Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 125/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. O. M., V., ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 1

a základného práva podľa , ako aj práv podľa ,

čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 4. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. O. M. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. februára

2012 doručená sťažnosť JUDr. O. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

a základného práva podľa (ďalej len

„ústava“), práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 4. októbra 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa na Okresnom súde Brezno

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. domáhal ochrany pred

diskrimináciou v pracovnoprávnom vzťahu podľa o rovnakom

zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„antidiskriminačný zákon“). Okresný súd jeho žalobnému návrhu vyhovel a rozsudkom

sp. zn. z 10. novembra 2010 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu

z 10. novembra 2010“) rozhodol, že sťažovateľ bol „diskriminovaný v priamej

diskriminácii, a to viacnásobne, a súčasne mi súd ako nemajetkovú ujmu priznal náhradu

v sume 1.000,- eur. Pri určovaní výšky nemajetkovej náhrady v peniazoch súd zaujal

stanovisko, že spoločenské postavenie upratovačky/ča, o ktoré som sa uchádzal

a skutočnosť, že som od roku 2003 bol nezamestnaný a aj po mojej diskriminácii som

nezamestnaný, nedávajú dôvod na vyššiu sumu satisfakcie ako je suma 1.000,- eur. Súd

poukázal na to, že nedošlo k významnému zníženiu môjho postavenia v spoločnosti a nebolo

znížené moje uplatnenie sa v spoločnosti.“.

Proti tomuto rozsudku vo vzťahu k výroku o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch

podal sťažovateľ odvolanie, ktoré zdôvodnil takto: „moje zneváženie v spoločnosti

a znemožnenie môjho pracovného uplatnenia ako osoby absolútne hluchej je v situácii, keď

iné pracovné miesto roky pre mňa ÚPSVaR nie je schopný nájsť, podstatne závažnejšie ako

je poníženie a diskriminácia sudcov všeobecných súdov v porovnaní so sudcami ŠS-ŠTS

v Pezinku.

Poukázal som aj na iné prípady, kde súdy v EÚ priznali za diskrimináciu občanom

viac ako 50.000,- eur. Okrem toho som uviedol, že v dôsledku postupu odporcu a mojej

mnohoročnej nezamestnanosti zrejme od júna 2012 nedostanem vôbec starobný dôchodok,

prípadne môj dôchodok bude potom nižší ako je dnešný čiastočný invalidný dôchodok. To je

podľa mňa tak významný zásah do môjho spoločenského uplatnenia, že suma priznaná mi

OS Brezno je absolútne neprimeraná a stavia ma do postavenia menejcenného k iným

občanom či sudcom všeobecných súdov v SR.“

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd, ktorý namietaným rozsudkom

odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Pri posudzovaní sťažovateľom

namietaného zneváženia v spoločnosti a zníženia jeho možnosti uplatniť sa vo vzťahu

k právu na nemajetkovú ujmu v peniazoch si krajský súd v celom rozsahu osvojil dôvody

prvostupňového rozsudku. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „porušovateľ práva doplnil

dôvody v tomto smere tvrdením, že nie je možné, aby som sa porovnával so sudcami v SR

a požadoval za diskrimináciu v pracovnom vzťahu toľko ako žiadajú sudcovia a koľko im už

právoplatne v SR súdy priznali. Doslova z jeho rozsudku vyplýva, že v SR sú dve skupiny

obyvateľov – bežní občania a sudcovia či verejní činitelia.“.

Z opísaných skutočností podľa sťažovateľa vyplýva, že krajský súd «považuje postup

odporcu v konaní, kde ma pre uplatnenie mojich práv znevažoval a hovoril o mne, že som

psychicky postihnutý a iba sa hluchým robím, a snažím sa bezpracne získať obohatenie,

za zlučiteľný s účelom súdneho konania, tak ako je upravený v Podľa KS Banská

Bystrica konanie odporcu nijako nezvyšovalo moje zneváženie v spoločnosti. Tým sa

fakticky odvolací súd stotožnil s názorom odporcu na moju osobu, a vedome zasiahol

porušovateľ práva moje základné práva a slobody. Konal v rozpore s čl. 3 Dohovoru,

pretože jeho dôvody uvedené v rozsudku sú neľudské a ponižujúce!

Naviac porušovateľ práva jasne určil, že v Slovenskej republike sú občania

a nadobčania – sudcovia! Jasne potvrdil nerovnosť bývalého sudcu Krajského súdu

v Bratislave, prokurátora MP v Bratislave a advokáta v jednej osobe – dnes úplne hluchého

nezamestnaného a na druhej strane dnešných sudcov všeobecných súdov. Tým porušil čl. 12

ods. a ods. SR, ale aj a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Nie je v demokratickej spoločnosti prípustné, aby súdy vytvárali triednu spoločnosť

a rovnako ako bola v dobe socializmu v ústave stanovená vedúca úloha komunistickej

strany, stanovovali dnes elitu v podobe sudcov všeobecných súdov SR či politikov, a ostatní

občania nie verejne činní by boli iba „podľudia“!».

Sťažovateľ v závere sťažnosti konštatuje, že „postup Krajského súdu v Banskej

Bystrici je voči mojej osobe mimoriadne znevažujúci, nespravodlivý, svojvoľný, neústavný

a svedčí o absolútnej ignorácii princípov demokratického súdnictva. To, že pre hluchotu

od roku 2003 nemôžem vykonávať advokáciu a už vôbec nie sudcovskú funkciu neznamená,

že som v porovnaní so sudcom menejcenný. Žiaden občan v SR pre svoje postihnutie alebo

pracovné postavenie či nezamestnanosť, nesmie byť znevažovaný súdom. Naviac v situácii

keď som sa domohol, že som bol viacnásobne diskriminovaný v prijímacom konaní, a to

aj pre hluchotu! Ak sú sumy priznané sudcom SR za diskrimináciu porovnateľné s tým, ako

odškodňujú súdy v iných štátoch diskriminované osoby, je postup voči mne jasne

diskriminačný.“.

Vo vzťahu k odôvodneniu priznania finančného zadosťučinenia sťažovateľ poukázal

„aj na Rozsudok ESĽP v Štrasburgu zo dňa 8. 11. 2011 vo veci občianky SR, ktorú v roku

2000 bez jej písomného a informovaného súhlasu na východnom Slovensku sterilizovali.

ESĽP rozhodol, že boli porušené jej práva podľa čl. 3 a čl. 8 Dohovoru a priznal jej

satisfakciu v sume 31.000,- eur. Toto rozhodnutie je právoplatné! Ak platia v SR mnou

uvedené články a dohovoru, tak nemôžem žiadať menšiu satisfakciu, ako je suma

40.000,- eur.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1) Základné právo JUDr. O. M. garantované v a

Slovenskej republiky a čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaní Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

bolo porušené.

2) Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

zo dňa 4. 10. 2011 a prikazuje tomuto súdu vo veci opätovne konať a rozhodnúť.

3) JUDr. O. M. priznáva finančné zadosťučinernie v sume 40.000,- eur...

4) Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho

zastupovania JUDr. O. M...

5) Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť trovy právneho zastupovania...“

Okrem uvedeného sťažovateľ žiada, aby mu ústavný súd ustanovil právneho

zástupcu na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno za zjavne neopodstatnenú

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa

len v rozsahu namietaného porušenia základného práva podľa ,

ods. 1 , práva podľa , a dohovoru, pričom sa sústredil

na posúdenie otázky, či možno považovať namietaný rozsudok krajského súdu, ako

aj postup jemu predchádzajúci z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Podstatou sťažnosti sťažovateľa je jeho tvrdenie, že namietaným rozsudkom

krajského súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu došlo k porušeniu okrem iného

aj jeho základného práva podľa a práva podľa dohovoru tým,

že keďže krajský súd potvrdil prvostupňový rozsudok, stotožniac sa tým s názorom odporcu

na jeho osobu („že som psychicky postihnutý a iba sa hluchým robím, a snažím sa

bezpracne získať obohatenie“), ako aj tým, že mal postupovať voči osobe sťažovateľa

„mimoriadne znevažujúco, nespravodlivo, svojvoľne, neústavne“.

Ústavný súd ani vo veci sťažovateľa nespochybňuje, že súčasťou základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu (, ).

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v súlade so svojou konštantnou

judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ), a preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , ).

V súvislosti s námietkou sťažovateľa o arbitrárnosti a neodôvodnenosti právnych

a skutkových záverov krajského súdu v namietanom rozsudku ústavný súd považuje

za potrebné uviesť, že sťažovateľ ich formuluje vo veľmi abstraktnej a všeobecnej podobe

bez naznačenia ich organickej väzby na namietaný rozsudok krajského súdu. Tieto

skutočnosti by pri prísne formalistickom posúdení sťažnosti mohli zakladať aj dôvod na jej

odmietnutie z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí (nedostatok

odôvodnenia ako obligatórna náležitosť každého návrhu na začatie konania pred ústavným

súdom podľa ). Napriek tomuto nedostatku sa ústavný

súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zameral aj na posúdenie jej vecnej

opodstatnenosti, pretože sťažovateľ, hoci má právnické vzdelanie, pri podaní sťažnosti

nebol zastúpený advokátom a požiadal o jeho ustanovenie.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že krajský súd ako súd odvolací preskúmal

vec v medziach daných odvolaním podľa

(ďalej aj „OSP“) bez nariadenia pojednávania v súlade s a napadnutý

rozsudok ako vecne správny podľa potvrdil.

Ďalej ústavný súd upriamuje pozornosť na relevantnú časť odôvodnenia namietaného

rozsudku, v ktorom sa uvádza, že krajský súd „sa oboznámil s obsahom spisu a má zato, že

súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého

správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého

stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozsudku má podklad

v zistenom skutkovom stave. Na správnych skutkových zisteniach prvostupňového súdu sa

ani v štádiu odvolacieho konania nič nezmenilo.

Podľa ust. , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti rozhodnutia ďalšie dôvody.“.

S poukazom na citované ustanovenie odvolací súd

považoval odôvodnenie prvostupňového súdu za vecne správne a v podrobnostiach na tieto

dôvody odkázal ďalej k tomu uvádzajúc:

«Ako je zrejmé z obsahu spisu, odvolaním odporcu nebol dotknutý výrok

prvostupňového súdu, ktorým prvostupňový súd určil, že odporca v súvislosti s výberovým

konaním na miesto upratovač/upratovačka postupoval voči navrhovateľovi v priamej

diskriminácii. Táto časť napadnutého rozsudku je právoplatná, a preto odvolací súd môže

skúmať len správnosť odvolaním dotknutej časti, ktorou prvostupňový súd uložil odporcovi

povinnosť nahradiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu vo výške 1 000,- Eur. Predovšetkým

odvolací súd poukazuje na predmet sporu, ktorým bolo určenie, že sa odporca voči

navrhovateľovi dopustil diskriminácie v súvislosti s výberovým konaním na miesto

upratovač/upratovačka a v súvislosti s tým uplatnený nárok na priznanie nemajetkovej ujmy

v peniazoch. Konanie pred prvostupňovým súdom sa teda viedlo o takom diskriminačnom

konaní, aké v žalobnom návrhu uviedol navrhovateľ. Keďže prvostupňový súd v tejto časti

návrhu vyhovel a rozhodol tak, že navrhovateľ bol zo strany odporcu v súvislosti

s výberovým konaním diskriminovaný, rozhodoval o výške nemajetkovej ujmy, ktorá mala

navrhovateľovi vzniknúť práve s týmto diskriminačným konaním. Preto dôvody odvolania,

a to v odvolaní uvádzané 3-ročné znevažovanie zo strany odporcu, znevažovanie zo strany

prvostupňového súdu, keď mu priznal ako nemajetkovú ujmu z uplatnenej sumy 100 000,-

Eur len sumu 1 000,- Eur nie sú dôvodmi, s ktorými by sa mal odvolací súd dôvod zaoberať.

Úlohou odvolacieho súdu môže byť len posúdenie otázky, či vzhľadom na záväznosť

prvostupňového právoplatného rozsudku o určení priamej diskriminácie v súvislosti

s výberovým konaním je priznaná nemajetková ujma primeraná a v súlade s ust. § 9 ods. 3

o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred

diskrimináciou o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).

Podľa § 9 ods. 1 Diskriminačného zákona každý má podľa tohto zákona právo

na rovnaké zaobchádzanie a na ochranu pred diskrimináciou.

Podľa ods. 2 každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je

alebo bol dotknutý na svojich právach, právach chránených záujmoch alebo slobodách,

nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto

nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné,

napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie.

Podľa ods. 3, ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä

ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená

dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa

tak domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky

okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd pri rozhodovaní o tejto časti

uplatneného nároku postupoval v súlade s citovanou právnou úpravou, teda skúmal otázku,

o koľko bola znížená spoločenská vážnosť a spoločenské uplatnenie navrhovateľa ako

poškodenej osoby s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky

okolnosti, za ktorých k jej vzniku došlo. Úspech žaloby na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch závisí aj v zmysle antidiskriminačného zákona od toho, či bola v značnej miere

znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Súd musí prihliadnuť

na závažnosť ujmy a všetky okolnosti, za ktorých k porušeniu práva poškodenej osoby došlo.

Na uvedené možno zodpovedať len na základe dôkazov, ktoré v konaní produkuje

navrhovateľ. Ako je zistené z obsahu spisu, prvostupňový súd v danej veci vykonal skutočne

rozsiahle dokazovanie a pri úvahe pri rozhodnutí o výške primeraného zadosťučinenia

rozhodol v súlade s platnou právnou úpravou, to znamená, že zistil, že u navrhovateľa

nebola znížená jeho dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie v takom

rozsahu, ako si uplatnil navrhovateľ, to je pôvodne 10 000,- Eur a neskôr až 100 000,- Eur.

Pokiaľ v tejto súvislosti poukazuje navrhovateľ na iné konania, kde v prípade

antidiskriminačných žalôb boli zahraničnými súdmi priznávané vyššie sumy, prípadne

porovnáva nároky sudcov v tzv. „antidiskriminačných žalobách“, odvolací súd musí

poukázať na to, že každý prípad súd musí posudzovať jednotlivo a v takomto prípade, akým

je určenie diskriminácie navrhovateľa v súvislosti s výberovým konaním na miesto

upratovača/upratovačky u odporcu uvažovať len v týchto súvislostiach. Preto pokiaľ

prvostupňový súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že by mu konaním odporcu

vznikla nemajetková ujma v takom rozsahu, ako uplatnil (100 000,- Eur) správne rozhodol

prvostupňový súd, že toto navrhovateľ nepreukázal a ani žiadne tvrdenia na túto

skutočnosť, ktoré by prvostupňový súd nezobral do úvahy, neuviedol. Aj podľa názoru

odvolacieho súdu, ktorý už vychádzal z toho, že základ nárokuje daný (keďže prvý výrok

napadnutého rozsudku odvolaním dotknutý nebol) je prvostupňovým súdom priznaná

nemajetková ujma v čiastke 1 000,- Eur dostatočná a zodpovedajúca.»

V nadväznosti na citovaný výňatok z odôvodnenia napadnutého rozsudku ústavný

súd upriamuje pozornosť na , podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom

rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody, čo urobil

aj krajský súd.

V danom prípade k námietkam sťažovateľa vyjadreným v jeho odvolaní zaujal

podrobné stanovisko v odôvodnení svojho rozhodnutia už okresný súd, pričom z citovanej

časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa

v plnom rozsahu stotožnil s právnymi názormi prvostupňového súdu vyjadrenými v jeho

rozhodnutí, ktoré ešte doplnil na zdôraznenie jeho správnosti, t. j. postupoval v súlade

s .

Vo svojej doterajšej judikatúre aj v nadväznosti na ústavný súd

zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane (m. m. , , , ),

pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na rozsudok okresného súdu

z 10. novembra 2010, v ktorom sa uvádza:

„Navrhovateľ nežiadal, aby sa napravil protiprávny stav a taktiež nežiadal

primerané zadosťučinenie, ale domáhal sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd

na základe vykonaného dokazovania mal zato, že u navrhovateľa nebola znížená dôstojnosť,

spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie v takom enormnom rozsahu, aký si

uplatnil navrhovateľ pôvodne v sume 300 000 Sk, t. j. 10 000 eur a neskôr rozšíril

nemajetkovú ujmu na sumu 100 000 eur. Túto nemajetkovú ujmu súd stanovil v sume

1 000 eur, túto sumu súd považoval za dostačujúcu, pretože aj keď bol navrhovateľ

odporcom priamo diskriminovaný pri výbere do zamestnania, u navrhovateľa sa pracovné

postavenie nezmenilo, keďže aj pred výberovým konaním bol dlhodobo nezamestnaný

a v tak rozsiahlom aspekte ako žiadal navrhovateľ nebola znížená ani jeho spoločenská

vážnosť a ani jeho spoločenské uplatnenie, keďže sa výberové konanie týkalo funkcie

upratovač/upratovačka. Podľa vyjadrenia samotného navrhovateľa, tento bol od roku 2003

nezamestnaným s výnimkou čiastkového zamestnania.“

Ústavný súd v súlade s uvedeným konštatuje, že krajský súd aj okresný súd konali

v medziach svojej právomoci, keď v odôvodnení svojich rozhodnutí ústavne konformným

spôsobom aplikovali príslušné právne predpisy (predovšetkým antidiskriminačný zákon

a ). V danom prípade namietaný rozsudok krajského súdu

a zároveň rozsudok okresného súdu z 10. novembra 2010 podľa názoru ústavného súdu

spĺňajú kritériá kladené na rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré vyplývajú z ústavných

záruk základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých súčasťou je

aj predpoklad, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom

predpokladanej kvalite (m. m. ).

Napadnutý rozsudok krajského súdu je náležite a primeraným spôsobom

odôvodnený, a nemožno ho preto považovať za ústavne neakceptovateľný. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá právomoc

ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými. Úlohou

ústavného súdu nie je do detailov preskúmať vec z hľadiska v okolnostiach prípadu

aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok

so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení

krajského súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu

záverov napadnutého rozsudku s (, ). Ústavný súd

preto dospel k záveru, že krajský súd (v spojení s okresným súdom) rozsudok odôvodnil tak,

že z tohto odôvodnenia nevyplývajú závery, ktoré by signalizovali, že by ním mohlo dôjsť

k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,

ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ). Za porušenie

základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania, preto nie je možné považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred

všeobecným súdom za porušenie tohto práva ().

Za daných okolností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti,

ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorým malo dôjsť namietaným rozsudkom

krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, dospel k záveru, že je zjavne

neopodstatnená, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu a práv podľa a

dohovoru

Podľa názoru sťažovateľa došlo napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu, aj k porušeniu a práv podľa

a čl. 14 dohovoru, a to tým, že keďže krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu

v odvolaním napadnutej časti, jasne určil, že „v Slovenskej republike sú občania

a nadobčania – sudcovia!... potvrdil nerovnosť bývalého sudcu Krajského súdu

v Bratislave, prokurátora MP v Bratislave a advokáta v jednej osobe – dnes úplne hluchého

nezamestnaného a na druhej strane dnešných sudcov všeobecných súdov“.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 3 dohovoru okrem iného nikoho nemožno podrobovať neľudskému alebo

ponižujúcemu zaobchádzaniu.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť

zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, rod alebo iné postavenie.

K namietanému porušeniu ústavný súd uvádza, že jeho aplikácia

sa v individuálnych sťažnostiach viaže na porušenie individuálne určeného základného

práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 1

bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode sťažovateľa je zjavne

neopodstatnená (, , ).

Pretože ústavný súd nevyslovil porušenie sťažovateľom označených práv podľa

, prípadne podľa dohovoru postupom všeobecných súdov,

neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia . Navyše

obsahuje iba všeobecný princíp rovnosti (nie princíp rovnosti pred súdom, ktorý je

obsiahnutý v ), a preto v okolnostiach danej veci už aj vzhľadom

na uvedené k porušeniu tohto článku ani nemohlo dôjsť.

Z čl. 3 dohovoru vyplýva povinnosť štátov zabezpečiť, aby jednotlivci podliehajúci

ich právomoci neboli vystavení zlému zaobchádzaniu alebo trestom vrátane zlého

zaobchádzania zo strany ostatných jednotlivcov. Na to, aby zlé zaobchádzanie spadalo

do pôsobnosti čl. 3 dohovoru, musí dosiahnuť určité minimum závažnosti. Vzhľadom

na uvedené neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi namietaným postupom a rozsudkom

krajského súdu a možným porušením čl. 3 dohovoru.

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné

hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú

nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené

ustanoveniami dohovoru ().

Ústavný súd konštatuje, že napadnutý postup a rozhodnutie krajského súdu nemohol

žiadnym spôsobom zasiahnuť ani do práva sťažovateľa vyplývajúceho z čl. 14 dohovoru.

Z argumentácie uvádzanej sťažovateľom nevyplýva, že by sa s ním z dôvodov uvedených

v čl. 14 dohovoru zaobchádzalo v napadnutom konaní rozdielne oproti iným osobám

v rovnakých situáciách a že takto proti nemu v danej veci postupoval krajský súd.

Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľ

domáhal vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 14 dohovoru napadnutým postupom

a rozhodnutím krajského súdu, nezistil medzi týmto článkom dohovoru a namietaným

porušením tohto práva ústavne relevantnú (priamu) súvislosť, a preto bolo potrebné

sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (napr. žiadosťou o ustanovenie advokáta

na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012