Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 98/2012
PDF · 233.82 KB
No categories available
III. ÚS 98/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., spol. s r. o., S., zastúpenej advokátom
JUDr. F. V., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného
práva vlastniť majetok a na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Poprad sp. zn. 17 Er 162/2009 z 3. októbra
2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti T., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra
2011 doručená sťažnosť spoločnosti T., spol. s r. o., S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu
Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 17 Er 162/2009 z 3. októbra 2011 (ďalej len
„napadnuté uznesenie okresného súdu“).
Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľke ako žalobkyni právoplatným
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Cob 34/2007 z 15. novembra 2007 bola
uložená povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 3 844 925,50 Sk. Pre účely vymoženia tejto
pohľadávky začalo na okresnom súde 18. februára 2008 exekučné konanie. Sťažovateľ ako
povinný v exekučnom konaní predmetnú sumu zaplatil oprávnenému 28. februára 2008.
Upovedomenie o začatí exekúcie bolo sťažovateľovi doručené 29. februára 2008. Súdny
exekútor si uplatnil náhradu trov exekúcie v začatom exekučnom konaní vedenom pod
sp. zn. 12 Er 75/2008. Okresný súd uznesením sp. zn. 12 Er 75/2008 z 9. júla 2008
exekučné konanie zastavil a zaviazal sťažovateľku na náhradu trov exekúcie v sume
457 787 Sk. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) na základe odvolania
sťažovateľky uznesením sp. zn. 7 CoE 53/2008 z 25. novembra 2008 zrušil výrok
o zastavení exekúcie a zmenil uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách exekúcie tak,
že sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi sumu vo výške 457 546 Sk.
Toto uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 23. februára 2009 a vykonateľnosť
27. februára 2009.
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uviedla, že «vo vzťahu k pôvodnému exekučnému
titulu - rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 1 Cob/34/2007-603 zo dňa 15.11.2007
ako vyššie uvádzame, treba uviesť, že dovolacím rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č.k. 50bdo/11/2008 vydaného dňa 11.12.2008, ktoré sa stalo právoplatné dňa
03.02.2009 a vykonateľné dňa 06.02.2009, bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k.
1 Cob/34/2007-603 zo dňa 15.11.2007 ako pôvodný exekučný titul v celom rozsahu zrušený
a oprávnený (žalovaný) bezodkladne vrátil povinnému (žalobcovi) celú sumu
3.844.925,50 Sk (išlo o bezdôvodné obohatenie od momentu právoplatnosti dovolacieho
rozhodnutia).
Na základe návrhu na exekúciu zo dňa 27.04.2009 sa začalo druhé exekučné konanie
týkajúce sa vymoženia trov exekúcie vo výške 457 546,- Sk. Exekučným titulom tu bolo
rozhodnutie exekučného odvolacieho súdu (krajského súdu) v Prešove č.k. 7CoE/53/2008-
95 vydaného dňa 25.11.2008 (ktoré sa stalo právoplatné dňa 23.02.2009 a vykonateľné dňa
27.02.2009).
Na námietky oprávneného zo dňa 30.07.2009 rozhodol exekučný súd Okresný súd
v Poprade uznesením č.k. 17Er/162/2009-54 vydaným dňa 04.12.2009 tak, že „Vyhlasuje
exekúciu za neprípustnú. Exekúciu zastavuje. Oprávnený je povinný zaplatiť súdnemu
exekútorovi... náhradu trov exekúcie... Oprávnený je povinný zaplatiť povinnému náhradu
trov exekučného konania...“.
Na odvolanie oprávneného exekučný odvolací súd (krajský súd) v Prešove uznesením
č. k. 2CoE/10/2010 zo dňa 27.04.2010 „Zrušuje uznesenie a vracia vec súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.“. V ďalšom postupe Okresný súd v Poprade pod č.k. 17Er/162/2009-73
zo dňa 02.07.2010 prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka rozhodol „Súd námietky
povinného zo dňa 30.07.2009 proti exekúcii zamieta.“. Na odvolanie povinného rozhodol
proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka exekučný súd Okresný súd v Poprade dňa
25.08.2010 uznesením č.k. 17Er/162/2009-89 tak, že „Námietky povinného zo dňa
30.07.2009 proti exekúcii zamieta.“.
Toto uznesenie č.k. 17Er/162/2009-89 Okresného súdu v Poprade zo dňa 25.08.2010
bolo napadnuté ústavnou sťažnosťou, ktorá bola prijatá a následne Ústavný súd SR
nálezom č. I. ÚS 50/2011-28 zo dňa 30.06.2011 rozhodol, že „Základné právo obchodnej
spoločnosti T., spol. s r.o. podľa či. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
v Poprade č.k. 17Er/162/2009-89 z 25.08.2010 porušené bolo.“ Dôvodom bolo, že sa
Okresný súd v Poprade v uznesení č.k. 17Er/162/2009-89 zo dňa 25.08.2010 nezaoberal
námietkami sťažovateľa (povinného), čo exekučný súd odôvodňoval tvrdením, že bol
viazaný právnym názorom krajského súdu, čo vyhodnotil ústavný súd ako neakceptovateľné,
pretože krajský súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľa žiadny právny názor nevyslovil.
Po zrušení uznesenia Okresného súdu v Poprade č.k. 17Er/162/2009-89 zo dňa
25.08.2010 ústavným súdom rozhodol Okresný súd v Poprade uznesením č.k.
17Er/162/2009-135 zo dňa 03.10.2011 tak, že „Námietky povinného zo dňa 30.07.2009
proti exekúcii z a m i e t a .“ Toto uznesenie je napadnuté touto ústavnou sťažnosťou,
keď nadobudlo dňa 26.10.2011 právoplatnosť a aj vykonateľnosť.».
Podľa názoru sťažovateľky «z vyššie uvedeného skutkového stavu vyplýva, že
v exekučnom konaní č. k. 17Er/162/2009 (EX 317/2009)... bolo... exekučným titulom
procesné rozhodnutie odvolacieho exekučného súdu (krajského súdu) v Prešove č. k.
7CoE/53/2008-95 vydaného dňa 25. 11. 2008. Tento exekučný titul v pôvodnej exekúcii č. k.
12Er/75/2008 začatej návrhom dňa 18. 02. 2008 bol len „procesným produktom“
meritórneho exekučného titulu rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1Cob/34/2007-
603 zo dňa 15. 11. 2007, čo znamená, že tento procesný exekučný titul je relatívne
samostatným a viazaným (závislým) na pôvodnom meritórnom exekučnom titule. Táto
závislosť má zásadný dopad na existenciu a trvanie exekučného titulu Krajského súdu
v Prešove... a to preto, lebo ak tento pôvodný (meritórny) exekučný titul bol rozhodnutím
dovolacieho súdu Najvyššieho súdu SR č. k. 5Obdo/11/2008 zrušený, a to tak, že toto
zrušenie bolo vydané (vyhlásené) 11. 12. 2008, stalo sa tak po vydaní exekučného titulu
odvolacieho exekučného súdu (krajského súdu) v Prešove č. k. 7CoE/53/2008-95.».
Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd v napadnutom uznesení sa nevysporiadal ústavne
konformným spôsobom s podstatou jej námietok, keď argumentovala „časovou
postupnosťou vydania dvoch rozhodujúcich rozhodnutí“, ktorá podľa názoru sťažovateľky
bola podstatná z hľadiska posúdenia zániku práva priznaného exekučným titulom
(sp. zn. 7 CoE 53/2008 z 25. novembra 2008). Druhá námietka sťažovateľky v sťažnosti
týkajúca sa litispendencie súvisela s tým, že podľa jej názoru si súdny exekútor mal vymôcť
trovy v pôvodnom exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 75/2008 a nemal vrátiť
poverenie na vykonávanie exekúcie, preto si „nemôže tieto trovy vymáhať druhýkrát
a v inom konaní“. Sťažovateľka je toho názoru, že došlo k porušeniu zásady „ne bis in
idem.“
V závere sťažovateľka uvádza: „Postup súdu, pokiaľ sa nevysporiadal s námietkami
sťažovateľa takým spôsobom, ktorým by sa zaoberal podstatou veci a podstatou
namietaného právneho vzťahu a reagoval na tieto námietky len bez riadneho dostatočného
a zrozumiteľného odôvodnenia, je treba tento postup opätovne označiť za postup arbitrárny,
spôsobil tak týmto postupom také porušenie, ktoré malo za následok zásadný vplyv
na základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a vyústilo do porušenia
základného práva vlastniť majetok a základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy SR.“
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto
nálezom:
„1. Okresný súd Poprad uznesením spis. zn.: 17Er/162/2009-135 zo dňa 3. októbra
2011 porušil základné právo sťažovateľa T., spol. s r. o., zapísanej v obchodnom registri OS
Prešov, so sídlom S., vlastniť majetok a základné právo na ochranu majetku podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy SR.
2. Okresný súd Poprad uznesením spis. zn.: 17Er/162/2009-135 zo dňa 3. októbra
2011 porušil právo sťažovateľa T., spol. s r. o., zapísanej v obchodnom registri OS Prešov,
so sídlom S., na spravodlivý proces (na spravodlivé súdne konanie) podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Okresného súdu v Poprade spis. zn.:
17Er/162/2009-135 zo dňa 3. októbra 2011zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
4. Sťažovateľovi T., spol. s r. o., zapísanej v obchodnom registri OS Prešov,
so sídlom S., priznáva náhradu trov právneho zastupovania v sume 261,82 € (slovom
dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktorú je Okresný súd v Poprade povinný
vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. F. V., do jedného mesiaca od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením okresného súdu boli
porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Vo všeobecnosti úlohou súdnej
ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred
skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,
ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,
či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne
s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 272/09). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný
súd aj k posúdeniu napadnutého uznesenia okresného súdu.
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia konštatoval, že exekučný titul –
uznesenie krajského súdu sp. zn. 7 CoE 53/2008 z 25. novembra 2008, „nadobudlo
právoplatnosť 23. 2. 2009, vykonateľnosť 27. 2. 2009“. Ďalej tiež konštatoval, že
„exekučný súd v konaní nemá posudzovať správnosť právoplatného a vykonateľného
rozhodnutia súdu. Na právne posúdenie veci nemá vplyv ani skutočnosť, že pôvodný
exekučný titul rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 15. 11. 2007 sp. zn.1Cob/34/2007 bol
zrušený rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vec bola vrátená na ďalšie
konanie. Dňom 3. 2. 2009 – právoplatnosťou uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5Obdo 11/2008 z 11. 12. 2008 bol pôvodný exekučný titul zrušený, avšak
ak do toho času na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu prebiehala
exekúcia, vznikli súdnemu exekútorovi trovy exekúcie, ktoré v dôsledku vymoženia
pohľadávky a následnej povinnosti upustenia od exekúcie v súlade so zmenou znenia § 46
ods. 3 Exekučného poriadku zákonom č. 341/2005 Z. z. od 1. 9. 2005, nemohol súdny
exekútor vymôcť v pôvodnom exekučnom konaní.“.
Okresný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľky, že exekučný titul bol ako
procesné rozhodnutie závislý od existencie pôvodného exekučného titulu v odôvodnení
napadnutého uznesenia, uviedol, že „zánikom pôvodného hmotno-právneho exekučného
titulu nedošlo k dôvodu pre zánik procesného exekučného titulu, i keď ide o súvisiace
konanie“, pretože „exekučný poriadok nerozlišuje medzi hmotno-právnym a procesným
exekučným titulom“ a v danom prípade exekučným titulom je „rozhodnutie súdu, ktoré má
podklad v hmotnoprávnom právnom predpise, i procesnom právnom predpise“ a „je
spôsobilé byť exekučným titulom“, ktoré nie je oprávnený preskúmavať z hľadiska jeho
správnosti.
Ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je v tomto smere dostatočným
spôsobom odôvodnené, okresný súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri
rozhodovaní o námietkach sťažovateľky, pričom právne závery, na ktorých je rozhodnutie
založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Okresný súd podľa názoru ústavného súdu
ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo nevyhovel námietkam sťažovateľky,
a zároveň tým aj reagoval na jej námietku spočívajúcu v domnelej závislosti procesného
rozhodnutia (exekučného titulu) od existencie pôvodného exekučného titulu v inom konaní.
Uznesenie okresného súdu pri odôvodňovaní svojho právneho názoru preto nemožno
považovať za svojvoľné či arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie
v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom uznesení okresného súdu
nezistil. Sťažovateľkin nesúhlas s obsahom uznesenia okresného súdu nie je dôkazom
o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
všeobecného súdu svojím vlastným.
Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka sa proti uzneseniu
krajského súdu sp. zn. 7 CoE 53/2008 z 25. novembra 2008 (nadobudlo právoplatnosť
23. februára 2009) mohla brániť podaním dovolania podľa § 239 ods. 1 písm. a) zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, keďže výsledok
predchádzajúceho dovolacieho konania – uznesenie sp. zn. 5 Obdo/11/2008 z 11. decembra
2008 (nadobudlo právoplatnosť 3. februára 2009) jej už v tom čase bol známy, a keďže toto
právo nevyužila, nemôže sa domáhať nápravy v rámci exekučného konania, v ktorom
všeobecný súd už nemá oprávnenie posudzovať správnosť právoplatného a vykonateľného
rozhodnutia súdu.
Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľky týkajúcej sa litispendencie ústavný súd
uvádza, že okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia zrozumiteľným a ústavne
konformným spôsobom reagoval na túto námietku sťažovateľky, keď v odôvodnení svojho
uznesenia poukázal na to, že „pôvodné exekučné konanie skončilo upustením
od vykonávania exekúcie a vrátením poverenia na vykonanie exekúcie pred začatím tohto
exekučného konania“, a teda nejde o prípad „súbežného priebehu exekučných konaní v tej
istej veci“. S takýmto záverom okresného súdu v okolnostiach posudzovaného prípadu
ústavný súd súhlasí a konštatuje, že aj táto námietka sťažovateľky je nedôvodná.
Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené nedomnieva, že by napadnuté uznesenie
okresného súdu bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľné so sťažovateľkiným označeným
článkom ústavy a označeným článkom dohovoru, teda že by zo strany orgánov súdnej moci
nebola sťažovateľke ústavne konformným spôsobom poskytnutá súdna ochrana podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, respektíve že by napadnutým uznesením okresného súdu bolo porušené jej
právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to vo svojej sťažnosti namietala, preto sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1
ústavy napadnutým uznesením okresného súdu
Ústavný súd už opakovane judikoval, že všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou
inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa
čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy
(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného
súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti,
ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, bolo
už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami
hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného
porušenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. marca 2012