Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Co/49/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: Bc. P.. S. Z., bytom D. XX, XXX XX C., právne zastúpený JUDr. Ján Ščury, advokát, Advokátska kancelária ŠČURY, s.r.o., Za kasárňou 1, 831 03 Bratislava proti žalovanej: Univerzita Komenského v Bratislave, Šafárikovo nám. 6, 818 06 Bratislava, IČO 00397865, v konaní o určenie, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a iné na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 12.06.2017, č.k. -391, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 12.06.2017, č.k. -391 v napadnutej časti, v ktorej súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol a v časti trov prvoinštančného konania p o t v r d z u j e.

Žalovaná má nárok voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť písomne sa ospravedlniť žalobcovi za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania v prijímacom konaní na štúdium bakalárskeho študijného programu právo v dennej forme na akademický rok 2010/2011 a to do 14 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku doručením listu žalobcovi, podpísaný jej rektorom a nasledovným textom: „Univerzita Komenského v Bratislave prijímacom konaní na štúdium bakalárskeho študijného programu právo v dennej forme na akademický rok 2010/2011 porušila voči Vám zásadu rovnakého zaobchádzania, za čo sa Vám touto cestou ospravedlňuje.“ Vo zvyšku žalobu zamietol, a o trovách prvoinštančného konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov provinštančného konania právo.

2. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že žalobca sa žalobou dňa 19.09.2013, ktorú doplnil dňa 30.12.2013, domáhal voči žalovanej v 1. rade Univerzita Komenského v Bratislave a žalovanej v 2. rade Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom školstva Slovenskej republiky určenia, že žalovaná v 1. rade voči žalobcovi ako uchádzačovi o štúdium porušila zásadu rovnakého zaobchádzania v prijímacom konaní na štúdium bakalárskeho študijného programu právo v dennej forme na akademický rok 2010/2011, a preto sa voči žalovanej v 1. rade domáhal uloženia povinnosti písomne sa ospravedlniť žalobcovi a to doručením listu, podpísaním jej rektorom s textom: Univerzita Komenského v Bratislave prijímacom konaní na štúdium bakalárskeho študijného programu právo v dennej forme na akademický rok 2010/2011 porušila voči Vám zásadu rovnakého zaobchádzania, za čo sa Vám touto cestou ospravedlňuje a uloženia povinnosti žalovanej v 1. rade zaplatiť žalobcovi sumu 5.000,- eur ako nemajetkovú ujmu sumu za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania v prijímacom konaní na štúdium bakalárskeho študijného programu právo v dennej forme na akademický rok

2010/2011 a sumu 4.400,- eur ako náhradu škody spôsobenej jej nesprávnym úradným postupom v prijímacom konaní na štúdium bakalárskeho študijného programu právo v dennej forme na akademický rok 2010/2011. Žalobca uviedol, že dňa 03.07.2010 mu bolo doručené rozhodnutie dekana právnickej fakulty žalovanej v 1. rade o neprijatí na vysokoškolské štúdium v akademickom roku 2010/2011, ktorým bolo rozhodnuté o jeho neprijatí na 3-ročné bakalárske štúdium v študijnom odbore právo. Rektor žalovanej v 1. rade rozhodnutím zo dňa 16.09.2010 potvrdil toto rozhodnutie a zároveň žiadosť žalobcu o preskúmanie rozhodnutia zamietol pričom sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s námietkou žalobcu o porušení zásady rovnakého zaobchádzania. Žalobca má za to, že kritéria prijímacieho konania, na základe ktorých bolo rozhodnuté o jeho neprijatí sú retroaktívne a porušujú zásadu rovnakého zaobchádzania z hľadiska veku a iného postavenia a vzdelania. Keďže žalobca skončil strednú školu v roku 1979 nemohol poznať podmienky a prispôsobiť im stredoškolské štúdium, čo ho znevýhodnilo oproti väčšine ostatných uchádzačov. Kritéria prijímacieho konania nezohľadňovali úroveň jednotlivých škôl a to ani z hľadiska obsahového a ani z hľadiska typu a náročnosti jednotlivých škôl, či už z hľadiska obsahového, resp. z hľadiska typu a náročnosti jednotlivých škôl. Žalobca poukázal na čl. I a antidiskriminačného zákona () a ust. zákona o vysokých školách ()., pričom uviedol, že dekan právnickej fakulty si bol vedomý, že kritéria prijímacieho konania sú diskriminačné a napriek tomu rozhodol o neprijatí žalobcu na štúdium, čím došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania jednak z dôvodu diskriminačného charakteru kritérií prijímacieho konania, ale aj z dôvodu rozdielneho posúdenia obdobných prípadov, keď v rokoch 2008 až 2010 boli na štúdium prijatí uchádzači, ktorí nevyhoveli stanoveným kritériám, pričom pri nich bola zohľadnená skutočnosť, že ich neprijatím by došlo k ich nepriamej diskriminácii.

3. Uznesením zo dňa 28.05.2014, č.k. -65 súd prvej inštancie konanie v časti žaloby voči žalovanej v 2. rade podľa zastavil, vzhľadom na späťvzatie žaloby zo strany žalobcu.

4. Žalovaná žiadala žalobu v celom rozsahu zamietnuť, mala za to, že žalobca nepreukázal, že by mu vznikla v príčinnej súvislosti s akýmkoľvek konaním žalovanej škoda alebo iná nemajetková ujma. Žalovaná ako verejnoprávna inštitúcia v zmysle o vysokých školách nie je ani v zmysle pasívne legitimovaná v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa žalovanej žalobca dostatočne nepreukázal, že by žalovaná určením ďalších podmienok na štúdium a kritérií prijímacieho konania porušila zákaz diskriminácie z niektorých hľadísk uvedených v o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou. Žalovaná uviedla, že prípad na ktorý poukazuje žalobca tzv. skupina daňových poradcov, je odlišný prípad, keď išlo o skupinu uchádzačov, pri ktorých bolo dovtedajším výkonom ich povolania blízkeho právnickému povolaniu preukázané, že z hľadiska osobných vlastností a schopností spĺňajú predpoklady na vysokoškolské štúdium v študijnom programe Právo. Zároveň žalovaná poukázala na absenciu príčinnej súvislosti medzi vznikom tvrdenej škody a nesprávnym úradným postupom Akademickým senátom Univerzity Komenského v Bratislave ako správneho orgánu Právnickej fakulty, ktorým boli schválené kritériá pre prijímacie konanie na bakalárske štúdium nemohol byť bezprostrednou príčinnou škody na strane žalobcu. Podmienkou prijatia na štúdium na vysokej škole bolo úspešné absolvovanie prijímacieho konania a vydanie rozhodnutia o prijatí na štúdium. Škoda, ktorá by podľa žalobcu mala vzniknúť by teda bola v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o neprijatí na štúdium. Navyše pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím je nevyhnutnou podmienkou zmena alebo zrušenie rozhodnutia správneho orgánu príslušným orgánom pre nezákonnosť. Žalobca však nepreukázal vznik ním tvrdenej škody. Náhradu, ktorú si žalobca uplatnil vo výške 4.400,- eur titulom uhradeného školného za štúdium na Paneurópskej vysokej škole, fakulte práva, bolo školné uhradené na základe vlastného rozhodnutia študovať právo na inej vysokej škole a pravdepodobne v súlade so zmluvou, ktorú žalobca sám dobrovoľne uzavrel. Teda za svoje plnenie žalobca dostal protiplnenie, pričom plnenia boli zmluvne dojednané. Zároveň nie je žiadny dôvod pre ktorý by žalobca bol býval musel študovať právo na Paneurópskej vysokej škole, fakulte práva, pretože žalobca mohol pokračovať v štúdiu na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Právnickej fakulte, ktorej bol študentom a na ktorej štúdium dobrovoľne z vlastného rozhodnutia ukončil, prípadne na inej vysokej škole. Určením kritérií pre prijatie na štúdium a ani rozhodnutím o neprijatí na štúdium, vydaným vo vzťahu k žalobcovi nemohla byť značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie žalobcu. Kritéria prijímacieho konania majú abstraktný charakter, nevzťahovali sa na žalobcu adresne, ale na kohokoľvek kto sa

uchádzal o prijatie na štúdium v relevantnom období. Išlo o interný normatívny akt, ktorý nemohol spôsobiť žiadnemu konkrétnemu uchádzačovi osobnú ujmu tak intenzívnu, aby sa dalo uvažovať o naplnení ustanovenia § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona. Ak sa žalobca rozhodol informovať tretie osoby, bolo to jeho vlastné rozhodnutie, za ktorú žalovaná nezodpovedá. Navyše žalobca je verejne známou osobou, o ktorej sa v médiách uvádzajú informácie, ktoré nemožno považovať za informácie, vytvárajúce o osobe žalobcu pozitívny obraz. Vzhľadom na obraz, ktorý má žalobca vo verejnom diskurze a v mediálnom priestore, ako o žalobcovi informovali elektronické, alebo printové médiá, sa javí úplne nemožné, aby rozhodnutie dekana Univerzity Komenského v Bratislave, právnickej fakulty o neprijatí žalobcu na štúdium mohlo značným spôsobom znížiť dôstojnosť, spoločenskú vážnosť alebo spoločenské uplatnenie žalobcu.

5. Súd prvej inštancie poukázal na ust. a , keď žaloba žalobcu bola podaná na súd na účinnosti , ale súd konal podľa ustanovení (ďalej len ).

6. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania vec právne posúdil s poukazom na SR, ust. až 3 antidiskriminačného zákona, ust. , a , antidiskriminačného o vysokých školách, ust. , ako aj ust. a ust. .

7. Súd prvej inštancie po vyhodnotení vykonaného dokazovania a po právnom vyhodnotení veci dospel k záveru, že žalobe žalobcu možno vyhovieť len v časti, ktorou sa žalobca voči žalovanej domáhal uloženia povinnosti písomne sa mu ospravedlniť za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania v prijímacom konaní na štúdium bakalárskeho študijného programu právo v dennej forme na akademický rok 2010/2011. Súd žalobu žalobcu v ostatnej časti ako nedôvodnú a nepreukázanú zamietol.

8. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa domáhal písomného ospravedlnenia žalovanou za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania v prijímacom konaní na štúdium bakalárskeho študijného programu právo v dennej forme na akademický rok 2010/2011. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že u žalovanej bola v roku 2010 vykonaná ministerská kontrola na základe okrem iného i podnetov týkajúcich sa prijímacieho konania na Právnickú fakultu UK v Bratislave v akademickom roku 2008/2009. V záverečnom Protokole o výsledkoch kontroly evidenčné číslo 2010-11798/25941:1-137 zo dňa 14.09.2010 bolo konštatované, že Kritéria prijímacieho konania na akademický rok 2008/2009 PraF UK pre bakalársky študijný program právo, schválené AS PraF UK dňa 07.11.2007“ boli pre mnohých uchádzačov, ktorí nemali hodnotené profilujúce predmety, diskriminujúce, to však pri ich príprave a schválení nebolo vzaté do úvahy, z dôvodu, že išlo o nábeh nového systému organizácie prijímacieho konania. Tiež „Kritériá prijímacieho konania na akademický rok 2009/2010, bakalársky študijný program právo - externá forma, schválené AS PraF UK, neodstránili diskriminujúce podmienky prijatia na štúdium a preto neboli v súlade s § 55 ods. 2 zákona o vysokých školách.

9. Keďže kritériá prijímacieho konania bakalársky študijný program právo na akademický rok 2008/2009, 2009/2010, 2010/2011 boli takmer identické, súd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že stanovenými kritériami došlo v zmysle § 2a ods. 3 antidiskriminačného zákona k nepriamej diskriminácii uchádzačov o štúdium u žalovanej a teda aj žalobcu. Súd prvej inštancie poukázal na mediáne vyjadrenie dekana právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave S., že zavedením kritérií prijímacieho konania v roku 2008/2009, t.j. prijímacieho konania, v ktorom sa upustilo od prijímacej skúšky, boli uchádzači o vysokoškolské štúdium, ktorí už absolvovali inú vysokú školu, neúmyselne nepriamo diskriminovaní, nakoľko kritéria na prijímanie v čase ich štúdia na strednej škole ešte neexistovali a podľa uvedených kritérií na prijatie na štúdium by už prakticky nemali šancu na prijatie. Súd prvej inštancie mal za to, že v prípade žalobcu došlo i k priamej diskriminácii podľa § 2a ods. 2 antidiskriminačného zákona, keď so žalobcom sa v rámci prijímacieho konania v akademickom roku 2010/2011 zaobchádzalo menej priaznivo, ako sa zaobchádzalo s inými osobami v porovnateľnej situácii v rámci prijímacieho konania v akademickom roku 2008/2009. Z listinných dokladov - vyjadrení dekana Právnickej fakulty UK bolo preukázané, že dekan právnickej fakulty práve z dôvodu, že určitá skupina uchádzačov o štúdium nebola prijatá práve z dôvodu, že kritéria prijímacieho konania v akademickom roku 2008/2009 boli diskriminačné, rozhodnutie o neprijatí na štúdium týchto uchádzačov, ktorým bolo porušené ustanovenie čl. I a o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou, zrušil a ich

prijatím na štúdium napravil chybné rozhodnutie o neprijatí, ktoré porušovalo § 55 ods. 2 zákona o vysokých školách. Súd prvej inštancie uzavrel, že v prípade žalobcu došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu rozdielneho posúdenia obdobných prípadov, keď v rokoch 2008 - 2010 boli na štúdium na Právnickej fakulte UK prijatí uchádzači, ktorí nevyhoveli stanoveným prijímacím kritériám a v ich prípade bola zohľadnená skutočnosť, že ich neprijatím by došlo k nepriamej diskriminácií, ale vo vzťahu k žalobcovi táto skutočnosť zohľadnená nebola. Súd teda z hľadiska dodržiavania princípu rovnosti zahŕňajúceho požiadavku vylúčenia svojvôle pri odlišnom zaobchádzaní subjektov práv mal za to, že posudzovaný prípad žalobcu vo vzťahu k iným obdobným a porovnateľným prípadom v súvislosti s prijímacím konaním na vysokoškolské štúdium bakalárskeho študijného programu právo bolo diskriminačné. Žalobcovi prináležalo právo domáhať sa primeraného zadosť učinenia, ktoré si žalobca uplatnil vo forme písomného ospravedlenia žalovanej. V tejto časti súd žalobe žalobcu vyhovel.

10. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu v časti, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že žalovaná v prijímacom konaní na štúdium bakalárskeho študijného programu právo v dennej forme na akademický rok 2010/2011 porušila zásadu rovnakého zaobchádzania voči žalobcovi ako uchádzačovi o štúdium zamietol. Žaloba vo výroku, že žalovaná v prijímacom konaní na štúdium bakalárskeho študijného programu právo v dennej forme na akademický rok 2010/2011 porušila zásadu rovnakého zaobchádzania voči žalobcovi, je práve žalobou o určenie právnej skutočnosti, ktoré určenie pripúšťa len, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Pri nárokoch antidiskriminačného zákona každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie. Z uvedeného je zrejmé, že zákon nepredpokladá oprávnenie žalobcu domáhať sa určenia, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, teda osobitný predpis takúto určovaciu žalobu nepripúšťa.

11. Súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu v časti, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia nemajetkovej ujmy za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania v prijímacom konaní na štúdium bakalárskeho študijného programu právo v dennej forme na akademický rok 2010/2011 vo výške 5.000,- eur z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že ním požadované zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia by nebolo dostačujúce, nakoľko nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo jeho spoločenské uplatnenie. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie dôvodnosti ním uplatneného nároku na zaplatenie žalovanej sumy titulom náhrady nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie poukázal na ust. § 9 antidiskriminačného zákona s tým, že posledným právnym prostriedkom ochrany je možnosť domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a to v prípade, ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby. Nástroje sanácie diskriminácie sú v antidiskriminačnom zákone formulované hierarchicky, pričom poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je možné len ak primerané zadosťučinenie nebolo postačujúce na zhojenie následkov diskriminácie a došlo k značnému zníženiu dôstojnosti, spoločenskej vážnosti alebo spoločenského uplatnenia diskriminovanej osoby. V prípade priznania peňažného zadosťučinenia je potrebné preukázať, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby z dôvodu ustálenia výšky peňažnej náhrady. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno keď nepreukázal, že v jeho prípade došlo k značnému zníženiu vážnosti a dôstojnosti. Žalobca taktiež nepreukázal ani skutkovo nevymedzil príčinnú súvislosť, že jeho dôstojnosť či vážnosť ako uchádzača o štúdium na právnickej fakulte žalovanej bola v spoločnosti dotknutá rozdielnosťou prístupu k prijatiu s inými uchádzačmi o štúdium. Preukázal, že v jeho prípade došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti značným spôsobom. Súd prvej inštancie mal za to, že písomné ospravedlnenie žalovanej žalobcovi možno považovať za primerané morálne zadosťučinenie pre žalobcu, čo následne vylučuje priznanie nemajetkovej ujmy. Žalobcu v časti o zaplatenie sumy 4.440,- eur titulom náhrady škody súd prvej inštancie zamietol z dôvodu, že žalobca nepreukázal dôvodnosť ním uplatneného nároku na náhradu škody spôsobenej mu podľa jeho tvrdení, nesprávnym úradným postupom žalovanej v prijímacom konaní na štúdium bakalárskeho študijného programu právo v dennej forme na akademický rok 2010/2011. Žalobca sa voči žalovanej domáhal náhrady škody, ktorá mu vznikla úhradou poplatku za prijímacie konanie vo výške 40,- eur a nákladov za úhradu školného na fakulte práva Paneurópskej

vysokej školy v Bratislave za 2. a 3. ročník bakalárskeho študijného programu v akademických rokoch 2011 až 2012 vo výške 4.400,- eur (2x 2.200,- eur). Súd prvej inštancie konštatoval, že základným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je kumulatívne splnenie podmienok a to porušenie právnej povinnosti, vznik a existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou a zavinenie, ktoré sa prezumuje. Vo vzťahu k porušeniu právnej povinnosti žalobca uvádzal diskriminačné konanie žalovanej v prijímacom konaní na štúdium bakalárskeho študijného programu právo, v dôsledku ktorého mu vznikla škoda, a táto mala žalobcovi vzniknúť v dôsledku úhrady poplatku za prijímacie konanie a ním zaplateného školného na inej vysokej škole. Príčina súvislosť medzi vznikom škody, ktorá mala žalobcovi vzniknúť a porušením právnej povinnosti žalovanej súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa sám dobrovoľne prihlásil na štúdium na inej vysokej škole a za štúdium na tejto vysokej škole zaplatil školné. Mal za to, že v danom prípade absentuje vzťah príčinnej súvislosti medzi úbytkom majetku žalobcu a porušením zásady rovnakého zaobchádzania zo strany žalovanej. Žalobca uhradil školné na základe vlastného rozhodnutia študovať právo na inej vysokej škole a v súlade so zmluvou, ktorú dobrovoľne uzavrel. Z okolností a ani tvrdení žalobcu nevyplynulo, že žalobca musel, teda, že bol povinný študovať právo a teda, že bolo nevyhnutné, aby sa prihlásil na inej vysokej škole a to i za podmienky, že musel zaplatiť školné. Vo vzťahu k náhrade škody, ktorá predstavuje žalobcom zaplatený poplatok za prijímacie konanie vo výške 40 eur, súd prvej inštancie uviedol, že ani v tejto časti nárok žalobcu nie je dôvodný, pretože poplatok uhradil za prijímacie konanie, ktoré absolvoval. K nároku žalobcu, titulom nesprávneho úradného postupu podľa Zbierky zákonov o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, súd prvej inštancie uviedol, že takto uplatnený nárok súd z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie žalovanej neposudzoval, pretože žalobcom označená žalovaná nie je pasívne legitimovaným subjektom. Pasívne legitimovaným v konaní o náhradu škody podľa citovaného Zákona je štát, zastúpený orgánom, ktorý mal nesprávne úradne postupovať, prípadne orgánom, ktorý za nesprávny úradný postup zodpovedá a má spôsobilosť byť účastníkom konania podľa procesných noriem. Štát je potrebné odlišovať od ostatných právnických osôb, pretože štát vystupuje ako samostatný subjekt občianskoprávnych vzťahov tam, kde je to vyslovene uvedené v . V prípade uplatneného nároku na náhradu škody, v dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánu štátu podľa je pasívne legitimovaným a zodpovedným subjektom štát - Slovenská republika ( písmeno a), pretože žalobca sa domáhal nároku okrem iného i na náhradu škody voči vecne nelegitimovanému subjektu, keď sa náhrady škody domáhal i v dôsledku nesprávneho úradného postupu voči žalovanej, súd žalobu na náhradu škody, v dôsledku nesprávneho úradného postupu zamietol. K navrhovanému dokazovaniu svedkov a znaleckého dokazovania znalcom z odboru psychológia, súd od takéhoto dokazovania upustil, keď žalobca sám od takéhoto dokazovania upustil a na vykonaní takéhoto dokazovania netrval. Ďalší výsluch svedkov redaktora O. a opätovný výsluch prof. A.. Z. N., L.. súd upustil z dôvodu, že takéto dokazovanie považoval za nadbytočné, pretože tieto dôkazy žalobca nenavrhol vykonať na preukázanie vzniku nároku na primerané zadosťučinenie, vzniku uplatnenej škody a nároku na určenie, že žalovaná porušila zásadu rovnakého zaobchádzania, teda na skutočnosti, na ktoré sa súd pri dokazovaní zameral.

12. O trovách prvoinštančného konania rozhodol podľa , nakoľko žalobca aj žalovaná mali vo veci úspech len čiastočný.

13. Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca, v časti výrokov II. a III., pričom žalobca žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. a III. a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Mal za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že odôvodnenie v bode 15 a 15.1 je čiastočne nepreskúmateľné, keď súd neuvádza zákonné ustanovenie, z ktorého pravdepodobne jeho tvrdenia vychádzajú, preto sa žalobca nemôže k týmto tvrdeniam súdu kvalifikovane vyjadriť, čím mu je odňatá možnosť konať pred súdom. K bodu 16. odôvodnenia rozsudku, žalobca uviedol, že nesúhlasí s názorom súdu, že neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že v súvislosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania došlo v jeho prípade k zníženiu vážnosti a dôstojnosti. Žalobca poukázal na nález Ústavného súdu SR -35, v zmysle ktorého pre priznanie relutárnej náhrady stačí škodlivý zásah do osobnostných práv a nie je potrebné demonštrovať, či tento zásah priniesol aj ujmu, ktorá sa prejavila navonok vo vzťahu k tretím osobám, pričom zároveň poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu SR a na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Danev c/a Bulharsko zo dňa 02.09.2010. Postupom non lege artis žalovanej bol žalobca hlboko urazený, takýto postup ho zasiahol do jeho vnútorného sveta,

pričom posúdenie takéhoto zásahu je v zmysle ustálenej judikatúry výsostne právom osoby, voči ktorej bolo protiprávne konanie škodcu vedené. V predmetnej veci podľa žalobcu, do dnešného dňa nedošlo k upusteniu od protiprávneho konania zo strany žalovanej, ani k dosiahnutiu primeraného zadosťučinenia v podobe morálnej satisfakcie, preto nárok na náhradu nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu je legitímny. Jedinou satisfakciou zo strany žalovaného bol list, s písomným ospravedlnením po viac ako siedmych rokoch diskriminácie, čo je málo a takáto satisfakcia neodzrkadľuje duch antidiskriminačného zákona. Len ospravedlnenie samotné nemôže byť primeraným zadosťučinením. Ospravedlnenie žalovanej, vynútené súdnym rozhodnutím nemožno považovať za účinnú a úprimnú ľútosť protiprávneho konania.

14. K nároku na náhradu škody žalobcu, ktorý bol zamietnutý z dôvodu, že nie je daný pomer príčiny a následku, žalobca uviedol, že práve to, že sa rozhodol študovať na inej vysokej škole, znížil následky ďalšej škody, nakoľko ak by neštudoval vôbec, tak škody by bola ešte vyššia, nakoľko diskriminačným konaním by bol žalobca zbavený možnosti dosiahnuť v danom čase právnické vzdelanie prvého stupňa, a teda jeho osobnosť by bola ukrátená o tento rozmer. Žalobca teda konal v prospech ochrany záujmov žalovaného. Žalobca nemohol sa v danom čase rozhodnúť pre bezplatné štúdium práva, pretože mu toto bezplatné štúdium nebolo zo strany žalovanej protiprávne umožnené. Nastavené podmienky prijímacích skúšok boli vo vzťahu k niektorým študentom diskriminačné z dôvodu veku a preto v odvolacom konaní prijal do denného bezplatného štúdia dekan iných uchádzačov o štúdium, avšak žalobcu na základe jeho odvolania z dôvodu diskriminačných podmienok neprijal, čím sa žalovaná prostredníctvom dekana dopustila voči žalobcovi nielen nepriamej diskriminácie, ale aj diskriminácie priamej. Protiprávne neprijatie osoby žalobcu na štúdium, v dôsledku jeho priamej a nepriamej diskriminácie, má za priamy a bezprostredný následok zaplatenie školného na inú právnickú fakultu, nakoľko štúdium a s ním spojeným povinným školným žalobca odvrátil žalovanému hroziacu ďalšiu škodu, ktorú by si žalobca voči nemu mohol uplatniť. Uhradené školné je teda priamym dôsledkom protiprávneho konania žalobcu a tieto dve skutočnosti sú v priamej príčinnej súvislosti, keď jedna je priamym následkom druhej.

15. Zároveň uviedol, že nemožno súhlasiť s tvrdením, že táto ujma nevznikla, nakoľko aj toto štúdium absolvoval a teda dostal adekvátne protiplnenie - vzdelanie za školné, ktoré uhradil a teda nedošlo k úbytku jeho majetku. Takéto tvrdenie je hrubou manipuláciou so slovami, pretože ak by sa žalovaný nedopustil protiprávneho konania, žalobca by dosiahol rovnaké právnické vzdelanie prvého stupňa, avšak za toto plnenie by nemusel žalovanému hradiť školné a teda došlo k zmenšeniu jeho majetku oproti stavu, ak by žalovaný protiprávne nekonal, prijal žalobcu na bakalárske štúdium a umožnil mu získať právnické vzdelanie prvého stupňa bezplatne. K škode, vo výške 40 eur, žalobca mal za to, že márnym zaplatením poplatku za prijímacie konanie mu bezpochyby škody vznikla, pretože v dôsledku protiprávneho konania žalovaného, prijímacie konanie voči žalobcovi bolo vedené non legeartis. Za vadu súdu zároveň žalobca považoval aj tú skutočnosť, že súd prvej inštancie pri viacerých tvrdeniach žalobcu, ktoré nebolo žalovaným rozporované, pri rozhodovaní tieto nesporné skutočnosti opomenul, resp., z nich nevychádzal, čo je vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, resp. mala za následok nesprávne skutkové zistenia, či nesprávne právne posúdenie.

16. K odvolaniu sa písomne vyjadrila žalovaná, ktorá uviedla, že odvolanie žalobcu považuje za nedôvodné a žiada, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu potvrdil.

17. Žalovaná trvá na tom, že škody žalobcovi v ním tvrdenej výške v príčinnej súvislosti s konaním, či nekonaním žalovanej nevznikla. Ak by škoda žalobcovi skutočne bola bývala vznikla, podľa žalovanej nárok na jej náhradu nie je nárokom podľa Zbierky zákonov o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len antidiskriminačný zákon). Takýto nárok na náhradu škody by sa musel právne posúdiť podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, keď podľa tvrdenia žalobcu škoda mu mala byť spôsobená takými útokmi žalovanej, ktoré majú charakter verejnomocenských úkonov. Žalovaná ako verejnoprávna inštitúcia, nie je v zmysle o zodpovednosti za škodu, pri výkone verejnej moci, pasívne legitimovaná v konaní o náhradu škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom. Keďže tento zákon upravuje náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom, nie je žalovaná podľa tohto zákona pasívne legitimovaná ani vo veci prípadnej žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy. Za takúto škodu a nemajetkovú ujmu, ktorú spôsobí pri výkone verejnej moci verejnoprávna inštitúcia zodpovedá štát.

18. Určovanie ďalších podmienok na prijatie na štúdium podľa ako aj rozhodovanie v prijímacom konaní, je výkonom verejnej moci, keďže predstavuje jednostranné a autoritatívne rozhodovanie o právnych pomeroch osôb.

19. Správny úkon akademického senátu Univerzity Komenského v Bratislave, právnickej fakulty, ktorým boli schválené kritériá pre prijímacie konanie na bakalárske štúdium v akademickom roku 2010/2011, nemohol byť bezprostrednou príčinou akejkoľvek škody na jeho strane. Nevyhnutnou podmienkou prijatia na štúdium je úspešné absolvovanie prijímacieho konania a vydanie rozhodnutia o prijatí na štúdium. Ak by žalobcovi, teda ním opísaným spôsobom aj bola bývala skutočne vznikla škoda, nebolo by to v priamej príčinnej súvislosti s úradným postupom (spočívajúcim v stanovení kritérií pre prijatie na štúdium), ale v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o neprijatí na štúdium. Aj súd prvej inštancie konštatoval, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo v prijímacom konaní na štúdium bakalárskeho študijného programu právo v dennej forme, to znamená v rámci aplikačného procesu v konkrétnej veci vydaním rozhodnutia a nie určením takzvaných ďalších kritérií.

20. Žalobca v konaní nepreukázal vznik ním tvrdenej škody a ani kauzálny nexus. K škode 4 400 eur, titulom uhradeného školného, toto bolo uhradené žalobcom na základe vlastného rozhodnutia študovať právo na inej vysokej škole, v súlade so zmluvou, ktorú s Paneurópskou vysokou školou, v rámci svojej súkromnej autonómie sám dobrovoľne uzavrel. Na tomto rozhodnutí žalobcu, ani na skutočnosti, že zaplatil inej vysokej škole školné, sa žalovaná nijako nepodieľala a výšku školného a ani výšku žalobcom tvrdenej škody nijako nemohla ovplyvniť. Ak by vyštudoval žalobca zvolený študijný program na Columbia Law School v New Yorku, čo je aktuálne jedna z najdrahších právnických vzdelávacích ustanovizní na svete, vznikla by žalobcovi škody vo výške cca 65 260 USD za jeden rok štúdia. Žalovaná nemôže ovplyvniť kde a za akú odplatu žalobca študuje. Je vylúčený i kauzálny nexus, pretože zo žaloby nevyplýva žiadny dôvod, pre ktorý by žalobca bol býval musel študovať právo na Paneurópskej vysokej škole fakulte práva. Mohol napríklad pokračovať na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, ktorej študentom bol a na ktorej štúdium dobrovoľne z vlastného rozhodnutia ukončil. Preto vyčíslenie údajnej škody je hypotetické. Žalobcovi nevznikla škoda, keďže za svoje plnenie žalobca dostal protiplnenie, pričom plnenia boli zmluvne dohodnuté. Za zmenšenie žalobcovho majetku, ktoré sa zakladalo na zaplatení školného, získal inú síce i materiálnu, ale nepochybne vzácnu a ním cenené hodnotu - vzdelanie.

21. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalovaná uviedla, že jej vznik žalobca nijako nepreukázal a jej vyčíslenie je arbitrárne a ničím nepodložené. Žalovaná poukázala na ust. § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona. Určením kritérií pre prijatie na štúdium ani rozhodnutím o neprijatí na štúdium vydaním vo vzťahu k žalobcovi nemohla byť značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie žalobcu. Kritéria prijímacieho konania majú abstraktný charakter, nevzťahovali sa len na žalobcu adresne, ale na kohokoľvek kto sa uchádza na prijatie na štúdium v relevantnom období. Takýto akt vzhľadom na svoj abstraktný charakter nemohol spôsobiť žiadnemu konkrétnemu uchádzačovi osobnú ujmu tak intenzívnu, že by sa dalo uvažovať o naplnení ust. § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona. Vydaním rozhodnutia o neprijatí na štúdium nemohla byť znížená vážnosť ani dôstojnosť ani spoločenské uplatnenie žalobcu. Uchádzač o štúdium má možnosť požiadať, aby pri zverejňovaní výsledkov prijímacieho konania neboli zverejnené jeho osobné údaje. O vydaní rozhodnutia o neprijatí nemusel žalobca informovať ani svoje najbližšie okolie. Bolo to jeho vlastné rozhodnutie, vlastná voľba, za ktorú žalobca nezodpovedá. Ak žalobca tvrdí, že rozhodnutím, ktoré mu bolo doručené do vlastných rúk, mala byť znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie žalobcu, žalovaná uviedla, že žalobca je verejne známou osobou, o ktorej sa v médiách uvádzajú informácie, ktoré nemožno považovať za informácie vytvárajúce o osobe žalobcu pozitívny obraz tak ako to žalovaná rozpísala v písomnom vyjadrení zo dňa 02.12.2014, na ktoré zároveň poukázala a na ktorej naďalej trvá. K stanovisku žalobcu, že vznik a výšku nemajetkovej ujmy netreba dokazovať, lebo vyplýva priamo z faktu, že došlo k porušeniu zákazu diskriminácie žalovaná odmieta ako zavádzajúcu. Žalovaná nepopiera, že ak vo vzťahu k nejakej osobe dôjde k porušeniu zákazu diskriminácie, možno očakávať, že určitá psychická ujma jej vznikne. Antidiskriminačný zákon rozlišuje nemajetkovú ujmu rôznej intenzity a na to, aby vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vyžaduje, aby išlo o kvalifikovanú ujmu, t.j. takú, pri ktorej by morálne zadosťučinenie nebolo dostačujúce. Zákon ustanovuje predpoklady vzniku nároku na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá sa poskytuje len v prípadoch kvalifikovanej nemajetkovej ujmy a je jedno, že tak robí z časti

formou príkladného výpočtu. Potom je úplne nesporné, že naplnenie predpokladov sa musí v súdnom konaní skúmať; a pokiaľ ide o otázku medzi účastníkmi spornú, musí byť predmetom dokazovania. Dokazovanie je potrebné aj vo vzťahu k vecným kritériám, podľa ktorých súd určuje sumu náhrady v peniazoch. Ani vo vzťahu k týmto skutočnostiam žalobca dôkazné bremeno neuniesol. Žalobca v konaní nevyvinul žiadne procesné úsilie, aby navrhol dôkazy na objektivizáciu ním tvrdeného nároku.

22. Vyjadrenie žalovanej bolo zaslané k rukám právneho zástupcu žalobcu, ktorý ho prevzal dňa 16.01.2010, pričom k vyjadreniu žalovanej sa právny zástupca žalobcu písomne nevyjadril.

23. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (, ), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu odvolania, odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu v napadnutej časti nie je dôvodné.

24. Podľa odvolacieho súdu, súd prvej inštancie vo veci riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( ) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby žalobcu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( ) a na ich základe dospel i k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil ( ).

25. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

26. S poukazom na vyššie citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav sa odvolací súd, ktorý nezistil v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, tykajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý žalobcovi vyhovel a to v časti, keď uložil žalovanej povinnosť písomne sa ospravedlniť žalobcovi, a vo zvyšku žalobu zamietol.

27. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestaraným súdom riadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

28. Podľa SR, každý má právo domáhať sa zákonom ustanovením postupom svojho práva na nezávislom a nestaranom súde, a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

29. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestane vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdu ochranu vykonáva. ( SR, v spojení s SR).

30. Podľa , každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je, alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav, alebo poskytol primerané zadosťučinenie.

31. Podľa , ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa domáhať aj náhrady nemajetkovej umy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej umy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

32. Z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobca sa po zmene petitu domáhal v konaní určenia, že žalovaná

- Univerzita Komenského v Bratislave, Šafárikovo nám. 6, Bratislava v prijímacom konaní na štúdium bakalárskeho študijného programu právo v dennej forme na akademický rok 2010/2011 porušila zásadu rovnakého zaobchádzania voči žalobcovi, ktorý bol uchádzačom o štúdium, pričom sa žalobca domáhal, aby súd žalovanej uložil povinnosť sa mu písomne ospravedlniť práve za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania v prijímacom konaní, a to doručením listu s textom, tak ako uviedol v petite žaloby. Zároveň sa domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť sumu 5.000 eur ako nemajetkovej ujmy za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania v prijímacom konaní a zároveň, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 4.400 eur ako náhradu škody, ktorá bola spôsobená jej nesprávnym postupom v prijímacom konaní na štúdium bakalárskeho študijného programu, právo v dennej forme na akademický rok 2010/2011. Súd prvej inštancie žalobe v časti, ktorou sa žalobca domáhal primeraného zadosťučinenia a ktoré si žalobca uplatnil vo forme písomného ospravedlnenia žalovanej vyhovel, a túto povinnosť písomne sa žalobcovi ospravedlniť za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania uložil žalovanej z dôvodu, že v konaní bola preukázaná neoprávnenosť zásahu a s tým spojená objektívna spôsobilosť tohto zásahu porušiť alebo ohroziť dané právo. Súd prvej inštancie žalobu v časti, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že žalovaná v prijímacom konaní na štúdium bakalárskeho študijného programu právo v dennej forme na akademický rok 2010/2011 porušila zásadu rovnakého zaobchádzania voči žalobcovi, ako uchádzačovi na štúdium zamietol. Súd prvej inštancie totiž konštatoval, že žaloba vo výroku, že žalovaná v prijímacom konaní na štúdium bakalárskeho študijného programu právo v dennej forme na akademický rok 2010/2011 porušila zásadu rovnakého zaobchádzania voči žalobcovi, je žalobou o určenie právnej skutočnosti, ktoré určenie pripúšťa len, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Súd prvej inštancie poukázal na ust. antidiskriminačného , pričom tento zákon nepredpokladá oprávnenie žalobcu domáhať sa určenia, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania (zákon takúto určovaciu žalobu nepripúšťa). Súd prvej inštancie zároveň zamietol žalobu žalobcu v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania v prijímacom konaní na štúdium bakalárskeho študijného programu, právo v dennej forme na akademický rok 2010/2011 vo výške 5.000 eur a aj žalobu v časti o zaplatenie sumy 4.400 eur, titulom náhrady škody vo výške 4.400 eur za úhradu nákladov a školného na fakulte práva Paneurópskej vysokej školy v Bratislave a 2. a 3. Ročník bakalárskeho študijného programu, ako aj náhradu škody vo výške 40,- eur, ktorá mala vzniknúť žalobcovi na zaplatenie poplatku za prijímacie konanie vo výške 40,- eur.

33. Podľa odvolacieho súdu právne závery súdu prvej inštancie zodpovedajú skutkovým zisteniam, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania. Odvolací súd poukazuje na podrobné zdôvodnenie odôvodnenia v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý podrobne a v dostatočnom rozsahu zdôvodnil zamietnutie ďalších nárokov žalobcu a to nemajetkovej ujmy, náhrady škody (5.000 + 4.400 + 40 eur). Neobstojí odvolacia námietka žalobcu, že odôvodnenie súdu prvej inštancie je čiastočne nepreskúmateľné najmä v bodoch 15. až 15.1, čo je vadou konania, že takáto vada má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a tým, že sa žalobca nemôže k tvrdeniam súdu kvalifikovane vyjadriť a že je mu odňatá možnosť konať pred súdom. Odvolací súd má za to, že body 15 a 15.1 v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie sú súčasťou rozsiahleho odôvodnenia súdu prvej inštancie, ktoré nadväzujú na ďalšie body odôvodnenia, ktoré jasne a zrozumiteľne dávajú odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, ktoré súvisia s meritom veci. Preto neobstojí odvolacia námietka žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil obsah a zmysel ust. , o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie ako dôvod zamietnutia nároku žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 5.000 eur z titulu nemajetkovej ujmy mal uviesť, že žalobca nepreukázal, že ním požadované zadosťučinenie nebolo dostačujúce, pretože žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie ním uplatneného nároku, titulom náhrady nemajetkovej ujmy, odvolací súd k tejto námietke žalobcu uvádza, že úspech žaloby na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch závisí a to aj v zmysle antidiskriminačného zákona od toho, či bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Súd musí prihliadať na závažnosť ujmy a všetky, okolnosti za ktorých k porušeniu práva poškodenej osoby došlo. Na uvedené možno zodpovedať len na základe dôkazov, ktoré v konaní produkuje navrhovateľ viď - Nález Ústavného súdu SR . Požadovať od žalobcu produkovať dôkazy nie je totožné, že by na žalobcu súd uvalil: ,,tzv. excesívne (nadmieru presahujúce) dôkazné bremeno?? tak ako na to poukazuje žalobca s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. .

34. V odvolaní žalobca nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie v otázke pre priznanie relutárnej náhrady, ktorou je priznanie nemajetkovej ujmy, poukazujúc pritom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. , ktorý hovorí, že pre priznanie takejto náhrady stačí škodlivý zásah do osobnostných práv, pričom nie je potrebné demonštrovať, či tento zásah so sebou priniesol aj ujmu, ktorá sa prejavila navonok vo vzťahu k tretím osobám k jej príležitostným očakávaniam, resp. narušila sa jej dôstojnosť v očiach iných. V prvom rade odvolací súd uvádza, že v spomínanom náleze Ústavného súdu SR sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa SR a práva na súdnu a inú ochranu podľa SR, v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Okresného súdu Trenčín v konaní pod sp. zn. a rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a teda nejde o totožnú vec, ktorej predmetom by bolo porušenie zásady rovnakého zaobchádzania v zmysle antidiskriminačného zákona. Navyše jedná sa o iný skutok, keď sa sťažovateľka podľa Nálezu ÚS domáhala ochrany osobnostných práv, ktoré mali byť porušené výrokom D.L. odvysielané redaktorom v hlavnom televíznom spravodajstve žalovaného v 2.rade, pričom v prejednávanej veci pokiaľ sa žalobca domáha primeraného zadosťučinenia podľa antidiskriminačného zákona a to konkrétne nemajetkovej ujmy v peniazoch, vydaním rozhodnutia o neprijatí na štúdium nemohla byť znížená vážnosť ani spoločenská dôstojnosť a ani spoločenské uplatnenie žalobcu, keď každý uchádzač o štúdium má možnosť požiadať, aby pri zverejňovaní výsledkov prijímacieho konania neboli zverejnené jeho osobné údaje, pričom o vydaní rozhodnutia o neprijatí žalobca nemusel informovať ani svoje najbližšie okolie. V uvádzanom Náleze Ústavného súdu SR práve naopak išlo o verejné odvysielanie výrokov, týkajúce sa sťažovateľky, ktorá bola trestnou sudkyňou a práve daný výrok podľa nej mal vyvolať dojem, že patrí k skorumpovaným sudcom, čím podľa nej a následne i podľa Ústavného súdu SR bola významným spôsobom znížená jej dôstojnosť, poškodená profesionálna česť a dobré meno, ako aj narušený jej osobný život. Odvolací súd sa stotožňuje s právnou vetou Ústavného súdu SR , že stanovenie výške relutárnej náhrady je tak zo zákona vecou voľnej úvahy súdov, ktorá musí byť odôvodnená a musí mať svoj náklad v zistenom skutkovom stave, ktorý sa týka obidvoch zákonom predvídaných kritérií, t.j. závažnosti vzniknutej ujmy i okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo. Správe konštatoval žalovaný, že žalobca nepreukázal vznik ním tvrdenej škody, keď takýto nárok na náhradu škody, ako tvrdí žalobca, by musel byť právne posúdený podľa , o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a v takom prípade by žalovaná ako verejnoprávna inštitúcia v konaní náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím by nebola pasívne legitimovaná v konaní. Pasívne legitimovaným v takom prípade bola Slovenska republika, v zastúpení príslušného štátneho orgánu pretože samotné rozhodovanie v prijímacom konaní je výkonom verejnej moci.

35. Pokiaľ žalobca namieta, že doposiaľ jedinou satisfakciou je zo strany žalovanej zaslanie listu s písomným ospravedlnením zo žaloby vyplýva, že práve žalobca sa voči žalovanej po pripustení zmeny petitu domáhal voči žalovanej práve uloženia takejto povinnosti písomne sa mu ospravedlniť za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania v prijímanom konaní na štúdium bakalárskeho študijného programu, právo v dennej forme na akademický rok 2010/2011 a to doručením listu vznení, tak ako to uviedol v petite žaloby, pričom súd prvej inštancie po posúdení stanovených kritérií prijímacieho konania na akademický rok 2010/2011 sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že stanovenými kritériami žalovanej došlo k nepriamej diskriminácií žalobcu, samozrejme vrátane i ďalších uchádzačov o štúdium u žalovanej. Navyše súd prvej inštancie konštatoval, že v prípade žalobcu došlo okrem nepriamej i k priamej diskriminácií podľa § 2a ods. 2 antidiskriminačného zákona, keď sa so žalobcom v akademickom roku 2010/2011 v rámci prijímacieho konania zaobchádzalo menej priaznivo, ako sa zaobchádzalo s inými osobami v porovnateľnej situácií v rámci prijímacieho konania v akademickom roku 2008/2009. Preto súd prvej inštancie uzavrel, že žalobcovi prináležalo domáhať sa primeraného zadosťučinenia, ktoré si žalobca uplatnil práve vo forme písomného ospravedlnenia žalovanej a v tejto časti súd prvej inštancie žalobe vyhovel a následne zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie nemajetkovej ujmy za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania na štúdium bakalárskeho študijného programu, právo v dennej forme na akademický rok 2010/2011 vo výške 5.000 eur, keď konštatoval, že nástroje sanácie diskriminácie sú v antidiskriminačnom zákone formulované hierarchicky, a to a) upustenie od diskriminačného konania, b) napravenie protiústavného stavu - len ak je to možné a c) poskytnutie primeraného zadosťučinenia, avšak poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je možné len, ak primerané zadosťučinenie nebolo postačujúce na zhojenie následkov diskriminácie a došlo k značnému zníženiu dôstojnosti,

spoločenskej vážnosti alebo spoločenského uplatnenia diskriminovanej osoby. Súd prvej inštancie konštatoval, že peňažné zadosťučinenie je možné priznať iba v prípade, ak dospeje k záveru, že v konkrétnom prípade došlo ku skutočnému zníženiu dôstojnosti, resp. vážnosti poškodeného a tento zásah má značnú intenzitu, pričom dôkazné bremeno je na žalobcovi. Aj podľa odvolacieho súdu v prípade zisťovania, či u žalobcu došlo k značenému zníženiu vážnosti a dôstojnosti je možné spravodlivo ustáliť len na základe vykonaného dokazovania, ktoré jednoznačne produkuje žalobca. V ostatných častiach v súvislosti so vznikom zodpovednosti za škodu, pri ktorom je potrebné splnenie zákonom stanovených podmienok jednak porušenie právnej povinnosti, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, a zavinenie, ktoré sa presumuje, odvolací súd poukazuje na závery a odôvodnenie súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní nepreukázal ani vznik škody a ani príčinnú súvislosť, keď žalobca uhradil školné na základe vlastného rozhodnutia študovať právo na inej vysokej škole so zmluvou, ktorú, tak ako konštatoval súd prvej inštancie, uzavrel dobrovoľne s tým, že žalobca nepreukázal, že by musel, resp. bol povinný študovať právo, resp. že bolo nevyhnuté aby sa na štúdium práva prihlásil na inej vysokej škode a musel zaplatiť školné. To isté sa týka aj uplatnenej náhrady škody zo strany žalobcu vo výške 40,- eur z titulu zaplateného poplatku za prijímacie konanie.

36. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie. Pokiaľ sa týka ďalších odvolacích námietok žalobcu tieto neboli spôsobilé spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a to z hľadiska žalobcom tvrdených odvolacích dôvodov. Súd prvej inštancie rozhodol o nároku žalobcu vecne správne, pričom súdom prvej inštancie skutkové zistenia majú oporu v obsahu spisového materiálu. Dokazovanie vo veci vykonal súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu a zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel aj správnym skutkovým a právnym záverom, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie s poukazom na ust. a v jeho napadnutej časti potvrdil.

37. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa na ust. , v spojení s ust. tak, že žalovanej , ktorá bola úspešná v odvolacom konaní priznal nárok voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

38. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( ).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( prvá veta ).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( ).

Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).