Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 98/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., spol. s r. o., S., zastúpenej advokátom

JUDr. F. V., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného

práva vlastniť majetok a na ochranu majetku podľa Slovenskej

republiky a na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Poprad sp. zn. z 3. októbra

2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti T., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra

2011 doručená sťažnosť spoločnosti T., spol. s r. o., S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu

Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 3. októbra 2011 (ďalej len

„napadnuté uznesenie okresného súdu“).

Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľke ako žalobkyni právoplatným

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 15. novembra 2007 bola

uložená povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 3 844 925,50 Sk. Pre účely vymoženia tejto

pohľadávky začalo na okresnom súde 18. februára 2008 exekučné konanie. Sťažovateľ ako

povinný v exekučnom konaní predmetnú sumu zaplatil oprávnenému 28. februára 2008.

Upovedomenie o začatí exekúcie bolo sťažovateľovi doručené 29. februára 2008. Súdny

exekútor si uplatnil náhradu trov exekúcie v začatom exekučnom konaní vedenom pod

sp. zn. . Okresný súd uznesením sp. zn. z 9. júla 2008

exekučné konanie zastavil a zaviazal sťažovateľku na náhradu trov exekúcie v sume

457 787 Sk. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) na základe odvolania

sťažovateľky uznesením sp. zn. z 25. novembra 2008 zrušil výrok

o zastavení exekúcie a zmenil uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách exekúcie tak,

že sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi sumu vo výške 457 546 Sk.

Toto uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 23. februára 2009 a vykonateľnosť

27. februára 2009.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uviedla, že «vo vzťahu k pôvodnému exekučnému

titulu - rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. -603 zo dňa 15.11.2007

ako vyššie uvádzame, treba uviesť, že dovolacím rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č.k. vydaného dňa 11.12.2008, ktoré sa stalo právoplatné dňa

03.02.2009 a vykonateľné dňa 06.02.2009, bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k.

-603 zo dňa 15.11.2007 ako pôvodný exekučný titul v celom rozsahu zrušený

a oprávnený (žalovaný) bezodkladne vrátil povinnému (žalobcovi) celú sumu

3.844.925,50 Sk (išlo o bezdôvodné obohatenie od momentu právoplatnosti dovolacieho

rozhodnutia).

Na základe návrhu na exekúciu zo dňa 27.04.2009 sa začalo druhé exekučné konanie

týkajúce sa vymoženia trov exekúcie vo výške 457 546,- Sk. Exekučným titulom tu bolo

rozhodnutie exekučného odvolacieho súdu (krajského súdu) v Prešove č.k. 7CoE/53/2008-

95 vydaného dňa 25.11.2008 (ktoré sa stalo právoplatné dňa 23.02.2009 a vykonateľné dňa

27.02.2009).

Na námietky oprávneného zo dňa 30.07.2009 rozhodol exekučný súd Okresný súd

v Poprade uznesením č.k. -54 vydaným dňa 04.12.2009 tak, že „Vyhlasuje

exekúciu za neprípustnú. Exekúciu zastavuje. Oprávnený je povinný zaplatiť súdnemu

exekútorovi... náhradu trov exekúcie... Oprávnený je povinný zaplatiť povinnému náhradu

trov exekučného konania...“.

Na odvolanie oprávneného exekučný odvolací súd (krajský súd) v Prešove uznesením

č. k. zo dňa 27.04.2010 „Zrušuje uznesenie a vracia vec súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie.“. V ďalšom postupe Okresný súd v Poprade pod č.k. -73

zo dňa 02.07.2010 prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka rozhodol „Súd námietky

povinného zo dňa 30.07.2009 proti exekúcii zamieta.“. Na odvolanie povinného rozhodol

proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka exekučný súd Okresný súd v Poprade dňa

25.08.2010 uznesením č.k. -89 tak, že „Námietky povinného zo dňa

30.07.2009 proti exekúcii zamieta.“.

Toto uznesenie č.k. -89 Okresného súdu v Poprade zo dňa 25.08.2010

bolo napadnuté ústavnou sťažnosťou, ktorá bola prijatá a následne Ústavný súd SR

nálezom č. -28 zo dňa 30.06.2011 rozhodol, že „Základné právo obchodnej

spoločnosti T., spol. s r.o. podľa či. 20 ods. 1 a SR a právo podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

v Poprade č.k. -89 z 25.08.2010 porušené bolo.“ Dôvodom bolo, že sa

Okresný súd v Poprade v uznesení č.k. -89 zo dňa 25.08.2010 nezaoberal

námietkami sťažovateľa (povinného), čo exekučný súd odôvodňoval tvrdením, že bol

viazaný právnym názorom krajského súdu, čo vyhodnotil ústavný súd ako neakceptovateľné,

pretože krajský súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľa žiadny právny názor nevyslovil.

Po zrušení uznesenia Okresného súdu v Poprade č.k. -89 zo dňa

25.08.2010 ústavným súdom rozhodol Okresný súd v Poprade uznesením č.k.

-135 zo dňa 03.10.2011 tak, že „Námietky povinného zo dňa 30.07.2009

proti exekúcii z a m i e t a .“ Toto uznesenie je napadnuté touto ústavnou sťažnosťou,

keď nadobudlo dňa 26.10.2011 právoplatnosť a aj vykonateľnosť.».

Podľa názoru sťažovateľky «z vyššie uvedeného skutkového stavu vyplýva, že

v exekučnom konaní č. k. (EX 317/2009)... bolo... exekučným titulom

procesné rozhodnutie odvolacieho exekučného súdu (krajského súdu) v Prešove č. k.

-95 vydaného dňa 25. 11. 2008. Tento exekučný titul v pôvodnej exekúcii č. k.

začatej návrhom dňa 18. 02. 2008 bol len „procesným produktom“

meritórneho exekučného titulu rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1Cob/34/2007-

603 zo dňa 15. 11. 2007, čo znamená, že tento procesný exekučný titul je relatívne

samostatným a viazaným (závislým) na pôvodnom meritórnom exekučnom titule. Táto

závislosť má zásadný dopad na existenciu a trvanie exekučného titulu Krajského súdu

v Prešove... a to preto, lebo ak tento pôvodný (meritórny) exekučný titul bol rozhodnutím

dovolacieho súdu Najvyššieho súdu SR č. k. zrušený, a to tak, že toto

zrušenie bolo vydané (vyhlásené) 11. 12. 2008, stalo sa tak po vydaní exekučného titulu

odvolacieho exekučného súdu (krajského súdu) v Prešove č. k. -95.».

Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd v napadnutom uznesení sa nevysporiadal ústavne

konformným spôsobom s podstatou jej námietok, keď argumentovala „časovou

postupnosťou vydania dvoch rozhodujúcich rozhodnutí“, ktorá podľa názoru sťažovateľky

bola podstatná z hľadiska posúdenia zániku práva priznaného exekučným titulom

(sp. zn. z 25. novembra 2008). Druhá námietka sťažovateľky v sťažnosti

týkajúca sa litispendencie súvisela s tým, že podľa jej názoru si súdny exekútor mal vymôcť

trovy v pôvodnom exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. a nemal vrátiť

poverenie na vykonávanie exekúcie, preto si „nemôže tieto trovy vymáhať druhýkrát

a v inom konaní“. Sťažovateľka je toho názoru, že došlo k porušeniu zásady „ne bis in

idem.“

V závere sťažovateľka uvádza: „Postup súdu, pokiaľ sa nevysporiadal s námietkami

sťažovateľa takým spôsobom, ktorým by sa zaoberal podstatou veci a podstatou

namietaného právneho vzťahu a reagoval na tieto námietky len bez riadneho dostatočného

a zrozumiteľného odôvodnenia, je treba tento postup opätovne označiť za postup arbitrárny,

spôsobil tak týmto postupom také porušenie, ktoré malo za následok zásadný vplyv

na základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa SR a podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a vyústilo do porušenia

základného práva vlastniť majetok a základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20

ods. 1 SR.“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom:

„1. Okresný súd Poprad uznesením spis. zn.: -135 zo dňa 3. októbra

2011 porušil základné právo sťažovateľa T., spol. s r. o., zapísanej v obchodnom registri OS

Prešov, so sídlom S., vlastniť majetok a základné právo na ochranu majetku podľa čl. 20

ods. 1 SR.

2. Okresný súd Poprad uznesením spis. zn.: -135 zo dňa 3. októbra

2011 porušil právo sťažovateľa T., spol. s r. o., zapísanej v obchodnom registri OS Prešov,

so sídlom S., na spravodlivý proces (na spravodlivé súdne konanie) podľa čl. 46 ods. 1

SR a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Okresného súdu v Poprade spis. zn.:

-135 zo dňa 3. októbra a vec vracia na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi T., spol. s r. o., zapísanej v obchodnom registri OS Prešov,

so sídlom S., priznáva náhradu trov právneho zastupovania v sume 261,82 € (slovom

dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktorú je Okresný súd v Poprade povinný

vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. F. V., do jedného mesiaca od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením okresného súdu boli

porušené jej základné práva podľa a a právo podľa

ods. 1 dohovoru.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred

skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,

či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne

s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , , ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný

súd aj k posúdeniu napadnutého uznesenia okresného súdu.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia konštatoval, že exekučný titul –

uznesenie krajského súdu sp. zn. z 25. novembra 2008, „nadobudlo

právoplatnosť 23. 2. 2009, vykonateľnosť 27. 2. 2009“. Ďalej tiež konštatoval, že

„exekučný súd v konaní nemá posudzovať správnosť právoplatného a vykonateľného

rozhodnutia súdu. Na právne posúdenie veci nemá vplyv ani skutočnosť, že pôvodný

exekučný titul rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 15. 11. 2007 sp. zn.1Cob/34/2007 bol

zrušený rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vec bola vrátená na ďalšie

konanie. Dňom 3. 2. 2009 – právoplatnosťou uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 11. 12. 2008 bol pôvodný exekučný titul zrušený, avšak

ak do toho času na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu prebiehala

exekúcia, vznikli súdnemu exekútorovi trovy exekúcie, ktoré v dôsledku vymoženia

pohľadávky a následnej povinnosti upustenia od exekúcie v súlade so zmenou znenia § 46

ods. 3 Exekučného poriadku od 1. 9. 2005, nemohol súdny

exekútor vymôcť v pôvodnom exekučnom konaní.“.

Okresný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľky, že exekučný titul bol ako

procesné rozhodnutie závislý od existencie pôvodného exekučného titulu v odôvodnení

napadnutého uznesenia, uviedol, že „zánikom pôvodného hmotno-právneho exekučného

titulu nedošlo k dôvodu pre zánik procesného exekučného titulu, i keď ide o súvisiace

konanie“, pretože „exekučný poriadok nerozlišuje medzi hmotno-právnym a procesným

exekučným titulom“ a v danom prípade exekučným titulom je „rozhodnutie súdu, ktoré má

podklad v hmotnoprávnom právnom predpise, i procesnom právnom predpise“ a „je

spôsobilé byť exekučným titulom“, ktoré nie je oprávnený preskúmavať z hľadiska jeho

správnosti.

Ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je v tomto smere dostatočným

spôsobom odôvodnené, okresný súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri

rozhodovaní o námietkach sťažovateľky, pričom právne závery, na ktorých je rozhodnutie

založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Okresný súd podľa názoru ústavného súdu

ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo nevyhovel námietkam sťažovateľky,

a zároveň tým aj reagoval na jej námietku spočívajúcu v domnelej závislosti procesného

rozhodnutia (exekučného titulu) od existencie pôvodného exekučného titulu v inom konaní.

Uznesenie okresného súdu pri odôvodňovaní svojho právneho názoru preto nemožno

považovať za svojvoľné či arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , , ). Takéto pochybenie

v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom uznesení okresného súdu

nezistil. Sťažovateľkin nesúhlas s obsahom uznesenia okresného súdu nie je dôkazom

o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecného súdu svojím vlastným.

Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka sa proti uzneseniu

krajského súdu sp. zn. z 25. novembra 2008 (nadobudlo právoplatnosť

23. februára 2009) mohla brániť podaním dovolania podľa § 239 ods. 1 písm. a) zákona

č. v znení neskorších predpisov, keďže výsledok

predchádzajúceho dovolacieho konania – uznesenie sp. zn. z 11. decembra

2008 (nadobudlo právoplatnosť 3. februára 2009) jej už v tom čase bol známy, a keďže toto

právo nevyužila, nemôže sa domáhať nápravy v rámci exekučného konania, v ktorom

všeobecný súd už nemá oprávnenie posudzovať správnosť právoplatného a vykonateľného

rozhodnutia súdu.

Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľky týkajúcej sa litispendencie ústavný súd

uvádza, že okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia zrozumiteľným a ústavne

konformným spôsobom reagoval na túto námietku sťažovateľky, keď v odôvodnení svojho

uznesenia poukázal na to, že „pôvodné exekučné konanie skončilo upustením

od vykonávania exekúcie a vrátením poverenia na vykonanie exekúcie pred začatím tohto

exekučného konania“, a teda nejde o prípad „súbežného priebehu exekučných konaní v tej

istej veci“. S takýmto záverom okresného súdu v okolnostiach posudzovaného prípadu

ústavný súd súhlasí a konštatuje, že aj táto námietka sťažovateľky je nedôvodná.

Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené nedomnieva, že by napadnuté uznesenie

okresného súdu bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľné so sťažovateľkiným označeným

článkom a označeným článkom dohovoru, teda že by zo strany orgánov súdnej moci

nebola sťažovateľke ústavne konformným spôsobom poskytnutá súdna ochrana podľa čl. 46

ods. 1 , respektíve že by napadnutým uznesením okresného súdu bolo porušené jej

právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to vo svojej sťažnosti namietala, preto sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1

napadnutým uznesením okresného súdu

Ústavný súd už opakovane judikoval, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy

vyplývajúce z až . V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou

inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

(obdobne napr. , ).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením okresného

súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti,

ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa , bolo

už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami

hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného

porušenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2012