaným
porušením tohto práva ústavne relevantnú (priamu) súvislosť, a preto bolo potrebné
sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (napr. žiadosťou o ustanovenie advokáta
na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. marca 2012